Japonský turista v miernom úklone si v Cafe Piano objednáva maslový croissant. My sme si dali dve kapučína a sadli si do parku patriacemu bežcom – všetci tu behajú alebo aspoň rýchlo chodia, my len sedíme a máme tu plastovú misu s ananásom, dve žemle s vajcom, banánové kekse a kešu orechy. Je tu nekonečné ticho, voda stojí ale občas sa v nej niečo zavrtí, zavlní, vrtošivá voda, deväť hodín pokrútené chrbty v autobuse a teraz tu oddychujeme na lavičkách (ako keby sme mali od čoho) a dívame sa na domy, ktoré sú pozliepané tam zo socrealizmu, hentam kdesi nejaký lomený oblúk, tam plastové okno a na streche drevená prístavba – asi terasa – bohvie, načo komu slúži – bohvie, načo komu slúžime, polepené ktoviezčoho, my dve, zvláštne mozaiky zo zrkadiel. V ušiach mám ešte stále všetku lásku Tori Amos a debaty o odpade a neodpade – odpad je vraj nekonečne cenná surovina a páči sa mi predstava, že aj ľudia, ktorí prispeli k tomu, aby bol váš život v určitom období skurvený a špinavý, sú nakoniec niečo ako cenná surovina. Žužleme ten ananás a rátame okruhy staršiemu Nemcovi s potetovaným lýtkom, povzbudzujeme ho, držíme mu palce, nevieme, čo sa bude najbližšie dni diať a nevadí nám, že netušíme, kde sme. Môj pocit z Berlína je, že Nemci sú buď a) bežci alebo b) bezdomovci. Dúfam, že zajtra si prenajmeme bicykle a budeme mať vietor vo vlasoch a naučíme sa milovať všetkých nemecky uniformných bežcov vo veksláckych bundách a budeme hladiť strapaté zatúlané psy a vstupovať si do svedomia. Už zajtra!

11:04

Čakáme pred hotelom Novotel, podobný bol aj vo Varšave. To bolo asi pred dvoma rokmi, cestovali sme tam nočným vlakom v ktorom spala cudzia žena a drkotal tam Poltergeist a my sme mali v taške malé mača, Fragolu. Bola tak malá, že sa nevedela sama ani vysrať, a tak sme jej museli krúžiť prstami po brušku, až kým z nej nevytiekla malá hnedá škvrnka. Keď zamňaučala, začali sme nasilu kašľať a bolo to asi tak nenápadné, ako keď si niekto niekde prdne a začne náhle vŕzgať stoličkou alebo dupať nohami. Sedíme na obrubníku, čakáme na Severína, čochvíľa má prísť, sledujeme ľudí, ale oni nás majú celkom na háku. Bodaj by som sa takto cítila aj doma, v Bratislave. My si ideme zatiaľ celkom punk, na záchodoch v Burgerkingu sme si prezliekli špinavé nohavičky za čisté, umyly si zuby a prepúdrovali si pokrčené tváre. Čakáme na zastávke Tiergarten, je to tuším zastávka Nás, Detí zo stanice ZOO, zhodneme sa na tom, že by sme si mali tú knihu požičať alebo lepšie – zohnať z nejakého antikvariátu a potom si ju po večeroch čítať – pretože čítať si po večeroch je druhá najlepšia činnosť, ktorú môžete robiť, keď je noc hustá ako hruškový lekvár a vy máte zrovna chuť na blízkosť a trochu vzrušenia.

Prišiel Severín, povedal nám “čauté, babýý”, dal nám dary – Ivane vešiak na kľúče s mačacou hlavou a mne plagáty a knihu How to Picnic s najotrasnejšími fotkami jedla, aké som kedy videla. Kým sa Severín vyparil (lebo ľudia ako Severín sa musia občas vypariť), my sme vošli do kaviarne plnej rastlín. Trochu si vyčítam, že môj život občas vyzerá ako ničím neprerušované sedenie pri káve. Oddych zabíja tvorivosť. Videli ste už niekedy deti oddychovať? Steny sú pistáciovo zelené, rohy miestnosti zohrievajú obrovské staré lampy so zlatými tienidlami a všetci, čo tu sú, sa zanietene rozprávajú s tým druhým. Nikto si tu neožaruje tvár modrým svetlom z mobilu. Nikto neoddychuje. Ivana si otvára knižku, ja si čmáram a obe vieme, že je dobré občas vedieť a vlastne aj chcieť existovať jedna vedľa druhej iba tak, v tichosti. Poprosím Ivanu, aby mi prečítala náhodnú vetu z knižky, čo práve žmolí v rukách, ona mi povie – “to jsem, samozřejmě zistil”. Tá knižka sa volá Čas v Praze. V Prahe toho človek zistí… Aj ja som mala nutkanie počas pobytu v Prahe písať knihu, ale chýbal mi k tomu humor a moje srdce bolo v tom období z ortute a priveľa som používala slovo “ja”. Humor mi chýba aj teraz a bez humoru by človek nemal ani len upratovať, “ja” sa snažím zo všetkých síl nahradiť slovom (ale hlavne skutkom) “ty”, ale ortuť zakázali a to srdce je slobodnejšie, než bolo včera.

Práve sme sa ubytovali. Bývame v hosteli 36 Rooms, netečie tu teplá voda a recepčná nevie po Nemecky. To nič, veď ani my nevieme. Z Youtube si púšťa argentínske balady, skáče sem a tam, my zatiaľ čakáme na spráchnivených gaučoch. Požičiame si uteráky a kráčame po obrovských starých drevených schodoch na štvrté poschodie. Izba je prázdna, asi preto, lebo je to tak dobré, lebo človeku netreba viac než okno a matrac. Štyri plechové skrine a komoda z drevotriesky sú prežitok, ešte že si do nich nemáme čo uložiť. Ešte stále som neprišla na to, čo tu robíme. Asi nasávame atmošku. Cestovať iba pre cestovanie je hlúposť, ako všetko samoúčelné. Patrilo by sa Berlínu niečo vrátiť naspäť. Možno mu bude stačiť tento text. Že o ňom hovorím pekne, aj keď si na to dozaista nepotrpí. Čašník sa zasmial, keď som sa spýtala, či majú koláče. Všade samé pivo, pijú ho aj decká v kočiaroch miesto Sunaru, všetky ostatné hmoty a tekutiny sú strata času, veď fajn, keď sa vám takto žije dobre. Vidno vám to na tvárach, že ste spokojní. Ale isto to nebude len o pive, isto v tom budú aj tie vaše bicykle.

Zase raz uvažujem o pohodlí. Je fajn, že nemusíme utekať pred vojnou. Možno však, že by bolo cestovanie o čosi napínavejšie, keby sme museli preskakovať Berlínsky múr a išlo by nám popri tom o život. Vážiť si život znamená ctiť si ho aj vo chvíľach nudy, nie len v hraničných situáciách, na pokraji smrti. Ešte stále si to musím pripomínať, ešte stále sa to musím učiť. Spôsob, akým ľudia cestujú dnes, ma rozosmieva – veď väčšina metropol je iba akoby obkreslená podľa jednej a tej istej šablóny železo-sklo-betónového zábavného parku. Ja chcem chodiť po zabudnutých uličkách, stratiť sa, poflakovať sa po všetkých možných perifériách a na centrum ani len nepomyslieť. Vo väčšine prípadov však pri cestovaní o nič nejde. Človek nemá čo stratiť, ani získať. Nemá čo riskovať, nemá sa kde zatúlať, šanca, že sa dostane do úzkych je žalostne mizivá a keď sa človek nedostane občas do úzkych, zabúda na svoju človečiu podstatu, stáva sa z neho zvieratko, ktoré treba len napojiť a nakŕmiť, keď sa nevie vysrať, pokrúžiť mu prstami po brušku, pohladiť a dať mu prístelku na spánok, stáva sa z neho vyhľadávač príjemného. Dívam sa na odraz svojej tváre v Severínových okuliaroch a zistím, že mám pod nosom nalepený veľký šušeň. Začnem sa smiať, aj Severín sa smeje, potom mi povie, že ma má rád. Aj skrz ten nechutný šušeň? – spýtam sa ho. On mi odpovie, že práve vďaka nemu.

Ležím na izbe a ovoniavam si zápästie. Uspávam sa kokosovou voňavkou, presne takú mala Paula. Vraciam sa v spomienkach do bytu na Palisádach 27, to boli časy, samá kola, čipsy a sladkosti, plagát Orlanda Blooma v roli Legolasa, prvé chvenie v bruchu, nemalo to nič spoločné s kolou, čipsami a sladkosťami, učili sme sa bozkávať na vlastných rukách, keď mi je občas smutno, robím to aj dnes, noačo, ľudia robia horšie veci. Chytali sme mačky na dvore, priväzovali ich na špagát s tým najlepším úmyslom (spomeniem si na zožit od pekného Čecha s nápisom Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami) a premietali si diapozitívy na stenu, to bolo v čase, keď sme sa vedeli spojiť s mimozemšťanmi a dokázali sme levitovať a ovládať počasie, aj keď sme nemali rozprašovacie lietadlá ani jodid strieborný. Občas sme z pevnej linky vytočili náhodné číslo a vymýšľali si hlúposti. Raz sme sa dovolali akejsi starej pani, vycítili jej samotu i osamelosť a tak sme jej začali spievať detskými hláskami koledy. To bolo asi v roku 2002.

Severín zrazu zakričí: “Toto je život! Čo tam, kurva, chodíš do roboty?” a hodí sa na posteľ. Budeme sa smiať celé dva dni v kuse a budú nás bolieť bruchá a líca, presne ako keď sme s Paulou volali dôchodcom a so zavretými očami si oblizovali dlane. Dívam sa na toho chlapca, robí ma zvedavou, rada sa obklopujem ľuďmi, ktorí mi pripomínajú, že byť zvedavý je sranda a že nie je žiadna hanba povýšiť srandu na zmysel svojej existencie.

Severín je nekonečne slobodný a ja by som si z neho mala brať príklad. Čo tam, kurva, chodím do roboty? Mohla by som miesto toho otvárať neobývané stavby hockde po svete a robiť z nich squaty, šiť si oblečenie z handier, variť večere z odpadkov, triediť odpadky, upratovať odpadky. Veď všetkého je prebytok, jedla i peňazí, nábytku, šiat, ľudí, všetko má potenciál stať sa odpadom a teda ním už na určitej úrovni dávno je. Prečo sedím v kancli a ničím si chrbát a zotročujem samú seba myšlienkami na to, čo všetko musím a nesmiem? Prečo nie som slobodná ako Severín? Rozbehnem sa od svojej postele k Severínovi a vyskočím mu na chrbát. Picháme si prsty medzi rebrá, vypadáva mi huba z pántov, nohy mám v lufte, keby ma teraz pustil na zem, rozbijem si hlavu. Tá predstava ma rozosmeje ešte viac.

Raňajkujeme v parku v časti Kreutzplatz. S Ivanou sme si kúpili nugátové kroazány a jablkové taštičky, Severín vybavil od Afričana pri parku gram trávy, slnko nám praží na krky, sledujeme policajta, ako sa prehrabuje v kríkoch a hľadá v nich pervitínové skladačky. Ďalší černoch leží na tráve a púšťa si z mobilu reggae. Snažím sa vypestovať si úctu ku všetkým hudobným žánrom. Občas je to ťažké, pri techne a reggae zvlášť. Požičiavame si bicykle od pekného Nemca, má špinavé nechty a šibalský úsmev, aj predávať a servisovať bicykle znie krásne, raz budem robiť presne to, čo on. Šliapneme do pedálov a vtedy sa to všetko rozbehne, všetko v nás je rýchle, náš dych, naše srdcia, naše túžby, svet sa, naopak, spomalí, zaspí, môžeme mu kukať do nozdier a smiať sa na tom, ako chrápe, nevieme, kam ideme, ale ideme, a na ničom inom nezáleží. Som šťastné dieťa, cesta ma kolíše ako kolotoč. Všetko si nosím v sebe, vo svojom tele, v tej schránke z mäsa, kože a kostí. Odfotíme si tie schránky v jednom z tých polorozpadnutých automatoch na kraji cesty. Je dobré, že vyzeráme zle.

14:29

Severín si odpálil jointa na detskom pieskovisku. Pijeme už tretiu Fritz-kolu. Tráva vonia ako mokrá hlina a karamel. Slnko nám kreslí na pokožku zlatobiele fliačky, pánbožkové kravičky. Boli sme sa pozrieť na zvyšky múra, ktorý rozdeľoval kedysi dva nespojiteľné svety. Rozumiem mu, mám taký istý v sebe, aj s tými dvoma nezlúčiteľnými planétami, s tou tvrdosťou, s tým pnutím. Rozoberám ten múr už roky, pomalšie než sa točí zem, panel po panely, kamienok po kamienku. Trochu sa bojím, čo sa stane, keď tam zostane ten najposlednejší kus, ktorý si tam ponechám iba ako spomienku na vlastnú vôľu a trpezlivosť, na ochotu rozobrať to, čo mi už nie je treba a stáť v tom prievane a dívať sa, čo sa stane, keď človek sám v sebe otvorí hranice.

(Mohla by si, láskavo, prestať s tou tvojou nekonečnou drámou? Vyser sa už na to a buď rada, že nemusíš preskakovať žiadne ostnaté drôty, že ti nik nemáva samopalom pri riti, buď vďačná, že sú preplnené obchody a že ti z umývadla tečie vody koľko si len praješ.)

Nakreslila som Severínovi na koleno kosoštvorec. Mám ucpatý nos a boli ma hrdlo. Je to tu veľmi dizajnové. Všade je čosi hrdzavé – hrdzavé pavlače, mreže na oknách, bicykle i lode. Ešte stále neviem, čo tu robíme, ale je dosť možné, že to pochopím neskôr. Aj mama mi vravievala – to pochopíš, keď budeš veľká – alebo – to ti vysvetlím až dozrieš. Ešte som asi nedozrela, ešte asi nie som veľká. Nevadí. Čo by to bolo za srandu, keby sme všetkému rozumeli? Rozumieť budeme ešte dosť, keď budeme umierať alebo sa inkarnovať do ďalšej existencie, tam toho pochopíme, až sa nám zatočí hlava. S toľkou múdrosťou by sa nedalo žiť so všetkými tými debilmi naokolo, ani sama so svojim debilným ja, to nechápať je skutočná sloboda, i keď si veľa ľudí myslí, že sloboda je veda alebo právo alebo technologický determinizmus alebo anarchokapitalizmus alebo vedomosti. Ale sloboda je vzduchoprázdno.

Halleshcheshaus Cafe / 16:28

Už zase koláče. Pučíme mrkvové, Ivanka má citrónovo-kokosový. Pamätám si na dobu, kedy sa moja myseľ nezaoberala ničím iným, než koláčmi. Nemôžem povedať, že by som bola šťastná, aj keď sa každým dňom viac a viac utvrdzujem v myšlienke, že o šťastie tu nakoniec, na tejto planéte, nejde. Že tu ide o to nepremrhať dni, ktoré nám boli pridelené. A povedzme si, obsesívne jedenie koláčov, akokoľvek dobrých či exotických, s nápaditou receptúrou, s marcipánom a fondánom, je trochu mrhanie časom, mýlim sa? Zato pečenie koláčov, to je niečo ako posolstvo.

Vidíš, občas to stačí iba otočiť.

Napríklad, keď mi bude chýbať neha, tak pohladkám Šeba po líci, alebo keď budem prázdna, tak niečo zaplním – papier, priestor, miesto na disku, alebo keď sa budem nudiť, tak skúsim zo seba spraviť hlupáka a niekoho rozveseliť…

Papaj moja. Len si daj, keď ti chutí.

17:30

Už je takmer večer. Vraj tu majú najlepší Curry Wurst v celom Berlíne. Ľudia sa opierajú o nerezové stoly a žerú hranolky a klobásy s kari práškom a kečupom a majonézou a ako tu tak s nimi stojím, mám pocit, že v Berlíne neexistuje niečo ako podradná práca. Najskôr preto, že je tu nekonečne veľa ľudí a nikto z nich nemá čas viesť úvahy o tom, ktorá práca je alebo nie je podradná, pretože všetci potrebujú všetkých – manažéri výčapníkov, výčapníci kurvy, kurvy opravárov bicyklov, opravári bicyklov manažérov. Dáva to aspoň trochu zmysel?

Mám pocit, akoby sa tu nikto príliš nesnažil urobiť dojem. Ak je niečo, čo by som chcela priniesť z Berlína do svojej krajiny, tak je to nepochybne taká tá uvoľnenosť, ľahkosť bytia, oprostenie sa od tej nekonečnej a neutíchajúcej snahy urobiť DOJEM. Hovorí sa, že ten, kto chce urobiť dojem, potrebuje pohladkať. Asi sa teda Nemci viac milujú, alebo pijú viac piva, alebo len jedia viac klobás s kari práškom, budem o tom premýšľať a tiež si budem predstavovať, aké by to bolo nesnažiť sa urobiť dojem a chodiť si po Bratislave v rozgajdanej baloniakovej bunde s dierami a byť tak trochu strapatá a tak trochu mastná a milovať moje bruško a už nikdy viac ho nesťahovať v tých pekných čiernych šatách.

Ivanka raz bola v reštaurácií v Prahe, pýtala si soľ a oni jej nerozumeli a tak im to ešte raz zopakovala – prosím si soľ – a oni stále že – nerozumím – a potom sa jeden z nich zamyslel a povedal jej – only pepř.

Posledné hodiny v Berlíne. Smejeme sa, až nás bolia bruchá, Severín stojí v prostriedku izby a vyhadzuje do vzduchu papierovú škatuľku z fotografického filmu. Sme už skoro zbalení, tancujeme, ja mám niečo s prieduškami, štípu ma a vykašliavam hrôzostrašné chrčanie. Zachvíľu cesta, to ešte nik z nás netuší, že Severína okradnú zlodeji dobrej nálady, že sa rozprší a bude to trieskať do striech, markíz i do okien, že nám naprší do kávy. Kým nás budú tie kvapky umývať, privrieme okná a už budeme doma.

Je to niečím v tvojej chôdzi.

Je to tajomstvo, ktoré nechcem vysloviť, pretože by prestalo existovať.

Je to vecou tvojich šiat, toho, ako ich máš pokrčené na stehnách a na zadku.

Je to o tom, ako pristupuješ k svojej menštruácií. Že ženská krv je posvätná. Raz to zistíme všetky.

Iné dievčatá sa lopotia v posilňovniach, pijú proteínové nápoje, na večeru jedia rajčiny so vzduchom a veria, že ich sila je v ich slabých telesných proporciách.

Ty si však dosť ďaleko na to, aby si ich hodnotila. Ja tam ešte nie som.

Je to niečo v tvojom hlase. Keď ráno zamrnčíš, že chceš kávu, zbroja celé národy.

Je to niečo v tom, ako sa smeješ, keď sa pošmykneš na hnilých slivkách pred Martinovým antikvariátom.

A ozaj, je v tom obrovský kus toho, čo čítaš.

Trápne sa cítiš len vo chvíľach, kedy nezvládneš byť láskavá. Inak ťa nerozhodí nič.

Si skúsenejšia než bordelmama Madelaine zo schátralej búdy na španielskom vidieku, i keď si nespala s mnohými. Mám na mysli životné skúsenosti, ale unavuje ma všetko ti vysvetľovať.

Ja viem, že nemusím.

Je to niečo v tom, ako sa do teba dokážem zamilovať, aj keď som na mužov.

Ako ti chcem zaboriť nos do jamky nad tvojimi kľúčnymi kosťami a potom ti to robiť ústami až kým sa nezblázniš.

Je to v tom, ako nikoho a nič na svete neberieš vážne.

Ako sa obzeráš vo výkladoch.

Na aké detaily sa upínaš. Na kvapky vody, na ostnatý drôt, na čísla domov.

Že miluješ hrýzť do citrónov.

Že ti vonia chlór a vápno.

Že si už zase niekde úplne inde.

Klára si vytvorila škálu, aby sa lepšie orientovala vo svojom vnútri. Vďaka tejto mierke sa dokázala ako-tak vyznať v tom čo cítila, čo si myslela, ako prežívala svet okolo seba a svet v sebe. Inšpirovala ju k tomu kniha “Depresia a cesty k uzdraveniu”, ktorú čítala počas zimného semestra v jednom nemenovanom meste, ktoré nedokázala ani za pána boha precítiť –  to i napriek tomu, že ju všetci v jej okolí presviedčali, že to bude najlepší zážitok jej študentského života. Bolo to však mesto sivých myší plné nezaujímavej architektúry, nudných tvarov a pachov, divných technopárty a dievčat z ortute, ktoré nedokázalo nič na svete rozplakať.

V deň číslo jeden sa Klára zabalila do deky, vdýchla do seba ranné svetlo kaviarne a zavŕtala sa do strán zápisníka. Zadívala sa do dažďových bazénov vo výtlkoch na ulici. Po krátkom premýšľaní zhodnotila, že sa jej bude najlepšie orientovať na škále od mínus tri po plus tri. Mínus tri je stav najhoršieho možného razenia, nekoncentrované peklo, koniec sveta, apokalypsa, lobotómia hrdzavými roxorovými tyčami s priemerom osemnásť milimetrov, umieranie bez konca. Naopak, plus trojka je absolútne nebo, tak euforické, až je neznesiteľné, je to more plné punčových rezov, je to desaťminútový orgazmus s človekom, ktorého milujete.

Či už sa Klára ocitne na jednej či druhej strane rieky, v oboch prípadoch je nutné hospitalizovať ju na psychiatrii.

Aby ste lepšie porozumeli – no najmä aby Klára lepšie porozumela – na hranici mínus trojky sú stavy, kedy vidí veci, ktoré neexistujú – napríklad rozprávajúce mŕtve zvieratá, démonické bytosti vznášajúce sa meter nad jej telom, červenú, zadymenú oblohu indikujúcu začiatok tretej svetovej vojny. Inokedy sa nedokáže brániť nutkavým myšlienkam, ktorými sťaby trestala samu seba iba za to, že sa narodila. Pozná i paranoidné úvahy, ktoré však svojou krehkou vôľou nedokáže ukotviť a znehodnotiť v realite, pretože realita, na ktorej sa zhodla väčšina populácie, v tej chvíli jednoducho prestáva existovať. Asi ako keď v noci prestane existovať deň.

Naopak, na plus trojke má Klára pocit, že je inkarnovanou mýtickou bytosťou, polobohyňou ktorá zišla na tento svet, aby ho spasila, aby odvrátila hladomor, spôsob likvidácie autobatérií v Afrike a Kotlebovu Ľudovú stranu Naše Slovensko, ktorá má – ako sa Klára nedávno dozvedela – záujem rozhodovať o tom, ako Klára a ďalších milión Klár na Slovensku naloží v prípade neželaného počatia so svojim plodom a maternicou. V stavoch prehnane dobrých je Klára presvedčená o absolútnom víťazstve nad všetkým a nad každým, o svojej bezhraničnej sile a moci. Cez vaporizér inhaluje pocit nesmrteľnosti a je väčšia a múdrejšia než všetci starogrécki filozofi dohromady.

Dnes je pondelok a dnes je Klára na nule. Práve prehltla Rispen, ktorý jej doobeda predpísal psychiater a hneď na to sa posadila do kresla u svojej kaderníčky. Kým jej rozprávala nezmysli o Hitlerovi, ktorý vraj nikdy nezomrel a dodnes žije v Argentíne aj so svojim psom, česala jej vlasy a delila ich na štyri hrubé pramene. Klára prikyvovala a zamrmlala niečo ako “jasné, že žije.” Keď bola kaderníčka hotová, zadívala sa Klára do zrkadla. Cítila sa ako matrac s povyskakovanými pružinami. Chvíľu sa jej zdalo, akoby bol jej odraz iba premietaním nemého filmu v schátralom amfiteátri. Jej vlasy už neboli viac jej vlasmi, tie pačesy patrili niekomu inému, možno priestoru okolo nej, tým kachličkám pod jej nohami, fénu alebo plastovej fľaške so šampónom – Klára patrila viac tejto čudnej žene, čo jej so všetkou materinskou nehou umývala vlasy, než sama sebe.

V deň číslo dva sa Klára zobudila s pocitom relatívnej ľahkosti. Vypila kávu z drobnej bielej porcelánovej šálky, zjedla koláč s javorovým sirupom, obzrela si svoje nové vlasy a porátala mačky na dvore. Bolo niečo pred ôsmou stredoeurópskeho času, keď si spomenula na škálu. Zmapovala svoje telo, trikrát sa nadýchla a s jemným chvením v prstoch zapísala k dnešnému dátumu plus jeden. Plus jednotka bola fajn. Veci mali usporiadanie a zmysel aj napriek tomu, že ich Klára nepotrebovala silou mocou nachádzať. Chlapci sa jej javili príťažliví, sexuálne libido v nej pracovalo ako u každej zdravej ženy, ktorá odmietala uveriť blábolom, že dievčatá neboli stvorené na to, aby sa dokázali radovať z dobrej jebačky. Chutilo jej jesť, nevidela žiadne divné výjavy, nutkavé myšlienky boli pasé, neexistoval stihomam ani úvahy o Hitlerovom, dnes už hádam osemdesiatročnom psovi. V deň číslo dva sa venovala Klára všetkému, čo mala rada. Prechádzala sa medzi lipovými stromami a keď sa nik nedíval, oblizovala ich kôru. Hrala lakťami na klavír. Dívala sa na oblaky nad svojou hlavou a predstavovala si, že na nich jedného dňa odpláva na Jupiter. Usmievala sa ako hlupák na vzduchoprázdno, opálených robotníkov aj na deti v kočíkoch.

Tretí deň bol v niečom iný. Klára sa vybrala cez širokú asfaltku smerom do centra mesta, kde mala dohodnuté sedenie u svojho psychiatra. Možno, že na tom bolo niečo manipulatívne, no vždy, keď k nemu prišla na konzultáciu, cítila sa nesvoja. Boli to hádam priveľké očakávania, možno Klára zabúdala, že terapeut je človek a nie šaman z Himalájí, čo jej vrazí do ruky zázračný amulet. Miesto toho sa jej iba sucho spýtal, ako sa má. Klára mu ukázala zápisník. Dnes je to mínus jeden a z Rispenu ju pobolieva hlava. To je v poriadku – nič neobvyklé. Hlavne ho nevysádzajte – povedal jej s úsmevom, keď za sebou zatvárala dvere. Klára si vybrala v lekárni ďalšie balenie a starostlivo ho uložila do zásuvky. Rispen napriek odporúčaniu lekára ešte v ten večer svojvoľne vysadila. Nechce byť ako zelenina. Nechce sa cítiť ako človek, čo sa nevie zobudiť a zároveň nedokáže zaspať. Keď si ľahla večer do postele, zopla k sebe dlane a bola veľmi zvedavá, kto zariadil, aby sa ľudia pokúšali, akokoľvek nemožne a trápne, o vzájomnú blízkosť.

Vo štvrtok navštívila Klára svoju mamu v jednom z tých ošarpaných petržalských panelákov. Klárina matka mala dosť problémov sama so sebou a tak sa Klára rozhodla hovoriť jej iba o jednoduchých a neutrálnych veciach. O počasí, o práci, o mužoch. Prechádzali sa okolo jazera k červenej tehlovej nemocnici a naspäť.

“Mami… Keby som skončila v blázinci, budeš mi nosiť mandarínky?” spýtala jej.

Mama ju láskavo pohladila po vlasoch a privinula si ju k veľkému, teplému telu.

“Budem ti nosiť všetko, chrobáčik,” odvetila, no Klára si nebola celkom istá, nakoľko ju jej mama berie vážne. Musela sa spoliehať na to, že mamy berú vždy všetko smrteľne vážne, bez ohľadu na ľahostajnosť v ich tvárach a nezúčastnenosť v ich pohľadoch.

Na piaty deň bolo mesto ospalé, iba vlaky rozrážali stojatý teplý vzduch nasiaknutý sírou. Každý šiel domov a v Bratislave nezostal takmer nik. Ani Klára nezostala v sebe, dostala sa znova na úroveň mínus dvojky. Otvorila zošit a vpísala doň malými písmenami – Na mínus dvojke som iba o chlp pred bujnením zhubných nádorov na mojej duši. Ani nevedela, akým zázrakom sa dotrepala do práce, porobila všetko, čo bolo treba, splnila normu, zjedla obed a nedala ani náznakom tušiť, že sa cíti ako veľryba v akváriu pre tri drobné rybky, ktoré v detstve s kamarátkou Tamarou volali Gupky.

No a potom prišiel šiesty a siedmy deň. Klára nevyliezla z postele rovných päťdesiat hodín.

V pondelok, na ôsmy deň, si Klára v práci uvarila tri kávy, na ktoré zabudla a v obchode si kúpila veľkú krabicu plnú koláčov, ktorú plánovala celú zjesť. Nedokázala obsedieť, nahlodával ju pocit nekonečného nepokoja. Hľadala, čo by mohla urobiť pre pokoj svojej duše a tak si cez internet objednala letenku na Island. Peniaze, ktoré nemá, si požičia z matkinej karty, na ktorej má rezervy na operáciu kolena, opravy bytu a vlastný pohreb. Klára má prístupové údaje k účtu, pre prípad potreby. Spotili sa jej dlane. Odlet je o tri dni. Odklikla všetky políčka. Hotovo. Bude tam zbierať odpadky, alebo čo. Alebo zaháňať ovce na pašu. Alebo im strihať srsť. Musí niečo robiť. Niečo dobré a prospešné. Pre celú spoločnosť. Musí spasiť tento svet. Klára je Ježiš Kristus s vagínou. Mala by to povedať šéfke. Nie to, že je Ježiš Kristus, ale to, že ide na Island. Teraz však na to nie je čas. Musí si to celé riadne naplánovať.

Na deviaty deň si vychýlenie na plus trojku všimla aj Klárina mama. Volali jej z banky ohľadom podozrivých pohybov na jej účte. Klárina mama nakúpila dve kilá mandaríniek, naštartovala auto, prišla po Kláru domov, povedala, že sa idú prejsť k jazeru a potom ju s trochou násilia, čo pri jej robustnej a mocnej postave nebol problém, odvliekla do Univerzitnej nemocnice. Zabudla na pyžamo a toaletný papier, to nevadí, prinesie ho zajtra. Kláru napichali injekciami a zavreli na izbe. Keď sa trochu prebrala, došuchtala sa do fajčiarne, kde si všimla Marka. Marko bol vysoký a pokojný mladý muž, ktorý si trhal tabak na mikroskopické vlákna. Keď oblizoval lepiaci pásik na cigaretovom papieri, vyplazil jazyk takmer až ku kolenám a vypúlil oči, ako keby ho v tej chvíli niečo veľmi bolelo. Kláre sa páčil – nie ako muž, ale ako bytosť. Marko bol najživší zo všetkých psychošov na oddelení.

“Čo ti je?” Odvážila sa Klára.

“A tebe?” Odvážil sa Marko.

Nasledoval vnútrorný úsmev, ktorý nebolo možné vidieť okom. Presne takto začalo ich priateľstvo. V tichosti dofajčili a pobrali sa bez slova každý do svojich izieb. Celé sa to zohralo rýchlo a nenásilne. Stačilo len vytrvať.

Desiaty deň zalialo slnko celý svet. Strechy starých domov vo dvore boli ako šmykľavky pre samovrahov. Kláre sa zachcelo liezť po odkvapových rúrach. Možno sa dnes spýta Marka, či by nešiel s ňou. Z hora je dobrý výhľad, dokonca aj dno odtiaľ vyzerá celkom inak. Vo vyprázdnenej hlave si spomenula na škálu. Teraz je to niečo medzi mínus dva a plus dva. Nedokáže to jednoznačne zhodnotiť. Po rannej vizite, na ktorej ju primár opľul pohľadom, zjedla krajec suchej vianočky a vrátila sa do svojej postele. Pozerala z okna na električkové koľaje. Chvíľu na to zavŕzgali dvere.

“Čo máš?” ozval sa hrubý hlas za jej chrbtom.

“Rispen,” odpovedala mu, ale neotáčala sa. Tie strechy. Sú zábavné. Ostré. Ako katany.

“Tak ho vezmi a poď.”

Klára poslúchla. Vrecká na župane naplnila mandarínkami a tabakom.

Vytratili sa spolu v tichosti na dvor. Sadli si na lavičku a počúvali ruch ulice.

Každý vytiahol svoje platíčko.

Marko medzitým ubalil dve cigy.

Nalepili si ich o spodné pery a fajčili bez rúk, ako starí ožrani z Kop salónu na Kollárku.

Pod nohami bol kanál a v ňom plno extrementov.

Túlavé mačky naháňali vtáčatá.

Vrátnik sa dôležito prechádzal sem a tam.

Hlinníkové blistre pukali, lieky lietali na všetky strany. Odrážali sa od chodníka, niektoré spadli do prúdu hovien, iné sa zakotúľali do kríkov. Vtáky hystericky štebotali, zachvíľu ich určite ktosi príde hľadať.

“Čo mi je?” Odvážila som sa.

“A mne?” Odvážil sa aj on.

Rozhostil sa v nás zvláštny pokoj. Bolo to však celkom mimo škálu. Ten stav nemal číslo, tvar, ani farbu. Nanajvýš tak vôňu a chuť. Ako keď kvitne baza. Alebo ako keď sestrička Blanka pretiera batérie v umyvárkach tým čudným tyrkysovým dezinfekčným prípravkom.

Nakreslila som srdiečko na polopriehľadný papier. Asi hodinu som zbierala odvahu a popritom nervózne krížila nohy. Chcela som ho nalepiť na dvere môjmu susedovi. Aby vedel, že ho má niekto rád. Má smiešne modré gumové papuče, bezfarebné strapaté vlasy a krehký, zhrbený chrbát. Keby som ho po ňom pohladila, dozaista sa poláme a navždy stratí v prievane. Bolo by v tom niečo veľmi definitívne, cítim to. V predsieni má kŕčovitý poriadok a na schránke dojemný, takmer neviditeľný podpis. Ako som sa priblížila k jeho dverám, zavrela som oči a plná neistoty som nakoniec nechala zvíťaziť hlas, ktorý mi vravel, že je čosi čudné na tom nechávať ľuďom srdcia v ich životoch. Bohvie, čo by si mohol pomyslieť. To bolo včera.

Ale dnes zomrel Filip. Vyzeral presne ako Tomáš, ktorý prišiel o jeden článok prsta. Filip mal po celom tele metastázy a nádor na mozgu. Filip daroval Ivane srdce morky naložené vo formaldehyde. Ivana ho vytiahla zo špajze, kam ho kedysi odložila a prikryla prachom spolu so spomienkou na čosi láskavé, čo medzi nimi bolo. Položila srdce v skle na skriňu a zapálila na ňom sviečku.

Nie je nič čudné na tom nechávať ľuďom srdcia v ich životoch.

Tá ružová nehybná hmota ma fascinovala. Dve chlopne orgánu držala po hromade malá čierna hrdzavá zicherka. Srdce zvieraťa bolo skrz-naskrz poprepichované špendlíkmi. Na niektorých z nich boli pripevnené malé ústrižky z novín so slovami ako Modelovaný. Báza. Raj. Neviem, prečo to tak je, ale Ivana vie. Aj Filip. Na plechovom viečku bol vyrytý nápis M O R Č A C I E   S R D C E.

Ivana mi dala do rúk list, ktorý jej kedysi napísal Filip. Čítať si cudzie listy, to je za normálnych okolností zločin. Dnes to bol skutok milosrdenstva.

Písal v ňom o samote a osamelosti, o láske a o duši. Duša je vraj voňavý lotosový kvet. Páčila sa mi najmä jedna veta: OSAMĚLOST JE PORANĚNÍ A MŮŽE SE VYVINOUT V RAKOVINU, a tiež na mňa zapôsobilo toto: KDYŽ MÁ ČLOVĚK RÁD, JE SÁM. PROTOŽE JEN LÁSKA DÁVA ODVAHU K SAMOTĚ.

Filip vyzeral celkom ako Tomáš. Tomáš mi nikdy nepriniesol srdce nijakého mŕtveho zvieraťa zakonzervované v chemikálií, ale neznamená to, že by som mu neverila, že ma mal rád. Tomáš už nemá prst a ani mňa v myšlienkach a je to tak správne, pretože v opúšťaní ľudí je čosi zvrhlého a zároveň krásneho. Musíme sa s tým naučiť žiť, pretože rakovinu si nemôžeme dovoliť. Ak to zvládneme, budeme čistí a zdraví, ako tí ľudia s umelým chrupom čo sa na nás škeria z hlúpych bilbordov všade naokolo.

Zachvíľu odchádzame na autobus do Banskej Štiavnice. Teším sa na cestu. Tri hodiny rozrážať na kolesách autobusu snehové vločky a nikdy ich nedohnať.

Je to v niečom veľmi podobné ako nazbierať odvahu nalepiť komusi srdce na dvere.

Alebo poprepichovať to morčacie špendlíkmi a zakonzervovať ho vo formaldehyde.

Milujem chodiť na rande. Je to príležitosť ukázať sa v najlepšom svetle. Byť milá a usmiata, vešať na celý svet tú neúnosnú radosť. Pokúsiť sa ho ňou zadusiť.

Ak je totiž všetko v správnej planetárnej konštelácií, moja krása a pôvab vykvitne ako jabloň.

Naposledy som bola na rande s Michalom. Veľmi sa snažil. Prišiel učesaný, v modrej košeli, ktorá mu spoľahlivo kontúrovala oblé pivné bruško. Michal je úspešný a veľa cestuje. Hovoril stále iba o sebe a ja som sa tvárila, že ma zaujímajú všetky tie jeho úspechy a ocenenia a vedomosti, o ktorých tu bľabotal už pol hodinu. Michal mal ostrý nos a ostré čelo a malé oči nemeckého fašistu, vlastne aj na tých vlasoch bolo čosi fašistické, predstavila som si ho s tou malou vtáčou tvárou, ako v škôlke kričí na dievčatá, že sú handry a podľudia, lebo nemajú vtáka, potom ako na základnej škole pitve žaby s výrazom absolútnej slati, ako si na výške vyhľadáva divné porno a ako má z neho radosť, to všetko tam bolo prítomné, cítila som to nosom, pokožkou, šiestym zmyslom, a o to viac ma nudilo, že práve teraz, keď tu pri mne sedí, narovnaný ako keby zožral tyč od mopu, snaží sa tváriť ako celkom normálny chlapec.

Chvíľu sa rozprávame ale netrvá to dlho. Keď sa minú všetky vopred pripravené témy, opýta sa ma, či som hladná.

Samozrejme, že som hladná. Ja som vždy hladná. A najviac hladná som vtedy, keď sa nudím.

No dobre, toto som mu nepovedala. Toto som si iba pomyslela.

Miesto toho som sa milo usmiala a prikývla.

Áno, dobre, som pokrytec. Áno, dobre, za to, že občas nie som v súlade sama so sebou, skončím v pekle, ktoré bude vyzerať celkom ako tento svet, akurát v ňom nebudú existovať belgické hranolčeky s limetkovým dipom a nikdy v ňom nebude pršať.

Povedal, že fajn, a vzal ma k rieke, kde vraj majú skvelé burgre. Kráčali sme v tichu jeden vedľa druhého.

Napína ma na útek. Vidina jedla mi však dodáva trpezlivosť. Chlácholí ma a šepká mi, aby som predsa len zostala.

Michal objednal jedlo. Čakali sme naň s napätým výrazom v tvári, s kŕčovitým úsmevom sme si čosi mrmlali, aha, už to je, podal mi mastnú papierovú misku a v nej kusisko mäsa v žemli, z ktorého by som dokázala nakŕmiť celú moju rodinu.

Odkráčali sme k rieke, dali si letmý slalom medzi japonskými turistami a usadili sa na lavičky.

Zajedáme trápne ticho.

On to nezvládne – oznámi mi asi pätnásť minút po tom, čo som mala posledné sústo dávno v sebe. Mala som čo robiť, aby som si do úst nenacpala aj pokrkvané papierové utierky a papierový košík z ktorého stekal olej.

Nemôžem za to. Keď sa nudím, musím jesť. Niečo si neustále cpať do úst. Orálne sa stimulovať.

Potom vstal a tým istým šiestym zmyslom, ktorým som odhalila jeho fašistickú minulosť, som pochopila, že šiel s najväčšou pravdepodobnosťou vyhodiť zvyšky svojej večere do koša.

Rozbehla som sa za ním a zakričala som:

NIE!

To bolo myslím prvý a posledný krát, čo som utekala za nejakým mužom.

Otočil sa a pozeral na mňa ako na debila.

Natiahla som ruky k jeho hrudi.

Hádam to nechceš vyhodiť?!

No… Pôvodne som chcel…

A tak som po Michalovi dojedla jeho večeru.

Toto ešte žiadna žena neurobila – povedal. Mama ma naučila brať podobné vyhlásenia za každých okolností ako lichôtku.

Mastná cibuľa mi padala z úst na kolená a zanechala na mojich červených pančuškách olejové fľaky, ktoré nikdy nepôjdu oprať.

Zacítila som medovú vôňu jabloňového kvetu.

Bola by som radšej, keby mi nevadilo, že som hladná. Keby som si musela šetriť energiu na ten úžas zo spriaznenosti. Keby som nestíhala dýchať a rýchlo hltala vzduch, len aby som povedala všetko, čo mi v tom krásnom vesmíre medzi mužom a ženou zíde na um.

Keby som sa tak príšerne nenudila.

Možno na ďalšom rande.

Simona si myslí, že umrie sama vo svojom byte, obklopená jedovatými rastlinami, s mačkami na hrudi, pri zapnutej práčke plnej mokrej bielizne. Keď sa tak stane, budú zatiahnuté rolety a nájde ju až sused, ktorý bude chcieť naspäť svoju vŕtačku a od zúfalstva vylomí na Simoninom byte dvere. Simona má rada Duran Duran a netypické tvary umývadiel. Miluje vôňu Poême od Lancôme. Vždy si dá kvapku do nohavičiek a dve kvapky pod stehná, na miesto, kde sa jej ohýbajú kolená. Naučila ju to jej babka, primárka, ktorá vravela – nikdy nevieš, kedy ťa zrazí auto a kto ťa bude na príjme vyzliekať.

Rora verí v súzvuk energií, homeopatickú liečbu a kompatibilné duše. Vyštudovala aplikovanú informatiku a na šiji má vytetovaný lotosový kvet. Najradšej má svoj rituál – páliť vonné tyčinky s vôňou pačuli a jazmínu, tlačiť k sebe dlane a prosiť vesmír o spriaznenú bytosť. Keď sa však niekto taký z času na čas objaví, väčšinou vždy utečie, pretože Rora sa na verejnosti nedokáže vzdať svojho obľúbeného preslovu – dnešní chlapi, to sú kastrované kurvičky ich vlastných matiek.

Vanda je z Moravy, má zvláštny prízvuk a pehavý dekolt. Keď jej na ulici zastaví biela dodávka, vždy sa k nej dôverčivo priblíži a cíti sa vinná, keď musí pupkatému vodičovi vysvetľovať, že s ním nemôže nikam ísť, pretože proste… Nemôže. Každý mesiac si dá v kozmetickom salóne nalepiť umelé mihalnice, ktoré si potom v piatkovej podnapitej nálade vytrháva. Rozcíti ju každá romantická dráma. Raz sa dokonca rozplakala pri veľmi citlivom spracovaní naratívu úvodnej časti jedného pornofilmu.

Líza má panickú poruchu a predmet jej trýznivých úzkostí je premenlivý. Raz sa bojí vojny, inokedy invázie exotického hmyzu, väčšinou však smrti ako takej. Najnovšie má hrôzu zo slnečného žiarenia. Vždy, keď zacíti, ako sa jej zohrieva pokožka na uchu alebo na spánkoch, začne sa triasť a uvažuje, či by bolo rozumnejšie preťať si žily, alebo sa obesiť. Líza pracuje v papiernictve na Čerešňovej ulici, ktoré sa zo záhadných príčin drží pri živote už štyridsať rokov. Keď sa nikto nepozerá, ponára si tvár do nových zápisníkov, vdychuje ich vôňu a je extaticky šťastná.

Simona, Rora, Vanda a Líza sedia na terase kaviarne v Banskej Štiavnici. Leto im páli do tváre a ony sa mračia. Niekto by si mohol pomyslieť, že sú zatrpknuté a že ich trápi osamelosť.

A že sú nabrúsené na Soňu, uhladenú blondínku bez paniformných stavov, mačiek, divných rituálov a výbuchov hnevu, ktorá vonia ako pomarančový džús a karamelky a nikdy sa pre nič netrápi.

Že by niekde vo vnútri chceli byť presne ako Soňa, ktorá nemá na nič názor a preto nemá v živote problémy. Soňa, ktorá je tvárna ako plastelína, s nemenným výrazom v tvári, ktorá so všetkým a s každým súhlasí.

Soňa, ktorá pozná pravdu – že muži neznášajú komplikované ženy, ktoré sa stále brblú v dákych svojich sračkách, ktoré im skáču do reči a ktoré sa vyznajú v atletike alebo dokážu naladiť klavír.

Soňa, ktorá si nechá platiť večere a nosiť tašky a nevie, čo je to zlosť na leveli Armagedon.

Líza sa pri myšlienke na Soňu roztrasie a predstavuje si, ako jej trhá vlasy.

Vanda povie vždy čosi múdre, zasmeje sa, a potom sa smeje tak dlho, až nakoniec začne plakať.

Keď to príde na Roru, utečie do posilňovne a dvíha na bench press sedemdesiat kilové činky.

Simona sa potichu usmieva a dúfa, že skutočná láska vychádza z podstaty šialenstva a neregulovateľnej energie.

Líza povie, že nerozumie, prečo sa všetci muži tvária, že milujú neuchopiteľné ženy, keď to nie je pravda.

Rora tvrdí, že nenormálnosť je možno tak sexi, ale muži potrebujú istotu, pokoj a bezpečie. A potom ešte oprať, pohladkať a roztiahnuť nohy.

A keď sa začnú nudiť, za kým nakoniec dolezú? – spýta sa Simona.

Za svojou mamičkou, predsa – odpovie Rora.

Ticho napustené myšlienkami preruší Líza. Mali by sme byť iné – povie, ako keby začínala nejakú veľkú bitku. Ako keby išla vyhrať niečo dôležité pre celé ženské pokolenie.

Vanda ráta mraky nad svojou hlavou a myslí na to, že byť normálna, to je hranica tenká ako papier.

Zavolajú si taxík a skryjú sa na zastávke pred letným dažďom. O chvíľu príde červené auto so sympatickým vodičom.

Kam to bude?

Zatiaľ len tak krúžte.

Simona na zadnom sedadle obvoláva všetky okolité nemocnice.

Po pár minútach odloží telefón do tašky.

V lepšom prípade elektrošoky, v tom horšom lobotómia – povie ostatným dievčatám zhrozene.

Nemáme na výber.

Na Konvalinkovú sedem, prosím.

Taxikár mal krásne oči. Šibalsky sa mu leskli.

Nádych, výdych. Bude to rýchle.

A tak žili šťastne, až kým nepomreli.

Zobudiť sa o 6:51, v čase, kedy ty ešte len zaspávaš.

Zahnať prvú myšlienku na teba, ktorá sa zahryzne do čriev a uvažovať o tom, že peklo, to je tiché pískanie v ušiach, ktoré nikdy neprestane.

Uvariť si kávu a vziať si ju so sebou do sklenenej nádobky od cviklovej nátierky.

Sadnúť si na bicykel, cítiť ľadový vzduch na krku, prikrčiť sa pod Slnkom a doviezť sa až k Dunaju. Ešte nie je ani osem.

Pustiť si z telefónu Müllera, mať mokré oči a robiť grimasy. Potom počúvať rieku, ako naráža o lode.

Celkom ako keď ja narážam v myšlienkach o teba.

Voda prúdi ďalej. Je hnedá a páchne ako vlhké handry. Niekde bude dozaista azúrová. Ako ráno nad Bratislavským hradom.

Ako čistá voda.

Nechať ťa ísť znamená dovoliť ti ísť.

Položiť ťa na vlny a prizerať sa, ako ťa unášajú tvojim smerom.

Vzdať sa svojho nároku na ideály, ktorý mi aj tak nepatrí.

Zakývať ti a popriať ti veľa šťastia.

Nesnažiť sa tak veľmi vysvetliť ti to, pretože na to musíš prísť ty sám.

Rovnako ako ja.

Keď si budeme rozumieť, spoznáme to tak, že sa už nebudeme potrebovať rozprávať.

Keď budem rozumieť, spoznám to tak, že už nebudem viac ako hrdzavá loď s nápisom Tatjana, ktorá pláva proti prúdu rieky.