Matka roka

Neexistuje iná matka, ktorá by si o piatej večer spomenula, že treba dať decku jesť.

Neexistuje iná matka, ktorá by mi prikladala v horúčkach na detské čielko nôž ako na filetovanie veľrýb.

Neexistuje iná matka, ktorá by svojej dcére uvarila v jedenástich prvú kávu. Turka zo štyroch kopcovitých lyžičiek mletého Štandardu.

Neexistuje žiadna iná žena, čo by mala ruky teplé ako septembrová sobota v kaviarni na Jakubáku. Ty si také mala.

Žiadna iná matka nedokáže milovať tak neznesiteľne. Zadusiť láskou, to si vedela. A ešte uvariť najlepšiu čínu z kuracích ceckov, zo sójovky a z ryže zo sáčku.

Na tejto planéte niet inej matky, ktorá by nahlas preklínala malé dievčatká v potravinách za to, že ju pri tancovaní pred zrkadlom kopli do nohy.

Raz si na žúrke fajčila heroín a chodila si s Braňom Alexom, no napriek tomu si zo všetkého najviac neznášala, keď som sa rúhala Bohu. Ty satan s dobrými úmyslami.

Nie je na svete iná žena, ktorá vonia ako leto a jasmín, ktorá sa smeje ako ty, ktorá vie toho tak veľa a tak málo, ako ty. Ktorá prepne do latinčiny, keď jej v tepnách začne pulzovať akútny hnev.

Žiadna iná matka nezaspáva s horiacou cigaretou prilepenou o spodnú peru. Neviem, kto ti dal tie azbestové výstelky pod koberce a nehovor mi, že tam neboli, lebo inak by už stokrát pohltili celý barák plamene.

Vyhrala by si Matku roka vo všetkých kategóriách.

Avšak.

Neexistuje iná matka, ktorá by ma naučila pekne sa správať. Púšťať svoje miesto starším v trolejbusoch, zdraviť upratovačky, kŕmiť zatúlané mačky, podeliť sa o jedlo s hladnými.

A žiadna iná matka by mi na balkóne, vyfukujúc cigaretový dym pomedzi biele chuchvalce kvitnúcich stromov, nepovedala pravdu – Charlie, počúvaj svoje srdiečko. A ešte že – Keď sa spolu nesmejete, pošli ho radšej dopiče.

Neexistuje matka, ktorej by som chcela stisnúť ruky a povedať jej pravdu o tom, aké je to tu občas ťažké.

A že občas má vzduch teplotu môjho tela a že vtedy sa cítim, akoby som lietala. A že keď ráno vŕzgajú v mlynčeku kávové zrná, že ma trasie od radosti. A že ľudia sú pekní – ich pehy, hánky, tvary uší, ich myšlienky, ich traumy, čo ich robia vážnymi a krehkými, čo ich zušľachťujú.

A že zaľúbiť sa do niekoho v predstave a nechať ho slobodne plávať vesmírom je veľmi pekné. Asi ako kŕmiť mačky. Alebo odlamovať bezďákovi z lososovej bagety, ktorú vám potom s výkrikom “piča” hodí do tváre. Alebo púšťať neurotických dôchodcov v dvestosedmičke sadnúť si a úprimne od nich nečakať láskavý záchvat vďaky.

Mama, ty si kokot

Pamätáš, ako sme boli pod tým kameňolomom? Dana krájala špekačky, ja som mala na hlave bielu šatku, ty si ťahala zo svojej Sparty, ako keby v nej bol jediný dostupný kyslík v celom tom okolitom vákuu, v tej ničote, meditovala si nad ohniskom a posledné čo ťa zaujímalo bolo jedlo.

Mala som asi päť rokov a s Filipom sme naháňali motýle. V rukách sme zvierali žlté plastové rakety a chceli sme ich nimi zabiť. Behali sme ako o život, až kým Filip nepribehol celkom blízko k tebe. Naklonil sa k tvojmu uchu a ty si ho objala tvojimi teplými rukami, lebo si si myslela, že ti ide vycapiť pusu na líce. Ale Filip zrazu otvoril štrbavé ústa a detským hlasom zvreskol – MIŠA, TY SI KOKOT!

Vytrhla si mu z ruky tú raketu a začala ho naháňať po lúke, tak, ako sme my dovtedy naháňali motýle, chcela si ho tou raketou zabiť, tak, ako sme my chceli tými raketami zabiť všetky tie mlynáriky kapustové na celej šírej stráni, Filip sa smial ako zmyslov zbavený a ty niekde hlboko vo vnútri určite tiež, a tak si ho naháňala, až ti došiel dych.  Vrátila si sa naspäť k ohnisku, rýchlo si zapáliť, fajčila si ako nikto, ústami si ťahala a nosom vyfukovala, bol to nikdy ničím neprerušený kolobeh, vlastne neviem, či si si pamätala, ako chutí vzduch. Fajčila si modré Sparty a z každej krabičky si mi odrhla malý štvorec papiera na ktorý som kreslila dáždniky.

Dnes už vyrábajú cigarety bez kyslíku, mama. Všetok si ho vysala. Potrebovala si ho k prežitiu, ako my všetci. Potrebovala si dať zmysel svojmu bytiu.

Na hlavu si pokladám bielu šatku a obraciam tvár k slnku.

Neha

Keď mi vlasy smrdia od cigariet, je to v niečom veľmi podobné, akoby som bola naveky uviaznutá v kaviarni. Ešte stále sa neviem rozhodnúť, či je to príjemné alebo strašné. Slečna za barom si poťahuje z elektronickej cigarety, mračí sa do ulice a ja myslím na svoju cestu. Stále mám pocit, akoby som na niečo zabudla. Vytváram si zoznamy, aby sa mi lepšie orientovalo. Premýšľam o nariekaní, o tom, že je to tá najotrasnejšia vec v celom šírom vesmíre. Na čosi také by si povedala – zavesiť za gule do prievanu! Aj keď si sama veľa nariekala. Ale teraz si už múdra.

Možno by som mohla napísať pár riadkov o chlapcoch, čo sedia pri stole predomnou, hrajú karty, pijú kolu a fajčia analógové cigy, hrajú sa na vojnu – z času načas jeden z nich tresne karty o stôl a skríkne – VOJNA! A potom sa začnú všetci smiať. Pritom ak by skutočne začala vojna, nestihli by sme sa ani rozplakať, a už by sme boli všetci prach alebo tekutina alebo želé alebo večný dážď.

A tak sme sa dostali od cestovania až ku kartám a od nich až k vojne – pretože presne tak funguje svet a vlastne celý život ako taký. Vyskúšajte si to s troma celkom náhodnými slovami. Pomaranč – staroba – neha.

Odpustiť

Neviem, či ti to odpustia. Fľašu vzácnej slivovice, ktorú dostal dedo Jano od kolegu, akéhosi primára alebo možno od samotného ministra zdravotníctva – a ty si ju vypila na žúre s kamošmi, keď ste fajčili heroín a nerozoznali by ste technický benzín od Tatranského čaju. Alebo to, ako si si na kazetu, na ktorej mal ten istý dedko Janko nahraté hlasy svojich rodičov a svojho syna, ktorú počúval, keď mu došlo clivo – nahrala nejaký americký heavymetal, čojaviem, čo to bolo – ale to ti poviem, to by bolo veľa i na mňa.

Alebo či ti odpustí vlastná matka, že si ju klamala, že chceš ísť s kamoškami, ale pritom si šla s mojim otcom – tá jeho svedomitosť, ktorá ma vytáča do biela, ho prinútila ísť sa tvojej mame – mojej babke – priznať. Milovala ho za jeho čestnosť, aj keď je vďaka nej chudobný a neuznaný.

A či Ti odpustia tvoje kamarátky, ktorým si vysávala dušu, ktoré celé dni odháňali tvojich démonov, s ktorými si už sama nevládala existovať – tie ti isto odpustia, teraz, keď tu už nie si, teraz sa im to nezdá až také náročné, mohli to zvládnuť lepšie, dlhšie, byť tu pre teba viac, než boli. Po vojne je každý generál. Spomienkový optimizmus do každej rodiny.

A neviem, či ti odpustím ja – tú ťažobu, ktorou si ma privalila, tú kliatbu, s ktorou deň čo deň bojujem, so sebanenávisťou, ktorou od seba odháňam všetky náznaky lásky a dobra. Ale viem, že Ti chcem odpustiť, a že chcieť je občas viac než mať.