So Stašou sa poznáme vyše desať rokov. Sme sestry, aj keď máme každá iných rodičov. Sme nenapraviteľné pôžitkárky s otvorenou mysľou, do ktorej sa vtrepe celé nekonečno, no nikdy v nej nič nepretrvá. Máme tvrdé hlavy, sny o pevnej vôli a zo všetkého najradšej sa celé poobedia vyvaľujeme v kaviarni. Ľudí, ktorí neobjavili čaro ničnerobenia v kaviarni, voláme Neosvietení a hlboko s nimi súcitíme. Naša spoločná vízia do budúcna je vytvoriť nadáciu a nezištne pomáhať takto postihnutým ľuďom, aby aj oni dostali šancu nájsť raz svoje kaviarenské šťastie.

Včera sme sa mali stretnúť. Staša mi volala, aby mi oznámila, že si so mnou potrebuje dať kávu, ale vraj nemá prachy.

“Pozývaš?”

“Ani ja nemám. Čo budeme robiť?”

“Potrebujem… Piť… Kávu…”, opakuje Staša.

“Veď aj ja chcem.” Chvíľu premýšľam. “Počuj”, hovorím jej do telefónu, “zober akustiku a dojdi na Kapucínsku. Stretneme sa tam za trištvrte hodinu.” Tresla som telefónom skôr, než by mohla stihnúť čokoľvek namietať. Utiekla som z práce o pol hodinu skôr, zastavila sa doma po svoju gitaru a vyrazila do mesta.

“No čáu”, kričím na ňu a lapám po dychu. Staša sa už škerí do slnka, hádže špak do kanála.

“Načo som si mala brať gitaru?”

Venovala som jej dlhý pohľad, akoby to nebolo očividné.

“Ideme predsa zarábať.”

Staša sa zamračila.

“Akože svojim telom?”

“Jasné!”

“To budem akože len tak niekde stáť s gitarou a niekto mi dá za to peniaze?”

“Nie, budeš hrať. Hovorí sa tomu poctivá práca vlastnými rukami.”

“Jebe ti? Veď ja neviem hrať,” ohradila sa Staša na balkánsky spôsob, no videla som, ako jej myká kútikmi úst.

“A ja viem? Musíme to nejako odimprovizovať,” vyhlásila som odhodlane. “Keď budeme hrať srdcom, nemáme čo pokaziť!”

Prišli sme pod Michalskú bránu. Na mieste, kde si striedajú smeny žobráci s pouličnými hudobníkmi postával jeden chalan. Našťastie, stačilo naň prižmúriť oči a už sa aj poberal kade-ľahšie. So Stašou sa vieme veľmi škaredo pozerať, trénovali sme si to už od puberty. Vlastne, Staša už od malého decka, keď sa v prachu a ruinách mračila na skurvysynov, ktorí jej bombardovali krajinu a ja na hiphoperov vo vyťahaných mikinách, ktorí po mne na základnej škole vykrikovali, že ma utopia v umývadle.

Vyberieme gitary,  pár zvedavcov sa zastaví ešte skôr, než vylúdime prvé tóny. Je to celkom podobný efekt ako pri tých debilných talentových súťažiach. Nikto ešte nemusí nič urobiť, stačí že stojí ako čurák s gitarou zavesenou okolo krku, a už sú aj všetci okolo na vetvy.

Začneme hrať starý repertoár našej srandovnej ex-kapely, na ktorú sme jedného pekného dňa celkom zanevreli. Ale čo sa dá robiť? Strašne sme chceli sedieť v kaviarni a chlípať kávu a fajčiť cigy a krochkať blahom a hovoriť jedna druhej – cítiš to? Cítiš ten skurvený KLUD?

Prešla už pol hodina. Bliakame tu zatiaľ bez väčšieho úspechu, niektorí si dokonca zakrývajú tváre, keď prechádzajú okolo. Všetky naše skladby sú o smrti a o sexuálne prenosných chorobách, ktoré nám znemožňujú nájsť si frajera. Teda, nie že by sme ich mali MY. To ONI ich majú, lebo chrápu so štetkami. Možno by sme však nemali byť tak kritické. Vanesa mi raz múdro povedala – Nepreberaj! Nejsú chlapi! Vyhodíš chlapa, iná si ho nájde pri smeťáku, umyje si ho – a má chlapa! Ale ty, moja zlatá, ty máš veľké hovno!

Zrazu sa pri nás pristaví mladý muž. Vlasy ako od tušu a v očiach ľadovce, ktoré sa roztopia na počkanie – to by bola radosť, utopiť sa v nich. Usmial sa a pohybom dlane nás utíšil. Poslúchli sme ako oddané psy. Roztriasli sa nám kolená. Potom mi pochválil gitaru, Staši dekolt a hneď na to nás obe pozval na kávu. So Stašou sme si vymenili sprisahanecké pohľady a telepaticky si vyslali správu – toto nemôže byť náhoda! Schovali sme gitary do puzdier, až sa po nich zaprášilo.

Mladík nás zaviedol do útulnej kaviarničky v zašitej uličke. Kým sme sa usádzali, vymenili sme si pár rozpačitých úsmevov. Mladík bol po celý čas ticho a tak som sa po pár minútach rozhodla prelomiť jeho tajomné mlčanie.

“Za toto džentlmenské gesto vďačíme dobrej výchove vašej pani matky?” Pocítila som, ako sa mi priblblý úsmev rozťahuje po celej šírke tváre.

“No, viete…,” prehrabol sa v hustých vlasoch, “Ono sa to už nedalo ďalej počúvať.”

Ráno mi zavolal Marek. Vraj či chcem ísť na výlet do roku 1986.

Jasné, že chcem. Kto by nechcel? Tuzex, bony, veksláci, ktorí sa o tridsať rokov neskôr prezlečú zo šušťákov do kvádra a založia politické strany s úžasne satirickými názvami, špinavé ulice, špinavé duše a Xanax ešte nie je k mání, päťdesiat odtieňov sivej pulzuje v omietkach panelákov s krivými stenami (robotník Milanko vtedy možno iba stratil bublinku do vodováhy, ale rovnako možný je i scenár, že na raňajky vychlastal celú ploskačku tuzemáku). Potom ešte viera v lepšie zajtrajšky, viera v lepšie včerajšky, revolúcia visí vo vzduchu ako mokrá handra a všetci si dávajú v záchvate heavymetalovej mánie a začínajúceho kultu individualizmu trvalú onduláciu. Aj môj otec.

Sadnem na bajk a veziem sa cez rozdrbané ulice. Kľučkujem pomedzi výtlky v lacnom asfalte, Inter sa krčí za nevkusnou novostavbou Tri veže na Bajkalskej. V nedeľu má celá Bratislava opicu, spí a slintá do vankúšov, iba zopár bezdomovcov dúfa, že predá na veľkých svetelných križovatkách svoje časopisy. Prejdem okolo Polusu – zaujímavé, ako sa z najmodernejšieho nákupného centra stane za pár rokov vykričaná búda pre zvieratá, sklenené terárko pre hmyz – zaprášené, zacapkané a staré. Len pár minút a už som tam, na nedeľnej burze, ktorá sa v mojej predstave verne podobala tým voňavým burzám s platňami, kazetami a plagátmi v centre mesta.

Moja predstava mala však k skutočnosti ešte ďalej, než máva zvyčajne objektívna realita k mojim vzletným fantáziám.

Vchádzam cez železnú bránu natretú na žlto, stráži ju jedna dôchodkyňa a starý pupkatý pán v rybárskej uniforme, hlavne aby nik len tak neprekĺzol. Zaplatím, teda, pozve ma Marek (potom mu za to musím kúpiť kofolu, nič nie je zadarmo, nič na svete, prisahámbohu), jedna noha v lufte a hneď na to vkročíme do iného storočia, do iného režimu, do inej kultúry. Dáme si jeden pomalý okruh v protismere hodinových ručičiek.

Asi v polovici mi slnko roztopí mozog ako jahodové Kalipo, chalani očumujú platne, kúpia nejaké single ale aj LP, jedného vzácneho Lasicu a Satinského, zbierku čiernych interpretov, poškuľujem po Milesovi Davisovi, potom si však uvedomím, že by som si ho mohla akurát tak točiť na prste alebo zavesiť na stenu. Zapálim si cigaretu a len čo spustím ruky zo svojho bicykla, chytá sa ho objemná pani a pýta sa, že za koľko.

Odvšadiaľ počuť ukrajinčinu a poľštinu, idú si stereo s cigánskymi zahuhlanými výkrikmi ako mindža thaves čhaje, alebo také čosi. 

Nič proti Rómom, skutočne, veď oni sa aspoň vedia radovať zo života.

Dívam sa a nestačím sa čudovať, čo všetko sa tu ľudia pokúšajú predať. Plastové kufríky v tvare ťavy, plyšové hračky zanesené hrubou vrstvou odumretej kože a roztočov, CD-čká Avril Lavigne z čias, keď bola ešte pod zákonom, adaptéry na telefón Alcatel z roku 1999, staré periny so žltými fľakmi, storočné laky na vlasy, ventilátory, ktoré vás po zapojení do siete pravedpodobne zabijú, kvetináče, topánky, šperky, obrazy s Tisom, dokonca ručne nakreslený obrázok s nápisom Šialená Merkelová – Markíza migrantov a vedľa nej detinská kresba chobotnice a v jej chápadlách nápisy ako sionizmus, chemtrails, nový svetový poriadok, očkovanie a podobné pičoviny.

Otočím sa chrbtom k tým čudákom vo viere, že keď zmiznú z môjho zorného poľa, že zmiznú nadobro, no oproti mne sedí ďalší pomätenec (alebo pamätník? To je vlastne jedno a to isté), predávajúci dva vojenské obväzy z roku 1965, odznak Verejnosť proti násiliu, kovový maltézsky kríž a ešte kríž so svastikou, nie tou indickou, ale tou z NSDAP, to je krásne, ako sa všetky nezmysly histórie nakoniec vtrepú na jeden roztrasený hliníkový stolík prikrytý deravou plachtou.

Hneď vedľa tých hakáčov mal pán položenú knižku o láske, o tom, ako ľudstvo zahubí samé seba, pokiaľ neprejde na nový vývojový stupeň a nepochopí Podstatu Lásky a všetky tie veci o zodpovednosti, ktoré nikto nechce počúvať.

Veď aj Göebbelsovi išlo o lásku, nie? To len my sme dementi z rétoriky a nevieme čítať medzi riadkami.

Všetci sme si rovní. Zjednotení v rozmanitosti. Občas ma to riadne nasiera. Predstava, že mi je rovný aj slizký smradľavý chlap, ktorý pri stánku s občerstvením prehlásil, že má rád tvrdé porno, a že dnes, vďaka zázrakom internetu (a aj stránke ErikaBodkaEská) sa k nemu dostanú aj päťročné deti – písať ešte nevedia, ale péčko si už nájdu – haha, zasmeje sa, haha, zasmeje sa teta v zástere obracajúca langoše, cítim sa ako na obrovskej ubytovni pre sociálne prípady plnej štrbavých narkomanov.

Nie že by som bola lepšia ako oni. Ale aj tak si neviem predstaviť, že by som s nimi len tak zrazu splynula v objatí a čítala si s nimi nad kamilkovým čajom z tej knižky o Láske.

Veď keby sme sa všetci bezpodmienečne milovali, nemusel by vzniknúť vesmír. A keby nebol vesmír, nebola by naša Slnečná sústava a v nej naša Zem a na Zemi všetky výdobytky modernej doby ako napríklad polystyrénové obaly na obed, detské porno, snuff, všetky vietnamské potraviny v Prahe, tisícky mobilných operátorov, nafukovačky v tvare kaktusov, paličky do uší z biobavlny, malé mydielka, s ktorými sa síce nemôžete umyť, ale zato si ich môžete niekde len tak vystaviť.

Na konci tejto monštróznej betónovej elipsy nás čaká prísny vrátnik. Jeho prácou nie je nič menej a nič viac, ako to, že musí veľmi dôsledne okontrolovať parkovací lístok a potom, nafučaný ako tá ryba s pichliačmi, otvárať vŕzgajúcu bránu a vypúšťať z areálu tých, čo majú legitímne právo opustiť túto Planétu Zbytočností. Najdôležitejší ľudia na svete sú vrátnici, len si to všimnite. Sú vlastne niečo ako strážcovia nebeských brán, záchrancovia poriadku, lovci podvodníkov. Vďaka Ti, bože, za všetkých zodpovedných vrátnikov, ktorí vnášajú do dnešného skazeného sveta rovnováhu a spravodlivosť. Amen.

Na obed hranolky s kečupom a kofola v plastovom pohári na Kuchajde. Keď objímem Mareka, pani naľavo od nás zvreskne – TU SA NESÚLOŽÍ! A napije sa z krabicového vína. Začne sa chechtať. Srandistka.

Naozaj sme si všetci rovní. Každý má svoj suterén a každý smrdí, keď sa neumýva.

Nuž, nie vždy je nálada na motivačné citáty a prevzdušnené prvoplánové kecy o šťastí a úspechu a veľkých krokoch a Ceste a Cieli. Občas je na mieste povedať si – kto, kurva, som a čo tu, kurva, robím?

Utekám do lekárne a vypýtam si moje obľúbené pomarančové šumivé tablety proti mizérií – NihilStop Akut. Jebnem si jednu do vody a vypijem. Výlet do minulosti, to nie sú sladké dvadsiate ani päťdesiate roky, zmrzlina, pukance a burgre zo šťastných kráv, kadilaky ani kino vonku, rodina a trávnik a kostol a živá kapela, výlet do minulosti, to je celý Inter so svojou výstavou nezmyslov (Inter je celkom ako život, chodenie v kruhu, na začiatku hovno, v strede nejaká zaujímavá muzika a občas i limitované edície za dobré prachy, na konci zase hovno), márnosť nad márnosť, oblečenie z umelej hmoty, smrad a ojeby.

Staša by povedala – dobre aj tak.

Chodila som na výtvarku k profesorovi Dobiášovi.

Mali sme desať, možno jedenásť, keď nás v zatuchnutej miestnosti plnej polomŕtvych múch učil, že dokonalá ľudská postava má pevne dané proporcie.

Horná a dolná polovica tela by mali byť rovnako dlhé. Obe polovice sa spájajú v oblasti slabín.

Presne tam.

V oblasti pukanky.

Vagíny. Kačičky. Volajte si to, ako chcete.

Raz nám profesor Dobiáš navrhol, že by sme sa mohli v úvode hodiny všetci takto spoločne odmerať. Zistiť, či máme dokonalé postavy, respektíve si overiť, či náhodou nie sme akési zmutované monštrá, ale celkom normálne dievčatká so správnymi, proporčne dokonalými postavami.

Profesor Dobiáš vzal do rúk meter a tlstou paprčou nám pokynul postaviť sa do radu na miesto, kde končilo vyblednuté oranžové linoleum a začínali biele kachličky.

Najprv zmeral Zuzku, potom Gabiku a Soňu, potom ešte pár deciek, až sa nakoniec dostal ku mne. Profesor Dobiáš si čupol k mojim kolenám a pomaly naťahoval látkový meter od mojich chodidiel smerom nahor. Trvalo to celú večnosť. Obrovskou dlaňou zasranou od kaligrafického tušu, olejových farieb a ušného mazu dôkladne pridŕžal meter pri mojom tele a prechádzal po vnútornej strane mojich stehien až k Epicentru Vesmíru. Potom zastavil, so zamračeným obočím skontroloval počet centimetrov a takto natiahnutý meter priložil k hornej polovici mojej postavy.

Keď sme skončili, zhodnotil, že sme všetky v poriadku.

Ach, to nám ale odľahlo.

Keď sme boli odmerané a naprosto uistené, že nie sme žiadne mimozemské kyklopy ani pokrivené kreatúry z černobyľského lesa, mohli sme sa naplno pustiť do svojej práce a kresliť ako o dušu. Výtvarka bývala vo štvrtky. Najradšej som kreslila stromy a ženské hlavy s troma tvárami.

Profesor Dobiáš nám popritom rozprával samé zaujímavé veci a tak nám všetkým veselšie ubiehal čas.

Pamätám si, ako k nám raz s vážnou tvárou prehovoril: “Je vedecky zistené, že každý dvanásty človek sa zobudí v hrobe. Ale to nič,” zase ten debilný pohyb ruky, “to už bude určite v každom hrobe zvonček a teda, ak sa tak aj stane, niekto vás isto príde vyslobodiť.”  Detskú fantáziu by mali zakázať. Vtedy sa to celé začalo. Prvá neznesiteľná úzkosť zo smrti, z pominuteľnosti a bezmocnosti. Pocit, že ma pritlačilo súcno k zemi a ja sa dusím. Nie som si istá súvislosťami, no od toho dňa začalo moje nutkavé umývanie rúk. Musela som si ich drhnúť mydlom a horúcou vodou vždy, keď som sa niečoho dotkla. Ruky som si neustále ňuchala a uisťovala sa, že nesmrdia. Ak som mala pocit, že smrdia, letela som k najbližšiemu umývadlu a strávila tam hoci aj pol hodiny. Drhnúť a drhnúť. Tú špinu a ten smrad. Oňuchať, skontrolovať, odložiť do bezpečia. Vydrhnúť a ovoňať.

Profesor Dobiáš bol malý umastený dedko, okuliare s tučnými sklami mal zarazené do rovnako tučnej tváre, chodieval odetý v dlhom bielom plášti s radom priehľadných gombíkov a na bezfarebnej pokožke sa mu vynímali fialové gorbačovské fľaky rôznych veľkostí a tvarov. Peďák jak vyšitý a nebolo to len vecou vzhľadu. Bolo to najmä jeho vyžarovaním. Teraz je už určite mŕtvy, veď už vtedy mal hádam stotisíc rokov.

Nech mu je zem ľahká. Dúfam, že mu ktosi do hrobu prezieravo nainštaloval zvonček.

Posledných pätnásť rokov som strávila premýšľaním o tom, čo by sa stalo, keby som sa v ten osudný štvrtok nebola ponorila do veľmi živej predstavy o tom, že zomriem, ale zomriem zle, akože tak, že to bude vyzerať, že som zomrela, ale pritom som nezomrela a ktosi ma pochová a ja sa tam potom z tej mojej falošnej smrti zobudím, v tej tme a vlhkej špine a ja budem zvoniť a zvoniť a čakať a čakať a dovtedy sa aj stotisíckrát zbláznim.

Vždy sa nájde niekto, kto sa ešte nezbláznil, a presne ten vám povie, že zblázniť sa je paráda, bomba a sranda. Asi ako všetci dnešní dekadentní umelci, čo sa pred objektív poskladajú do polohy dôverne podobnej pacošom s katatonickou schizofréniou. Presne toto mám na ľuďoch rada.

Krúžok výtvarnej výchovy sídlil v jednom z tých staromeštianskych domoch pod hradom na Podjavorinskej ulici. Voňalo to tam voskom, farbami a riedidlom. Sedávali sme obkročmo na kozách – drevených laviciach s opierkou na drevené dosky či plátna. Dve hodiny absolútneho sústredenia a potom výsledok, ktorý prišiel niekto hodnotiť, ofrfľať alebo prechváliť do nebeských výšin. Tam sa začal životný pocit mnohých z nás, že život, v ktorom sa nepretekáme s každým, dokonca aj s našimi priateľmi, nie je život, ale len prežívanie, kedy otrávene ležíme v pomyslenej posteli, prikrytí paplónom neznesiteľnej nudy.

Dobre to vymysleli, títo bigotní kapitalisti, technokrati, šamani a motivátori.

Jedného dňa som sa vrátila z výtvarky do baráku na Korabinského ulici (bývala som asi na tridsiatich rôznych miestach a to večné sťahovanie bol možno trest za to moje nekonečné umývanie rúk) a všetko som to porozprávala Baške. V ústach žužlala filter bielej davidofky, niečo si čítala, najskôr televízny program, a mojim obavám z toho, že sa zobudím v hrobe, neprikladala najmenšiu dôležitosť. “Nevymýšľaj blbosti, Karolka,” odsekla mi. Odvtedy som už nikomu nič nepovedala, iba som v tichosti čakala na svoj deň.

Bude to presne takto.

V roku 2025 prídem na cintorín Kozia brána.

Budem počuť šialené vyzváňanie a nebude to telefón, pretože v roku 2025 budú všetci občania svedomití a hlboko morálni, z čoho mi vychádza, že dozaista poslúchnu piktogram vyzývajúci návštevníkov cintorínu vypnúť si mobil.

Bude to zvonček v hrobe profesora Dobiáša.

Ja sa usmejem, aj keď sa to nepatrí.

Zvoní a zvoní a ja tam budem iba stáť, dívať sa na mramorovú dosku s únikovým východom, na ktorom bude napísané – v prípade núdze otvoriť TU.

Budem čakať ešte pol hodinu, medzitým sa započúvam do ševeliaceho lístia brezy. Nakoniec otvorím ťažký železný poklop.

“Ďakujem… Ďakujem vám krásne,” profesor Dobiáš bude dychčať, slintať a pokloní sa mi až ku kolenám. Vrátim sa v spomienkach do tej miestnosti bez vzduchu, on podomnou, takmer na zemi, uklonený až ku kolenám ako ovečka božia pod svojou modlou, napne ma na zvracanie, je to podobný pocit ako pri pohľade na polopriehľadné gombíky. So zapretím všetkých síl sa však udržím, som predsa slušná, nakoniec, je už rok 2025.

Prehodíme pár zdvorilostných fráz, neskôr sa ho opýtam, či si myslí, že je jeho postava ideálna.

Profesorovi Dobiášovi zamrzne úsmev na tej jeho tučnej spotenej tvári, ja ho začnem chlácholiť, to nič, vytiahnem z tašky dlhý látkový meter, ktorý som ukradla z jedného obchodu s nábytkom, skloním sa k nemu a slušne, ako sa na rok 2025 patrí, ho poprosím, aby sa chvíľu nehýbal.

Jeden koniec metra zachytím pri jeho ľavom chodidle. Pridržím si meter dlaňou a pomaly, veľmi pomaly mu prejdem od členkov cez lýtka a stehná až po jeho slabiny. Zastavím sa niekde pri jeho prostate a prestanem sa hýbať. Chvíľu len tak zotrváme v prítomnosti. Budem myslieť na bezbrehé odpustenie a odstrihnutie karmických pút a pustenie všetkých krívd po rieke kdesi do ničoty. Toto bude asi ten pocit slobody, o ktorom všetci hovoria, pomyslím si. Potom vystriem napnuté ruky pred seba a skontrolujem dĺžku. Vyslovím nahlas číslo a priložím meter k hornej polovici jeho tela.

Poviem mu: “Pán profesor Dobiáš, musím vám povedať, že ste veľmi proporčný a správny. Rovnako, že som rada, že sa vedecky podložené odhady napĺňajú s takou mrazivou presnosťou. Ďakujem a prajem vám krásny slnečný deň.”

On bude brblať čosi o ponižovaní, no to ja už budem dávno na odchode. Keď sa otočím, aby som zakývala breze, uvidím, ako profesor Dobiáš zalieza späť do svojho hrobu.

Moja mama hovorila, že muži sú ako choré kone a potom ešte hovorila, že to nejde ani s nimi, ani bez nich.

Ja si mužov nekonečne vážim a vidno to aj na mojich pohyboch či gestách.

Nohy a chôdzu mám po otcovi. Po mame mám vraj oči. To je super, lebo ona ich mala pekelné a bolo v nich sto hĺbok.

Po koncerte v Trnave mi jeden chlapík povedal, že to nečakal. Že ho to prekvapilo. Žena za bicími. Chcela som zavtipkovať, že bubny sa predsa zo všetkých nástrojov najviac podobajú elektrickej dvojplatničke.

Ale variť milujem, hlavne teriyaki baklažán s čiernym sezamom. A milujem, keď môžem muža nakŕmiť a dať mu pocit domova. Milujem nosiť rúž v odtieňoch červených ríbezlí a cítim sa pekná, keď mi vietor rozfúka vlasy. Je za tým čosi zvláštne archetypálne a nepotrebujem s tým bojovať. Som vlastne veľmi typická a tradičná žena.

Napriek tomu mi moja suseda raz vykričala, že som mužatka.

Na kamarátovej svadbe som pri tanci chytila Andreja pod pás a vláčila ho parketom, až mi povedal – veď ty ma vedieš ako muž!

To sú zmätky.

Žena aj muž možno nie sú nič viac, než pojmy či konštrukty kultúry, v ktorej žijeme. Sú akousi dohodou, ktorú dodržiavame, aby sme sa lepšie orientovali v tomto blázinci, aby sme sa tu nepozabíjali. Aby sme si určili čo najzrozumiteľnejšie pravidlá hry.

Niektorí sa idú posrať pri každej sebamenšej výchylke. Nevedia improvizovať a užívať si nevyspytateľnosť a živelnosť hier, vzrušenie z nového a neznámeho. Chcú pevné pravidlá a za ich porušenie žiadajú trest smrti. Chcú tradičnú rodinu, no občas mám pocit, že najskôr preto, že im samotným taká rodina v ranom detstve chýbala. Vtedy neviem, či je vo veci celospoločenský záujem, alebo osobná frustrácia.

Je nekonečne tradičné ošukať nespočetné množstvo pipiek z Tinderu a keď sa nedarí, zaplatiť si prostitútku.

Áno, to si urobil a áno, hlboko to odsudzujem.

To je niečo ako prvá priečka v tradičnej morálnej hitparáde v akomsi pofidérnom lokálnom internetovom rádiu.

Tlieskam ti a všimnem si, že zase sedím ako chlap.

Ach, bože.

Vypučené brucho a nohy od seba – videli by ste mi až do mozgu.

Na koncerte v Bratislave za mnou prišli dve osemnásťročné dievčatá a povedali mi, že ma milujú. Že keď hrám, tak metám hlavou a že je to super. Spýtala som sa ich, prečo aj ony nehrajú na nejaký hudobný nástroj. Povedali mi, že preto, lebo sú nemehlá.

Rozmýšľam, prečo 90% mojich kamarátov-chlapcov hrá na gitaru, basu, či klavír, aj napriek tomu, že sú nemehlá.

Čo má spoločné nórska a africká žena? Myslím v správaní, vo zvykoch, v temperamente, v tanci – nie v ich biologickej výbave a fyzickej konštrukcii. V tom sú jedno a to isté.

Ale sme ľudia a nie zvieratká, vieš? Skús sa nad tým zamyslieť.

A čo má spoločné Mišo, ktorý mi sám od seba odnesie nákup z obchodu a Janko, ktorý ma, stratený vo svojom snovom opare, požiada, aby som mu vláčila batoh, lebo je vraj priťažký?

Môj dedko mi raz povedal – Karolína, to je taká škoda, že ste zahodili to svoje čaro vo viere, že musíte byť dobré.

Tak dlho nám trepali do hláv poslušnosť, až sme naozaj skrotli. Nie je to nič, čo by ti bolo dané, ver mi.

Poslušným ľuďom sa žije dobre (ja osobne však o takýto druh príjemnosti nestojím) ale má to dva háčiky – po prvé je to nuda a po druhé, nič nové nezistíš.

Pevne dané pravidlá hry, vychodená cestička, už teraz vieš, čo ťa čaká na konci.

Vzrušujúcejší je už len sex s cudzím dievčaťom zo zoznamky alebo prostitútka, čo predstiera orgazmus.

Vraj nemáš rád, keď ti niekto dopredu povie, ako skončí film, na ktorý sa chystáš do kina.

Dívam sa na Nastenky, Snehulienky a na Popolušky. Na Janku, Maťku, Livku, na ktoré naši rodičia obdivne ukazovali a pritom nám hovorili – ako to, že má Janka, Maťka a Livka také pekné biele pančušky a ty vyzeráš ako prasa?

Keby som to vtedy bola vedela, vykričala by som im – lebo žijem život, ty fosília!

Žijem život v blate, v temperových farbách, namočená po krk v oleji, ktorým si mažem reťaze na bajku a na bubeníckej šlapke! Po krk namočená v mužskom svete!

A potom ma rozplače pohľad na starú pani, ktorá vťahuje dym zo svojej cigarety, až sa jej prepadnú líca, ale nič nevyfúkne von, rozcíti ma vietor, aj cikády, aj mesiac vykrojený z pieskových dún, všetko, čo len chceš. Vtedy mraštím tvár a tečú mi sople aj cez uši.

Neobetovala som totiž svoju jemnosť, keď som si brala všetko hrubé, čo mi môže priniesť osoh a urobiť mi radosť.

Nikdy nikoho nepretvárajte na svoj obraz. Ani ja nebudem. Keď ste dospelí a žijete relatívne usporiadaný život, je viac než pravdepodobné, že je to preto, že ste stratili zdravý rozum. Dobrovoľne ste ho vymenili za tú bezproblémovosť, ktorou sa opantávate pri večernom čumení na jeden z tých debilných seriálov. Každý večer sa poďakujem pánbožkovi za to, že nemáme doma telku. A nakoniec ho poprosím, aby som bola zajtra menšia moralizátorka, ako dnes.

Ak ťa chce niekto ponížiť, potrebuje na to tvoj súhlas. Ten citát mi poslal Marek a je to najpravdivejší zo všetkých citátov, aké sa ku mne za posledné mesiace dostali.

Ak ťa chce niekto ponížiť, potrebuje na to najskôr tvoj súhlas.

Androgýn bola podľa starovekej mytológie bytosť obrovskej sily, spájajúca muža a ženu. Búrila sa proti bohom, a tak ju Zeus za trest preťal mečom na dve časti – ženu a muža. Odvtedy sa potrebujeme navzájom, hľadáme svoju chýbajúcu časť, podľa Junga si zvedomujeme svojho Anima a svoju Animu, smerujeme k úplnosti.

Tak hľadaj tú polovicu. A nespoj s ňou len svoje telo, ale hlavne dušu.

A ozaj, ešte jedna vec.

Minule som sa ocitla na unisex záchodoch a viete čo? Bolo mi to jedno.

Chcela som byť vegetariánkou, ale potom som prešla okolo mäsiarstva pána Karola na Duláku. Letela som z práce na mojom novom červenom bicykli a počúvala ako šuštia stromy a ako si ten zvuk strapatá pani na balkóne starého baraku sype miesto cukru do kávy.

Zastavila ma vôňa mäsiarstva, na akú si pamätám z detstva. Je trochu zvláštne, že ten pach nemá takmer nič spoločné s mäsom. No dobre, cítiť tam trochu údeniny, ale základom tejto zvláštnej vône je biele pečivo, kvapalina, ktorá sa nalieva do chladiacich boxov, trochu krvi a vlašský šalát. Takto vonia detstvo, aspoň to moje. Rozpomenula som sa na Fruko a tresku s rožkami. Nie že by boli veci kedysi lepšie ako dnes – iba som určité javy nevedela pomenovať. Dnes, naopak, už nedokážem určité veci vnímať. Teda, až do momentu, kým môj nos nezavetrí mäsiarstvo pána Karola na Duláku.

Uvažujem, čo je dobré na dospelosti. Viem zarobiť peniaze a za ne si kúpiť čo len chcem. Môžem mať všetky bicykle sveta, fialové, červené, metalízové i perleťové. S troma kolesami aj s plechovými zvončekmi veľkými ako UFO. Môžem si kúpiť všetky krabicové džúsy a pol kila tresky v majonéze a dvadsať rožkov a môžem to potom všetko sama zjesť.

Rovnako uvažujem, čo na dospelosti nie je dobré. Asi najskôr to, že priveľa premýšľam o tom, čo si chcem a môžem kúpiť a ako to všetko ovplyvní moju existenciu, ktorá je nakoniec i tak z veľkej časti len súčtom prianí a požiadaviek môjho okolia.

Uvažujem, čo je na dospelosti zaujímavé. Asi sloboda ísť kam sa mi zachce a myslieť si, čo chcem – a potom ešte zodpovednosť za emisie a za jedinú úlohu, ktorú som ako človek pri príchode na túto planétu dostala – neublížiť pri pohyboch svojho tela či duše sebe ani nikomu inému, kto sa mi prípadne zamotá do cesty.

Ujo Karol má záľubu v pračudesných výstavkách. Keď pôjdete okolo, všimnite si drevené prasa položené na rozprestrenej žltej papierovej vreckovke, z ktorej slnko každým dňom vyťahuje farbu, alebo konzervy lacnej fazule naukladané do pyramídy, alebo sa zastavte nad krabicou paradajkového džúsu pokrytou hrubou vrstvou prachu, ktorá sa trochu rozpačito snaží zakryť celé to nekonečné vzduchoprázdno siahajúce od skla výkladu až po prvý pult s klobásami.

Ujo Karol namaľoval rukou na kus plátna vetu Hydinu si pýtajte pri mäsovom pulte a zavesil ju nad šunky a slaninu. Čochvíľa bude zatvárať.

Milujem hľadať paralely medzi zdanlivo nesúvisiacimi vecami, situáciami a ľuďmi. Ono ich dokonca nemusím ani hľadať – ponúkajú sa samé, prichádzajú ako blesk z čistého neba od samotnej Prozreteľnosti.

Tak napríklad, u nás v práci sa mi pravidelne stáva, že jediná voľná toaleta je obsraná viac než toitoika na grindcoreovom festivale. Vchádzam, zalomím rukami, vycikám sa a potom – aby si slečna v rade za mnou nemyslela, že to mám na svedomí ja – dávam hajzel do poriadku. Vychádzam z kabínky, vymieňame si tie rozpačité úsmevy, mne je o niečo ľahšie na duši, skrátka, neprežila by som, keby si niekto myslel, že nedokážem zaobchádzať ani s vlastnými fekáliami.

Ako som dnes čistila tú osratú keramiku, napadlo mi (či skôr prozreteľnosť do mňa vrazila poznanie) že tento úkon má toho veľmi veľa spoločného s partnerskými vzťahmi.

Prečo? Pretože človek sa zrazu objaví vo vzťahu, v ktorom je plno sračiek, ktoré si tí dvaja zabudli (chtiac či nechtiac) po sebe upratať. Prichádzajú boje o to, ktoré hovno je koho a koho úlohou je čo dať do poriadku. V záujme zachovania základnej dôstojnosti sa upratuje hlava-nehlava. Dôstojnosť je však v tomto prípade sporná, pretože som ešte nikdy nevidela nikoho, kto by vzbudzoval rešpekt či úctu v momente, kedy sa nakláňa nad záchodovou misou s rozstrapkanou kefou v ruke (to však bude najskôr preto, že som ako dieťa dostávala veľmi snobskú výchovu). Potom znova tie rozpačité úsmevy – ahoj, zdravím ťa, sme v tom spolu, nemám ti k tomu čo viac povedať, snažila som sa najlepšie, ako som vedela, malo by to byť OK, umy si to po sebe nabudúce sám, hádam nechceš, aby som riešila tvoje sračky za teba, nie som tvoja mama.

Pocit, ktorý sa dostaví bezprostredne po takýchto situáciách – či už doslova a dopísmena čistíte hovno po niekom inom v práci, alebo sa ocitnete vo vzťahu plnom sračiek – nazývam pocitom zmiešaným. Človek cíti na jednej strane určitú hrdosť (národná hrdosť má k tomu zo všetkých druhov hrdostí najbližšie) za to, že sa zaprel a urobil niečo, čo mu nebolo celkom po vôli, s presahom do života iného človeka – sú to v istom ohľade činy výsostne milosrdné. Na druhej strane, človek zistí, že to spravil i tak pre seba, či skôr kvôli tomu, ako nakoniec vyzerá v očiach druhých ľudí a svojho superega.

I keď sa mi nepodarilo preformulovať morálny imperatív (ani zachrániť planétu, ani spasiť svet), na záver by som si dovolila vysloviť malé prianie. Mojím snom je, aby sa dokázal každý dospelý človek po dokončení svojich potrieb pozrieť za seba, skontrolovať dôsledky svojich telesných a mentálnych prejavov a v prípade hnedých fľakov dlhých ako Transsibírska magistrála… Si to po sebe jednoducho upratať.

– Ako sa máš?

– Mám sa… Ako v čom a občas na prášky.

– Ťažko je žiť ľahko.

– To áno, ale našťastie mám bicykel…

– Načo ti je?

– Mám ťažké srdce.

– Prečo máš ťažké srdce?

– Lebo na mňa doľahla temnota.

– A prečo?

– Pretože ju asi potrebujem…

– A načo ju potrebuješ?

Nachvíľu som sa zamyslel.

– Aby som si vedel vážiť svetlo.

– A prečo si ho nevážiš aj bez toho?

– Pretože som hlúpy, slabý a márnomyseľný.

– Robíš vlastne niečo podobné ako stredoveké asketické sekty, bičujúce sa po chrbtoch?

– Áno, presne to robím. Som tragický flagelant a nie je to nič, na čo by som vedel byť hrdý. Tí filipínci, čo sa nechávajú dobrovoľne ukrižovať, majú aspoň vyšší duchovný cieľ.

– A nie je ti ľúto, že si celý doráňaný a krvavý?

– Je mi to veľmi ľúto.

– A prečo to teda robíš, keď ti to je ľúto?

– Lebo som tak naučený.

– A myslíš, že by si sa to mohol preučiť?

Na to, že bol taký malý, kládol skvelé otázky.

– Myslím si, že mohol. Ale najprv by som musel prestať byť hlúpy, slabý a márnomyseľný.

– A prečo neprestaneš?

– Pretože je to ako droga. Je to moja jediná istota – a zároveň moje jediné väzenie.

Chvíľu mlčal a pozeral na oblohu. Keď porátal všetky vtáky, znova mi venoval pozornosť.

– Cítim sa, akoby mi došli otázky.

– Ja viem. Veď i mne samotnému došli tie správne otázky. Preto sa bicyklujem. Sústredím sa len na rachot reťazí, na deti, ktoré nesmiem zraziť, na výtlky v chodníkoch… Jediná otázka, ktorá mi v tej chvíli beží hlavou, je tá, ako sa dostanem z Kukorelliho parku na Palisády a či to vezmem cez Zámockú alebo cez Koziu.

Možno že je Líza v niečom celkom ako Božena Slančíková Timrava, ktorá bola taká vyberavá, že sa nikdy nevydala. Ak sa aj do niekoho zaľúbila, s istotou jadrovej katastrofy v horizonte desiatich rokov sa zamerala na muža hrubého, vulgárneho, neohrabaného, nepozorného a sebastredného – jedným slovom čuráka.

Božena písala, tvorila, vychovávala deti v škôlke a piekla koláče. S Ľudmilou Podjavorinskou započala tradíciu udeľovania titulu Národná umelkyňa a dala tak vyhliadku mnohým ženám na život mimo sporáka, prania plienok a rodenia detí.

Líza fajčí dvadsaťpäť cigariet denne, celú zimu si neoholila nohy a túži po práci v čisto mužskom kolektíve. Ženám nedôveruje a mužom vlastne tiež nie, ale s chalanmi je aspoň sranda a čo je najdôležitejšie – ak si aj o Líze myslia niečo zlé, chrstnú jej to do ksichtu bez zbytočných okolkov a fráz ako horúci olej. Žiadne falošné úsmevčeky a vykrivené tváre. A objatia slizké ako dotyk s rybou. A slová ako “moja” alebo “mici”.

Líza si požičala z Univerzitnej knižnice Veľké šťastie, dielo, ktoré Slančíková napísala v jazyku dnes už archaickom a Líze tak nezrozumiteľnom, že ju začalo lámať na spánok po prvých piatich stranách. Preto sa potešila, keď okolo nej preplával mladý muž v čiernej mikine s nápisom Život je brutálny a ukradol jej pozornosť. Líza ho zatúžila spoznať. Jeho samotného rovnako ako brutalitu jeho bytia.

“Hej, počúvaj ma sem,” nadviazala kontakt Líza s chlapcom v mikine.

Dieťa brutálnych okolností nadvihlo hlavu a zamračilo sa do svetla.

“Môžem si sadnúť?”

“Nie,” odvrkol.

Neskoro, Líza si už sadala.

“Čo je na živote brutálne?” Kým čakala na odpoveď, skúmala chlapcovu tvár, ničím nepoznačenú, hladkú a jemnú ako tvarohový koláč.

Chalan sa pomaly odsúval. Prekrížil si ruky na znak odstupu.

“Na niekoho tu čakám.”

V mokrých prstoch si nešikovne balila cigaretu. Trápne ticho po chvíli Lízu nekonečne unavilo. Vstala a bez slova vyšla zo zalesneného dvora v centre mesta. Nič nie je definitívnejšie než nuda.

Kráčala naspäť mestom smerom k Univerzitke a spomínala na najväčšie brutality, ktoré sa jej samotnej, jej priateľom, alebo vlastne hocikomu inému na planéte, prihodili. Nájsť si otráveného partnera v spálni. Nájsť si mŕtveho rodiča v kúpeľni. Potratiť. Porodiť choré dieťa. Sedieť v base za politické presvedčenie. Vypiť alkohol z pofidérnej českej likérky a oslepnúť. Učiť sa odznova dokázať žiť vo svojom tele po znásilnení obstarožným smradľavým chlapom. Narodiť sa v Jemene ako dievča a zrazu prísť o klitoris. Narodiť sa na Slovensku ako spisovateľka a zomrieť slobodná.

Tok myšlienok prerušili posuvné dvere, do ktorých to Líza v takmer plnej rýchlosti napálila. V knižnici stál usmiaty pracovník bezpečnostnej služby a partia talianskych študákov s poriadnou dávkou temperamentu. Nie ako títo suchopárni Slováci čo skrátia aj pozdrav Dobrý deň na akési umrmlané “Dobrý”. Líza chcela život. Spievať si nahlas v električke. Hovoriť DOBRÝ DEŇ hlasnejšie, než by sa patrilo a zavŕtať sa pri tom ľuďom pohľadom až do pankreasu. Hovoriť, čo si myslí za každých okolností, nie iba vtedy, keď jej to prinesie výhody. Nehrať sa s ľuďmi jebnuté hry na slušnosť a odstup.

Na tých mladých Taliankach bolo čosi nevýslovne krásne. Stáli narovnané ako palmy a z očí im šľahali plamene. Líza bola vo svojom jadre presvedčená feministka ale nepáčilo sa jej, ako o tomto smere uvažovalo jej okolie. Mala pocit, že ostatné ženy spochybňujú autoritu mužských hodnôt, no pritom sa im silou mocou snažia priblížiť. Potláčajú v sebe to ženské, krásne, živé, iracionálne a prchavé a označujú to za slabé. Velebia maskulínnosť a testosterón, dravosť a karierizmus, chlad a ctižiadosť. Líza bola naopak presvedčená, že ženy majú vo svojich srdciach niečo oveľa dôležitejšie než hladinu jazera, v ktorej sa obdivuje Narcis. Už dávno pradávno – či chcú a či nechcú – nosia v sebe všetku silu Zeme, Mesiaca, Noci a Mora. Kúzlo, mágiu a bosoráctvo ako odpovede na fyzickú silu, patriarchát, krátkozrakosť a tiež všetko hrubohmotné s pôvodom v racionálnom a materiálnom svete. Ženy zabudli, čo majú.

A na čo zabudneš, to viac neexistuje, drahá.

Líza sa pohladila po prsiach a pocítila nekonečnú vďačnosť za svoju emocionalitu, iracionalitu, starostlivosť, stratenosť a krehkosť. Zo všetkého najradšej má chvíle, kedy v samom epicentre svojej duše porozumie nevyhnutnosti strácania sa. Teší sa, keď precitne. Keď ju pominuteľnosť oslobodzuje – a nie púta ku katastrofickým fantáziám. Poďakovala sa za dospelosť, dovŕšila ju práve dnes. Možno vďaka Božene Slančíkovej a možno len tak, bezdôvodne, ako keď prvý krát zavonia orgován. Pomyslela na prvé slovenské spisovateľky a bola na ne hrdá. Možno práve preto, aké zvláštne a nezrozumiteľné boli. Toľko charizmy je v chaose. Poriadok je predsa vopred vyriešená rovnica. V knižnici si našla malý tmavý kút. Sadla si k stene, vytiahla zápisník a knihu od Timravy. Na zdrapy papiera písala všetko, čo jej prišlo na um. Nekonzistentne – tak ako myslí a tak ako žije. Niekde v hĺbke cítila, že je to pre niečo alebo pre niekoho veľmi dôležité. Ísť po pocite.

Keď skončila, vybehla do ulice medzi mačacie hlavy a spomenula si na chlapca z dvora. Zrazu ho ako na zavolanie zbadala vychádzať so staršou ženou, možno so svojou mamou, z cukrárne oproti Univerzitke.

“Dáš mi dvacku? Večer ideme s chalanmi”.

Staršia žena sa začala hrabať v taške.

Ešte raz si prečítala nápis na chlapcovej mikine a posledný krát si spomenula na všetky zmrzačené afričanky, tuhé mŕtvoly a pokrčené existencie. Slová sa strácajú v diaľke. Život je brutálny.

To teda je.

Z kancelárie mám výhľad na strechu štadióna, na nemocnicu s veľkým modrým H na ošarpanej omietke, na pár stromov a na električkové koľaje, čo spájajú Ružinov s okrajom Nového mesta.

Neznášam Nové mesto. Je to najsmradľavejšia mestská časť zo všetkých a už od malička mi robí podobný pocit ako pohľad na kopu použitých injekčných striekačiek nahádzaných v pieskovisku.

Ale Ružinov je fajn. Aj jazero s kačicami a drzými labuťami a so spievajúcimi kameňmi. So stánkom s najlepšou zmrzkou v Bratislave, ktorú som ešte neochutnala. S mojou predposlednou spomienkou na Sama, kým ešte žil.

Usmieval sa na to jazero a oblizoval si čokoládovú zmrzku z prstov a bol rád, že ma vidí, a ja som bola tiež rada, že ho vidím, tlačila som pred sebou farebný bicykel a on sa smial, keď som ho nemotorne trepala do autobusu, a potom, pár týždňov na to, len tak zomrel.

Samo mal talent a cit, krásne kreslil a otvoril mi srdce k správnym veciam. Nebál sa predbiehať udalosti, poddávať sa zbrklým pocitom a varil dobré špagety.

Bolo to hádam pre to?

Vidíš, a to som chcela písať o nemocnici, na ktorú sa deň čo deň dívam zo svojej kancelárie. S oknami ako hnilé zuby, ktorej zo strechy trčia hrdzavé železné kvádre, čo v noci blikajú na červeno. Mentolovo zelené rolety zachytávajú Slnko, ku ktorému si potom chodia pacienti z psychiny privoniavať.

Kedy ste naposledy oňuchávali rolety?

A Samo, kde si to teraz vlastne?

Staviam si raketu. Z kartónových krabíc, obalov od vajíčok a z počmáraných papierov. O pol hodinu na nej odletím do exosféry, pozrieť sa z hora na ľudstvo, na uhlíkové stopy, na čiary po lietadlách. Na totalitné režimy, na hladné deti, na politických fanatikov a tiež na to, ako sa niekoľko krát do týždňa s Janou hádame o vlasoch vo výlevke.

Štartujem a tlak mi deformuje tvár. Líca sa mi rolujú až k ušiam, vidno mi celé ďasná i nosnú chrupavku. Keby to niekto odfotil a zavesil na facebook, dostala by som kopu lajkov. Po pár hodinách som tam. Odstavím to na mieste s dobrým výhľadom na Mesiac. Som tam sama, ale nie o moc viac ako na Zemi.

Keď mi počas rozjímania zaklope na rameno neidentifikovateľný tvor podobajúci sa mačkám bez srsti, takmer omdliem. Netrvá však dlho a zvykneme si na seba.

O chvíľu už pijeme kávu z hviezdneho prachu a jeme koláčiky z kameňov. Na počudovanie sú veľmi jemné. Má pri sebe prístroj, ktorý prekladá jeho myšlienky do mojej reči. Pýta sa ma, či by som chcela žiť o galaxiu ďalej, vraj im tam chýbajú ľudia. Zamestnal by ma na miestnej čerpacej stanici, kde by som predávala bagety. Je to lákavá ponuka, ale stratila by som všetky benefity obyvateľa planéty Zem. Už by som sa nemohla priživovať na utrpení iných, dokonca by som nemohla pracovať v korporácií a svojou existenciou zaťažovať už beztak zúboženú faunu a flóru. Nemala by som už viac príležitosť prizerať sa na to, ako nevládzu stromy vykvitať, ako schnú jazerá a ako sa idú zvieratá i ľudia zblázniť zo všetkých tých neprimeraných teplotných výkyvov.

Musím si to ešte premyslieť.