Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac.

Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát antické kurtizány a možno ešte tak Kleopatra, ktorá stíhala vládnuť celému Egyptu, byť Caesarovou milenkou, popritom si maľovať tie parádne linky a po večeroch sa kúpať v kozom mlieku. Time management jak lusk. A ty hovoríš, že nemáš čas.

Ničomu z tohto politického cirkusu súčasnosti poriadne nerozumiem, no okolie odo mňa napriek tomu určitú politickú orientáciu a angažovanosť vyžaduje. Asi aj preto som mala donedávna nutkavé tendencie prepadať rýchlokvaseným a relatívne jednoduchým, povedzme že prianiam.

Priala som si (a priala som si to veľmi), aby bol svet, v ktorom žijeme dobrý, zdravý a spravodlivý. Aby sa všetci milovali, všetci si odpúšťali, nikto nemal rakovinu z toho, že sa veľa hnevá, aby sme boli Jedno a žili v Harmónií s Prírodou, aby sme našli Boha a posunuli tak naše milé malé Ľudstvo na celkom nový duševný a duchovný Level.

Myslela som, že je skutočne možné dohodnúť sa. Akože by sme sa všetci zhodli na jednom a tom istom, zažehnali všetky konflikty a potom by sme radostne skákali cez oheň, plietli si vence z púpavy a hrali na ukulele všetky pecky od Motörhead.

Priala som si to tak úprimne, až ma to dokázalo rozplakať; navodiť mi panický atak; vyvolať halucinácie o tretej svetovej vojne; prinútiť vziať do ruky telefón, vytočiť číslo mojej psychoterapeutky a objednať sa na ďalšie sedenie.

Taký politický analfabet som ja. Ale to je v poriadku, pretože machri, ktorí rozumejú politike a píšu do ekonomických týždenníkov hlboko premúdrelé stĺpčeky, väčšinou neveria na jednorožce.

Včera som to však všetko pochopila. Nad mojou hlavou zaiskrila výbojka. Pomedzi klopkanie klávesnice a trieskanie dverí sa rozprestrel zamatový anjelsky chorál, mne sa skrížili oči a musela som sa ísť napiť studenej vody.

Pochopila som, ako bezmocný je človek.

Totiž, už druhý rok pracujem v ženskom týždenníku. V redakcii, kde na stotridsať žien pripadá jeden muž. Často sa dohadujeme, najčastejšie na nezmysloch, a neprestajnú dobrú náladu nám zaisťuje takzvaný open space. Otvorený priestor, kde cítiť všetko, iba nie otvorenosť priestoru.

Kto si niekedy odpracoval svoje v podobnom zriadení, iste vie, o čom hovorím. Žiadne súkromie – ak ťa to láka strčiť si prst do nosa, musíš vstať a prejsť ukrutných dvadsať metrov na toaletu; žiadne blbé internetové stránky s videami kýchajúcich mačiek, vydýchaný vzduch, spotené pazuchy, smrady z úst, drganie sa lakťami, škaredé pohľady, intrigy a príliš hlasné telefonovanie.

Kiež by sa tu dalo aspoň dýchať! No v budove, kde pracujem, nefunguje vzduchotechnika. Neverím na princípy, no mám podozrenie, že naša klimatizácia nefunguje práve z princípu.

Už prvý aprílový týždeň bolo v našej budove na nevydržanie. Pri pomyslení na to, čo za inferno to bude v auguste, začala som okamžite bojovať. Bojové sklony mám v krvi. Môj otec – keď nedostal to, čo mu patrí – nechal si pod nosom narásť asi dva centimetre široký prúžok fúzov, obliekol si nacistickú uniformu, odviezol sa električkou do Ružinova a s megafónom v ruke sa postavil pred inštitúciu, ktorá ho, jeho slovami, ojebala o tantiemy.  A tam vykrikoval, že sú to všetko fašisti a boľševici a že konajú protiústavne.

Keď som si uvedomila, že v našej firme sa nedá dýchať, že nás kapitalisti zdierajú nie len o čas, peniaze, dobrú náladu a zdravé chrbtice, ale aj o PRÍSUN ČERSTVÉHO VZDUCHU, pustila som sa do boja i ja.

Vyzeralo to asi takto:

Posadila som sa za počítač a napísala mail pani Ružovej, aby urobila niečo s tým, že na celkom ôsmom poschodí nie je vzduch a že je to podľa môjho mienenia protiústavné.

Pani Ružová mi na moju správu zdvorilo odpovedala a sľubovala svetlé zajtrajšky a tak som ten istý mail preposlala pani Ružovej asi osem krát.

Dostala sa mi odpoveď, že kým bude otvorené čo len jedno jediné okno na celom poschodí (kde sedí asi sedemdesiat ľudí), že klíma fungovať nebude.

Opýtala som sa jej, ako mám docieliť to, aby nikto nikdy neotvoril čo i len jedno jediné okno, keďže pudová výbava človeka ho predurčuje otvoriť okno práve v momente, kedy mu chýba vzduch.

Pani Ružová, s jemnou penou v kútikoch úst, namietala – vraj pred týždňom zavesila na facebook PDF dokument s manuálom na regulovanie teploty. Že tam si to majú všetci pozrieť.

Ja jej na to, že na facebooku si ešte nikto nikdy v dejinách tohto časopriestoru žiadny PDF súbor nestiahol – tobôž nie prečítal – tobôž nie sa podľa neho riadil.

Pani Ružovej zacukalo pravým viečkom a začala to celé obracať. Snažila sa hodiť vinu na mňa. Vraj tam otáčam nejakým kolieskom a preto v kancelárií nemáme vzduch.

Povedala som, že žiadnym kolieskom neotáčam a nech niečo urobí preto, aby sa dalo u nás v práci dýchať.

Pani Ružová povedala, že keby boli zavreté všetky okná v miestnosti, že klíma by fungovala a vzduch by nám strapatil vlasy sťaby sme stáli na úpätí alpskej lúky.

V skratke – nedá sa. Je nemožné zariadiť, aby sme mohli v tejto králikárni dýchať.

Stále uvažujem nad tým, ako mám sedemdesiatim ľuďom na celom poschodí vysvetliť, že NESMÚ OTVÁRAŤ OKNÁ, AK CHCÚ MAŤ VZDUCH A NEUMRIEŤ PRÍŠERNOU A KRUTOU SMRŤOU UDUSENÍM. Povedala som to aj pani Ružovej.

Pani Ružová sa začala triasť, chytila trochu nezdravú farbu a znova mi zopakovala všetky tie nezmysly o PDF súboroch. Začala som cítiť bezmoc.

Potom ma rozbolelo brucho.

Chcela som zavolať svojej psychoterapeutke.

Náhle ma ovalila nevýslovná chuť vzdať svoj boj. Myslela som si, že jeden človek dokáže spasiť celý svet, ale nie je to tak. Jeden človek nestačí ani na jedno skurvené poschodie.

Som politický analfabet. V práci sa dusím. S pani Ružovou sa nezdravíme a napriek tomu, že sa mi ešte nezabrúsili vlnky na predných zuboch a biologicky som v puberte, mám problémy s krčnou chrbticou. Dnes večer som stretla Zuzu, vraj má doma šijací stroj. Ak mi ho požičia, ušijem si nemeckú uniformu, pod nos nalepím umelý fúz, od otca požičiam megafón, sadnem na električku a pôjdem bojovať.

Za všetko.

Za vzduch, za utópiu, za tantiemy. Za voňavé pazuchy a za otvorený priestor!

Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať a vykakať. Potom z nej vyšlo pár hnedých kvapiek, ktoré sme utreli do vatového tampónu, a bolo po paráde. Fragola ma okrem iného naučila napríklad aj to, že:

a) NESNAŽ SA BYŤ S KAŽDÝM KAMOŠ.

Prednedávnom prekonala Fragola svoju mačaciu pubertu, kedy sa urážala, všetko hrýzla a v záchvate ruje otŕčala zadok na nášho spolubývajúceho Mateja. Už je veľká, tak zvláštne pokojná, občas sa dokonca príde sama od seba pomojkať. Zväčša večer no najmä vtedy, kedy chce ona. No a presne to ma Fragola naučila. Mojkať sa len s tými ľuďmi, na ktorých mám chuť – a iba vtedy, kedy chcem ja. Veľa ľudí bude ohrdnutých a ja budem za arogantnú, ale je neskutočne vyčerpávajúce snažiť sa byť v mieri s každým. Veď aj posteľ zdieľate len s jedným človekom, nemám pravdu? Kto ti smrdí, tomu ukáž prdel a proste ho nechaj tak.

b) NEBUĎ PRASA.

Fragolka ma tiež naučila, že ak si dlho nečistíš svoj hajzlík, tak to začne po celom byte pekelne smrdieť. Keď si to skrátka chvíľu neustriehneš, už aj musíš pobrať všetky svoje pakšametle, namočiť ich na noc do octu a vykefovať pod horúcou vodou. A to sa predsa nikomu nechce. Je fajn robiť si priebežné poriadky – či už v izbe, v mačacom hajzlíku alebo v gebuli. Snažím sa, aj keď musím priznať, že existujú veci (a nie je ich málo), ktoré mi idú podstatne lepšie, ako priebežné upratovanie.

c) SPINKAJ.

Moja mačka mi rovnako pripomína, že zdriemnuť si, hoci aj dvanásťkrát za deň, je zdravé, očistné a všestranne prospešné. Spomeniem si na to vždy, keď sa pristihnem pri tom, že sa ženiem, no ani za pána boha neviem za čím a už vôbec nie prečo. Vtedy sa zastavím, zvalím do hojdacieho kresla a s jemným pradením v hrdle sa ponorím do jednej z mojich tridsiatich rozčítaných knižiek. Pretože svet potrebuje pokoj svätý a nie upotených neurotikov, ktorí šklbú plody tejto zúboženej zeme ako nepríčetní iba preto, že môžu.

d) PAPAJ, KEĎ TI CHUTÍ.

Od Fragolky som tiež odpozerala umenie striedmeho pôžitkárstva. Žiadne pierka do krku ani kýble pod stolom, iba potešenie z dobrých vecí. Naša mačka totiž miluje maslo. Vždy, keď ho vytiahnem z chladničky a odbalím z papiera, začne vrieskať, pišťať a mraučať, aby dostala svoj denný prídel, svoju zlatú dávku. Zistila som, že mať neresti je v poriadku, rovnako ako denné rituály a obľúbené jedlá – hoci sú to kalorické bomby, punčové rezy, mastné hranolčeky, čokolády… No i Fragolka si dá denne iba kúsoček a potom už viac nechce.

e) VYSER SA NA AUTORITY.

Doteraz sme nerozlúštili najväčšiu zo záhad našej domácnosti, a to, že občas sa naša Fragola vyčúra do vane. To je v tom lepšom prípade. V tom horšom si nájdeme pred vchodovými dverami hnedú kôpku. Niekedy mám pocit, že si Fragolka vystriehne, kedy bude mať jej hovno naozaj naodpornejší smrad a tú najnechutnejšiu konzistenciu. No a presne vtedy sa priblíži k dverám, otrčí zadok smerom k východu a nechá nám tam tento srdečný pozdrav. Môžeme na ňu kričať, oblievať ju vodou, karhať ju, zapchávať si nos a na plné hrdlo sa pohoršovať, konzultovať jej prenatálnu traumu so zverolekárom, googliť na modrom koníkovi spojitosť jej neurózy s očkovaním… Fragola jednoducho neuznáva autority a dáva nám to takto primitívne, no zároveň celkom zrozumiteľne najavo. Mať tak tvoju odvahu, Fragolka!

f) KDE JE TVOJE MIESTO?

Vedieť si vymedziť svoje teritórium a hranice – aj to sa učím od Fragolky. Akurát si nie som celkom istá, či je moja posteľ ešte stále mojou posteľou, alebo Fragoliným pelieškom. V tomto svete treba mať ostré lakte (rovnako, ako drápky), nájsť si svoj kus priestoru, tam sa zahniezdiť a nebáť sa syčať a hrýzť, ak sa vám toto vaše posvätné miesto ktokoľvek pokúsi okupovať.

Takže… Ssssssss!!

Asi sme hlúpi. Niekto by si pomyslel, že sme veľmi múdre stvorenia, no je rovnako možné, že sme blbí ako bota. Kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto má meter na ľudskú tuposť?

Zdá sa, že nemáme mieru. Vzali sme si do hláv, že sprivatizujeme nebo, že ho rozparcelujeme na rovné diely a že naň budeme premietať svetelné reklamy. Veľká, nažlto natretá dvojitá brána k obezite nám posvieti na cestu lesom, vo chvíľach, kedy bude mesiac odpočívať v nove. Už nikdy sa nestratíme.

Je zvláštne dívať sa, ako tlieskame závislým a naopak; tým, čo cítia priveľa, dávame hanlivé označenia, invalidný dôchodok a kartičku ZŤP. Chválime sa, že nemáme čas. Nemať čas je status, privilégium, je to predsa tak vzrušujúce, že pracujeme od rána do večera. Sme tak zaujímaví… Možno to máme radi preto, že práca nás odvádza od pomyslenia na to, že ľudstvo tu bolo x rokov predomnou a bude tu aj x rokov po mne. Že som zrnko piesku na nekonečnej púšti. Tá myšlienka je tak trochu v rozpore s tými kecmi o grandiozite, čo ti od malička tlačia do tej tvojej peknej hlávky.

A keď sa zadívam do časopisov, tak to je hotová groteska – to, ako bojujeme proti starnutiu, ako si ctíme napudrované tváre bez vrások, ako usilujeme o pancierové duše, ktoré nikdy viac nepostihne trápenie. Túžime po nich tak neuroticky, až sa nakoniec zožierame dvakrát toľko. Ľudia majú aj väčšie paradoxy.

A prečo mi to tak vadí? Prečo je to pre mňa taká téma? Že hľadám iba výhovorky na vlastnú pomalosť a neochotu držať tempo so svetom okolo? A čo by som tu vlastne chcela, bandu lenivých niemandov s celým repertoárom kreatívnych alibi na svoju pasivitu? Gaučové vši? Ignorantské múmie? Finančných poradcov a dílerov prírodnej kozmetiky? Kaviarenských povaľačov, príživníkov bez chrbtice?

Zdá sa ti, že som dramatická. A zdá sa ti to veľmi dobre. Mám na to totiž jeden nemalý dôvod.

Tým dôvodom je Lucka. Plaché dievča – v jej očiach sa vždy odrážali drozdy a bola krehká ako sneh. Keď sa jej nechcelo rozprávať, prevracala oči do neba, ako keby tam niečo hľadala. Možno more, možno ticho.

Lucka vo svojich dvadsiatich piatich rokoch začala brať lieky na silné úzkosti a depresie. Žiadne bylinky, je to vlastne tvrdý fet. Dozvedela som sa to náhodou.

Možno má Lucka stále také gaštanové, ťažké, maslové vlasy, možno stále nakláňa hlavu doľava, keď sa zahanbí.

Lucka si ničí pečeň, mozog aj srdce, hazarduje s látkovou závislosťou, jej emocionalita je oploštená, pravdepodobne nemá chuť na sex. Berie Xanax, asi ako trest za to, že sa odmietla klaňať zlatému teľaťu výkonnosti.

To všetko iba preto, že jej nič nehovoria slová ako deadline, meeting, kariéra, ambícia, dva tituly, dobrovoľnícka angažovanosť, pekný status na sociálnej sieti. A to patrila Lucka na základnej škole vždy k tým najlepším, najpripravenejším žiačkám. Žiadna špekulantská pankáčka ako ja. To od Lucky sa vždy odpisovalo.

A čo od nej mám odpísať dnes? Hádam iba tento malý, zdanlivo bezvýznamný a pritom tak dôležitý obraz toho, ako sa zubami-nechtami snažila držať tej hrdzavej kraksne s nápisom LEPŠIA BUDÚCNOSŤ, šialene sa rútiacej NIKTO-NEVIE-KAM, ako sa nakoniec neudržala, ako spadla v rýchlosti kvadrilión svetelných rokov za nanosekundu na zem, dooškierala si kolená až na kosť, vybila si zuby a teraz vypľúva štrk s krvou a tvár má plnú modrín?

Možno sa ti to nezdá, možno Ti to príde zanedbateľné, hovoríš si, že preháňam, no považujem za veľmi dôležité, aby sme do ľudí ako Lucka prestali cpať lieky a uvedomili si, že to MY máme PROBLÉM.

To my všetci ostatní sme zrelí na liečbu, dobre? Už to konečne pochop.

Treba to zastaviť, skôr než posledný šialenec zoberie šmirgeľ a obrúsi tie chabé zvyšky citov na tých pár preživších, ktorí ešte stále odmietajú uveriť, že ich miesto je v sklenenej búde, v kancelárií tak dôverne pripomínajúcej klietkový chov sliepok, že srdce sa musí vždy podriadiť rozumu, že čo nedokáže človek pomenovať slovami, to neexistuje.

Tento svet potrebuje sanatórium, papuče a teplý čaj. A civieť do steny a rátať ovečky. A sedieť na riti a hladkať mačky a nič nechcieť. Aspoň nachvíľu.

Dotiahli sme to ďaleko. Ako ľudia síce nie, no zato sme v dejinách ešte nikdy sme nemali tak blízko strojom. Jedna nula.

Ale stále neviem pre koho.

Z tohto tepla ma jebne.

Snežana minule povedala, že niektoré moje poviedky nedočíta dokonca. Vraj je v nich priveľa vulgarizmov, čo by samo o sebe nevadilo, no ja ich vraj ešte neviem tak celkom správne používať.

No a? Niektorí ľudia nevedia používať ani práčku.

Nehovoriac napríklad o tom, že technológie, vďaka ktorým si môžeme dennodenne fotiť selfíčka s vytupenými úsmevmi a potom ich plácať na instragram, boli prvotne určené na využitie v kozmonautike.

Snežana, ešte to nezatváraj, prosím.

Takže, späť k podstate – z toho tepla mi ujebe dekel.

Je október, na slnku príjemných tridsať, ľudia v krátkych tričkách, stromy horia a potia krv. Ľudia sa smejú z letného slniečka a ja mám chuť ich zvaliť na zem, päsťami im zmaľovať ciferník a pritom vrieskať – KURVA, VŠETCI TU POKAPEME, POČUJEŠ? JA TI DÁM LETNÉ SLNIEČKO, TY HLÚPY DEGÉN!

Dnes mal otec oslavu narodenín. Bolo tak teplo, až ma to rozplakalo. Pokazila som, čo sa dalo. Oslavný duch prijal rozsudok smrti, nekonali sa žiadne konfety.

Otec mi dal skvelú radu – vraj si to nemám tak pripúšťať. Výkyvy sú normálka, veď bola aj doba ľadová a čo, stále sme tu.

A ČO? POKAPALI DINOSAURY A TY SA MA PÝTAŠ – A ČO???

Napadne mi, že neurotickí ľudia to nedotiahnu ďaleko, a hneď na to si spomeniem, že som vlastne vždy opovrhovala ambicióznymi typmi, napríklad preto, že nevedeli raňajkovať alebo civieť len tak do blba hoci aj pol hodinu.

Po ceste som zbadala pána v mikulášskej čiapke a v dlhom, teplom kabáte. Tancoval na betónovom ostrovčeku v strede kruhového objazdu. Dojalo ma, ako protestuje oblečením proti globálnemu otepľovaniu. I ja to robím, poviem si v duchu a omotám si šál okolo celej hlavy.

Možno že ak nachvíľu neuvidím, čo sa okolo mňa deje, že to nejako samé vymizne, alebo sa to nejak samé vyrieši.

Najobľúbenejší postup pri riešení kríz väčšiny z nás. Takzvaná taktika pštrosa.

Potom zájde slnko a na nebi mesiac, menší ako belasý konček nechta na mojom malíčku, napadne mi – mesiac to možno spraví, tie teplé vlny, tie ničivé dažďové prívaly, tie suchá, pohojdá boha na hojdačke zo špagátu, ktorú si omotá okolo svojho štíhleho drieku a boh sa nad nami, opantaný dobrou náladou, možno zľutuje.

Zatiaľ čo my hlavy v piesku.

Idem domov, už je tma, chcela by som cítiť, ako hnijú listy, to oranžové svetlo, ako sa rozbíja o čierny, lepkavý asfalt, ako sekunduje karmínovým oknám v ktorých sa rozlieva teplo domova, o to teplejšie, o čo je tam vonku zimšie, ach, mať tak ešte aspoň raz v živote jeseň, oblizovať kôru dubu, zbierať gaštany a pchať si ich do vreciek, vnímať na pokožke chlad a ten dym, hlavne ten dym, vrany na suchej tráve pripravené hybernovať – čo je to za svet, v ktorom pečie celý rok slnko ako šialené?

Na rádiu Devín sa dozviem o slovenskom básnikovi Vladimírovi Archlebovi. Keď umieral, vraj povedal – Kolko smíchu, tolko plaču.

Hádam to funguje aj naopak.

Kolko plaču, tolko smíchu.

Ponorím sa do kabáta ako keby to bola vaňa s horúcou vodou, predstavím si, aké by to bolo byť človekom, ktorý sa stále smeje, a potom zaspím ťažkým spánkom.

Zobudila som sa do nedele, lebo tak to už v nedeľu chodí. Zobudiť sa do nedele je niečo ako mať na krku zavesenú betónovú tvárnicu zrovna vo chvíli, kedy chcete tancovať foxtrot, zamilovať sa do všetkých mužov na parkete, dusiť sa vlastným úsmevom a popíjať pritom biele martiny s plátkom citróna z oroseného pohára na stopke. Ťažké nedele sú možno trestom za to, že nie sme niekde vonku na bicykloch a že miesto návštevy chrámu božieho (lesa) dobrovoľne sedíme doma ako v cele predbežného zadržania, v paneláku s krivými stenami, čumiac do okien susedom, v tom horšom prípade do telky či počítača.

Prežúvam chlieb s čučoriedkovým džemom, otváram balkón, prezliekam periny, vytrasiem z nich včerajšky, zlé spánky a Fragoline chlpy. Všetky tie veci, ktoré z vás nakoniec robia človeka. Nikto o tom síce nehovorí, ale cítime to tak viacerí. Ale ak nie ste narcistický samožer, nakoniec sa tešíte zo všetkých možností, ktoré vám umožňujú byť tak trochu nemožnými.

Dnes som zápasila s dilemou, či ísť za našimi na barák do Harmónie autom, alebo autobusom. Vyhrala lenivosť a s obrazom zničenej planéty, ktorá plače pod tiažou hodnotového rebríčka súčasného človeka, som zaradila jednotku na mojej starej Honde Civic.

Doma bolo nedeľne, veď ako inak by tam aj malo byť. Babka si čítala Stručnú históriu času od Hawkinga (po Oshovi príjemná zmena, babi) a potom, tak, ako vždy, zadívala sa kdesi bohvie kam a povedala zasnene, tak, ako vždy – Všetko sú to energie,aj všetky zázraky sú, alebo ešte jej obľúbené – To je mi záhada, ten vesmír, že ako to všetko vlastne funguje…

Musím sa naučiť brať vyhlásenia mojej babky o vesmíre smrteľne vážne.

Spoza dverí na mňa vykukla strapatá hlava so smutnými očami a spýtala sa ma, či chcem burčák. Jasné, že chcem, tati. Otec nabral do heveru zlato-zelenkastú tekutinu a zrazu sa to všetko spojilo, ten cyklus sa uzavrel a vytvoril nepravidelnú elipsu, vlastne takú malú galaxiu našej rodiny – dedko robil víno, otec robí víno… Aké zvláštne, že vinič rastie, že obopína betónové stĺpiky, že sa na ne tisne ako vtáča na svoje mladé a že nám dá hrozno, celej našej rodine a nič za to nechce, iba občas trochu ostrihať a pokopať.

Vyrazili sme na Dubovú. Tam sa narodil Vinco Šikula. Môj dedko hovoril, že bol blázon, lebo raz zjedol hovno. Ja však bláznov milujem a aj keď mi to robí v živote nemalé problémy, neviem si pomôcť. Šoférovala som po širokej ceste a hovorila otcovi – aha, otec, pozri, aká pekná obloha – bola pomarančovo oranžová a na hranici s kopcami atramentovo modrá – a potom som mu nepovedala už nič, pretože tak to už raz dcéry so svojimi otcami majú.

Keď sme prišli k Vrabcovi, k nohám mi pribehla Marta, malý strapatý pes, vďačný za každú návštevu. Nechcelo sa mi odísť, aj keď som mala pôvodne naponáhlo. U Vrabca to voňalo drevom. Ukázal mi bandasku s epoxidom aj karbošku aj video, kde pílil drevo so svojim železným vylepšovákom, ktorý si nedávno sám pozváral. Otec s Vrabcom vybavili, čo bolo treba a potom sme sa pobrali na odchod.

Boli sme už pri aute, vonku ma zima hrýzla do líc, v diaľke blikalo mesto, asi Šenkvice alebo Pezinok.

“To je Mars?” spýtala som sa Vrabca.

“Hej. Teraz je veľmi blízko k Zemi.”

Občas si predstavím, že Mars žiari tento rok preto tak silno, lebo na ňom pod umelým osvetlením buduje horných desaťtisíc svoj nový domov.

“Ešte počkajte!” vykríkne, kým je už otec jednou nohou v aute.

Čakáme.

Vrabec sa vráti do domu a vzápätí k nám pribehne s teleskopom. Rozloží ho na trávniku a suseda zhovievavo zhasne.

Čakala som koláče alebo víno, ale určite nie teleskop. “To máš odkiaľ?” čudujem sa.

“Z Lidla!” povie, kým tam niečo šteluje, “za sedemdesiat evri.” Keď skončí, pokynie mi, aby som podišla bližšie.

Sklonila som sa nad hľadáčik a zbadala neostrú bielu bodku s prstencom okolo. Saturn. V jednej línií s Marsom a Plutom, ale to už zapadlo.

Bola som zrazu veľmi blízko niečomu veľmi vzdialenému. Nebo bolo čisté, bez smogu, nad mojou hlavou kvadrilióny hviezd. Občas kde-tu nejaký lenivý satelit. Ako dávno som nevidela vesmír.

Vidieť dnes večer voľným okom Mars a pozorovať Saturn – to všetko bolo hádam odmenou za to, že som vystrčila nos z domu práve v nedeľu, i s tou betónovou tvárnicou na krku, že som tanečným krokom docupitala k otcovi, ktorý je občas ďalej než Neptún a zároveň je Slnkom, ktoré mi dalo život, že som išla s ním a zodvihla hlavu k nebu, pozdravila Vinca Šikulu a uškrnula sa na tej jeho fekálnej historke, spomenula si na jeho dcéru, Veronu, ktorá tiež píše – a píše krásne bláznivo, vlastne aj dedko tam je, tam hore, píše si do toho svojho zošita všetko, čo treba zajtra porobiť vo vinici, zamávam mu, hneď potom Vrabcovi, že čau a díky že tu máte také pekné jasné nebo. Prídem sa v lete pozrieť na Perseidy.

Jasné, dojdi, budem rád.

Byť dobrým bonvivánom, to nie je len tak.

Aj tí najlepší z nich sa svojej zručnosti a múdrosti učili dlhé roky. Nejednému sa stalo, že si svoju lekciu bonvivánstva prenášal ešte z dávnych minulých životov a nejeden ju naplní možno až v tých budúcich.

Slovo bonviván pochádza z francúzskeho bon vivant – dobrý život. Bonviván je podľa všeobecného mienenia človek-pôžitkár, no mne sa oveľa viac páči predstava bonvivána ako človeka, ktorý žije dobre a pre dobré.

Niekto si môže zamieňať bonvivánsky spôsob života s nenásytnosťou a obžerstvom. Ale kto tak robí, ten s najväčšou pravdepodobnosťou ešte nenazrel do tajov bystrosti bonvivánskeho umu.

I ja vidím len obrysy, nemysli si, že sa idem tváriť ako jeden z tých nešťastníkov, ktorí uverili svojim velikášskym preludom o vlastnej duchovnej nadradenosti nad ostatnými.

Ja len pozorujem. Nič viac, nič menej.

Ale občas sa mi zazdá, iba na okamih – malinký ako zrnko piesku – že vidím. Nehnevajte sa teda za moju trúfalosť.

Ak ste sa dopracovali až sem, dovoľte mi pokúsiť sa zhrnúť na tomto mieste pár vecí, ktoré som na bonvivánoch v mojom okolí – a nie je ich mnoho – postrehla. Zdajú sa mi totiž dostatočne zaujímavé na to, aby som sa o ne s vami podelila.

V prvom rade, bonviván miluje hudbu.

Bonviván má rád všetky svoje ex-lásky, ani na jednu sa nehnevá a spomína na ne s takou čudnou vďakou, až máte pocit, že vás trošku ojebáva.

Bonviván je v pohode s paradoxmi svojej existencie.

Byť skutočným bonvivánom, to je môj sen.

Bonviván totiž vie, kedy prestať – a nie vždy platí, že je to práve v najlepšom.

Bonviván si stojí za svojimi rozhodnutiami, aj keď sa občas javí ako ten najnerozhodnejší tvor pod Slnkom.

Keby som bola i ja správna bonvivánka, robím všetkého menej.

Menej píšem, menej sa snažím, menej sa ponáhľam a možno aj menej milujem, lebo v mojich citoch je nenásytnosť a tá lásku nakoniec vždy zabije – i keď sa na začiatku zdá, že pravdou je presný opak.

Žiadostivý cit je ako had, ktorý požiera svoj chvost. Zvláštne poznanie.

Na druhej strane, keby som robila všetkého menej, nikdy by sa mi nepodarilo vidieť hranice deliace márnosť od zmysluplnosti o čosi ostrejšie.

Asi to zase príliš prepremýšľavam, čo? Nevadí – správny bonviván má vždy tak trochu na saláme. Keď urobí chybu, nejde sa z toho posrať.

Ak by si dal bonviván niečo vytetovať, bolo by to určite slovo STRIEDMOSŤ a bolo by na mieste, kde si bonviván nedovidí, napríklad na krížoch alebo na zátylku.

Bonviván má však svoju pokožku rád a tak si žiadne tetovania dávať nebude.

Bonviván sa občas javí ako jemne zatvrdlý konzervatívec – rovnakou mierou, akou sa v určitých okamihoch zdá byť oplašeným liberálom.

Napríklad vo chvíľach, kedy sa nahý postaví na miesto, kde plánujú hlupáci s nešťastnými kompetenciami vyrúbať park, držiac v rukách transparent s nápisom SMRŤ DEVELOPERSKÝM KURVÁM. Alebo keď si na deathmetalový koncert oblečie fialkový sveter s jednorožcom, ktorý preskakuje dúhu spájajúcu dva kopčeky jahodovej zmrzliny.

Bonviván si nemyslí, že všetko, čo je dobré, je príjemné.

Bonviván si tiež nemyslí, že všetko, čo je príjemné, je dobré.

Bonviván sa snaží nič neočakávať, aj keď si občas (a rád) uletí do svojich vzdušných zámkov, kde sa to všetko zlieva do bezfarebnej a beztvarej hmoty (o ktorej si myslím, že je krásna).

Ak bonviván zvládne sám seba, tie protichodné vesmíry vo svojej duši, ktoré sa navzájom požierajú, má vyhraté. Môže začať naplno milovať svoje bytie tu na Zemi.

Bonviván sa dokáže vyliečiť z depresie trpezlivosťou.

Bonviván už dávno vie, že nenávidieť život a ľudí, smiať sa z nich a ponižovať ich nie je nič viac než len chabučká obrana proti strachu z vlastnej slabosti, malosti a neschopnosti milovať.

Bonviván súcití a pomáha, ale nikomu sa necpe do riti.

Bonviváni sú zväčša anarchisti, obývajúci squaty a prehnité chalupy. Ich duše majú predsa všetko, čo treba. Telá nech sú roztrúsené kade-tade po smetiskách, na tom aj tak nezáleží.

Bonviváni nestoja o úspech ani o zaliečavé rečičky tých, ktorí sa cítia byť vždy tak trochu nad ostatnými. Bonviváni sa vedia pochváliť sami a myslia to so sebou celkom úprimne.

A myslieť to so sebou úprimne – to už je len krása.

Jeden bonviván sa mi to raz pokúsil opísať.

Vraj je to akoby si sa vznášal päť centi nad zemou a jediné, čo sa deje, je, že Vieš.

Sedím tu a chcem písať básne vode.

23. august, pred dvoma dňami invázia, o necelý týždeň povstanie.

Možno raz pomenujú ulicu po dni, kedy som sa rozhodla písať básne vode.

Ulica 23. augusta.

Kúpiš si tam byt na piatom poschodí, jeden a pol izby, dlhé záclony do ktorých sa skryješ vo chvíľach, kedy skrehneš a budeš slabý, dáš si záležať, aby si vybral správnu farbu.

Malý balkón, slnko a byliny, dialógy s mŕtvymi pri rannej káve, od určitého okamihu si rád, že si presne taký, aký si.

Sedím na kúpalisku Delfín, ktoré, presnejšie než akýkoľvek algoritmus, delí život na ročné obdobia.

Sezóna končí podľa rozpisu na bráne 2. septembra. V noci z 2. na 3. septembra teda začína jeseň.

Vtedy si s Ivanou rituálne vyčistíme martensky a vyhádžeme zo skrine všetko ružové.

Už len karamelové lístie, čierna, trochu hmly a na perách odtieň teba, tvojich modrín, keď ťa mlátim päsťami do hrude iba preto, že neviem, ako ti povedať, že mi na tebe záleží.

Sú tu malé deti, ktoré vedia všetko, ale akonáhle si to uvedomia, zľaknú sa a zabudnú.

Tiež sú tu trpezliví rodičia, ktorí robia pre tento svet náramnú vec – hádžu svoje deti do vody a potom ich s otvorenou náručou, čakajúc a povzbudzujúc, učia plávať.

Úplne to stačí, veril by si tomu?

Naučiť sa plávať.

V deň, kedy chcem písať básne vode.

Lúčia sa mačky, lúči sa Ivanka, lúči sa okrídlený hmyz z našej domácnosti.

Lúči sa pach, ktorý tu nebude už nikdy, len dnes,

ľudia z neho zošalejú a na pamiatku mu postavia

na ulici 23. augusta

pamätník v tvare bazéna,

uvidíš naň z okna.

A v tom bazéne bezodná vďaka,

a na dne tej bezodnosti maľby môjho srdca –

podobajú sa medúzam – asi ako keď vyleješ tuš do nádoby s vodou –

v deň, kedy všetci tak trochu chceme písať básne vode,

len písať a zaspať

u teba doma,

zabalená v tvojich záclonách,

vysilená z konca leta.

Občas ma ešte svrbíš,

nebojujem, naopak,

venujem Ti čosi vzácne,

volá sa to cit,

ostatná práca je už na Tebe.

Posielam Ti ho – ten cit – myšlienkou,

predsa vieš, kedy na Teba myslím,

keď na mňa myslíš, viem to.

Ľudia vedia všeličo –

plakať z lásky,

dávať druhé (a občas i sedemdesiate) príležitosti na zopakovanie si tých istých chýb –

pretože opakovanie chýb je matkou múdrosti –

otáčam hlavu smerom k bráne natretej

mentolovo modrou farbou,

vidím slepca a vedľa neho slečnu, ktorá ho vedie

k tichému miestečku pod čerešnou,

v tráve mravce a oni ešte nevedia, že ich budú štípať do stehien,

do nôh, do tváre, do krku,

ale láska je trpezlivá,

láska je trpezlivá,

kráčajú vedľa mňa a nevedia,

že ich sledujem ako posadnutá,

dievča posadí slepca do trávy,

podá mu uterák,

natrie mu pokožku krémom,

bude s ním jesť maliny,

počúvať, ako šumí voda,

ako vrieskajú deti,

budú sa potiť na slnku,

slepec bude šťastný vo svojej tme,

lebo má Ju,

dievča, čo ho Vedie,

my občas nemáme nikoho,

možno preto, lebo vidíme

očami a

človek v nás oslepol,

niekedy sa tak stane –

v takých dňoch sa zastav

a napíš báseň vode.