Mäsiarstvo uja Karola

Chcela som byť vegetariánkou, ale potom som prešla okolo mäsiarstva pána Karola na Duláku. Letela som z práce na mojom novom červenom bicykli a počúvala ako šuštia stromy a ako si ten zvuk strapatá pani na balkóne starého baraku sype miesto cukru do kávy.

Zastavila ma vôňa mäsiarstva, na akú si pamätám z detstva. Je trochu zvláštne, že ten pach nemá takmer nič spoločné s mäsom. No dobre, cítiť tam trochu údeniny, ale základom tejto zvláštnej vône je biele pečivo, kvapalina, ktorá sa nalieva do chladiacich boxov, trochu krvi a vlašský šalát. Takto vonia detstvo, aspoň to moje. Rozpomenula som sa na Fruko a tresku s rožkami. Nie že by boli veci kedysi lepšie ako dnes – iba som určité javy nevedela pomenovať. Dnes, naopak, už nedokážem určité veci vnímať. Teda, až do momentu, kým môj nos nezavetrí mäsiarstvo pána Karola na Duláku.

Uvažujem, čo je dobré na dospelosti. Viem zarobiť peniaze a za ne si kúpiť čo len chcem. Môžem mať všetky bicykle sveta, fialové, červené, metalízové i perleťové. S troma kolesami aj s plechovými zvončekmi veľkými ako UFO. Môžem si kúpiť všetky krabicové džúsy a pol kila tresky v majonéze a dvadsať rožkov a môžem to potom všetko sama zjesť.

Rovnako uvažujem, čo na dospelosti nie je dobré. Asi najskôr to, že priveľa premýšľam o tom, čo si chcem a môžem kúpiť a ako to všetko ovplyvní moju existenciu, ktorá je nakoniec i tak z veľkej časti len súčtom prianí a požiadaviek môjho okolia.

Uvažujem, čo je na dospelosti zaujímavé. Asi sloboda ísť kam sa mi zachce a myslieť si, čo chcem – a potom ešte zodpovednosť za emisie a za jedinú úlohu, ktorú som ako človek pri príchode na túto planétu dostala – neublížiť pri pohyboch svojho tela či duše sebe ani nikomu inému, kto sa mi prípadne zamotá do cesty.

Ujo Karol má záľubu v pračudesných výstavkách. Keď pôjdete okolo, všimnite si drevené prasa položené na rozprestrenej žltej papierovej vreckovke, z ktorej slnko každým dňom vyťahuje farbu, alebo konzervy lacnej fazule naukladané do pyramídy, alebo sa zastavte nad krabicou paradajkového džúsu pokrytou hrubou vrstvou prachu, ktorá sa trochu rozpačito snaží zakryť celé to nekonečné vzduchoprázdno siahajúce od skla výkladu až po prvý pult s klobásami.

Ujo Karol namaľoval rukou na kus plátna vetu Hydinu si pýtajte pri mäsovom pulte a zavesil ju nad šunky a slaninu. Čochvíľa bude zatvárať.

Hovno

Milujem hľadať paralely medzi zdanlivo nesúvisiacimi vecami, situáciami a ľuďmi. Ono ich dokonca nemusím ani hľadať – ponúkajú sa samé, prichádzajú ako blesk z čistého neba od samotnej Prozreteľnosti.

Tak napríklad, u nás v práci sa mi pravidelne stáva, že jediná voľná toaleta je obsraná viac než toitoika na grindcoreovom festivale. Vchádzam, zalomím rukami, vycikám sa a potom – aby si slečna v rade za mnou nemyslela, že to mám na svedomí ja – dávam hajzel do poriadku. Vychádzam z kabínky, vymieňame si tie rozpačité úsmevy, mne je o niečo ľahšie na duši, skrátka, neprežila by som, keby si niekto myslel, že nedokážem zaobchádzať ani s vlastnými fekáliami.

Ako som dnes čistila tú osratú keramiku, napadlo mi (či skôr prozreteľnosť do mňa vrazila poznanie) že tento úkon má toho veľmi veľa spoločného s partnerskými vzťahmi.

Prečo? Pretože človek sa zrazu objaví vo vzťahu, v ktorom je plno sračiek, ktoré si tí dvaja zabudli (chtiac či nechtiac) po sebe upratať. Prichádzajú boje o to, ktoré hovno je koho a koho úlohou je čo dať do poriadku. V záujme zachovania základnej dôstojnosti sa upratuje hlava-nehlava. Dôstojnosť je však v tomto prípade sporná, pretože som ešte nikdy nevidela nikoho, kto by vzbudzoval rešpekt či úctu v momente, kedy sa nakláňa nad záchodovou misou s rozstrapkanou kefou v ruke (to však bude najskôr preto, že som ako dieťa dostávala veľmi snobskú výchovu). Potom znova tie rozpačité úsmevy – ahoj, zdravím ťa, sme v tom spolu, nemám ti k tomu čo viac povedať, snažila som sa najlepšie, ako som vedela, malo by to byť OK, umy si to po sebe nabudúce sám, hádam nechceš, aby som riešila tvoje sračky za teba, nie som tvoja mama.

Pocit, ktorý sa dostaví bezprostredne po takýchto situáciách – či už doslova a dopísmena čistíte hovno po niekom inom v práci, alebo sa ocitnete vo vzťahu plnom sračiek – nazývam pocitom zmiešaným. Človek cíti na jednej strane určitú hrdosť (národná hrdosť má k tomu zo všetkých druhov hrdostí najbližšie) za to, že sa zaprel a urobil niečo, čo mu nebolo celkom po vôli, s presahom do života iného človeka – sú to v istom ohľade činy výsostne milosrdné. Na druhej strane, človek zistí, že to spravil i tak pre seba, či skôr kvôli tomu, ako nakoniec vyzerá v očiach druhých ľudí a svojho superega.

I keď sa mi nepodarilo preformulovať morálny imperatív (ani zachrániť planétu, ani spasiť svet), na záver by som si dovolila vysloviť malé prianie. Mojím snom je, aby sa dokázal každý dospelý človek po dokončení svojich potrieb pozrieť za seba, skontrolovať dôsledky svojich telesných a mentálnych prejavov a v prípade hnedých fľakov dlhých ako Transsibírska magistrála… Si to po sebe jednoducho upratať.

Bicyklovanie

– Ako sa máš?

– Mám sa… Ako v čom a občas na prášky.

– Ťažko je žiť ľahko.

– To áno, ale našťastie mám bicykel…

– Načo ti je?

– Mám ťažké srdce.

– Prečo máš ťažké srdce?

– Lebo na mňa doľahla temnota.

– A prečo?

– Pretože ju asi potrebujem…

– A načo ju potrebuješ?

Nachvíľu som sa zamyslel.

– Aby som si vedel vážiť svetlo.

– A prečo si ho nevážiš aj bez toho?

– Pretože som hlúpy, slabý a márnomyseľný.

– Robíš vlastne niečo podobné ako stredoveké asketické sekty, bičujúce sa po chrbtoch?

– Áno, presne to robím. Som tragický flagelant a nie je to nič, na čo by som vedel byť hrdý. Tí filipínci, čo sa nechávajú dobrovoľne ukrižovať, majú aspoň vyšší duchovný cieľ.

– A nie je ti ľúto, že si celý doráňaný a krvavý?

– Je mi to veľmi ľúto.

– A prečo to teda robíš, keď ti to je ľúto?

– Lebo som tak naučený.

– A myslíš, že by si sa to mohol preučiť?

Na to, že bol taký malý, kládol skvelé otázky.

– Myslím si, že mohol. Ale najprv by som musel prestať byť hlúpy, slabý a márnomyseľný.

– A prečo neprestaneš?

– Pretože je to ako droga. Je to moja jediná istota – a zároveň moje jediné väzenie.

Chvíľu mlčal a pozeral na oblohu. Keď porátal všetky vtáky, znova mi venoval pozornosť.

– Cítim sa, akoby mi došli otázky.

– Ja viem. Veď i mne samotnému došli tie správne otázky. Preto sa bicyklujem. Sústredím sa len na rachot reťazí, na deti, ktoré nesmiem zraziť, na výtlky v chodníkoch… Jediná otázka, ktorá mi v tej chvíli beží hlavou, je tá, ako sa dostanem z Kukorelliho parku na Palisády a či to vezmem cez Zámockú alebo cez Koziu.

Božena

Možno že je Líza v niečom celkom ako Božena Slančíková Timrava, ktorá bola taká vyberavá, že sa nikdy nevydala. Ak sa aj do niekoho zaľúbila, s istotou jadrovej katastrofy v horizonte desiatich rokov sa zamerala na muža hrubého, vulgárneho, neohrabaného, nepozorného a sebastredného – jedným slovom čuráka.

Božena písala, tvorila, vychovávala deti v škôlke a piekla koláče. S Ľudmilou Podjavorinskou započala tradíciu udeľovania titulu Národná umelkyňa a dala tak vyhliadku mnohým ženám na život mimo sporáka, prania plienok a rodenia detí.

Líza fajčí dvadsaťpäť cigariet denne, celú zimu si neoholila nohy a túži po práci v čisto mužskom kolektíve. Ženám nedôveruje a mužom vlastne tiež nie, ale s chalanmi je aspoň sranda a čo je najdôležitejšie – ak si aj o Líze myslia niečo zlé, chrstnú jej to do ksichtu bez zbytočných okolkov a fráz ako horúci olej. Žiadne falošné úsmevčeky a vykrivené tváre. A objatia slizké ako dotyk s rybou. A slová ako “moja” alebo “mici”.

Líza si požičala z Univerzitnej knižnice Veľké šťastie, dielo, ktoré Slančíková napísala v jazyku dnes už archaickom a Líze tak nezrozumiteľnom, že ju začalo lámať na spánok po prvých piatich stranách. Preto sa potešila, keď okolo nej preplával mladý muž v čiernej mikine s nápisom Život je brutálny a ukradol jej pozornosť. Líza ho zatúžila spoznať. Jeho samotného rovnako ako brutalitu jeho bytia.

“Hej, počúvaj ma sem,” nadviazala kontakt Líza s chlapcom v mikine.

Dieťa brutálnych okolností nadvihlo hlavu a zamračilo sa do svetla.

“Môžem si sadnúť?”

“Nie,” odvrkol.

Neskoro, Líza si už sadala.

“Čo je na živote brutálne?” Kým čakala na odpoveď, skúmala chlapcovu tvár, ničím nepoznačenú, hladkú a jemnú ako tvarohový koláč.

Chalan sa pomaly odsúval. Prekrížil si ruky na znak odstupu.

“Na niekoho tu čakám.”

V mokrých prstoch si nešikovne balila cigaretu. Trápne ticho po chvíli Lízu nekonečne unavilo. Vstala a bez slova vyšla zo zalesneného dvora v centre mesta. Nič nie je definitívnejšie než nuda.

Kráčala naspäť mestom smerom k Univerzitke a spomínala na najväčšie brutality, ktoré sa jej samotnej, jej priateľom, alebo vlastne hocikomu inému na planéte, prihodili. Nájsť si otráveného partnera v spálni. Nájsť si mŕtveho rodiča v kúpeľni. Potratiť. Porodiť choré dieťa. Sedieť v base za politické presvedčenie. Vypiť alkohol z pofidérnej českej likérky a oslepnúť. Učiť sa odznova dokázať žiť vo svojom tele po znásilnení obstarožným smradľavým chlapom. Narodiť sa v Jemene ako dievča a zrazu prísť o klitoris. Narodiť sa na Slovensku ako spisovateľka a zomrieť slobodná.

Tok myšlienok prerušili posuvné dvere, do ktorých to Líza v takmer plnej rýchlosti napálila. V knižnici stál usmiaty pracovník bezpečnostnej služby a partia talianskych študákov s poriadnou dávkou temperamentu. Nie ako títo suchopárni Slováci čo skrátia aj pozdrav Dobrý deň na akési umrmlané “Dobrý”. Líza chcela život. Spievať si nahlas v električke. Hovoriť DOBRÝ DEŇ hlasnejšie, než by sa patrilo a zavŕtať sa pri tom ľuďom pohľadom až do pankreasu. Hovoriť, čo si myslí za každých okolností, nie iba vtedy, keď jej to prinesie výhody. Nehrať sa s ľuďmi jebnuté hry na slušnosť a odstup.

Na tých mladých Taliankach bolo čosi nevýslovne krásne. Stáli narovnané ako palmy a z očí im šľahali plamene. Líza bola vo svojom jadre presvedčená feministka ale nepáčilo sa jej, ako o tomto smere uvažovalo jej okolie. Mala pocit, že ostatné ženy spochybňujú autoritu mužských hodnôt, no pritom sa im silou mocou snažia priblížiť. Potláčajú v sebe to ženské, krásne, živé, iracionálne a prchavé a označujú to za slabé. Velebia maskulínnosť a testosterón, dravosť a karierizmus, chlad a ctižiadosť. Líza bola naopak presvedčená, že ženy majú vo svojich srdciach niečo oveľa dôležitejšie než hladinu jazera, v ktorej sa obdivuje Narcis. Už dávno pradávno – či chcú a či nechcú – nosia v sebe všetku silu Zeme, Mesiaca, Noci a Mora. Kúzlo, mágiu a bosoráctvo ako odpovede na fyzickú silu, patriarchát, krátkozrakosť a tiež všetko hrubohmotné s pôvodom v racionálnom a materiálnom svete. Ženy zabudli, čo majú.

A na čo zabudneš, to viac neexistuje, drahá.

Líza sa pohladila po prsiach a pocítila nekonečnú vďačnosť za svoju emocionalitu, iracionalitu, starostlivosť, stratenosť a krehkosť. Zo všetkého najradšej má chvíle, kedy v samom epicentre svojej duše porozumie nevyhnutnosti strácania sa. Teší sa, keď precitne. Keď ju pominuteľnosť oslobodzuje – a nie púta ku katastrofickým fantáziám. Poďakovala sa za dospelosť, dovŕšila ju práve dnes. Možno vďaka Božene Slančíkovej a možno len tak, bezdôvodne, ako keď prvý krát zavonia orgován. Pomyslela na prvé slovenské spisovateľky a bola na ne hrdá. Možno práve preto, aké zvláštne a nezrozumiteľné boli. Toľko charizmy je v chaose. Poriadok je predsa vopred vyriešená rovnica. V knižnici si našla malý tmavý kút. Sadla si k stene, vytiahla zápisník a knihu od Timravy. Na zdrapy papiera písala všetko, čo jej prišlo na um. Nekonzistentne – tak ako myslí a tak ako žije. Niekde v hĺbke cítila, že je to pre niečo alebo pre niekoho veľmi dôležité. Ísť po pocite.

Keď skončila, vybehla do ulice medzi mačacie hlavy a spomenula si na chlapca z dvora. Zrazu ho ako na zavolanie zbadala vychádzať so staršou ženou, možno so svojou mamou, z cukrárne oproti Univerzitke.

“Dáš mi dvacku? Večer ideme s chalanmi”.

Staršia žena sa začala hrabať v taške.

Ešte raz si prečítala nápis na chlapcovej mikine a posledný krát si spomenula na všetky zmrzačené afričanky, tuhé mŕtvoly a pokrčené existencie. Slová sa strácajú v diaľke. Život je brutálny.

To teda je.

Jazero

Z kancelárie mám výhľad na strechu štadióna, na nemocnicu s veľkým modrým H na ošarpanej omietke, na pár stromov a na električkové koľaje, čo spájajú Ružinov s okrajom Nového mesta.

Neznášam Nové mesto. Je to najsmradľavejšia mestská časť zo všetkých a už od malička mi robí podobný pocit ako pohľad na kopu použitých injekčných striekačiek nahádzaných v pieskovisku.

Ale Ružinov je fajn. Aj jazero s kačicami a drzými labuťami a so spievajúcimi kameňmi. So stánkom s najlepšou zmrzkou v Bratislave, ktorú som ešte neochutnala. S mojou predposlednou spomienkou na Sama, kým ešte žil.

Usmieval sa na to jazero a oblizoval si čokoládovú zmrzku z prstov a bol rád, že ma vidí, a ja som bola tiež rada, že ho vidím, tlačila som pred sebou farebný bicykel a on sa smial, keď som ho nemotorne trepala do autobusu, a potom, pár týždňov na to, len tak zomrel.

Samo mal talent a cit, krásne kreslil a otvoril mi srdce k správnym veciam. Nebál sa predbiehať udalosti, poddávať sa zbrklým pocitom a varil dobré špagety.

Bolo to hádam pre to?

Vidíš, a to som chcela písať o nemocnici, na ktorú sa deň čo deň dívam zo svojej kancelárie. S oknami ako hnilé zuby, ktorej zo strechy trčia hrdzavé železné kvádre, čo v noci blikajú na červeno. Mentolovo zelené rolety zachytávajú Slnko, ku ktorému si potom chodia pacienti z psychiny privoniavať.

Kedy ste naposledy oňuchávali rolety?

A Samo, kde si to teraz vlastne?

Raketa

Staviam si raketu. Z kartónových krabíc, obalov od vajíčok a z počmáraných papierov. O pol hodinu na nej odletím do exosféry, pozrieť sa z hora na ľudstvo, na uhlíkové stopy, na čiary po lietadlách. Na totalitné režimy, na hladné deti, na politických fanatikov a tiež na to, ako sa niekoľko krát do týždňa s Janou hádame o vlasoch vo výlevke.

Štartujem a tlak mi deformuje tvár. Líca sa mi rolujú až k ušiam, vidno mi celé ďasná i nosnú chrupavku. Keby to niekto odfotil a zavesil na facebook, dostala by som kopu lajkov. Po pár hodinách som tam. Odstavím to na mieste s dobrým výhľadom na Mesiac. Som tam sama, ale nie o moc viac ako na Zemi.

Keď mi počas rozjímania zaklope na rameno neidentifikovateľný tvor podobajúci sa mačkám bez srsti, takmer omdliem. Netrvá však dlho a zvykneme si na seba.

O chvíľu už pijeme kávu z hviezdneho prachu a jeme koláčiky z kameňov. Na počudovanie sú veľmi jemné. Má pri sebe prístroj, ktorý prekladá jeho myšlienky do mojej reči. Pýta sa ma, či by som chcela žiť o galaxiu ďalej, vraj im tam chýbajú ľudia. Zamestnal by ma na miestnej čerpacej stanici, kde by som predávala bagety. Je to lákavá ponuka, ale stratila by som všetky benefity obyvateľa planéty Zem. Už by som sa nemohla priživovať na utrpení iných, dokonca by som nemohla pracovať v korporácií a svojou existenciou zaťažovať už beztak zúboženú faunu a flóru. Nemala by som už viac príležitosť prizerať sa na to, ako nevládzu stromy vykvitať, ako schnú jazerá a ako sa idú zvieratá i ľudia zblázniť zo všetkých tých neprimeraných teplotných výkyvov.

Musím si to ešte premyslieť.

Čakanie

Čakám v čakárni. Pani predomnou tak skoro neodíde. Vraj či počkám, vykloní sa sestrička z dverí. Budem musieť. Potom tichý povzdych, ach, a hneď na to sa zvalím na lavičku. Mohla som sa tváriť trochu prívetivejšie. A nie zase tak kyslo, akože prečítajte mi všetci z tváre, čo je v neporiadku a niečo s tým urobte.

Domorodci vraj vedia čakať úplne na všetko. Bez náznaku nervozity, s božským pokojom, hoci aj päť hodín. Zato mne už po piatich minútach šklbe všetkými končatinami a moja zdutosť zo mňa vanie intenzívnejšie než kombinácia citrónového parfumu, slnka, koženej bundy a rýchlej chôdze.

Teda nie že by som smrdela, i keď Michalova teória znie, že ženy po dvadsaťpäťke začínajú tak nenápadne odpudzujúco páchnuť. Asi preto, že majú staré vajíčka.

Ponáhľať sa je asi niečo ako nové náboženstvo. Možno preto, že máme pri ňom pocit, že kamsi smerujeme, rastieme a že ak budeme poslúchať a dodržiavať pravidlá, na konci nás čaká odmena.

Chcem si ešte raz vzdychnúť, ale nechám to tak. Aj tak sa všetko raz skončí a všetko raz začne. Ženy začnú smrdieť a Michalovi prestane za trest stáť vták. Stane sa to bez môjho pričinenia a bez mojich blbých otázok. To je asi ten rozdiel medzi domorodcami a mnou. Oni to už dávno vedia, že veci proste sú, zatiaľ čo ja sa iba tvárim, že to viem.

Neovplyvníme to, kedy uviazneme v čakárni, ale ovplyvníme to, či budeme smrdieť.