Z tohto tepla ma jebne.

Snežana minule povedala, že niektoré moje poviedky nedočíta dokonca. Vraj je v nich priveľa vulgarizmov, čo by samo o sebe nevadilo, no ja ich vraj ešte neviem tak celkom správne používať.

No a? Niektorí ľudia nevedia používať ani práčku.

Nehovoriac napríklad o tom, že technológie, vďaka ktorým si môžeme dennodenne fotiť selfíčka s vytupenými úsmevmi a potom ich plácať na instragram, boli prvotne určené na využitie v kozmonautike.

Snežana, ešte to nezatváraj, prosím.

Takže, späť k podstate – z toho tepla mi ujebe dekel.

Je október, na slnku príjemných tridsať, ľudia v krátkych tričkách, stromy horia a potia krv. Ľudia sa smejú z letného slniečka a ja mám chuť ich zvaliť na zem, päsťami im zmaľovať ciferník a pritom vrieskať – KURVA, VŠETCI TU POKAPEME, POČUJEŠ? JA TI DÁM LETNÉ SLNIEČKO, TY HLÚPY DEGÉN!

Dnes mal otec oslavu narodenín. Bolo tak teplo, až ma to rozplakalo. Pokazila som, čo sa dalo. Oslavný duch prijal rozsudok smrti, nekonali sa žiadne konfety.

Otec mi dal skvelú radu – vraj si to nemám tak pripúšťať. Výkyvy sú normálka, veď bola aj doba ľadová a čo, stále sme tu.

A ČO? POKAPALI DINOSAURY A TY SA MA PÝTAŠ – A ČO???

Napadne mi, že neurotickí ľudia to nedotiahnu ďaleko, a hneď na to si spomeniem, že som vlastne vždy opovrhovala ambicióznymi typmi, napríklad preto, že nevedeli raňajkovať alebo civieť len tak do blba hoci aj pol hodinu.

Po ceste som zbadala pána v mikulášskej čiapke a v dlhom, teplom kabáte. Tancoval na betónovom ostrovčeku v strede kruhového objazdu. Dojalo ma, ako protestuje oblečením proti globálnemu otepľovaniu. I ja to robím, poviem si v duchu a omotám si šál okolo celej hlavy.

Možno že ak nachvíľu neuvidím, čo sa okolo mňa deje, že to nejako samé vymizne, alebo sa to nejak samé vyrieši.

Najobľúbenejší postup pri riešení kríz väčšiny z nás. Takzvaná taktika pštrosa.

Potom zájde slnko a na nebi mesiac, menší ako belasý konček nechta na mojom malíčku, napadne mi – mesiac to možno spraví, tie teplé vlny, tie ničivé dažďové prívaly, tie suchá, pohojdá boha na hojdačke zo špagátu, ktorú si omotá okolo svojho štíhleho drieku a boh sa nad nami, opantaný dobrou náladou, možno zľutuje.

Zatiaľ čo my hlavy v piesku.

Idem domov, už je tma, chcela by som cítiť, ako hnijú listy, to oranžové svetlo, ako sa rozbíja o čierny, lepkavý asfalt, ako sekunduje karmínovým oknám v ktorých sa rozlieva teplo domova, o to teplejšie, o čo je tam vonku zimšie, ach, mať tak ešte aspoň raz v živote jeseň, oblizovať kôru dubu, zbierať gaštany a pchať si ich do vreciek, vnímať na pokožke chlad a ten dym, hlavne ten dym, vrany na suchej tráve pripravené hybernovať – čo je to za svet, v ktorom pečie celý rok slnko ako šialené?

Na rádiu Devín sa dozviem o slovenskom básnikovi Vladimírovi Archlebovi. Keď umieral, vraj povedal – Kolko smíchu, tolko plaču.

Hádam to funguje aj naopak.

Kolko plaču, tolko smíchu.

Ponorím sa do kabáta ako keby to bola vaňa s horúcou vodou, predstavím si, aké by to bolo byť človekom, ktorý sa stále smeje, a potom zaspím ťažkým spánkom.

Zobudila som sa do nedele, lebo tak to už v nedeľu chodí. Zobudiť sa do nedele je niečo ako mať na krku zavesenú betónovú tvárnicu zrovna vo chvíli, kedy chcete tancovať foxtrot, zamilovať sa do všetkých mužov na parkete, dusiť sa vlastným úsmevom a popíjať pritom biele martiny s plátkom citróna z oroseného pohára na stopke. Ťažké nedele sú možno trestom za to, že nie sme niekde vonku na bicykloch a že miesto návštevy chrámu božieho (lesa) dobrovoľne sedíme doma ako v cele predbežného zadržania, v paneláku s krivými stenami, čumiac do okien susedom, v tom horšom prípade do telky či počítača.

Prežúvam chlieb s čučoriedkovým džemom, otváram balkón, prezliekam periny, vytrasiem z nich včerajšky, zlé spánky a Fragoline chlpy. Všetky tie veci, ktoré z vás nakoniec robia človeka. Nikto o tom síce nehovorí, ale cítime to tak viacerí. Ale ak nie ste narcistický samožer, nakoniec sa tešíte zo všetkých možností, ktoré vám umožňujú byť tak trochu nemožnými.

Dnes som zápasila s dilemou, či ísť za našimi na barák do Harmónie autom, alebo autobusom. Vyhrala lenivosť a s obrazom zničenej planéty, ktorá plače pod tiažou hodnotového rebríčka súčasného človeka, som zaradila jednotku na mojej starej Honde Civic.

Doma bolo nedeľne, veď ako inak by tam aj malo byť. Babka si čítala Stručnú históriu času od Hawkinga (po Oshovi príjemná zmena, babi) a potom, tak, ako vždy, zadívala sa kdesi bohvie kam a povedala zasnene, tak, ako vždy – Všetko sú to energie,aj všetky zázraky sú, alebo ešte jej obľúbené – To je mi záhada, ten vesmír, že ako to všetko vlastne funguje…

Musím sa naučiť brať vyhlásenia mojej babky o vesmíre smrteľne vážne.

Spoza dverí na mňa vykukla strapatá hlava so smutnými očami a spýtala sa ma, či chcem burčák. Jasné, že chcem, tati. Otec nabral do heveru zlato-zelenkastú tekutinu a zrazu sa to všetko spojilo, ten cyklus sa uzavrel a vytvoril nepravidelnú elipsu, vlastne takú malú galaxiu našej rodiny – dedko robil víno, otec robí víno… Aké zvláštne, že vinič rastie, že obopína betónové stĺpiky, že sa na ne tisne ako vtáča na svoje mladé a že nám dá hrozno, celej našej rodine a nič za to nechce, iba občas trochu ostrihať a pokopať.

Vyrazili sme na Dubovú. Tam sa narodil Vinco Šikula. Môj dedko hovoril, že bol blázon, lebo raz zjedol hovno. Ja však bláznov milujem a aj keď mi to robí v živote nemalé problémy, neviem si pomôcť. Šoférovala som po širokej ceste a hovorila otcovi – aha, otec, pozri, aká pekná obloha – bola pomarančovo oranžová a na hranici s kopcami atramentovo modrá – a potom som mu nepovedala už nič, pretože tak to už raz dcéry so svojimi otcami majú.

Keď sme prišli k Vrabcovi, k nohám mi pribehla Marta, malý strapatý pes, vďačný za každú návštevu. Nechcelo sa mi odísť, aj keď som mala pôvodne naponáhlo. U Vrabca to voňalo drevom. Ukázal mi bandasku s epoxidom aj karbošku aj video, kde pílil drevo so svojim železným vylepšovákom, ktorý si nedávno sám pozváral. Otec s Vrabcom vybavili, čo bolo treba a potom sme sa pobrali na odchod.

Boli sme už pri aute, vonku ma zima hrýzla do líc, v diaľke blikalo mesto, asi Šenkvice alebo Pezinok.

“To je Mars?” spýtala som sa Vrabca.

“Hej. Teraz je veľmi blízko k Zemi.”

Občas si predstavím, že Mars žiari tento rok preto tak silno, lebo na ňom pod umelým osvetlením buduje horných desaťtisíc svoj nový domov.

“Ešte počkajte!” vykríkne, kým je už otec jednou nohou v aute.

Čakáme.

Vrabec sa vráti do domu a vzápätí k nám pribehne s teleskopom. Rozloží ho na trávniku a suseda zhovievavo zhasne.

Čakala som koláče alebo víno, ale určite nie teleskop. “To máš odkiaľ?” čudujem sa.

“Z Lidla!” povie, kým tam niečo šteluje, “za sedemdesiat evri.” Keď skončí, pokynie mi, aby som podišla bližšie.

Sklonila som sa nad hľadáčik a zbadala neostrú bielu bodku s prstencom okolo. Saturn. V jednej línií s Marsom a Plutom, ale to už zapadlo.

Bola som zrazu veľmi blízko niečomu veľmi vzdialenému. Nebo bolo čisté, bez smogu, nad mojou hlavou kvadrilióny hviezd. Občas kde-tu nejaký lenivý satelit. Ako dávno som nevidela vesmír.

Vidieť dnes večer voľným okom Mars a pozorovať Saturn – to všetko bolo hádam odmenou za to, že som vystrčila nos z domu práve v nedeľu, i s tou betónovou tvárnicou na krku, že som tanečným krokom docupitala k otcovi, ktorý je občas ďalej než Neptún a zároveň je Slnkom, ktoré mi dalo život, že som išla s ním a zodvihla hlavu k nebu, pozdravila Vinca Šikulu a uškrnula sa na tej jeho fekálnej historke, spomenula si na jeho dcéru, Veronu, ktorá tiež píše – a píše krásne bláznivo, vlastne aj dedko tam je, tam hore, píše si do toho svojho zošita všetko, čo treba zajtra porobiť vo vinici, zamávam mu, hneď potom Vrabcovi, že čau a díky že tu máte také pekné jasné nebo. Prídem sa v lete pozrieť na Perseidy.

Jasné, dojdi, budem rád.

Byť dobrým bonvivánom, to nie je len tak.

Aj tí najlepší z nich sa svojej zručnosti a múdrosti učili dlhé roky. Nejednému sa stalo, že si svoju lekciu bonvivánstva prenášal ešte z dávnych minulých životov a nejeden ju naplní možno až v tých budúcich.

Slovo bonviván pochádza z francúzskeho bon vivant – dobrý život. Bonviván je podľa všeobecného mienenia človek-pôžitkár, no mne sa oveľa viac páči predstava bonvivána ako človeka, ktorý žije dobre a pre dobré.

Niekto si môže zamieňať bonvivánsky spôsob života s nenásytnosťou a obžerstvom. Ale kto tak robí, ten s najväčšou pravdepodobnosťou ešte nenazrel do tajov bystrosti bonvivánskeho umu.

I ja vidím len obrysy, nemysli si, že sa idem tváriť ako jeden z tých nešťastníkov, ktorí uverili svojim velikášskym preludom o vlastnej duchovnej nadradenosti nad ostatnými.

Ja len pozorujem. Nič viac, nič menej.

Ale občas sa mi zazdá, iba na okamih – malinký ako zrnko piesku – že vidím. Nehnevajte sa teda za moju trúfalosť.

Ak ste sa dopracovali až sem, dovoľte mi pokúsiť sa zhrnúť na tomto mieste pár vecí, ktoré som na bonvivánoch v mojom okolí – a nie je ich mnoho – postrehla. Zdajú sa mi totiž dostatočne zaujímavé na to, aby som sa o ne s vami podelila.

V prvom rade, bonviván miluje hudbu.

Bonviván má rád všetky svoje ex-lásky, ani na jednu sa nehnevá a spomína na ne s takou čudnou vďakou, až máte pocit, že vás trošku ojebáva.

Bonviván je v pohode s paradoxmi svojej existencie.

Byť skutočným bonvivánom, to je môj sen.

Bonviván totiž vie, kedy prestať – a nie vždy platí, že je to práve v najlepšom.

Bonviván si stojí za svojimi rozhodnutiami, aj keď sa občas javí ako ten najnerozhodnejší tvor pod Slnkom.

Keby som bola i ja správna bonvivánka, robím všetkého menej.

Menej píšem, menej sa snažím, menej sa ponáhľam a možno aj menej milujem, lebo v mojich citoch je nenásytnosť a tá lásku nakoniec vždy zabije – i keď sa na začiatku zdá, že pravdou je presný opak.

Žiadostivý cit je ako had, ktorý požiera svoj chvost. Zvláštne poznanie.

Na druhej strane, keby som robila všetkého menej, nikdy by sa mi nepodarilo vidieť hranice deliace márnosť od zmysluplnosti o čosi ostrejšie.

Asi to zase príliš prepremýšľavam, čo? Nevadí – správny bonviván má vždy tak trochu na saláme. Keď urobí chybu, nejde sa z toho posrať.

Ak by si dal bonviván niečo vytetovať, bolo by to určite slovo STRIEDMOSŤ a bolo by na mieste, kde si bonviván nedovidí, napríklad na krížoch alebo na zátylku.

Bonviván má však svoju pokožku rád a tak si žiadne tetovania dávať nebude.

Bonviván sa občas javí ako jemne zatvrdlý konzervatívec – rovnakou mierou, akou sa v určitých okamihoch zdá byť oplašeným liberálom.

Napríklad vo chvíľach, kedy sa nahý postaví na miesto, kde plánujú hlupáci s nešťastnými kompetenciami vyrúbať park, držiac v rukách transparent s nápisom SMRŤ DEVELOPERSKÝM KURVÁM. Alebo keď si na deathmetalový koncert oblečie fialkový sveter s jednorožcom, ktorý preskakuje dúhu spájajúcu dva kopčeky jahodovej zmrzliny.

Bonviván si nemyslí, že všetko, čo je dobré, je príjemné.

Bonviván si tiež nemyslí, že všetko, čo je príjemné, je dobré.

Bonviván sa snaží nič neočakávať, aj keď si občas (a rád) uletí do svojich vzdušných zámkov, kde sa to všetko zlieva do bezfarebnej a beztvarej hmoty (o ktorej si myslím, že je krásna).

Ak bonviván zvládne sám seba, tie protichodné vesmíry vo svojej duši, ktoré sa navzájom požierajú, má vyhraté. Môže začať naplno milovať svoje bytie tu na Zemi.

Bonviván sa dokáže vyliečiť z depresie trpezlivosťou.

Bonviván už dávno vie, že nenávidieť život a ľudí, smiať sa z nich a ponižovať ich nie je nič viac než len chabučká obrana proti strachu z vlastnej slabosti, malosti a neschopnosti milovať.

Bonviván súcití a pomáha, ale nikomu sa necpe do riti.

Bonviváni sú zväčša anarchisti, obývajúci squaty a prehnité chalupy. Ich duše majú predsa všetko, čo treba. Telá nech sú roztrúsené kade-tade po smetiskách, na tom aj tak nezáleží.

Bonviváni nestoja o úspech ani o zaliečavé rečičky tých, ktorí sa cítia byť vždy tak trochu nad ostatnými. Bonviváni sa vedia pochváliť sami a myslia to so sebou celkom úprimne.

A myslieť to so sebou úprimne – to už je len krása.

Jeden bonviván sa mi to raz pokúsil opísať.

Vraj je to akoby si sa vznášal päť centi nad zemou a jediné, čo sa deje, je, že Vieš.

Sedím tu a chcem písať básne vode.

23. august, pred dvoma dňami invázia, o necelý týždeň povstanie.

Možno raz pomenujú ulicu po dni, kedy som sa rozhodla písať básne vode.

Ulica 23. augusta.

Kúpiš si tam byt na piatom poschodí, jeden a pol izby, dlhé záclony do ktorých sa skryješ vo chvíľach, kedy skrehneš a budeš slabý, dáš si záležať, aby si vybral správnu farbu.

Malý balkón, slnko a byliny, dialógy s mŕtvymi pri rannej káve, od určitého okamihu si rád, že si presne taký, aký si.

Sedím na kúpalisku Delfín, ktoré, presnejšie než akýkoľvek algoritmus, delí život na ročné obdobia.

Sezóna končí podľa rozpisu na bráne 2. septembra. V noci z 2. na 3. septembra teda začína jeseň.

Vtedy si s Ivanou rituálne vyčistíme martensky a vyhádžeme zo skrine všetko ružové.

Už len karamelové lístie, čierna, trochu hmly a na perách odtieň teba, tvojich modrín, keď ťa mlátim päsťami do hrude iba preto, že neviem, ako ti povedať, že mi na tebe záleží.

Sú tu malé deti, ktoré vedia všetko, ale akonáhle si to uvedomia, zľaknú sa a zabudnú.

Tiež sú tu trpezliví rodičia, ktorí robia pre tento svet náramnú vec – hádžu svoje deti do vody a potom ich s otvorenou náručou, čakajúc a povzbudzujúc, učia plávať.

Úplne to stačí, veril by si tomu?

Naučiť sa plávať.

V deň, kedy chcem písať básne vode.

Lúčia sa mačky, lúči sa Ivanka, lúči sa okrídlený hmyz z našej domácnosti.

Lúči sa pach, ktorý tu nebude už nikdy, len dnes,

ľudia z neho zošalejú a na pamiatku mu postavia

na ulici 23. augusta

pamätník v tvare bazéna,

uvidíš naň z okna.

A v tom bazéne bezodná vďaka,

a na dne tej bezodnosti maľby môjho srdca –

podobajú sa medúzam – asi ako keď vyleješ tuš do nádoby s vodou –

v deň, kedy všetci tak trochu chceme písať básne vode,

len písať a zaspať

u teba doma,

zabalená v tvojich záclonách,

vysilená z konca leta.

Občas ma ešte svrbíš,

nebojujem, naopak,

venujem Ti čosi vzácne,

volá sa to cit,

ostatná práca je už na Tebe.

Posielam Ti ho – ten cit – myšlienkou,

predsa vieš, kedy na Teba myslím,

keď na mňa myslíš, viem to.

Ľudia vedia všeličo –

plakať z lásky,

dávať druhé (a občas i sedemdesiate) príležitosti na zopakovanie si tých istých chýb –

pretože opakovanie chýb je matkou múdrosti –

otáčam hlavu smerom k bráne natretej

mentolovo modrou farbou,

vidím slepca a vedľa neho slečnu, ktorá ho vedie

k tichému miestečku pod čerešnou,

v tráve mravce a oni ešte nevedia, že ich budú štípať do stehien,

do nôh, do tváre, do krku,

ale láska je trpezlivá,

láska je trpezlivá,

kráčajú vedľa mňa a nevedia,

že ich sledujem ako posadnutá,

dievča posadí slepca do trávy,

podá mu uterák,

natrie mu pokožku krémom,

bude s ním jesť maliny,

počúvať, ako šumí voda,

ako vrieskajú deti,

budú sa potiť na slnku,

slepec bude šťastný vo svojej tme,

lebo má Ju,

dievča, čo ho Vedie,

my občas nemáme nikoho,

možno preto, lebo vidíme

očami a

človek v nás oslepol,

niekedy sa tak stane –

v takých dňoch sa zastav

a napíš báseň vode.

So Stašou sa poznáme vyše desať rokov. Sme sestry, aj keď máme každá iných rodičov. Sme nenapraviteľné pôžitkárky s otvorenou mysľou, do ktorej sa vtrepe celé nekonečno, no nikdy v nej nič nepretrvá. Máme tvrdé hlavy, sny o pevnej vôli a zo všetkého najradšej sa celé poobedia vyvaľujeme v kaviarni. Ľudí, ktorí neobjavili čaro ničnerobenia v kaviarni, voláme Neosvietení a hlboko s nimi súcitíme. Naša spoločná vízia do budúcna je vytvoriť nadáciu a nezištne pomáhať takto postihnutým ľuďom, aby aj oni dostali šancu nájsť raz svoje kaviarenské šťastie.

Včera sme sa mali stretnúť. Staša mi volala, aby mi oznámila, že si so mnou potrebuje dať kávu, ale vraj nemá prachy.

“Pozývaš?”

“Ani ja nemám. Čo budeme robiť?”

“Potrebujem… Piť… Kávu…”, opakuje Staša.

“Veď aj ja chcem.” Chvíľu premýšľam. “Počuj”, hovorím jej do telefónu, “zober akustiku a dojdi na Kapucínsku. Stretneme sa tam za trištvrte hodinu.” Tresla som telefónom skôr, než by mohla stihnúť čokoľvek namietať. Utiekla som z práce o pol hodinu skôr, zastavila sa doma po svoju gitaru a vyrazila do mesta.

“No čáu”, kričím na ňu a lapám po dychu. Staša sa už škerí do slnka, hádže špak do kanála.

“Načo som si mala brať gitaru?”

Venovala som jej dlhý pohľad, akoby to nebolo očividné.

“Ideme predsa zarábať.”

Staša sa zamračila.

“Akože svojim telom?”

“Jasné!”

“To budem akože len tak niekde stáť s gitarou a niekto mi dá za to peniaze?”

“Nie, budeš hrať. Hovorí sa tomu poctivá práca vlastnými rukami.”

“Jebe ti? Veď ja neviem hrať,” ohradila sa Staša na balkánsky spôsob, no videla som, ako jej myká kútikmi úst.

“A ja viem? Musíme to nejako odimprovizovať,” vyhlásila som odhodlane. “Keď budeme hrať srdcom, nemáme čo pokaziť!”

Prišli sme pod Michalskú bránu. Na mieste, kde si striedajú smeny žobráci s pouličnými hudobníkmi postával jeden chalan. Našťastie, stačilo naň prižmúriť oči a už sa aj poberal kade-ľahšie. So Stašou sa vieme veľmi škaredo pozerať, trénovali sme si to už od puberty. Vlastne, Staša už od malého decka, keď sa v prachu a ruinách mračila na skurvysynov, ktorí jej bombardovali krajinu a ja na hiphoperov vo vyťahaných mikinách, ktorí po mne na základnej škole vykrikovali, že ma utopia v umývadle.

Vyberieme gitary,  pár zvedavcov sa zastaví ešte skôr, než vylúdime prvé tóny. Je to celkom podobný efekt ako pri tých debilných talentových súťažiach. Nikto ešte nemusí nič urobiť, stačí že stojí ako čurák s gitarou zavesenou okolo krku, a už sú aj všetci okolo na vetvy.

Začneme hrať starý repertoár našej srandovnej ex-kapely, na ktorú sme jedného pekného dňa celkom zanevreli. Ale čo sa dá robiť? Strašne sme chceli sedieť v kaviarni a chlípať kávu a fajčiť cigy a krochkať blahom a hovoriť jedna druhej – cítiš to? Cítiš ten skurvený KLUD?

Prešla už pol hodina. Bliakame tu zatiaľ bez väčšieho úspechu, niektorí si dokonca zakrývajú tváre, keď prechádzajú okolo. Všetky naše skladby sú o smrti a o sexuálne prenosných chorobách, ktoré nám znemožňujú nájsť si frajera. Teda, nie že by sme ich mali MY. To ONI ich majú, lebo chrápu so štetkami. Možno by sme však nemali byť tak kritické. Vanesa mi raz múdro povedala – Nepreberaj! Nejsú chlapi! Vyhodíš chlapa, iná si ho nájde pri smeťáku, umyje si ho – a má chlapa! Ale ty, moja zlatá, ty máš veľké hovno!

Zrazu sa pri nás pristaví mladý muž. Vlasy ako od tušu a v očiach ľadovce, ktoré sa roztopia na počkanie – to by bola radosť, utopiť sa v nich. Usmial sa a pohybom dlane nás utíšil. Poslúchli sme ako oddané psy. Roztriasli sa nám kolená. Potom mi pochválil gitaru, Staši dekolt a hneď na to nás obe pozval na kávu. So Stašou sme si vymenili sprisahanecké pohľady a telepaticky si vyslali správu – toto nemôže byť náhoda! Schovali sme gitary do puzdier, až sa po nich zaprášilo.

Mladík nás zaviedol do útulnej kaviarničky v zašitej uličke. Kým sme sa usádzali, vymenili sme si pár rozpačitých úsmevov. Mladík bol po celý čas ticho a tak som sa po pár minútach rozhodla prelomiť jeho tajomné mlčanie.

“Za toto džentlmenské gesto vďačíme dobrej výchove vašej pani matky?” Pocítila som, ako sa mi priblblý úsmev rozťahuje po celej šírke tváre.

“No, viete…,” prehrabol sa v hustých vlasoch, “Ono sa to už nedalo ďalej počúvať.”

Ráno mi zavolal Marek. Vraj či chcem ísť na výlet do roku 1986.

Jasné, že chcem. Kto by nechcel? Tuzex, bony, veksláci, ktorí sa o tridsať rokov neskôr prezlečú zo šušťákov do kvádra a založia politické strany s úžasne satirickými názvami, špinavé ulice, špinavé duše a Xanax ešte nie je k mání, päťdesiat odtieňov sivej pulzuje v omietkach panelákov s krivými stenami (robotník Milanko vtedy možno iba stratil bublinku do vodováhy, ale rovnako možný je i scenár, že na raňajky vychlastal celú ploskačku tuzemáku). Potom ešte viera v lepšie zajtrajšky, viera v lepšie včerajšky, revolúcia visí vo vzduchu ako mokrá handra a všetci si dávajú v záchvate heavymetalovej mánie a začínajúceho kultu individualizmu trvalú onduláciu. Aj môj otec.

Sadnem na bajk a veziem sa cez rozdrbané ulice. Kľučkujem pomedzi výtlky v lacnom asfalte, Inter sa krčí za nevkusnou novostavbou Tri veže na Bajkalskej. V nedeľu má celá Bratislava opicu, spí a slintá do vankúšov, iba zopár bezdomovcov dúfa, že predá na veľkých svetelných križovatkách svoje časopisy. Prejdem okolo Polusu – zaujímavé, ako sa z najmodernejšieho nákupného centra stane za pár rokov vykričaná búda pre zvieratá, sklenené terárko pre hmyz – zaprášené, zacapkané a staré. Len pár minút a už som tam, na nedeľnej burze, ktorá sa v mojej predstave verne podobala tým voňavým burzám s platňami, kazetami a plagátmi v centre mesta.

Moja predstava mala však k skutočnosti ešte ďalej, než máva zvyčajne objektívna realita k mojim vzletným fantáziám.

Vchádzam cez železnú bránu natretú na žlto, stráži ju jedna dôchodkyňa a starý pupkatý pán v rybárskej uniforme, hlavne aby nik len tak neprekĺzol. Zaplatím, teda, pozve ma Marek (potom mu za to musím kúpiť kofolu, nič nie je zadarmo, nič na svete, prisahámbohu), jedna noha v lufte a hneď na to vkročíme do iného storočia, do iného režimu, do inej kultúry. Dáme si jeden pomalý okruh v protismere hodinových ručičiek.

Asi v polovici mi slnko roztopí mozog ako jahodové Kalipo, chalani očumujú platne, kúpia nejaké single ale aj LP, jedného vzácneho Lasicu a Satinského, zbierku čiernych interpretov, poškuľujem po Milesovi Davisovi, potom si však uvedomím, že by som si ho mohla akurát tak točiť na prste alebo zavesiť na stenu. Zapálim si cigaretu a len čo spustím ruky zo svojho bicykla, chytá sa ho objemná pani a pýta sa, že za koľko.

Odvšadiaľ počuť ukrajinčinu a poľštinu, idú si stereo s cigánskymi zahuhlanými výkrikmi ako mindža thaves čhaje, alebo také čosi. 

Nič proti Rómom, skutočne, veď oni sa aspoň vedia radovať zo života.

Dívam sa a nestačím sa čudovať, čo všetko sa tu ľudia pokúšajú predať. Plastové kufríky v tvare ťavy, plyšové hračky zanesené hrubou vrstvou odumretej kože a roztočov, CD-čká Avril Lavigne z čias, keď bola ešte pod zákonom, adaptéry na telefón Alcatel z roku 1999, staré periny so žltými fľakmi, storočné laky na vlasy, ventilátory, ktoré vás po zapojení do siete pravedpodobne zabijú, kvetináče, topánky, šperky, obrazy s Tisom, dokonca ručne nakreslený obrázok s nápisom Šialená Merkelová – Markíza migrantov a vedľa nej detinská kresba chobotnice a v jej chápadlách nápisy ako sionizmus, chemtrails, nový svetový poriadok, očkovanie a podobné pičoviny.

Otočím sa chrbtom k tým čudákom vo viere, že keď zmiznú z môjho zorného poľa, že zmiznú nadobro, no oproti mne sedí ďalší pomätenec (alebo pamätník? To je vlastne jedno a to isté), predávajúci dva vojenské obväzy z roku 1965, odznak Verejnosť proti násiliu, kovový maltézsky kríž a ešte kríž so svastikou, nie tou indickou, ale tou z NSDAP, to je krásne, ako sa všetky nezmysly histórie nakoniec vtrepú na jeden roztrasený hliníkový stolík prikrytý deravou plachtou.

Hneď vedľa tých hakáčov mal pán položenú knižku o láske, o tom, ako ľudstvo zahubí samé seba, pokiaľ neprejde na nový vývojový stupeň a nepochopí Podstatu Lásky a všetky tie veci o zodpovednosti, ktoré nikto nechce počúvať.

Veď aj Göebbelsovi išlo o lásku, nie? To len my sme dementi z rétoriky a nevieme čítať medzi riadkami.

Všetci sme si rovní. Zjednotení v rozmanitosti. Občas ma to riadne nasiera. Predstava, že mi je rovný aj slizký smradľavý chlap, ktorý pri stánku s občerstvením prehlásil, že má rád tvrdé porno, a že dnes, vďaka zázrakom internetu (a aj stránke ErikaBodkaEská) sa k nemu dostanú aj päťročné deti – písať ešte nevedia, ale péčko si už nájdu – haha, zasmeje sa, haha, zasmeje sa teta v zástere obracajúca langoše, cítim sa ako na obrovskej ubytovni pre sociálne prípady plnej štrbavých narkomanov.

Nie že by som bola lepšia ako oni. Ale aj tak si neviem predstaviť, že by som s nimi len tak zrazu splynula v objatí a čítala si s nimi nad kamilkovým čajom z tej knižky o Láske.

Veď keby sme sa všetci bezpodmienečne milovali, nemusel by vzniknúť vesmír. A keby nebol vesmír, nebola by naša Slnečná sústava a v nej naša Zem a na Zemi všetky výdobytky modernej doby ako napríklad polystyrénové obaly na obed, detské porno, snuff, všetky vietnamské potraviny v Prahe, tisícky mobilných operátorov, nafukovačky v tvare kaktusov, paličky do uší z biobavlny, malé mydielka, s ktorými sa síce nemôžete umyť, ale zato si ich môžete niekde len tak vystaviť.

Na konci tejto monštróznej betónovej elipsy nás čaká prísny vrátnik. Jeho prácou nie je nič menej a nič viac, ako to, že musí veľmi dôsledne okontrolovať parkovací lístok a potom, nafučaný ako tá ryba s pichliačmi, otvárať vŕzgajúcu bránu a vypúšťať z areálu tých, čo majú legitímne právo opustiť túto Planétu Zbytočností. Najdôležitejší ľudia na svete sú vrátnici, len si to všimnite. Sú vlastne niečo ako strážcovia nebeských brán, záchrancovia poriadku, lovci podvodníkov. Vďaka Ti, bože, za všetkých zodpovedných vrátnikov, ktorí vnášajú do dnešného skazeného sveta rovnováhu a spravodlivosť. Amen.

Na obed hranolky s kečupom a kofola v plastovom pohári na Kuchajde. Keď objímem Mareka, pani naľavo od nás zvreskne – TU SA NESÚLOŽÍ! A napije sa z krabicového vína. Začne sa chechtať. Srandistka.

Naozaj sme si všetci rovní. Každý má svoj suterén a každý smrdí, keď sa neumýva.

Nuž, nie vždy je nálada na motivačné citáty a prevzdušnené prvoplánové kecy o šťastí a úspechu a veľkých krokoch a Ceste a Cieli. Občas je na mieste povedať si – kto, kurva, som a čo tu, kurva, robím?

Utekám do lekárne a vypýtam si moje obľúbené pomarančové šumivé tablety proti mizérií – NihilStop Akut. Jebnem si jednu do vody a vypijem. Výlet do minulosti, to nie sú sladké dvadsiate ani päťdesiate roky, zmrzlina, pukance a burgre zo šťastných kráv, kadilaky ani kino vonku, rodina a trávnik a kostol a živá kapela, výlet do minulosti, to je celý Inter so svojou výstavou nezmyslov (Inter je celkom ako život, chodenie v kruhu, na začiatku hovno, v strede nejaká zaujímavá muzika a občas i limitované edície za dobré prachy, na konci zase hovno), márnosť nad márnosť, oblečenie z umelej hmoty, smrad a ojeby.

Staša by povedala – dobre aj tak.

Chodila som na výtvarku k profesorovi Dobiášovi.

Mali sme desať, možno jedenásť, keď nás v zatuchnutej miestnosti plnej polomŕtvych múch učil, že dokonalá ľudská postava má pevne dané proporcie.

Horná a dolná polovica tela by mali byť rovnako dlhé. Obe polovice sa spájajú v oblasti slabín.

Presne tam.

V oblasti pukanky.

Vagíny. Kačičky. Volajte si to, ako chcete.

Raz nám profesor Dobiáš navrhol, že by sme sa mohli v úvode hodiny všetci takto spoločne odmerať. Zistiť, či máme dokonalé postavy, respektíve si overiť, či náhodou nie sme akési zmutované monštrá, ale celkom normálne dievčatká so správnymi, proporčne dokonalými postavami.

Profesor Dobiáš vzal do rúk meter a tlstou paprčou nám pokynul postaviť sa do radu na miesto, kde končilo vyblednuté oranžové linoleum a začínali biele kachličky.

Najprv zmeral Zuzku, potom Gabiku a Soňu, potom ešte pár deciek, až sa nakoniec dostal ku mne. Profesor Dobiáš si čupol k mojim kolenám a pomaly naťahoval látkový meter od mojich chodidiel smerom nahor. Trvalo to celú večnosť. Obrovskou dlaňou zasranou od kaligrafického tušu, olejových farieb a ušného mazu dôkladne pridŕžal meter pri mojom tele a prechádzal po vnútornej strane mojich stehien až k Epicentru Vesmíru. Potom zastavil, so zamračeným obočím skontroloval počet centimetrov a takto natiahnutý meter priložil k hornej polovici mojej postavy.

Keď sme skončili, zhodnotil, že sme všetky v poriadku.

Ach, to nám ale odľahlo.

Keď sme boli odmerané a naprosto uistené, že nie sme žiadne mimozemské kyklopy ani pokrivené kreatúry z černobyľského lesa, mohli sme sa naplno pustiť do svojej práce a kresliť ako o dušu. Výtvarka bývala vo štvrtky. Najradšej som kreslila stromy a ženské hlavy s troma tvárami.

Profesor Dobiáš nám popritom rozprával samé zaujímavé veci a tak nám všetkým veselšie ubiehal čas.

Pamätám si, ako k nám raz s vážnou tvárou prehovoril: “Je vedecky zistené, že každý dvanásty človek sa zobudí v hrobe. Ale to nič,” zase ten debilný pohyb ruky, “to už bude určite v každom hrobe zvonček a teda, ak sa tak aj stane, niekto vás isto príde vyslobodiť.”  Detskú fantáziu by mali zakázať. Vtedy sa to celé začalo. Prvá neznesiteľná úzkosť zo smrti, z pominuteľnosti a bezmocnosti. Pocit, že ma pritlačilo súcno k zemi a ja sa dusím. Nie som si istá súvislosťami, no od toho dňa začalo moje nutkavé umývanie rúk. Musela som si ich drhnúť mydlom a horúcou vodou vždy, keď som sa niečoho dotkla. Ruky som si neustále ňuchala a uisťovala sa, že nesmrdia. Ak som mala pocit, že smrdia, letela som k najbližšiemu umývadlu a strávila tam hoci aj pol hodiny. Drhnúť a drhnúť. Tú špinu a ten smrad. Oňuchať, skontrolovať, odložiť do bezpečia. Vydrhnúť a ovoňať.

Profesor Dobiáš bol malý umastený dedko, okuliare s tučnými sklami mal zarazené do rovnako tučnej tváre, chodieval odetý v dlhom bielom plášti s radom priehľadných gombíkov a na bezfarebnej pokožke sa mu vynímali fialové gorbačovské fľaky rôznych veľkostí a tvarov. Peďák jak vyšitý a nebolo to len vecou vzhľadu. Bolo to najmä jeho vyžarovaním. Teraz je už určite mŕtvy, veď už vtedy mal hádam stotisíc rokov.

Nech mu je zem ľahká. Dúfam, že mu ktosi do hrobu prezieravo nainštaloval zvonček.

Posledných pätnásť rokov som strávila premýšľaním o tom, čo by sa stalo, keby som sa v ten osudný štvrtok nebola ponorila do veľmi živej predstavy o tom, že zomriem, ale zomriem zle, akože tak, že to bude vyzerať, že som zomrela, ale pritom som nezomrela a ktosi ma pochová a ja sa tam potom z tej mojej falošnej smrti zobudím, v tej tme a vlhkej špine a ja budem zvoniť a zvoniť a čakať a čakať a dovtedy sa aj stotisíckrát zbláznim.

Vždy sa nájde niekto, kto sa ešte nezbláznil, a presne ten vám povie, že zblázniť sa je paráda, bomba a sranda. Asi ako všetci dnešní dekadentní umelci, čo sa pred objektív poskladajú do polohy dôverne podobnej pacošom s katatonickou schizofréniou. Presne toto mám na ľuďoch rada.

Krúžok výtvarnej výchovy sídlil v jednom z tých staromeštianskych domoch pod hradom na Podjavorinskej ulici. Voňalo to tam voskom, farbami a riedidlom. Sedávali sme obkročmo na kozách – drevených laviciach s opierkou na drevené dosky či plátna. Dve hodiny absolútneho sústredenia a potom výsledok, ktorý prišiel niekto hodnotiť, ofrfľať alebo prechváliť do nebeských výšin. Tam sa začal životný pocit mnohých z nás, že život, v ktorom sa nepretekáme s každým, dokonca aj s našimi priateľmi, nie je život, ale len prežívanie, kedy otrávene ležíme v pomyslenej posteli, prikrytí paplónom neznesiteľnej nudy.

Dobre to vymysleli, títo bigotní kapitalisti, technokrati, šamani a motivátori.

Jedného dňa som sa vrátila z výtvarky do baráku na Korabinského ulici (bývala som asi na tridsiatich rôznych miestach a to večné sťahovanie bol možno trest za to moje nekonečné umývanie rúk) a všetko som to porozprávala Baške. V ústach žužlala filter bielej davidofky, niečo si čítala, najskôr televízny program, a mojim obavám z toho, že sa zobudím v hrobe, neprikladala najmenšiu dôležitosť. “Nevymýšľaj blbosti, Karolka,” odsekla mi. Odvtedy som už nikomu nič nepovedala, iba som v tichosti čakala na svoj deň.

Bude to presne takto.

V roku 2025 prídem na cintorín Kozia brána.

Budem počuť šialené vyzváňanie a nebude to telefón, pretože v roku 2025 budú všetci občania svedomití a hlboko morálni, z čoho mi vychádza, že dozaista poslúchnu piktogram vyzývajúci návštevníkov cintorínu vypnúť si mobil.

Bude to zvonček v hrobe profesora Dobiáša.

Ja sa usmejem, aj keď sa to nepatrí.

Zvoní a zvoní a ja tam budem iba stáť, dívať sa na mramorovú dosku s únikovým východom, na ktorom bude napísané – v prípade núdze otvoriť TU.

Budem čakať ešte pol hodinu, medzitým sa započúvam do ševeliaceho lístia brezy. Nakoniec otvorím ťažký železný poklop.

“Ďakujem… Ďakujem vám krásne,” profesor Dobiáš bude dychčať, slintať a pokloní sa mi až ku kolenám. Vrátim sa v spomienkach do tej miestnosti bez vzduchu, on podomnou, takmer na zemi, uklonený až ku kolenám ako ovečka božia pod svojou modlou, napne ma na zvracanie, je to podobný pocit ako pri pohľade na polopriehľadné gombíky. So zapretím všetkých síl sa však udržím, som predsa slušná, nakoniec, je už rok 2025.

Prehodíme pár zdvorilostných fráz, neskôr sa ho opýtam, či si myslí, že je jeho postava ideálna.

Profesorovi Dobiášovi zamrzne úsmev na tej jeho tučnej spotenej tvári, ja ho začnem chlácholiť, to nič, vytiahnem z tašky dlhý látkový meter, ktorý som ukradla z jedného obchodu s nábytkom, skloním sa k nemu a slušne, ako sa na rok 2025 patrí, ho poprosím, aby sa chvíľu nehýbal.

Jeden koniec metra zachytím pri jeho ľavom chodidle. Pridržím si meter dlaňou a pomaly, veľmi pomaly mu prejdem od členkov cez lýtka a stehná až po jeho slabiny. Zastavím sa niekde pri jeho prostate a prestanem sa hýbať. Chvíľu len tak zotrváme v prítomnosti. Budem myslieť na bezbrehé odpustenie a odstrihnutie karmických pút a pustenie všetkých krívd po rieke kdesi do ničoty. Toto bude asi ten pocit slobody, o ktorom všetci hovoria, pomyslím si. Potom vystriem napnuté ruky pred seba a skontrolujem dĺžku. Vyslovím nahlas číslo a priložím meter k hornej polovici jeho tela.

Poviem mu: “Pán profesor Dobiáš, musím vám povedať, že ste veľmi proporčný a správny. Rovnako, že som rada, že sa vedecky podložené odhady napĺňajú s takou mrazivou presnosťou. Ďakujem a prajem vám krásny slnečný deň.”

On bude brblať čosi o ponižovaní, no to ja už budem dávno na odchode. Keď sa otočím, aby som zakývala breze, uvidím, ako profesor Dobiáš zalieza späť do svojho hrobu.