Category: Nebásničky

So Stašou sa poznáme vyše desať rokov. Sme sestry, aj keď máme každá iných rodičov. Sme nenapraviteľné pôžitkárky s otvorenou mysľou, do ktorej sa vtrepe celé nekonečno, no nikdy v nej nič nepretrvá. Máme tvrdé hlavy, sny o pevnej vôli a zo všetkého najradšej sa celé poobedia vyvaľujeme v kaviarni. Ľudí, ktorí neobjavili čaro ničnerobenia… Continue reading O tom, ako Staša a Kaša nemali ani na kávu →

Ráno mi zavolal Marek. Vraj či chcem ísť na výlet do roku 1986. Jasné, že chcem. Kto by nechcel? Tuzex, bony, veksláci, ktorí sa o tridsať rokov neskôr prezlečú zo šušťákov do kvádra a založia politické strany s úžasne satirickými názvami, špinavé ulice, špinavé duše a Xanax ešte nie je k mání, päťdesiat odtieňov sivej… Continue reading Burza na Interi →

Chodila som na výtvarku k profesorovi Dobiášovi. Mali sme desať, možno jedenásť, keď nás v zatuchnutej miestnosti plnej polomŕtvych múch učil, že dokonalá ľudská postava má pevne dané proporcie. Horná a dolná polovica tela by mali byť rovnako dlhé. Obe polovice sa spájajú v oblasti slabín. Presne tam. V oblasti pukanky. Vagíny. Kačičky. Volajte si… Continue reading O tom, ako sa profesor Dobiáš zobudí v hrobe →

Moja mama hovorila, že muži sú ako choré kone a potom ešte hovorila, že to nejde ani s nimi, ani bez nich. Ja si mužov nekonečne vážim a vidno to aj na mojich pohyboch či gestách. Nohy a chôdzu mám po otcovi. Po mame mám vraj oči. To je super, lebo ona ich mala pekelné… Continue reading O ženách a o mužoch →

Chcela som byť vegetariánkou, ale potom som prešla okolo mäsiarstva pána Karola na Duláku. Letela som z práce na mojom novom červenom bicykli a počúvala ako šuštia stromy a ako si ten zvuk strapatá pani na balkóne starého baraku sype miesto cukru do kávy. Zastavila ma vôňa mäsiarstva, na akú si pamätám z detstva. Je… Continue reading Mäsiarstvo uja Karola →

Milujem hľadať paralely medzi zdanlivo nesúvisiacimi vecami, situáciami a ľuďmi. Ono ich dokonca nemusím ani hľadať - ponúkajú sa samé, prichádzajú ako blesk z čistého neba od samotnej Prozreteľnosti. Tak napríklad, u nás v práci sa mi pravidelne stáva, že jediná voľná toaleta je obsraná viac než toitoika na grindcoreovom festivale. Vchádzam, zalomím rukami, vycikám… Continue reading Hovno →

- Ako sa máš? - Mám sa… Ako v čom a občas na prášky. - Ťažko je žiť ľahko. - To áno, ale našťastie mám bicykel… - Načo ti je? - Mám ťažké srdce. - Prečo máš ťažké srdce? - Lebo na mňa doľahla temnota. - A prečo? - Pretože ju asi potrebujem… - A… Continue reading Bicyklovanie →

Možno že je Líza v niečom celkom ako Božena Slančíková Timrava, ktorá bola taká vyberavá, že sa nikdy nevydala. Ak sa aj do niekoho zaľúbila, s istotou jadrovej katastrofy v horizonte desiatich rokov sa zamerala na muža hrubého, vulgárneho, neohrabaného, nepozorného a sebastredného - jedným slovom čuráka. Božena písala, tvorila, vychovávala deti v škôlke a… Continue reading Božena →

Z kancelárie mám výhľad na strechu štadióna, na nemocnicu s veľkým modrým H na ošarpanej omietke, na pár stromov a na električkové koľaje, čo spájajú Ružinov s okrajom Nového mesta. Neznášam Nové mesto. Je to najsmradľavejšia mestská časť zo všetkých a už od malička mi robí podobný pocit ako pohľad na kopu použitých injekčných striekačiek… Continue reading Jazero →

Staviam si raketu. Z kartónových krabíc, obalov od vajíčok a z počmáraných papierov. O pol hodinu na nej odletím do exosféry, pozrieť sa z hora na ľudstvo, na uhlíkové stopy, na čiary po lietadlách. Na totalitné režimy, na hladné deti, na politických fanatikov a tiež na to, ako sa niekoľko krát do týždňa s Janou… Continue reading Raketa →