O zmyselnosti

Mám dve babky. Jedna ešte žije, tá druhá zomrela pár dní pred tým, než som prišla na svet.

Občas ju cítim na dlaniach, väčšinou keď idem spať. Dáva na mňa pozor.

Ani jedna z mojich starých mám v sebe nezavraždila bohyňu zmyselnosti. Duch Afrodity zotrváva aj v pokročilom veku prestupujúc telo niekoľkonásobne – rozmerom, hmotnosťou, hustotou. To je obdivuhodné. Je predsa toľko mladých dievčat, ktoré v záchvate martýrstva presvedčia samé seba, že ich krásne a zdravé telo je len bremenom duše.

Stará mama, ktorá už nežije, bola skutočná dáma, možno že posledná, akú si Bratislava môže pamätať. Ambiciózna primárka, zakladateľka novorodeneckého oddelenia na Šulekovej ulici, z jej ostrých kľúčnych kostí sa od rána do noci po mikroskopických kvapôčkach vyparoval mošus, pačuli a vanilka. Bola to vôňa na odpadnutie, iba pre silné povahy. Na novučičkej Felicii jej môj dedko prirobil akýsi intergalaktický výfuk, aby každý počul, kedy ideme my.

Teda, oni, ale ja som bola nakoniec tiež súčasťou, isto som bola naplánovaná už v roku 1964. Aj ty si bol už v poradovníku.

Stará mama Jana si na výške písala denník. Mala v ňom dlhý zoznam s menami chlapcov. Ľúbila Viktora, ale Viktor jej na cvikách neopätoval pohľad. Bol príliš plachý a nesmelý a nakoniec prepásol svoju šancu. Karol bol iba kamarát, Martin nezrelý a Fero príliš dobiedzal – i keď v istých ohľadoch bol veľmi správny. Fero je môj dedko. Nakoniec sa zaň vydala a mala s ním dve deti, moju mamu Mišu a jej sestru Bašku. Babka Jana nebola z tých žien, ktoré by sa dokázali zmieriť s nezdarom či robiť kompromisy. A tak napísala jedného pekného dňa môjmu dedkovi list, v ktorom stálo – Fero, zbohom, ja chcem ráno stáť bosá na balkóne, cítiť vôňu kávy a mať pohodu. A potom tresla dverami a odišla za dedom Janom, s ktorým nás síce nespájala krv, ale zato tam bolo prítomné niečo oveľa dôležitejšie – milota, ľudskosť a srdečnosť.

Dedko Fero vtedy vraj dva roky nevyliezol z domu a prekladal ruské knihy o lietadlách za ktoré získal literárne ceny. Asi to tak býva, že ak chce človek získať ocenenia, musí byť prv riadne zúfalý a sám. Nakoniec na letisku spoznal babku Majku a vesmír sa vrátil späť do rovnováhy. Pred pár dňami mi na obede povedal – Karolínka, to nie je dobré, keď si baba vezme prvého chlapa, s ktorým sa vyspí. Potom si v štyridsiatke uvedomí, o čo všetko prišla, a začne vymýšľať.

Babke Jane určite nešlo o prvoplánové telesné radovánky, išlo jej skutočne o tú kávu, balkón a pohodu, dedko to všetko vie, iba si to pomenoval po svojom. Dôležité je, že na sklonku života jej odpustil, pretože ju pochopil. Všetko je zrazu priezračne jasné, keď máme tie správne slová a dokážeme porozumieť, však?

Druhá babka, Muca, tá je z celkom inej planéty. Okope vinohrad a ostrihá jabloň, nevynechá jediný koncert v kultúrnom dome, energie má toľko, že keď nemá čo na práci, začne po dome presúvať skrine (aj roldory) a môjho dedka možno milovala a možno nie, no ak mám byť úprimná, myslím, že si túto otázku nikdy nepoložila. Brala veci tak, ako sú. Či je to prejavom malosti ducha alebo, naopak, istej formy životnej múdrosti, neviem posúdiť. Dôležité je, že keď dedo Mišo po dlhoročnom trápení zomrel, babka začala žiť. So ženatým mužom, ktorý so svojou manželkou nie je šťastný, no má morálne mantinely – nemôže ju opustiť, pretože je chorá. S otcom vyhadzujeme platíčka viagry, ktoré babka necháva nedbalo pohodené po dome. Synchronizovane sa chytáme za hlavu a prevraciame očami. A možno jej nakoniec iba závidíme. Že babke ťahá na osemdesiat a pritom má bohatší kultúrny aj sexuálny život ako my všetci dohromady.

Zmyselnosť ide ruka v ruke s nedbalosťou a odvahou.

Odvahou odísť zo vzťahu, v ktorom už nie je pohoda a nevonia v ňom káva. Rozviesť sa v dobe, kedy znamená rozvod spoločenskú samovraždu. Vydať sa za muža, s ktorým som sa zoznámila v roku 1987 cez telefón.

Odvahou prísť do vzťahu, v ktorom sa nenávratne pokazili dotyky a užívať si rozkoše tela i duše aj na staré kolená.

Tak toto ma naučili moje staré mamy. Keď udrie jeseň, až do jari nosím na kľúčnych kostiach ťažký Dior s vanilkou a pačuli. A ešte mám recept na olejovú bábovku, včera sa mi dosť vydarila.

Koniec leta

Sedím tu a chcem písať básne vode.

23. august, pred dvoma dňami invázia, o necelý týždeň povstanie.

Možno raz pomenujú ulicu po dni, kedy som sa rozhodla písať básne vode.

Ulica 23. augusta.

Kúpiš si tam byt na piatom poschodí, jeden a pol izby, dlhé záclony do ktorých sa skryješ vo chvíľach, kedy skrehneš a budeš slabý, dáš si záležať, aby si vybral správnu farbu.

Malý balkón, slnko a byliny, dialógy s mŕtvymi pri rannej káve, od určitého okamihu si rád, že si presne taký, aký si.

Sedím na kúpalisku Delfín, ktoré, presnejšie než akýkoľvek algoritmus, delí život na ročné obdobia.

Sezóna končí podľa rozpisu na bráne 2. septembra. V noci z 2. na 3. septembra teda začína jeseň.

Vtedy si s Ivanou rituálne vyčistíme martensky a vyhádžeme zo skrine všetko ružové.

Už len karamelové lístie, čierna, trochu hmly a na perách odtieň teba, tvojich modrín, keď ťa mlátim päsťami do hrude iba preto, že neviem, ako ti povedať, že mi na tebe záleží.

Sú tu malé deti, ktoré vedia všetko, ale akonáhle si to uvedomia, zľaknú sa a zabudnú.

Tiež sú tu trpezliví rodičia, ktorí robia pre tento svet náramnú vec – hádžu svoje deti do vody a potom ich s otvorenou náručou, čakajúc a povzbudzujúc, učia plávať.

Úplne to stačí, veril by si tomu?

Naučiť sa plávať.

V deň, kedy chcem písať básne vode.

Lúčia sa mačky, lúči sa Ivanka, lúči sa okrídlený hmyz z našej domácnosti.

Lúči sa pach, ktorý tu nebude už nikdy, len dnes,

ľudia z neho zošalejú a na pamiatku mu postavia

na ulici 23. augusta

pamätník v tvare bazéna,

uvidíš naň z okna.

A v tom bazéne bezodná vďaka,

a na dne tej bezodnosti maľby môjho srdca –

podobajú sa medúzam – asi ako keď vyleješ tuš do nádoby s vodou –

v deň, kedy všetci tak trochu chceme písať básne vode,

len písať a zaspať

u teba doma,

zabalená v tvojich záclonách,

vysilená z konca leta.

Občas ma ešte svrbíš,

nebojujem, naopak,

venujem Ti čosi vzácne,

volá sa to cit,

ostatná práca je už na Tebe.

Posielam Ti ho – ten cit – myšlienkou,

predsa vieš, kedy na Teba myslím,

keď na mňa myslíš, viem to.

Ľudia vedia všeličo –

plakať z lásky,

dávať druhé (a občas i sedemdesiate) príležitosti na zopakovanie si tých istých chýb –

pretože opakovanie chýb je matkou múdrosti –

otáčam hlavu smerom k bráne natretej

mentolovo modrou farbou,

vidím slepca a vedľa neho slečnu, ktorá ho vedie

k tichému miestečku pod čerešnou,

v tráve mravce a oni ešte nevedia, že ich budú štípať do stehien,

do nôh, do tváre, do krku,

ale láska je trpezlivá,

láska je trpezlivá,

kráčajú vedľa mňa a nevedia,

že ich sledujem ako posadnutá,

dievča posadí slepca do trávy,

podá mu uterák,

natrie mu pokožku krémom,

bude s ním jesť maliny,

počúvať, ako šumí voda,

ako vrieskajú deti,

budú sa potiť na slnku,

slepec bude šťastný vo svojej tme,

lebo má Ju,

dievča, čo ho Vedie,

my občas nemáme nikoho,

možno preto, lebo vidíme

očami a

človek v nás oslepol,

niekedy sa tak stane –

v takých dňoch sa zastav

a napíš báseň vode.

O tom, ako Staša a Kaša nemali ani na kávu

So Stašou sa poznáme vyše desať rokov. Sme sestry, aj keď máme každá iných rodičov. Sme nenapraviteľné pôžitkárky s otvorenou mysľou, do ktorej sa vtrepe celé nekonečno, no nikdy v nej nič nepretrvá. Máme tvrdé hlavy, sny o pevnej vôli a zo všetkého najradšej sa celé poobedia vyvaľujeme v kaviarni. Ľudí, ktorí neobjavili čaro ničnerobenia v kaviarni, voláme Neosvietení a hlboko s nimi súcitíme. Naša spoločná vízia do budúcna je vytvoriť nadáciu a nezištne pomáhať takto postihnutým ľuďom, aby aj oni dostali šancu nájsť raz svoje kaviarenské šťastie.

Včera sme sa mali stretnúť. Staša mi volala, aby mi oznámila, že si so mnou potrebuje dať kávu, ale vraj nemá prachy.

“Pozývaš?”

“Ani ja nemám. Čo budeme robiť?”

“Potrebujem… Piť… Kávu…”, opakuje Staša.

“Veď aj ja chcem.” Chvíľu premýšľam. “Počuj”, hovorím jej do telefónu, “zober akustiku a dojdi na Kapucínsku. Stretneme sa tam za trištvrte hodinu.” Tresla som telefónom skôr, než by mohla stihnúť čokoľvek namietať. Utiekla som z práce o pol hodinu skôr, zastavila sa doma po svoju gitaru a vyrazila do mesta.

“No čáu”, kričím na ňu a lapám po dychu. Staša sa už škerí do slnka, hádže špak do kanála.

“Načo som si mala brať gitaru?”

Venovala som jej dlhý pohľad, akoby to nebolo očividné.

“Ideme predsa zarábať.”

Staša sa zamračila.

“Akože svojim telom?”

“Jasné!”

“To budem akože len tak niekde stáť s gitarou a niekto mi dá za to peniaze?”

“Nie, budeš hrať. Hovorí sa tomu poctivá práca vlastnými rukami.”

“Jebe ti? Veď ja neviem hrať,” ohradila sa Staša na balkánsky spôsob, no videla som, ako jej myká kútikmi úst.

“A ja viem? Musíme to nejako odimprovizovať,” vyhlásila som odhodlane. “Keď budeme hrať srdcom, nemáme čo pokaziť!”

Prišli sme pod Michalskú bránu. Na mieste, kde si striedajú smeny žobráci s pouličnými hudobníkmi postával jeden chalan. Našťastie, stačilo naň prižmúriť oči a už sa aj poberal kade-ľahšie. So Stašou sa vieme veľmi škaredo pozerať, trénovali sme si to už od puberty. Vlastne, Staša už od malého decka, keď sa v prachu a ruinách mračila na skurvysynov, ktorí jej bombardovali krajinu a ja na hiphoperov vo vyťahaných mikinách, ktorí po mne na základnej škole vykrikovali, že ma utopia v umývadle.

Vyberieme gitary,  pár zvedavcov sa zastaví ešte skôr, než vylúdime prvé tóny. Je to celkom podobný efekt ako pri tých debilných talentových súťažiach. Nikto ešte nemusí nič urobiť, stačí že stojí ako čurák s gitarou zavesenou okolo krku, a už sú aj všetci okolo na vetvy.

Začneme hrať starý repertoár našej srandovnej ex-kapely, na ktorú sme jedného pekného dňa celkom zanevreli. Ale čo sa dá robiť? Strašne sme chceli sedieť v kaviarni a chlípať kávu a fajčiť cigy a krochkať blahom a hovoriť jedna druhej – cítiš to? Cítiš ten skurvený KLUD?

Prešla už pol hodina. Bliakame tu zatiaľ bez väčšieho úspechu, niektorí si dokonca zakrývajú tváre, keď prechádzajú okolo. Všetky naše skladby sú o smrti a o sexuálne prenosných chorobách, ktoré nám znemožňujú nájsť si frajera. Teda, nie že by sme ich mali MY. To ONI ich majú, lebo chrápu so štetkami. Možno by sme však nemali byť tak kritické. Vanesa mi raz múdro povedala – Nepreberaj! Nejsú chlapi! Vyhodíš chlapa, iná si ho nájde pri smeťáku, umyje si ho – a má chlapa! Ale ty, moja zlatá, ty máš veľké hovno!

Zrazu sa pri nás pristaví mladý muž. Vlasy ako od tušu a v očiach ľadovce, ktoré sa roztopia na počkanie – to by bola radosť, utopiť sa v nich. Usmial sa a pohybom dlane nás utíšil. Poslúchli sme ako oddané psy. Roztriasli sa nám kolená. Potom mi pochválil gitaru, Staši dekolt a hneď na to nás obe pozval na kávu. So Stašou sme si vymenili sprisahanecké pohľady a telepaticky si vyslali správu – toto nemôže byť náhoda! Schovali sme gitary do puzdier, až sa po nich zaprášilo.

Mladík nás zaviedol do útulnej kaviarničky v zašitej uličke. Kým sme sa usádzali, vymenili sme si pár rozpačitých úsmevov. Mladík bol po celý čas ticho a tak som sa po pár minútach rozhodla prelomiť jeho tajomné mlčanie.

“Za toto džentlmenské gesto vďačíme dobrej výchove vašej pani matky?” Pocítila som, ako sa mi priblblý úsmev rozťahuje po celej šírke tváre.

“No, viete…,” prehrabol sa v hustých vlasoch, “Ono sa to už nedalo ďalej počúvať.”

Burza na Interi

Ráno mi zavolal Marek. Vraj či chcem ísť na výlet do roku 1986.

Jasné, že chcem. Kto by nechcel? Tuzex, bony, veksláci, ktorí sa o tridsať rokov neskôr prezlečú zo šušťákov do kvádra a založia politické strany s úžasne satirickými názvami, špinavé ulice, špinavé duše a Xanax ešte nie je k mání, päťdesiat odtieňov sivej pulzuje v omietkach panelákov s krivými stenami (robotník Milanko vtedy možno iba stratil bublinku do vodováhy, ale rovnako možný je i scenár, že na raňajky vychlastal celú ploskačku tuzemáku). Potom ešte viera v lepšie zajtrajšky, viera v lepšie včerajšky, revolúcia visí vo vzduchu ako mokrá handra a všetci si dávajú v záchvate heavymetalovej mánie a začínajúceho kultu individualizmu trvalú onduláciu. Aj môj otec.

Sadnem na bajk a veziem sa cez rozdrbané ulice. Kľučkujem pomedzi výtlky v lacnom asfalte, Inter sa krčí za nevkusnou novostavbou Tri veže na Bajkalskej. V nedeľu má celá Bratislava opicu, spí a slintá do vankúšov, iba zopár bezdomovcov dúfa, že predá na veľkých svetelných križovatkách svoje časopisy. Prejdem okolo Polusu – zaujímavé, ako sa z najmodernejšieho nákupného centra stane za pár rokov vykričaná búda pre zvieratá, sklenené terárko pre hmyz – zaprášené, zacapkané a staré. Len pár minút a už som tam, na nedeľnej burze, ktorá sa v mojej predstave verne podobala tým voňavým burzám s platňami, kazetami a plagátmi v centre mesta.

Moja predstava mala však k skutočnosti ešte ďalej, než máva zvyčajne objektívna realita k mojim vzletným fantáziám.

Vchádzam cez železnú bránu natretú na žlto, stráži ju jedna dôchodkyňa a starý pupkatý pán v rybárskej uniforme, hlavne aby nik len tak neprekĺzol. Zaplatím, teda, pozve ma Marek (potom mu za to musím kúpiť kofolu, nič nie je zadarmo, nič na svete, prisahámbohu), jedna noha v lufte a hneď na to vkročíme do iného storočia, do iného režimu, do inej kultúry. Dáme si jeden pomalý okruh v protismere hodinových ručičiek.

Asi v polovici mi slnko roztopí mozog ako jahodové Kalipo, chalani očumujú platne, kúpia nejaké single ale aj LP, jedného vzácneho Lasicu a Satinského, zbierku čiernych interpretov, poškuľujem po Milesovi Davisovi, potom si však uvedomím, že by som si ho mohla akurát tak točiť na prste alebo zavesiť na stenu. Zapálim si cigaretu a len čo spustím ruky zo svojho bicykla, chytá sa ho objemná pani a pýta sa, že za koľko.

Odvšadiaľ počuť ukrajinčinu a poľštinu, idú si stereo s cigánskymi zahuhlanými výkrikmi ako mindža thaves čhaje, alebo také čosi. 

Nič proti Rómom, skutočne, veď oni sa aspoň vedia radovať zo života.

Dívam sa a nestačím sa čudovať, čo všetko sa tu ľudia pokúšajú predať. Plastové kufríky v tvare ťavy, plyšové hračky zanesené hrubou vrstvou odumretej kože a roztočov, CD-čká Avril Lavigne z čias, keď bola ešte pod zákonom, adaptéry na telefón Alcatel z roku 1999, staré periny so žltými fľakmi, storočné laky na vlasy, ventilátory, ktoré vás po zapojení do siete pravedpodobne zabijú, kvetináče, topánky, šperky, obrazy s Tisom, dokonca ručne nakreslený obrázok s nápisom Šialená Merkelová – Markíza migrantov a vedľa nej detinská kresba chobotnice a v jej chápadlách nápisy ako sionizmus, chemtrails, nový svetový poriadok, očkovanie a podobné pičoviny.

Otočím sa chrbtom k tým čudákom vo viere, že keď zmiznú z môjho zorného poľa, že zmiznú nadobro, no oproti mne sedí ďalší pomätenec (alebo pamätník? To je vlastne jedno a to isté), predávajúci dva vojenské obväzy z roku 1965, odznak Verejnosť proti násiliu, kovový maltézsky kríž a ešte kríž so svastikou, nie tou indickou, ale tou z NSDAP, to je krásne, ako sa všetky nezmysly histórie nakoniec vtrepú na jeden roztrasený hliníkový stolík prikrytý deravou plachtou.

Hneď vedľa tých hakáčov mal pán položenú knižku o láske, o tom, ako ľudstvo zahubí samé seba, pokiaľ neprejde na nový vývojový stupeň a nepochopí Podstatu Lásky a všetky tie veci o zodpovednosti, ktoré nikto nechce počúvať.

Veď aj Göebbelsovi išlo o lásku, nie? To len my sme dementi z rétoriky a nevieme čítať medzi riadkami.

Všetci sme si rovní. Zjednotení v rozmanitosti. Občas ma to riadne nasiera. Predstava, že mi je rovný aj slizký smradľavý chlap, ktorý pri stánku s občerstvením prehlásil, že má rád tvrdé porno, a že dnes, vďaka zázrakom internetu (a aj stránke ErikaBodkaEská) sa k nemu dostanú aj päťročné deti – písať ešte nevedia, ale péčko si už nájdu – haha, zasmeje sa, haha, zasmeje sa teta v zástere obracajúca langoše, cítim sa ako na obrovskej ubytovni pre sociálne prípady plnej štrbavých narkomanov.

Nie že by som bola lepšia ako oni. Ale aj tak si neviem predstaviť, že by som s nimi len tak zrazu splynula v objatí a čítala si s nimi nad kamilkovým čajom z tej knižky o Láske.

Veď keby sme sa všetci bezpodmienečne milovali, nemusel by vzniknúť vesmír. A keby nebol vesmír, nebola by naša Slnečná sústava a v nej naša Zem a na Zemi všetky výdobytky modernej doby ako napríklad polystyrénové obaly na obed, detské porno, snuff, všetky vietnamské potraviny v Prahe, tisícky mobilných operátorov, nafukovačky v tvare kaktusov, paličky do uší z biobavlny, malé mydielka, s ktorými sa síce nemôžete umyť, ale zato si ich môžete niekde len tak vystaviť.

Na konci tejto monštróznej betónovej elipsy nás čaká prísny vrátnik. Jeho prácou nie je nič menej a nič viac, ako to, že musí veľmi dôsledne okontrolovať parkovací lístok a potom, nafučaný ako tá ryba s pichliačmi, otvárať vŕzgajúcu bránu a vypúšťať z areálu tých, čo majú legitímne právo opustiť túto Planétu Zbytočností. Najdôležitejší ľudia na svete sú vrátnici, len si to všimnite. Sú vlastne niečo ako strážcovia nebeských brán, záchrancovia poriadku, lovci podvodníkov. Vďaka Ti, bože, za všetkých zodpovedných vrátnikov, ktorí vnášajú do dnešného skazeného sveta rovnováhu a spravodlivosť. Amen.

Na obed hranolky s kečupom a kofola v plastovom pohári na Kuchajde. Keď objímem Mareka, pani naľavo od nás zvreskne – TU SA NESÚLOŽÍ! A napije sa z krabicového vína. Začne sa chechtať. Srandistka.

Naozaj sme si všetci rovní. Každý má svoj suterén a každý smrdí, keď sa neumýva.

Nuž, nie vždy je nálada na motivačné citáty a prevzdušnené prvoplánové kecy o šťastí a úspechu a veľkých krokoch a Ceste a Cieli. Občas je na mieste povedať si – kto, kurva, som a čo tu, kurva, robím?

Utekám do lekárne a vypýtam si moje obľúbené pomarančové šumivé tablety proti mizérií – NihilStop Akut. Jebnem si jednu do vody a vypijem. Výlet do minulosti, to nie sú sladké dvadsiate ani päťdesiate roky, zmrzlina, pukance a burgre zo šťastných kráv, kadilaky ani kino vonku, rodina a trávnik a kostol a živá kapela, výlet do minulosti, to je celý Inter so svojou výstavou nezmyslov (Inter je celkom ako život, chodenie v kruhu, na začiatku hovno, v strede nejaká zaujímavá muzika a občas i limitované edície za dobré prachy, na konci zase hovno), márnosť nad márnosť, oblečenie z umelej hmoty, smrad a ojeby.

Staša by povedala – dobre aj tak.

O tom, ako sa profesor Dobiáš zobudí v hrobe

Chodila som na výtvarku k profesorovi Dobiášovi.

Mali sme desať, možno jedenásť, keď nás v zatuchnutej miestnosti plnej polomŕtvych múch učil, že dokonalá ľudská postava má pevne dané proporcie.

Horná a dolná polovica tela by mali byť rovnako dlhé. Obe polovice sa spájajú v oblasti slabín.

Presne tam.

V oblasti pukanky.

Vagíny. Kačičky. Volajte si to, ako chcete.

Raz nám profesor Dobiáš navrhol, že by sme sa mohli v úvode hodiny všetci takto spoločne odmerať. Zistiť, či máme dokonalé postavy, respektíve si overiť, či náhodou nie sme akési zmutované monštrá, ale celkom normálne dievčatká so správnymi, proporčne dokonalými postavami.

Profesor Dobiáš vzal do rúk meter a tlstou paprčou nám pokynul postaviť sa do radu na miesto, kde končilo vyblednuté oranžové linoleum a začínali biele kachličky.

Najprv zmeral Zuzku, potom Gabiku a Soňu, potom ešte pár deciek, až sa nakoniec dostal ku mne. Profesor Dobiáš si čupol k mojim kolenám a pomaly naťahoval látkový meter od mojich chodidiel smerom nahor. Trvalo to celú večnosť. Obrovskou dlaňou zasranou od kaligrafického tušu, olejových farieb a ušného mazu dôkladne pridŕžal meter pri mojom tele a prechádzal po vnútornej strane mojich stehien až k Epicentru Vesmíru. Potom zastavil, so zamračeným obočím skontroloval počet centimetrov a takto natiahnutý meter priložil k hornej polovici mojej postavy.

Keď sme skončili, zhodnotil, že sme všetky v poriadku.

Ach, to nám ale odľahlo.

Keď sme boli odmerané a naprosto uistené, že nie sme žiadne mimozemské kyklopy ani pokrivené kreatúry z černobyľského lesa, mohli sme sa naplno pustiť do svojej práce a kresliť ako o dušu. Výtvarka bývala vo štvrtky. Najradšej som kreslila stromy a ženské hlavy s troma tvárami.

Profesor Dobiáš nám popritom rozprával samé zaujímavé veci a tak nám všetkým veselšie ubiehal čas.

Pamätám si, ako k nám raz s vážnou tvárou prehovoril: “Je vedecky zistené, že každý dvanásty človek sa zobudí v hrobe. Ale to nič,” zase ten debilný pohyb ruky, “to už bude určite v každom hrobe zvonček a teda, ak sa tak aj stane, niekto vás isto príde vyslobodiť.”  Detskú fantáziu by mali zakázať. Vtedy sa to celé začalo. Prvá neznesiteľná úzkosť zo smrti, z pominuteľnosti a bezmocnosti. Pocit, že ma pritlačilo súcno k zemi a ja sa dusím. Nie som si istá súvislosťami, no od toho dňa začalo moje nutkavé umývanie rúk. Musela som si ich drhnúť mydlom a horúcou vodou vždy, keď som sa niečoho dotkla. Ruky som si neustále ňuchala a uisťovala sa, že nesmrdia. Ak som mala pocit, že smrdia, letela som k najbližšiemu umývadlu a strávila tam hoci aj pol hodiny. Drhnúť a drhnúť. Tú špinu a ten smrad. Oňuchať, skontrolovať, odložiť do bezpečia. Vydrhnúť a ovoňať.

Profesor Dobiáš bol malý umastený dedko, okuliare s tučnými sklami mal zarazené do rovnako tučnej tváre, chodieval odetý v dlhom bielom plášti s radom priehľadných gombíkov a na bezfarebnej pokožke sa mu vynímali fialové gorbačovské fľaky rôznych veľkostí a tvarov. Peďák jak vyšitý a nebolo to len vecou vzhľadu. Bolo to najmä jeho vyžarovaním. Teraz je už určite mŕtvy, veď už vtedy mal hádam stotisíc rokov.

Nech mu je zem ľahká. Dúfam, že mu ktosi do hrobu prezieravo nainštaloval zvonček.

Posledných pätnásť rokov som strávila premýšľaním o tom, čo by sa stalo, keby som sa v ten osudný štvrtok nebola ponorila do veľmi živej predstavy o tom, že zomriem, ale zomriem zle, akože tak, že to bude vyzerať, že som zomrela, ale pritom som nezomrela a ktosi ma pochová a ja sa tam potom z tej mojej falošnej smrti zobudím, v tej tme a vlhkej špine a ja budem zvoniť a zvoniť a čakať a čakať a dovtedy sa aj stotisíckrát zbláznim.

Vždy sa nájde niekto, kto sa ešte nezbláznil, a presne ten vám povie, že zblázniť sa je paráda, bomba a sranda. Asi ako všetci dnešní dekadentní umelci, čo sa pred objektív poskladajú do polohy dôverne podobnej pacošom s katatonickou schizofréniou. Presne toto mám na ľuďoch rada.

Krúžok výtvarnej výchovy sídlil v jednom z tých staromeštianskych domoch pod hradom na Podjavorinskej ulici. Voňalo to tam voskom, farbami a riedidlom. Sedávali sme obkročmo na kozách – drevených laviciach s opierkou na drevené dosky či plátna. Dve hodiny absolútneho sústredenia a potom výsledok, ktorý prišiel niekto hodnotiť, ofrfľať alebo prechváliť do nebeských výšin. Tam sa začal životný pocit mnohých z nás, že život, v ktorom sa nepretekáme s každým, dokonca aj s našimi priateľmi, nie je život, ale len prežívanie, kedy otrávene ležíme v pomyslenej posteli, prikrytí paplónom neznesiteľnej nudy.

Dobre to vymysleli, títo bigotní kapitalisti, technokrati, šamani a motivátori.

Jedného dňa som sa vrátila z výtvarky do baráku na Korabinského ulici (bývala som asi na tridsiatich rôznych miestach a to večné sťahovanie bol možno trest za to moje nekonečné umývanie rúk) a všetko som to porozprávala Baške. V ústach žužlala filter bielej davidofky, niečo si čítala, najskôr televízny program, a mojim obavám z toho, že sa zobudím v hrobe, neprikladala najmenšiu dôležitosť. “Nevymýšľaj blbosti, Karolka,” odsekla mi. Odvtedy som už nikomu nič nepovedala, iba som v tichosti čakala na svoj deň.

Bude to presne takto.

V roku 2025 prídem na cintorín Kozia brána.

Budem počuť šialené vyzváňanie a nebude to telefón, pretože v roku 2025 budú všetci občania svedomití a hlboko morálni, z čoho mi vychádza, že dozaista poslúchnu piktogram vyzývajúci návštevníkov cintorínu vypnúť si mobil.

Bude to zvonček v hrobe profesora Dobiáša.

Ja sa usmejem, aj keď sa to nepatrí.

Zvoní a zvoní a ja tam budem iba stáť, dívať sa na mramorovú dosku s únikovým východom, na ktorom bude napísané – v prípade núdze otvoriť TU.

Budem čakať ešte pol hodinu, medzitým sa započúvam do ševeliaceho lístia brezy. Nakoniec otvorím ťažký železný poklop.

“Ďakujem… Ďakujem vám krásne,” profesor Dobiáš bude dychčať, slintať a pokloní sa mi až ku kolenám. Vrátim sa v spomienkach do tej miestnosti bez vzduchu, on podomnou, takmer na zemi, uklonený až ku kolenám ako ovečka božia pod svojou modlou, napne ma na zvracanie, je to podobný pocit ako pri pohľade na polopriehľadné gombíky. So zapretím všetkých síl sa však udržím, som predsa slušná, nakoniec, je už rok 2025.

Prehodíme pár zdvorilostných fráz, neskôr sa ho opýtam, či si myslí, že je jeho postava ideálna.

Profesorovi Dobiášovi zamrzne úsmev na tej jeho tučnej spotenej tvári, ja ho začnem chlácholiť, to nič, vytiahnem z tašky dlhý látkový meter, ktorý som ukradla z jedného obchodu s nábytkom, skloním sa k nemu a slušne, ako sa na rok 2025 patrí, ho poprosím, aby sa chvíľu nehýbal.

Jeden koniec metra zachytím pri jeho ľavom chodidle. Pridržím si meter dlaňou a pomaly, veľmi pomaly mu prejdem od členkov cez lýtka a stehná až po jeho slabiny. Zastavím sa niekde pri jeho prostate a prestanem sa hýbať. Chvíľu len tak zotrváme v prítomnosti. Budem myslieť na bezbrehé odpustenie a odstrihnutie karmických pút a pustenie všetkých krívd po rieke kdesi do ničoty. Toto bude asi ten pocit slobody, o ktorom všetci hovoria, pomyslím si. Potom vystriem napnuté ruky pred seba a skontrolujem dĺžku. Vyslovím nahlas číslo a priložím meter k hornej polovici jeho tela.

Poviem mu: “Pán profesor Dobiáš, musím vám povedať, že ste veľmi proporčný a správny. Rovnako, že som rada, že sa vedecky podložené odhady napĺňajú s takou mrazivou presnosťou. Ďakujem a prajem vám krásny slnečný deň.”

On bude brblať čosi o ponižovaní, no to ja už budem dávno na odchode. Keď sa otočím, aby som zakývala breze, uvidím, ako profesor Dobiáš zalieza späť do svojho hrobu.

O ženách a o mužoch

Moja mama hovorila, že muži sú ako choré kone a potom ešte hovorila, že to nejde ani s nimi, ani bez nich.

Ja si mužov nekonečne vážim a vidno to aj na mojich pohyboch či gestách.

Nohy a chôdzu mám po otcovi. Po mame mám vraj oči. To je super, lebo ona ich mala pekelné a bolo v nich sto hĺbok.

Po koncerte v Trnave mi jeden chlapík povedal, že to nečakal. Že ho to prekvapilo. Žena za bicími. Chcela som zavtipkovať, že bubny sa predsa zo všetkých nástrojov najviac podobajú elektrickej dvojplatničke.

Ale variť milujem, hlavne teriyaki baklažán s čiernym sezamom. A milujem, keď môžem muža nakŕmiť a dať mu pocit domova. Milujem nosiť rúž v odtieňoch červených ríbezlí a cítim sa pekná, keď mi vietor rozfúka vlasy. Je za tým čosi zvláštne archetypálne a nepotrebujem s tým bojovať. Som vlastne veľmi typická a tradičná žena.

Napriek tomu mi moja suseda raz vykričala, že som mužatka.

Na kamarátovej svadbe som pri tanci chytila Andreja pod pás a vláčila ho parketom, až mi povedal – veď ty ma vedieš ako muž!

To sú zmätky.

Žena aj muž možno nie sú nič viac, než pojmy či konštrukty kultúry, v ktorej žijeme. Sú akousi dohodou, ktorú dodržiavame, aby sme sa lepšie orientovali v tomto blázinci, aby sme sa tu nepozabíjali. Aby sme si určili čo najzrozumiteľnejšie pravidlá hry.

Niektorí sa idú posrať pri každej sebamenšej výchylke. Nevedia improvizovať a užívať si nevyspytateľnosť a živelnosť hier, vzrušenie z nového a neznámeho. Chcú pevné pravidlá a za ich porušenie žiadajú trest smrti. Chcú tradičnú rodinu, no občas mám pocit, že najskôr preto, že im samotným taká rodina v ranom detstve chýbala. Vtedy neviem, či je vo veci celospoločenský záujem, alebo osobná frustrácia.

Je nekonečne tradičné ošukať nespočetné množstvo pipiek z Tinderu a keď sa nedarí, zaplatiť si prostitútku.

Áno, to si urobil a áno, hlboko to odsudzujem.

To je niečo ako prvá priečka v tradičnej morálnej hitparáde v akomsi pofidérnom lokálnom internetovom rádiu.

Tlieskam ti a všimnem si, že zase sedím ako chlap.

Ach, bože.

Vypučené brucho a nohy od seba – videli by ste mi až do mozgu.

Na koncerte v Bratislave za mnou prišli dve osemnásťročné dievčatá a povedali mi, že ma milujú. Že keď hrám, tak metám hlavou a že je to super. Spýtala som sa ich, prečo aj ony nehrajú na nejaký hudobný nástroj. Povedali mi, že preto, lebo sú nemehlá.

Rozmýšľam, prečo 90% mojich kamarátov-chlapcov hrá na gitaru, basu, či klavír, aj napriek tomu, že sú nemehlá.

Čo má spoločné nórska a africká žena? Myslím v správaní, vo zvykoch, v temperamente, v tanci – nie v ich biologickej výbave a fyzickej konštrukcii. V tom sú jedno a to isté.

Ale sme ľudia a nie zvieratká, vieš? Skús sa nad tým zamyslieť.

A čo má spoločné Mišo, ktorý mi sám od seba odnesie nákup z obchodu a Janko, ktorý ma, stratený vo svojom snovom opare, požiada, aby som mu vláčila batoh, lebo je vraj priťažký?

Môj dedko mi raz povedal – Karolína, to je taká škoda, že ste zahodili to svoje čaro vo viere, že musíte byť dobré.

Tak dlho nám trepali do hláv poslušnosť, až sme naozaj skrotli. Nie je to nič, čo by ti bolo dané, ver mi.

Poslušným ľuďom sa žije dobre (ja osobne však o takýto druh príjemnosti nestojím) ale má to dva háčiky – po prvé je to nuda a po druhé, nič nové nezistíš.

Pevne dané pravidlá hry, vychodená cestička, už teraz vieš, čo ťa čaká na konci.

Vzrušujúcejší je už len sex s cudzím dievčaťom zo zoznamky alebo prostitútka, čo predstiera orgazmus.

Vraj nemáš rád, keď ti niekto dopredu povie, ako skončí film, na ktorý sa chystáš do kina.

Dívam sa na Nastenky, Snehulienky a na Popolušky. Na Janku, Maťku, Livku, na ktoré naši rodičia obdivne ukazovali a pritom nám hovorili – ako to, že má Janka, Maťka a Livka také pekné biele pančušky a ty vyzeráš ako prasa?

Keby som to vtedy bola vedela, vykričala by som im – lebo žijem život, ty fosília!

Žijem život v blate, v temperových farbách, namočená po krk v oleji, ktorým si mažem reťaze na bajku a na bubeníckej šlapke! Po krk namočená v mužskom svete!

A potom ma rozplače pohľad na starú pani, ktorá vťahuje dym zo svojej cigarety, až sa jej prepadnú líca, ale nič nevyfúkne von, rozcíti ma vietor, aj cikády, aj mesiac vykrojený z pieskových dún, všetko, čo len chceš. Vtedy mraštím tvár a tečú mi sople aj cez uši.

Neobetovala som totiž svoju jemnosť, keď som si brala všetko hrubé, čo mi môže priniesť osoh a urobiť mi radosť.

Nikdy nikoho nepretvárajte na svoj obraz. Ani ja nebudem. Keď ste dospelí a žijete relatívne usporiadaný život, je viac než pravdepodobné, že je to preto, že ste stratili zdravý rozum. Dobrovoľne ste ho vymenili za tú bezproblémovosť, ktorou sa opantávate pri večernom čumení na jeden z tých debilných seriálov. Každý večer sa poďakujem pánbožkovi za to, že nemáme doma telku. A nakoniec ho poprosím, aby som bola zajtra menšia moralizátorka, ako dnes.

Ak ťa chce niekto ponížiť, potrebuje na to tvoj súhlas. Ten citát mi poslal Marek a je to najpravdivejší zo všetkých citátov, aké sa ku mne za posledné mesiace dostali.

Ak ťa chce niekto ponížiť, potrebuje na to najskôr tvoj súhlas.

Androgýn bola podľa starovekej mytológie bytosť obrovskej sily, spájajúca muža a ženu. Búrila sa proti bohom, a tak ju Zeus za trest preťal mečom na dve časti – ženu a muža. Odvtedy sa potrebujeme navzájom, hľadáme svoju chýbajúcu časť, podľa Junga si zvedomujeme svojho Anima a svoju Animu, smerujeme k úplnosti.

Tak hľadaj tú polovicu. A nespoj s ňou len svoje telo, ale hlavne dušu.

A ozaj, ešte jedna vec.

Minule som sa ocitla na unisex záchodoch a viete čo? Bolo mi to jedno.

Berlínsky múr

Japonský turista v miernom úklone si v Cafe Piano objednáva maslový croissant. My sme si dali dve kapučína a sadli si do parku patriacemu bežcom – všetci tu behajú alebo aspoň rýchlo chodia, my len sedíme a máme tu plastovú misu s ananásom, dve žemle s vajcom, banánové kekse a kešu orechy. Je tu nekonečné ticho, voda stojí ale občas sa v nej niečo zavrtí, zavlní, vrtošivá voda, deväť hodín pokrútené chrbty v autobuse a teraz tu oddychujeme na lavičkách (ako keby sme mali od čoho) a dívame sa na domy, ktoré sú pozliepané tam zo socrealizmu, hentam kdesi nejaký lomený oblúk, tam plastové okno a na streche drevená prístavba – asi terasa – bohvie, načo komu slúži – bohvie, načo komu slúžime, polepené ktoviezčoho, my dve, zvláštne mozaiky zo zrkadiel. V ušiach mám ešte stále všetku lásku Tori Amos a debaty o odpade a neodpade – odpad je vraj nekonečne cenná surovina a páči sa mi predstava, že aj ľudia, ktorí prispeli k tomu, aby bol váš život v určitom období skurvený a špinavý, sú nakoniec niečo ako cenná surovina. Žužleme ten ananás a rátame okruhy staršiemu Nemcovi s potetovaným lýtkom, povzbudzujeme ho, držíme mu palce, nevieme, čo sa bude najbližšie dni diať a nevadí nám, že netušíme, kde sme. Môj pocit z Berlína je, že Nemci sú buď a) bežci alebo b) bezdomovci. Dúfam, že zajtra si prenajmeme bicykle a budeme mať vietor vo vlasoch a naučíme sa milovať všetkých nemecky uniformných bežcov vo veksláckych bundách a budeme hladiť strapaté zatúlané psy a vstupovať si do svedomia. Už zajtra!

11:04

Čakáme pred hotelom Novotel, podobný bol aj vo Varšave. To bolo asi pred dvoma rokmi, cestovali sme tam nočným vlakom v ktorom spala cudzia žena a drkotal tam Poltergeist a my sme mali v taške malé mača, Fragolu. Bola tak malá, že sa nevedela sama ani vysrať, a tak sme jej museli krúžiť prstami po brušku, až kým z nej nevytiekla malá hnedá škvrnka. Keď zamňaučala, začali sme nasilu kašľať a bolo to asi tak nenápadné, ako keď si niekto niekde prdne a začne náhle vŕzgať stoličkou alebo dupať nohami. Sedíme na obrubníku, čakáme na Severína, čochvíľa má prísť, sledujeme ľudí, ale oni nás majú celkom na háku. Bodaj by som sa takto cítila aj doma, v Bratislave. My si ideme zatiaľ celkom punk, na záchodoch v Burgerkingu sme si prezliekli špinavé nohavičky za čisté, umyly si zuby a prepúdrovali si pokrčené tváre. Čakáme na zastávke Tiergarten, je to tuším zastávka Nás, Detí zo stanice ZOO, zhodneme sa na tom, že by sme si mali tú knihu požičať alebo lepšie – zohnať z nejakého antikvariátu a potom si ju po večeroch čítať – pretože čítať si po večeroch je druhá najlepšia činnosť, ktorú môžete robiť, keď je noc hustá ako hruškový lekvár a vy máte zrovna chuť na blízkosť a trochu vzrušenia.srd

Prišiel Severín, povedal nám “čauté, babýý”, dal nám dary – Ivane vešiak na kľúče s mačacou hlavou a mne plagáty a knihu How to Picnic s najotrasnejšími fotkami jedla, aké som kedy videla. Kým sa Severín vyparil (lebo ľudia ako Severín sa musia občas vypariť), my sme vošli do kaviarne plnej rastlín. Trochu si vyčítam, že môj život občas vyzerá ako ničím neprerušované sedenie pri káve. Oddych zabíja tvorivosť. Videli ste už niekedy deti oddychovať? Steny sú pistáciovo zelené, rohy miestnosti zohrievajú obrovské staré lampy so zlatými tienidlami a všetci, čo tu sú, sa zanietene rozprávajú s tým druhým. Nikto si tu neožaruje tvár modrým svetlom z mobilu. Nikto neoddychuje. Ivana si otvára knižku, ja si čmáram a obe vieme, že je dobré občas vedieť a vlastne aj chcieť existovať jedna vedľa druhej iba tak, v tichosti. Poprosím Ivanu, aby mi prečítala náhodnú vetu z knižky, čo práve žmolí v rukách, ona mi povie – “to jsem, samozřejmě zistil”. Tá knižka sa volá Čas v Praze. V Prahe toho človek zistí… Aj ja som mala nutkanie počas pobytu v Prahe písať knihu, ale chýbal mi k tomu humor a moje srdce bolo v tom období z ortute a priveľa som používala slovo “ja”. Humor mi chýba aj teraz a bez humoru by človek nemal ani len upratovať, “ja” sa snažím zo všetkých síl nahradiť slovom (ale hlavne skutkom) “ty”, ale ortuť zakázali a to srdce je slobodnejšie, než bolo včera.

_MG_8282.JPG

srd

Práve sme sa ubytovali. Bývame v hosteli 36 Rooms, netečie tu teplá voda a recepčná nevie po Nemecky. To nič, veď ani my nevieme. Z Youtube si púšťa argentínske balady, skáče sem a tam, my zatiaľ čakáme na spráchnivených gaučoch. Požičiame si uteráky a kráčame po obrovských starých drevených schodoch na štvrté poschodie. Izba je prázdna, asi preto, lebo je to tak dobré, lebo človeku netreba viac než okno a matrac. Štyri plechové skrine a komoda z drevotriesky sú prežitok, ešte že si do nich nemáme čo uložiť. Ešte stále som neprišla na to, čo tu robíme. Asi nasávame atmošku. Cestovať iba pre cestovanie je hlúposť, ako všetko samoúčelné. Patrilo by sa Berlínu niečo vrátiť naspäť. Možno mu bude stačiť tento text. Že o ňom hovorím pekne, aj keď si na to dozaista nepotrpí. Čašník sa zasmial, keď som sa spýtala, či majú koláče. Všade samé pivo, pijú ho aj decká v kočiaroch miesto Sunaru, všetky ostatné hmoty a tekutiny sú strata času, veď fajn, keď sa vám takto žije dobre. Vidno vám to na tvárach, že ste spokojní. Ale isto to nebude len o pive, isto v tom budú aj tie vaše bicykle.

_MG_8272

_MG_8281

srd

Zase raz uvažujem o pohodlí. Je fajn, že nemusíme utekať pred vojnou. Možno však, že by bolo cestovanie o čosi napínavejšie, keby sme museli preskakovať Berlínsky múr a išlo by nám popri tom o život. Vážiť si život znamená ctiť si ho aj vo chvíľach nudy, nie len v hraničných situáciách, na pokraji smrti. Ešte stále si to musím pripomínať, ešte stále sa to musím učiť. Spôsob, akým ľudia cestujú dnes, ma rozosmieva – veď väčšina metropol je iba akoby obkreslená podľa jednej a tej istej šablóny železo-sklo-betónového zábavného parku. Ja chcem chodiť po zabudnutých uličkách, stratiť sa, poflakovať sa po všetkých možných perifériách a na centrum ani len nepomyslieť. Vo väčšine prípadov však pri cestovaní o nič nejde. Človek nemá čo stratiť, ani získať. Nemá čo riskovať, nemá sa kde zatúlať, šanca, že sa dostane do úzkych je žalostne mizivá a keď sa človek nedostane občas do úzkych, zabúda na svoju človečiu podstatu, stáva sa z neho zvieratko, ktoré treba len napojiť a nakŕmiť, keď sa nevie vysrať, pokrúžiť mu prstami po brušku, pohladiť a dať mu prístelku na spánok, stáva sa z neho vyhľadávač príjemného. Dívam sa na odraz svojej tváre v Severínových okuliaroch a zistím, že mám pod nosom nalepený veľký šušeň. Začnem sa smiať, aj Severín sa smeje, potom mi povie, že ma má rád. Aj skrz ten nechutný šušeň? – spýtam sa ho. On mi odpovie, že práve vďaka nemu.

_MG_8283.JPG

srd

Ležím na izbe a ovoniavam si zápästie. Uspávam sa kokosovou voňavkou, presne takú mala Paula. Vraciam sa v spomienkach do bytu na Palisádach 27, to boli časy, samá kola, čipsy a sladkosti, plagát Orlanda Blooma v roli Legolasa, prvé chvenie v bruchu, nemalo to nič spoločné s kolou, čipsami a sladkosťami, učili sme sa bozkávať na vlastných rukách, keď mi je občas smutno, robím to aj dnes, noačo, ľudia robia horšie veci. Chytali sme mačky na dvore, priväzovali ich na špagát s tým najlepším úmyslom (spomeniem si na zožit od pekného Čecha s nápisom Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami) a premietali si diapozitívy na stenu, to bolo v čase, keď sme sa vedeli spojiť s mimozemšťanmi a dokázali sme levitovať a ovládať počasie, aj keď sme nemali rozprašovacie lietadlá ani jodid strieborný. Občas sme z pevnej linky vytočili náhodné číslo a vymýšľali si hlúposti. Raz sme sa dovolali akejsi starej pani, vycítili jej samotu i osamelosť a tak sme jej začali spievať detskými hláskami koledy. To bolo asi v roku 2002.

_MG_8305

srd

Severín zrazu zakričí: “Toto je život! Čo tam, kurva, chodíš do roboty?” a hodí sa na posteľ. Budeme sa smiať celé dva dni v kuse a budú nás bolieť bruchá a líca, presne ako keď sme s Paulou volali dôchodcom a so zavretými očami si oblizovali dlane. Dívam sa na toho chlapca, robí ma zvedavou, rada sa obklopujem ľuďmi, ktorí mi pripomínajú, že byť zvedavý je sranda a že nie je žiadna hanba povýšiť srandu na zmysel svojej existencie.

_MG_8295.JPG

Severín je nekonečne slobodný a ja by som si z neho mala brať príklad. Čo tam, kurva, chodím do roboty? Mohla by som miesto toho otvárať neobývané stavby hockde po svete a robiť z nich squaty, šiť si oblečenie z handier, variť večere z odpadkov, triediť odpadky, upratovať odpadky. Veď všetkého je prebytok, jedla i peňazí, nábytku, šiat, ľudí, všetko má potenciál stať sa odpadom a teda ním už na určitej úrovni dávno je. Prečo sedím v kancli a ničím si chrbát a zotročujem samú seba myšlienkami na to, čo všetko musím a nesmiem? Prečo nie som slobodná ako Severín? Rozbehnem sa od svojej postele k Severínovi a vyskočím mu na chrbát. Picháme si prsty medzi rebrá, vypadáva mi huba z pántov, nohy mám v lufte, keby ma teraz pustil na zem, rozbijem si hlavu. Tá predstava ma rozosmeje ešte viac.srd

Raňajkujeme v parku v časti Kreutzplatz. S Ivanou sme si kúpili nugátové kroazány a jablkové taštičky, Severín vybavil od Afričana pri parku gram trávy, slnko nám praží na krky, sledujeme policajta, ako sa prehrabuje v kríkoch a hľadá v nich pervitínové skladačky. Ďalší černoch leží na tráve a púšťa si z mobilu reggae. Snažím sa vypestovať si úctu ku všetkým hudobným žánrom. Občas je to ťažké, pri techne a reggae zvlášť. Požičiavame si bicykle od pekného Nemca, má špinavé nechty a šibalský úsmev, aj predávať a servisovať bicykle znie krásne, raz budem robiť presne to, čo on. Šliapneme do pedálov a vtedy sa to všetko rozbehne, všetko v nás je rýchle, náš dych, naše srdcia, naše túžby, svet sa, naopak, spomalí, zaspí, môžeme mu kukať do nozdier a smiať sa na tom, ako chrápe, nevieme, kam ideme, ale ideme, a na ničom inom nezáleží. Som šťastné dieťa, cesta ma kolíše ako kolotoč. Všetko si nosím v sebe, vo svojom tele, v tej schránke z mäsa, kože a kostí. Odfotíme si tie schránky v jednom z tých polorozpadnutých automatoch na kraji cesty. Je dobré, že vyzeráme zle.

_MG_8312_MG_8317_MG_8320

14:29

Severín si odpálil jointa na detskom pieskovisku. Pijeme už tretiu Fritz-kolu. Tráva vonia ako mokrá hlina a karamel. Slnko nám kreslí na pokožku zlatobiele fliačky, pánbožkové kravičky. Boli sme sa pozrieť na zvyšky múra, ktorý rozdeľoval kedysi dva nespojiteľné svety. Rozumiem mu, mám taký istý v sebe, aj s tými dvoma nezlúčiteľnými planétami, s tou tvrdosťou, s tým pnutím. Rozoberám ten múr už roky, pomalšie než sa točí zem, panel po panely, kamienok po kamienku. Trochu sa bojím, čo sa stane, keď tam zostane ten najposlednejší kus, ktorý si tam ponechám iba ako spomienku na vlastnú vôľu a trpezlivosť, na ochotu rozobrať to, čo mi už nie je treba a stáť v tom prievane a dívať sa, čo sa stane, keď človek sám v sebe otvorí hranice.

_MG_8311

(Mohla by si, láskavo, prestať s tou tvojou nekonečnou drámou? Vyser sa už na to a buď rada, že nemusíš preskakovať žiadne ostnaté drôty, že ti nik nemáva samopalom pri riti, buď vďačná, že sú preplnené obchody a že ti z umývadla tečie vody koľko si len praješ.)

srd

Nakreslila som Severínovi na koleno kosoštvorec. Mám ucpatý nos a boli ma hrdlo. Je to tu veľmi dizajnové. Všade je čosi hrdzavé – hrdzavé pavlače, mreže na oknách, bicykle i lode. Ešte stále neviem, čo tu robíme, ale je dosť možné, že to pochopím neskôr. Aj mama mi vravievala – to pochopíš, keď budeš veľká – alebo – to ti vysvetlím až dozrieš. Ešte som asi nedozrela, ešte asi nie som veľká. Nevadí. Čo by to bolo za srandu, keby sme všetkému rozumeli? Rozumieť budeme ešte dosť, keď budeme umierať alebo sa inkarnovať do ďalšej existencie, tam toho pochopíme, až sa nám zatočí hlava. S toľkou múdrosťou by sa nedalo žiť so všetkými tými debilmi naokolo, ani sama so svojim debilným ja, to nechápať je skutočná sloboda, i keď si veľa ľudí myslí, že sloboda je veda alebo právo alebo technologický determinizmus alebo anarchokapitalizmus alebo vedomosti. Ale sloboda je vzduchoprázdno.

_MG_8327_MG_8336

Halleshcheshaus Cafe / 16:28

Už zase koláče. Pučíme mrkvové, Ivanka má citrónovo-kokosový. Pamätám si na dobu, kedy sa moja myseľ nezaoberala ničím iným, než koláčmi. Nemôžem povedať, že by som bola šťastná, aj keď sa každým dňom viac a viac utvrdzujem v myšlienke, že o šťastie tu nakoniec, na tejto planéte, nejde. Že tu ide o to nepremrhať dni, ktoré nám boli pridelené. A povedzme si, obsesívne jedenie koláčov, akokoľvek dobrých či exotických, s nápaditou receptúrou, s marcipánom a fondánom, je trochu mrhanie časom, mýlim sa? Zato pečenie koláčov, to je niečo ako posolstvo.

Vidíš, občas to stačí iba otočiť.

Napríklad, keď mi bude chýbať neha, tak pohladkám Šeba po líci, alebo keď budem prázdna, tak niečo zaplním – papier, priestor, miesto na disku, alebo keď sa budem nudiť, tak skúsim zo seba spraviť hlupáka a niekoho rozveseliť…

Papaj moja. Len si daj, keď ti chutí.

_MG_8328

17:30

Už je takmer večer. Vraj tu majú najlepší Curry Wurst v celom Berlíne. Ľudia sa opierajú o nerezové stoly a žerú hranolky a klobásy s kari práškom a kečupom a majonézou a ako tu tak s nimi stojím, mám pocit, že v Berlíne neexistuje niečo ako podradná práca. Najskôr preto, že je tu nekonečne veľa ľudí a nikto z nich nemá čas viesť úvahy o tom, ktorá práca je alebo nie je podradná, pretože všetci potrebujú všetkých – manažéri výčapníkov, výčapníci kurvy, kurvy opravárov bicyklov, opravári bicyklov manažérov. Dáva to aspoň trochu zmysel?

Mám pocit, akoby sa tu nikto príliš nesnažil urobiť dojem. Ak je niečo, čo by som chcela priniesť z Berlína do svojej krajiny, tak je to nepochybne taká tá uvoľnenosť, ľahkosť bytia, oprostenie sa od tej nekonečnej a neutíchajúcej snahy urobiť DOJEM. Hovorí sa, že ten, kto chce urobiť dojem, potrebuje pohladkať. Asi sa teda Nemci viac milujú, alebo pijú viac piva, alebo len jedia viac klobás s kari práškom, budem o tom premýšľať a tiež si budem predstavovať, aké by to bolo nesnažiť sa urobiť dojem a chodiť si po Bratislave v rozgajdanej baloniakovej bunde s dierami a byť tak trochu strapatá a tak trochu mastná a milovať moje bruško a už nikdy viac ho nesťahovať v tých pekných čiernych šatách.

20180710_101955

Ivanka raz bola v reštaurácií v Prahe, pýtala si soľ a oni jej nerozumeli a tak im to ešte raz zopakovala – prosím si soľ – a oni stále že – nerozumím – a potom sa jeden z nich zamyslel a povedal jej – only pepř.

srd

Posledné hodiny v Berlíne. Smejeme sa, až nás bolia bruchá, Severín stojí v prostriedku izby a vyhadzuje do vzduchu papierovú škatuľku z fotografického filmu. Sme už skoro zbalení, tancujeme, ja mám niečo s prieduškami, štípu ma a vykašliavam hrôzostrašné chrčanie. Zachvíľu cesta, to ešte nik z nás netuší, že Severína okradnú zlodeji dobrej nálady, že sa rozprší a bude to trieskať do striech, markíz i do okien, že nám naprší do kávy. Kým nás budú tie kvapky umývať, privrieme okná a už budeme doma.

_MG_8332