Každý ho v sebe má. Svojho vlastného vnútorného Hitlera (ale pokojne aj Stalina alebo Kim Čong-Una, závisí len a iba od osobnej ľubovôle).

Premietame ho na druhých, pretože tam vonku sa s ním bojuje ľahšie. Ja som sa toho svojho už neraz pokúšala ukecať na punčáky a kolotoče, ale výsledok bol vždy rovnaký. Malý Adolf požral všetky koláče, vybláznil sa na húsenkovej dráhe a potom sa dal znova do práce. Čistiť, urobiť poriadok, nastoliť režim.

Vnútorného diktátora dedíme zčasti po rodičoch, ale sklony k totalite preberáme aj od okolia. Živí ho každý neúspech, ktorý nevieme prijať s láskou a humorom, podporujú ho pochybnosti, sociálne siete a vymyslený svet pseudo úspešných ľudí. Kŕmime ho tvrdou rukou a bičom, ktoré ospravedlňujeme zásluhami za všetko, čo sa nám v živote podarilo. Občas sme tak pomýlení, že si povieme – nebyť neho, nášho vodcu, nič v živote nedokážeme!

Vnútorný Hitler získava moc všade tam, kde sa málo hladí po tvári, kde sa pestuje politika náklonnosti, ktorá nie je zadarmo, ktorú si treba odmakať, alebo byť aspoň dosť krásny, šikovný, mladý a zdravý zároveň, pretože pekné a dobré veci si človek proste musí zaslúžiť.

Hitler nám hovorí, že to nezvládneme, že nás nikto nemá rád a že s tými troma podbradkami a krabicou plnou neuróz si len ťažko zariadime spokojný život. A my mu niekedy uveríme a vtedy je nám veľmi ťažko. Sme siví a slabí. Porovnávame sa s okolím a sme k ničomu. Niektoré dievčatá prestanú jesť a niektorí chlapci začnú drasticky cvičiť. Nikto zo zúčastnených z toho nemá radosť.

Vnútorný Hitler je presne ten debilko, ktorý vždy pokazí hru, ktorý vlezie do izby v tej najnevhodnejšej chvíli, je to ten, čo neustále namieta proti experimentom, otočeniu poradia a náhodám, je to on, kto neznesie omyl a nedokonalosť. Hitler nechce, aby nám bolo dobre, pretože inak by zrazu začal vidieť, v akej neuveriteľnej biede, chlade a tme je zavretý on sám. Musel by to asi celé ukončiť, aj s tým svojim uslintaným psom.

Nedá sa ho vykopnúť, nedá sa ho zabiť, nedá sa ho prevychovať. Nedá sa čakať, kým kapituluje, kým ho osvieti Božská láska, kým sa unaví. Nie je to vôbec jednoduché, uzavrieť s ním mier. Hitler má totiž tanky, kyanid a cyklón B. Stíhačky, lode a dokonca aj okultné spolky praktikujúce čiernu mágiu. Hitler má plán, nespracovanú traumu a pošramotenú hlavičku. A k tomu všetkému pokročilé štádium stihomama.

A my máme, zdá sa, iba punčáky a kolotoče.

Napriek tomu si myslím, že naňho predsalen máme dáke tajné páky. Ešte presne neviem, odkiaľ sú a ako presne fungujú, ale viem, že keby sme ich nemali, tak je už dávno po nás.

Vrieskareň do každého mesta! Čo do mesta – do každej mestskej časti! Alebo nie, ešte lepšie, mám to! Vrieskareň na každú ulicu! Nie, nie… Najlepšie to bude takto: vrieskareň do každej práce, vrieskareň do každej rodiny, vrieskareň do každej obývačky!

Vidím to takto. Nejako sme sa precivilizovali. Dokonca dobrovoľne. Navliekli sme sa do pekných kockovaných košieľ a naučili sa, ako manipulovať náladu sileným úsmevom. Vieme, ako zatajiť zmrzačené časti našich osobností a neukázať ich svetu, no za to nevieme, ako plakať. Ovládli sme umenie zahrabať svoje strachy a traumy pod čiernu zem a pôsobiť SPRÁVNE. Väčšinu času sme ako také vlažné vifonky. Učlovečili sme sa a ide nám to parádne. Až tak skvele, že keď príde pud, emócia, hysák, záchvat – volajte si to, ako chcete – v tom momente stávame sa… Stelesnením bezradnosti.

Predstavte si niečo ako telefónnu búdku – viem, dnes už nikde takmer žiadne nie sú a vystriedali ich zhrbení zombíci čumiaci do svojich múdrych telefónov – no skúste si predsalen spomenúť… Áno, mám na mysli presne tie plechové kabínky s telefónom, slúchadlom a, keď ste mali šťastie, aj s hrubým žltým telefónnym zoznamom zavesenom na reťazi. No, a podobne ako telefónna búdka by vyzerala vrieskareň, akurát s tým rozdielom, že by sa do nej dalo v prípade núdze bezpečne zamknúť, bola by nepriehľadná a zvnútra odhlučnená, vystlaná tým najkvalitnejším zvukotesným molitanom, ktorý neprepustí nič. A keď hovorím nič, tak tým myslím nič. Vo vnútri by svietil neónový nápis Som tu pre teba.

Keď by to na vás prišlo, keď by vás oblial pot, začali sa vám triasť kolená a zúžilo sa hrdlo, jednoducho by ste vošli do najbližšej vrieskarne a vrieskali. Dostali to všetko zo seba von. Mohli by ste kričať, plakať, ručať, trucovať, rozhadzovať rukami, dupať a trhať si vlasy. Hulákať všetky vulgarizmy, ziapať na lásky, ktoré vám neopätovali cit, revať a bliakať za všetky zrady sveta. Trieskať si hlavu za všetko, čo ste pokazili, trieskať päsťami do stien za všetko, čo pokazili iní. Na mňa to príde tak raz za rok. A vtedy nemám kam ísť. V lesoch sú psíčkari, doma spolubývajúci, na uliciach vlažné vifonky a v parkoch sa stále niekto prechádza. Dokonca ani v práci nemám kde zaliezť. V jednej zasadačke sa v takých chvíľach spravidla telefonuje, na hajzli vždy niekto akurát serie a v kuchynke dakto zaberá priestor svojimi zbytočnými pohybmi. Zostáva tak jediné – vypustiť desať percent – už aj to vám dakto z kolegov ponúka xanax – a zvyšok prehltnúť a nosiť v brušnej dutine až do príchodu ďalšieho duševného mizerére.

Naučili sme sa, že mať zlé pocity je zlé. Samozrejme, že sa v takomto nastavení potom nedostavujú ani emócie dobré a príjemné. Ako by aj mohli prísť, keď sme sa zo strachu a nevedomosti vypli a ideme na autopilota? Práca, domov, samota a s ňou myšlienky na ideálny, no nereálny vzťah, v ktorom si celé dni mažeme medové motúzy okolo huby a veľa sa smejeme… Jasné, že sme všetci alkoholici, gambleri, závisláci na práci, stratené deti, ktoré by si za pohladenie po chrbátiku polámali obe ruky. Neurotici, blázni, večne nespokojní frfľoši. Veď sme opustili sami seba.

Vrieskareň do každej rodiny. Dať to všetko zo seba tak, ako treba. Telo nám samé povie, kedy potrebuje močiť, kedy má hlad a kedy je preťažené, tak prečo určovať duši, kedy sa má, či nemá, rozložiť na kocky? Veď to vie sama najlepšie. A my máme vtedy urobiť iba jediné. Dať jej na to priestor a dovoliť jej robiť všetko, čo potrebuje.

Postaviť jej jednu vrieskareň. Natrieť ju zvonka svojou obľúbenou farbou. Moja by bola tmavozelená metalízová, ako nočný les na odľahlom mieste, v ktorom si spomeniem, že mi nad hlavou deň čo deň vybuchujú hviezdy už niekoľko miliárd rokov.

Robím kotrmelce vzduchom na tom mojom červenom torpéde. Hľadám cyklochodníky, zrážam chodcov, hádžem sa pod autá a potom sa rozpačito usmievam. Dýcham smog a serie ma to. Aj toto teplo. Keď to napíšem Janovi, chlácholí ma dátami zo stredoveku. Vraj to vygúglil. Nič také strašné sa nedeje. No mne sa aj tak snívajú sny, že po mne papieroví klauni strieľajú horiace planétky Zem, ktoré rotujú vzduchom, narážajú do stromov, spôsobujú masívne požiare po celom svete a ja sa idem posrať od strachu.

Ale teraz, keď nespím a som hore, ma pri vstupe do samého srdca Bratislavy víta môj starý známy. Pamätá si ho ešte moja mama a možno aj moja babka – je to pán Boris so zahuhňaným hlasom, čo kedysi dávno pradávno predával na Miletičke Nový čas a dnes díluje pri Mekáči Nota Bene. Tvár má spečenú do tónov baklažánu, nikdy sa mi nepozrie priamo do očí, ale za to mi vždy ponúkne krížovky. Poviem, že nemám prachy (a fakt ich nemám) a o hodinu neskôr mi druhý predajca, Vlado, strčí jedny do ruky. Že na. Len tak. Rád som ťa videl. S vesmírom sa nevyhádaš.

Potom zase šliapnem do pedálov, ale iba tak opatrne, aby som nezrazila tých pár stratených turistov a pani v šiltovke, ktorá sa v Bratislave už roky živí podpultovým predajom poľskej kozmetiky a parfumov. Našťastie si ma nevšimne a ja mrknem na pána, čo maľuje pri Rolandovej fontáne portréty detí. Ten ma v roku 2004 videl hrať na bubny v obchode s hudobnými nástrojmi a povedal, že som úžasná. Prečo to ženám hovoria iba muži vo veku, kedy sa už patrí umrieť?

Som takmer pri knižnici a kachličky pod kolesami môjho bicykla klopkajú ako ťažké klávesy na piáne bez strún. Klop-klop, zívajúci čašník cerí zuby, slnko praží na unavených psov, pán v luxusnej reštaurácií má žuvačku nalepenú za uchom a jeho manželke to nevadí. Policajti ma poslali domov, pretože “keď je príliš teplo, robí sa len do pol tretej”, a ja im na to – “to je ale život, v tom budúcom chcem byť fízel…”

Idem od nikam do nikam, až kým sa nevrátim do toho požičaného priestoru. Moja kaderníčka povedala, že sú ľudia, ktorí musia niečo vlastniť a potom sú ľudia, ktorí nemusia vlastniť nič. Doma ma z toho všetkého rozbolí hlava ja si pomyslím, že to možno ešte nie je všetko stratené. Že sa možno dá mať, aj keď nič nevlastním – teda, okrem červeného bicykla. Márdy z Vypsanej Fixy v jednom rozhovore povedal, že najlepšie miesto na svete je domov. Je veľa ľudí, ktorí vlastnia a nemajú nič. No a potom začalo tak parádne liať. Spomenula som si na sladkú vôňu ihličnatých stromov rozpálených od slnka – zacítila som ju, keď som včera prechádzala okolo policajtov na Vajnorskej. Úplne ako v Chorvátsku.

Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac.

Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát antické kurtizány a možno ešte tak Kleopatra, ktorá stíhala vládnuť celému Egyptu, byť Caesarovou milenkou, popritom si maľovať tie parádne linky a po večeroch sa kúpať v kozom mlieku. Time management jak lusk. A ty hovoríš, že nemáš čas.

Ničomu z tohto politického cirkusu súčasnosti poriadne nerozumiem, no okolie odo mňa napriek tomu určitú politickú orientáciu a angažovanosť vyžaduje. Asi aj preto som mala donedávna nutkavé tendencie prepadať rýchlokvaseným a relatívne jednoduchým, povedzme že prianiam.

Priala som si (a priala som si to veľmi), aby bol svet, v ktorom žijeme dobrý, zdravý a spravodlivý. Aby sa všetci milovali, všetci si odpúšťali, nikto nemal rakovinu z toho, že sa veľa hnevá, aby sme boli Jedno a žili v Harmónií s Prírodou, aby sme našli Boha a posunuli tak naše milé malé Ľudstvo na celkom nový duševný a duchovný Level.

Myslela som, že je skutočne možné dohodnúť sa. Akože by sme sa všetci zhodli na jednom a tom istom, zažehnali všetky konflikty a potom by sme radostne skákali cez oheň, plietli si vence z púpavy a hrali na ukulele všetky pecky od Motörhead.

Priala som si to tak úprimne, až ma to dokázalo rozplakať; navodiť mi panický atak; vyvolať halucinácie o tretej svetovej vojne; prinútiť vziať do ruky telefón, vytočiť číslo mojej psychoterapeutky a objednať sa na ďalšie sedenie.

Taký politický analfabet som ja. Ale to je v poriadku, pretože machri, ktorí rozumejú politike a píšu do ekonomických týždenníkov hlboko premúdrelé stĺpčeky, väčšinou neveria na jednorožce.

Včera som to však všetko pochopila. Nad mojou hlavou zaiskrila výbojka. Pomedzi klopkanie klávesnice a trieskanie dverí sa rozprestrel zamatový anjelsky chorál, mne sa skrížili oči a musela som sa ísť napiť studenej vody.

Pochopila som, ako bezmocný je človek.

Totiž, už druhý rok pracujem v ženskom týždenníku. V redakcii, kde na stotridsať žien pripadá jeden muž. Často sa dohadujeme, najčastejšie na nezmysloch, a neprestajnú dobrú náladu nám zaisťuje takzvaný open space. Otvorený priestor, kde cítiť všetko, iba nie otvorenosť priestoru.

Kto si niekedy odpracoval svoje v podobnom zriadení, iste vie, o čom hovorím. Žiadne súkromie – ak ťa to láka strčiť si prst do nosa, musíš vstať a prejsť ukrutných dvadsať metrov na toaletu; žiadne blbé internetové stránky s videami kýchajúcich mačiek, vydýchaný vzduch, spotené pazuchy, smrady z úst, drganie sa lakťami, škaredé pohľady, intrigy a príliš hlasné telefonovanie.

Kiež by sa tu dalo aspoň dýchať! No v budove, kde pracujem, nefunguje vzduchotechnika. Neverím na princípy, no mám podozrenie, že naša klimatizácia nefunguje práve z princípu.

Už prvý aprílový týždeň bolo v našej budove na nevydržanie. Pri pomyslení na to, čo za inferno to bude v auguste, začala som okamžite bojovať. Bojové sklony mám v krvi. Môj otec – keď nedostal to, čo mu patrí – nechal si pod nosom narásť asi dva centimetre široký prúžok fúzov, obliekol si nacistickú uniformu, odviezol sa električkou do Ružinova a s megafónom v ruke sa postavil pred inštitúciu, ktorá ho, jeho slovami, ojebala o tantiemy.  A tam vykrikoval, že sú to všetko fašisti a boľševici a že konajú protiústavne.

Keď som si uvedomila, že v našej firme sa nedá dýchať, že nás kapitalisti zdierajú nie len o čas, peniaze, dobrú náladu a zdravé chrbtice, ale aj o PRÍSUN ČERSTVÉHO VZDUCHU, pustila som sa do boja i ja.

Vyzeralo to asi takto:

Posadila som sa za počítač a napísala mail pani Ružovej, aby urobila niečo s tým, že na celkom ôsmom poschodí nie je vzduch a že je to podľa môjho mienenia protiústavné.

Pani Ružová mi na moju správu zdvorilo odpovedala a sľubovala svetlé zajtrajšky a tak som ten istý mail preposlala pani Ružovej asi osem krát.

Dostala sa mi odpoveď, že kým bude otvorené čo len jedno jediné okno na celom poschodí (kde sedí asi sedemdesiat ľudí), že klíma fungovať nebude.

Opýtala som sa jej, ako mám docieliť to, aby nikto nikdy neotvoril čo i len jedno jediné okno, keďže pudová výbava človeka ho predurčuje otvoriť okno práve v momente, kedy mu chýba vzduch.

Pani Ružová, s jemnou penou v kútikoch úst, namietala – vraj pred týždňom zavesila na facebook PDF dokument s manuálom na regulovanie teploty. Že tam si to majú všetci pozrieť.

Ja jej na to, že na facebooku si ešte nikto nikdy v dejinách tohto časopriestoru žiadny PDF súbor nestiahol – tobôž nie prečítal – tobôž nie sa podľa neho riadil.

Pani Ružovej zacukalo pravým viečkom a začala to celé obracať. Snažila sa hodiť vinu na mňa. Vraj tam otáčam nejakým kolieskom a preto v kancelárií nemáme vzduch.

Povedala som, že žiadnym kolieskom neotáčam a nech niečo urobí preto, aby sa dalo u nás v práci dýchať.

Pani Ružová povedala, že keby boli zavreté všetky okná v miestnosti, že klíma by fungovala a vzduch by nám strapatil vlasy sťaby sme stáli na úpätí alpskej lúky.

V skratke – nedá sa. Je nemožné zariadiť, aby sme mohli v tejto králikárni dýchať.

Stále uvažujem nad tým, ako mám sedemdesiatim ľuďom na celom poschodí vysvetliť, že NESMÚ OTVÁRAŤ OKNÁ, AK CHCÚ MAŤ VZDUCH A NEUMRIEŤ PRÍŠERNOU A KRUTOU SMRŤOU UDUSENÍM. Povedala som to aj pani Ružovej.

Pani Ružová sa začala triasť, chytila trochu nezdravú farbu a znova mi zopakovala všetky tie nezmysly o PDF súboroch. Začala som cítiť bezmoc.

Potom ma rozbolelo brucho.

Chcela som zavolať svojej psychoterapeutke.

Náhle ma ovalila nevýslovná chuť vzdať svoj boj. Myslela som si, že jeden človek dokáže spasiť celý svet, ale nie je to tak. Jeden človek nestačí ani na jedno skurvené poschodie.

Som politický analfabet. V práci sa dusím. S pani Ružovou sa nezdravíme a napriek tomu, že sa mi ešte nezabrúsili vlnky na predných zuboch a biologicky som v puberte, mám problémy s krčnou chrbticou. Dnes večer som stretla Zuzu, vraj má doma šijací stroj. Ak mi ho požičia, ušijem si nemeckú uniformu, pod nos nalepím umelý fúz, od otca požičiam megafón, sadnem na električku a pôjdem bojovať.

Za všetko.

Za vzduch, za utópiu, za tantiemy. Za voňavé pazuchy a za otvorený priestor!

Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať a vykakať. Potom z nej vyšlo pár hnedých kvapiek, ktoré sme utreli do vatového tampónu, a bolo po paráde. Fragola ma okrem iného naučila napríklad aj to, že:

a) NESNAŽ SA BYŤ S KAŽDÝM KAMOŠ.

Prednedávnom prekonala Fragola svoju mačaciu pubertu, kedy sa urážala, všetko hrýzla a v záchvate ruje otŕčala zadok na nášho spolubývajúceho Mateja. Už je veľká, tak zvláštne pokojná, občas sa dokonca príde sama od seba pomojkať. Zväčša večer no najmä vtedy, kedy chce ona. No a presne to ma Fragola naučila. Mojkať sa len s tými ľuďmi, na ktorých mám chuť – a iba vtedy, kedy chcem ja. Veľa ľudí bude ohrdnutých a ja budem za arogantnú, ale je neskutočne vyčerpávajúce snažiť sa byť v mieri s každým. Veď aj posteľ zdieľate len s jedným človekom, nemám pravdu? Kto ti smrdí, tomu ukáž prdel a proste ho nechaj tak.

b) NEBUĎ PRASA.

Fragolka ma tiež naučila, že ak si dlho nečistíš svoj hajzlík, tak to začne po celom byte pekelne smrdieť. Keď si to skrátka chvíľu neustriehneš, už aj musíš pobrať všetky svoje pakšametle, namočiť ich na noc do octu a vykefovať pod horúcou vodou. A to sa predsa nikomu nechce. Je fajn robiť si priebežné poriadky – či už v izbe, v mačacom hajzlíku alebo v gebuli. Snažím sa, aj keď musím priznať, že existujú veci (a nie je ich málo), ktoré mi idú podstatne lepšie, ako priebežné upratovanie.

c) SPINKAJ.

Moja mačka mi rovnako pripomína, že zdriemnuť si, hoci aj dvanásťkrát za deň, je zdravé, očistné a všestranne prospešné. Spomeniem si na to vždy, keď sa pristihnem pri tom, že sa ženiem, no ani za pána boha neviem za čím a už vôbec nie prečo. Vtedy sa zastavím, zvalím do hojdacieho kresla a s jemným pradením v hrdle sa ponorím do jednej z mojich tridsiatich rozčítaných knižiek. Pretože svet potrebuje pokoj svätý a nie upotených neurotikov, ktorí šklbú plody tejto zúboženej zeme ako nepríčetní iba preto, že môžu.

d) PAPAJ, KEĎ TI CHUTÍ.

Od Fragolky som tiež odpozerala umenie striedmeho pôžitkárstva. Žiadne pierka do krku ani kýble pod stolom, iba potešenie z dobrých vecí. Naša mačka totiž miluje maslo. Vždy, keď ho vytiahnem z chladničky a odbalím z papiera, začne vrieskať, pišťať a mraučať, aby dostala svoj denný prídel, svoju zlatú dávku. Zistila som, že mať neresti je v poriadku, rovnako ako denné rituály a obľúbené jedlá – hoci sú to kalorické bomby, punčové rezy, mastné hranolčeky, čokolády… No i Fragolka si dá denne iba kúsoček a potom už viac nechce.

e) VYSER SA NA AUTORITY.

Doteraz sme nerozlúštili najväčšiu zo záhad našej domácnosti, a to, že občas sa naša Fragola vyčúra do vane. To je v tom lepšom prípade. V tom horšom si nájdeme pred vchodovými dverami hnedú kôpku. Niekedy mám pocit, že si Fragolka vystriehne, kedy bude mať jej hovno naozaj naodpornejší smrad a tú najnechutnejšiu konzistenciu. No a presne vtedy sa priblíži k dverám, otrčí zadok smerom k východu a nechá nám tam tento srdečný pozdrav. Môžeme na ňu kričať, oblievať ju vodou, karhať ju, zapchávať si nos a na plné hrdlo sa pohoršovať, konzultovať jej prenatálnu traumu so zverolekárom, googliť na modrom koníkovi spojitosť jej neurózy s očkovaním… Fragola jednoducho neuznáva autority a dáva nám to takto primitívne, no zároveň celkom zrozumiteľne najavo. Mať tak tvoju odvahu, Fragolka!

f) KDE JE TVOJE MIESTO?

Vedieť si vymedziť svoje teritórium a hranice – aj to sa učím od Fragolky. Akurát si nie som celkom istá, či je moja posteľ ešte stále mojou posteľou, alebo Fragoliným pelieškom. V tomto svete treba mať ostré lakte (rovnako, ako drápky), nájsť si svoj kus priestoru, tam sa zahniezdiť a nebáť sa syčať a hrýzť, ak sa vám toto vaše posvätné miesto ktokoľvek pokúsi okupovať.

Takže… Ssssssss!!

Asi sme hlúpi. Niekto by si pomyslel, že sme veľmi múdre stvorenia, no je rovnako možné, že sme blbí ako bota. Kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto má meter na ľudskú tuposť?

Zdá sa, že nemáme mieru. Vzali sme si do hláv, že sprivatizujeme nebo, že ho rozparcelujeme na rovné diely a že naň budeme premietať svetelné reklamy. Veľká, nažlto natretá dvojitá brána k obezite nám posvieti na cestu lesom, vo chvíľach, kedy bude mesiac odpočívať v nove. Už nikdy sa nestratíme.

Je zvláštne dívať sa, ako tlieskame závislým a naopak; tým, čo cítia priveľa, dávame hanlivé označenia, invalidný dôchodok a kartičku ZŤP. Chválime sa, že nemáme čas. Nemať čas je status, privilégium, je to predsa tak vzrušujúce, že pracujeme od rána do večera. Sme tak zaujímaví… Možno to máme radi preto, že práca nás odvádza od pomyslenia na to, že ľudstvo tu bolo x rokov predomnou a bude tu aj x rokov po mne. Že som zrnko piesku na nekonečnej púšti. Tá myšlienka je tak trochu v rozpore s tými kecmi o grandiozite, čo ti od malička tlačia do tej tvojej peknej hlávky.

A keď sa zadívam do časopisov, tak to je hotová groteska – to, ako bojujeme proti starnutiu, ako si ctíme napudrované tváre bez vrások, ako usilujeme o pancierové duše, ktoré nikdy viac nepostihne trápenie. Túžime po nich tak neuroticky, až sa nakoniec zožierame dvakrát toľko. Ľudia majú aj väčšie paradoxy.

A prečo mi to tak vadí? Prečo je to pre mňa taká téma? Že hľadám iba výhovorky na vlastnú pomalosť a neochotu držať tempo so svetom okolo? A čo by som tu vlastne chcela, bandu lenivých niemandov s celým repertoárom kreatívnych alibi na svoju pasivitu? Gaučové vši? Ignorantské múmie? Finančných poradcov a dílerov prírodnej kozmetiky? Kaviarenských povaľačov, príživníkov bez chrbtice?

Zdá sa ti, že som dramatická. A zdá sa ti to veľmi dobre. Mám na to totiž jeden nemalý dôvod.

Tým dôvodom je Lucka. Plaché dievča – v jej očiach sa vždy odrážali drozdy a bola krehká ako sneh. Keď sa jej nechcelo rozprávať, prevracala oči do neba, ako keby tam niečo hľadala. Možno more, možno ticho.

Lucka vo svojich dvadsiatich piatich rokoch začala brať lieky na silné úzkosti a depresie. Žiadne bylinky, je to vlastne tvrdý fet. Dozvedela som sa to náhodou.

Možno má Lucka stále také gaštanové, ťažké, maslové vlasy, možno stále nakláňa hlavu doľava, keď sa zahanbí.

Lucka si ničí pečeň, mozog aj srdce, hazarduje s látkovou závislosťou, jej emocionalita je oploštená, pravdepodobne nemá chuť na sex. Berie Xanax, asi ako trest za to, že sa odmietla klaňať zlatému teľaťu výkonnosti.

To všetko iba preto, že jej nič nehovoria slová ako deadline, meeting, kariéra, ambícia, dva tituly, dobrovoľnícka angažovanosť, pekný status na sociálnej sieti. A to patrila Lucka na základnej škole vždy k tým najlepším, najpripravenejším žiačkám. Žiadna špekulantská pankáčka ako ja. To od Lucky sa vždy odpisovalo.

A čo od nej mám odpísať dnes? Hádam iba tento malý, zdanlivo bezvýznamný a pritom tak dôležitý obraz toho, ako sa zubami-nechtami snažila držať tej hrdzavej kraksne s nápisom LEPŠIA BUDÚCNOSŤ, šialene sa rútiacej NIKTO-NEVIE-KAM, ako sa nakoniec neudržala, ako spadla v rýchlosti kvadrilión svetelných rokov za nanosekundu na zem, dooškierala si kolená až na kosť, vybila si zuby a teraz vypľúva štrk s krvou a tvár má plnú modrín?

Možno sa ti to nezdá, možno Ti to príde zanedbateľné, hovoríš si, že preháňam, no považujem za veľmi dôležité, aby sme do ľudí ako Lucka prestali cpať lieky a uvedomili si, že to MY máme PROBLÉM.

To my všetci ostatní sme zrelí na liečbu, dobre? Už to konečne pochop.

Treba to zastaviť, skôr než posledný šialenec zoberie šmirgeľ a obrúsi tie chabé zvyšky citov na tých pár preživších, ktorí ešte stále odmietajú uveriť, že ich miesto je v sklenenej búde, v kancelárií tak dôverne pripomínajúcej klietkový chov sliepok, že srdce sa musí vždy podriadiť rozumu, že čo nedokáže človek pomenovať slovami, to neexistuje.

Tento svet potrebuje sanatórium, papuče a teplý čaj. A civieť do steny a rátať ovečky. A sedieť na riti a hladkať mačky a nič nechcieť. Aspoň nachvíľu.

Dotiahli sme to ďaleko. Ako ľudia síce nie, no zato sme v dejinách ešte nikdy sme nemali tak blízko strojom. Jedna nula.

Ale stále neviem pre koho.

Z tohto tepla ma jebne.

Snežana minule povedala, že niektoré moje poviedky nedočíta dokonca. Vraj je v nich priveľa vulgarizmov, čo by samo o sebe nevadilo, no ja ich vraj ešte neviem tak celkom správne používať.

No a? Niektorí ľudia nevedia používať ani práčku.

Nehovoriac napríklad o tom, že technológie, vďaka ktorým si môžeme dennodenne fotiť selfíčka s vytupenými úsmevmi a potom ich plácať na instragram, boli prvotne určené na využitie v kozmonautike.

Snežana, ešte to nezatváraj, prosím.

Takže, späť k podstate – z toho tepla mi ujebe dekel.

Je október, na slnku príjemných tridsať, ľudia v krátkych tričkách, stromy horia a potia krv. Ľudia sa smejú z letného slniečka a ja mám chuť ich zvaliť na zem, päsťami im zmaľovať ciferník a pritom vrieskať – KURVA, VŠETCI TU POKAPEME, POČUJEŠ? JA TI DÁM LETNÉ SLNIEČKO, TY HLÚPY DEGÉN!

Dnes mal otec oslavu narodenín. Bolo tak teplo, až ma to rozplakalo. Pokazila som, čo sa dalo. Oslavný duch prijal rozsudok smrti, nekonali sa žiadne konfety.

Otec mi dal skvelú radu – vraj si to nemám tak pripúšťať. Výkyvy sú normálka, veď bola aj doba ľadová a čo, stále sme tu.

A ČO? POKAPALI DINOSAURY A TY SA MA PÝTAŠ – A ČO???

Napadne mi, že neurotickí ľudia to nedotiahnu ďaleko, a hneď na to si spomeniem, že som vlastne vždy opovrhovala ambicióznymi typmi, napríklad preto, že nevedeli raňajkovať alebo civieť len tak do blba hoci aj pol hodinu.

Po ceste som zbadala pána v mikulášskej čiapke a v dlhom, teplom kabáte. Tancoval na betónovom ostrovčeku v strede kruhového objazdu. Dojalo ma, ako protestuje oblečením proti globálnemu otepľovaniu. I ja to robím, poviem si v duchu a omotám si šál okolo celej hlavy.

Možno že ak nachvíľu neuvidím, čo sa okolo mňa deje, že to nejako samé vymizne, alebo sa to nejak samé vyrieši.

Najobľúbenejší postup pri riešení kríz väčšiny z nás. Takzvaná taktika pštrosa.

Potom zájde slnko a na nebi mesiac, menší ako belasý konček nechta na mojom malíčku, napadne mi – mesiac to možno spraví, tie teplé vlny, tie ničivé dažďové prívaly, tie suchá, pohojdá boha na hojdačke zo špagátu, ktorú si omotá okolo svojho štíhleho drieku a boh sa nad nami, opantaný dobrou náladou, možno zľutuje.

Zatiaľ čo my hlavy v piesku.

Idem domov, už je tma, chcela by som cítiť, ako hnijú listy, to oranžové svetlo, ako sa rozbíja o čierny, lepkavý asfalt, ako sekunduje karmínovým oknám v ktorých sa rozlieva teplo domova, o to teplejšie, o čo je tam vonku zimšie, ach, mať tak ešte aspoň raz v živote jeseň, oblizovať kôru dubu, zbierať gaštany a pchať si ich do vreciek, vnímať na pokožke chlad a ten dym, hlavne ten dym, vrany na suchej tráve pripravené hybernovať – čo je to za svet, v ktorom pečie celý rok slnko ako šialené?

Na rádiu Devín sa dozviem o slovenskom básnikovi Vladimírovi Archlebovi. Keď umieral, vraj povedal – Kolko smíchu, tolko plaču.

Hádam to funguje aj naopak.

Kolko plaču, tolko smíchu.

Ponorím sa do kabáta ako keby to bola vaňa s horúcou vodou, predstavím si, aké by to bolo byť človekom, ktorý sa stále smeje, a potom zaspím ťažkým spánkom.