Category: Nebásničky

Každý ho v sebe má. Svojho vlastného vnútorného Hitlera (ale pokojne aj Stalina alebo Kim Čong-Una, závisí len a iba od osobnej ľubovôle). Premietame ho na druhých, pretože tam vonku sa s ním bojuje ľahšie. Ja som sa toho svojho už neraz pokúšala ukecať na punčáky a kolotoče, ale výsledok bol vždy rovnaký. Malý Adolf… Continue reading Hitler, punčáky a kolotoče →

Vrieskareň do každého mesta! Čo do mesta – do každej mestskej časti! Alebo nie, ešte lepšie, mám to! Vrieskareň na každú ulicu! Nie, nie… Najlepšie to bude takto: vrieskareň do každej práce, vrieskareň do každej rodiny, vrieskareň do každej obývačky! Vidím to takto. Nejako sme sa precivilizovali. Dokonca dobrovoľne. Navliekli sme sa do pekných kockovaných… Continue reading Vrieskareň →

Robím kotrmelce vzduchom na tom mojom červenom torpéde. Hľadám cyklochodníky, zrážam chodcov, hádžem sa pod autá a potom sa rozpačito usmievam. Dýcham smog a serie ma to. Aj toto teplo. Keď to napíšem Janovi, chlácholí ma dátami zo stredoveku. Vraj to vygúglil. Nič také strašné sa nedeje. No mne sa aj tak snívajú sny, že… Continue reading Výlet do centra mesta →

Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac. Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát… Continue reading O politike, klimatizácii a o politike klimatizácií →

Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať… Continue reading Čo ma naučila moja mačka →

Asi sme hlúpi. Niekto by si pomyslel, že sme veľmi múdre stvorenia, no je rovnako možné, že sme blbí ako bota. Kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto má meter na ľudskú tuposť? Zdá sa, že nemáme mieru. Vzali sme si do hláv, že sprivatizujeme nebo, že ho rozparcelujeme na rovné diely a že naň budeme… Continue reading Bod preťaženia →

Z tohto tepla ma jebne. Snežana minule povedala, že niektoré moje poviedky nedočíta dokonca. Vraj je v nich priveľa vulgarizmov, čo by samo o sebe nevadilo, no ja ich vraj ešte neviem tak celkom správne používať. No a? Niektorí ľudia nevedia používať ani práčku. Nehovoriac napríklad o tom, že technológie, vďaka ktorým si môžeme dennodenne… Continue reading Poviedka plná sprostých slov →

Zobudila som sa do nedele, lebo tak to už v nedeľu chodí. Zobudiť sa do nedele je niečo ako mať na krku zavesenú betónovú tvárnicu zrovna vo chvíli, kedy chcete tancovať foxtrot, zamilovať sa do všetkých mužov na parkete, dusiť sa vlastným úsmevom a popíjať pritom biele martiny s plátkom citróna z oroseného pohára na… Continue reading V nedeľu sa treba dívať na Saturn →

Byť dobrým bonvivánom, to nie je len tak. Aj tí najlepší z nich sa svojej zručnosti a múdrosti učili dlhé roky. Nejednému sa stalo, že si svoju lekciu bonvivánstva prenášal ešte z dávnych minulých životov a nejeden ju naplní možno až v tých budúcich. Slovo bonviván pochádza z francúzskeho bon vivant - dobrý život. Bonviván… Continue reading Bonvivánstvo →

Sedím tu a chcem písať básne vode. 23. august, pred dvoma dňami invázia, o necelý týždeň povstanie. Možno raz pomenujú ulicu po dni, kedy som sa rozhodla písať básne vode. Ulica 23. augusta. Kúpiš si tam byt na piatom poschodí, jeden a pol izby, dlhé záclony do ktorých sa skryješ vo chvíľach, kedy skrehneš a… Continue reading Koniec leta →