Klára, Rispen a desať dní

Klára si vytvorila škálu, aby sa lepšie orientovala vo svojom vnútri. Vďaka tejto mierke sa dokázala ako-tak vyznať v tom čo cítila, čo si myslela, ako prežívala svet okolo seba a svet v sebe. Inšpirovala ju k tomu kniha “Depresia a cesty k uzdraveniu”, ktorú čítala počas zimného semestra v jednom nemenovanom meste, ktoré nedokázala ani za pána boha precítiť –  to i napriek tomu, že ju všetci v jej okolí presviedčali, že to bude najlepší zážitok jej študentského života. Bolo to však mesto sivých myší plné nezaujímavej architektúry, nudných tvarov a pachov, divných technopárty a dievčat z ortute, ktoré nedokázalo nič na svete rozplakať.

V deň číslo jeden sa Klára zabalila do deky, vdýchla do seba ranné svetlo kaviarne a zavŕtala sa do strán zápisníka. Zadívala sa do dažďových bazénov vo výtlkoch na ulici. Po krátkom premýšľaní zhodnotila, že sa jej bude najlepšie orientovať na škále od mínus tri po plus tri. Mínus tri je stav najhoršieho možného razenia, nekoncentrované peklo, koniec sveta, apokalypsa, lobotómia hrdzavými roxorovými tyčami s priemerom osemnásť milimetrov, umieranie bez konca. Naopak, plus trojka je absolútne nebo, tak euforické, až je neznesiteľné, je to more plné punčových rezov, je to desaťminútový orgazmus s človekom, ktorého milujete.

Či už sa Klára ocitne na jednej či druhej strane rieky, v oboch prípadoch je nutné hospitalizovať ju na psychiatrii.

Aby ste lepšie porozumeli – no najmä aby Klára lepšie porozumela – na hranici mínus trojky sú stavy, kedy vidí veci, ktoré neexistujú – napríklad rozprávajúce mŕtve zvieratá, démonické bytosti vznášajúce sa meter nad jej telom, červenú, zadymenú oblohu indikujúcu začiatok tretej svetovej vojny. Inokedy sa nedokáže brániť nutkavým myšlienkam, ktorými sťaby trestala samu seba iba za to, že sa narodila. Pozná i paranoidné úvahy, ktoré však svojou krehkou vôľou nedokáže ukotviť a znehodnotiť v realite, pretože realita, na ktorej sa zhodla väčšina populácie, v tej chvíli jednoducho prestáva existovať. Asi ako keď v noci prestane existovať deň.

Naopak, na plus trojke má Klára pocit, že je inkarnovanou mýtickou bytosťou, polobohyňou ktorá zišla na tento svet, aby ho spasila, aby odvrátila hladomor, spôsob likvidácie autobatérií v Afrike a Kotlebovu Ľudovú stranu Naše Slovensko, ktorá má – ako sa Klára nedávno dozvedela – záujem rozhodovať o tom, ako Klára a ďalších milión Klár na Slovensku naloží v prípade neželaného počatia so svojim plodom a maternicou. V stavoch prehnane dobrých je Klára presvedčená o absolútnom víťazstve nad všetkým a nad každým, o svojej bezhraničnej sile a moci. Cez vaporizér inhaluje pocit nesmrteľnosti a je väčšia a múdrejšia než všetci starogrécki filozofi dohromady.

Dnes je pondelok a dnes je Klára na nule. Práve prehltla Rispen, ktorý jej doobeda predpísal psychiater a hneď na to sa posadila do kresla u svojej kaderníčky. Kým jej rozprávala nezmysli o Hitlerovi, ktorý vraj nikdy nezomrel a dodnes žije v Argentíne aj so svojim psom, česala jej vlasy a delila ich na štyri hrubé pramene. Klára prikyvovala a zamrmlala niečo ako “jasné, že žije.” Keď bola kaderníčka hotová, zadívala sa Klára do zrkadla. Cítila sa ako matrac s povyskakovanými pružinami. Chvíľu sa jej zdalo, akoby bol jej odraz iba premietaním nemého filmu v schátralom amfiteátri. Jej vlasy už neboli viac jej vlasmi, tie pačesy patrili niekomu inému, možno priestoru okolo nej, tým kachličkám pod jej nohami, fénu alebo plastovej fľaške so šampónom – Klára patrila viac tejto čudnej žene, čo jej so všetkou materinskou nehou umývala vlasy, než sama sebe.

V deň číslo dva sa Klára zobudila s pocitom relatívnej ľahkosti. Vypila kávu z drobnej bielej porcelánovej šálky, zjedla koláč s javorovým sirupom, obzrela si svoje nové vlasy a porátala mačky na dvore. Bolo niečo pred ôsmou stredoeurópskeho času, keď si spomenula na škálu. Zmapovala svoje telo, trikrát sa nadýchla a s jemným chvením v prstoch zapísala k dnešnému dátumu plus jeden. Plus jednotka bola fajn. Veci mali usporiadanie a zmysel aj napriek tomu, že ich Klára nepotrebovala silou mocou nachádzať. Chlapci sa jej javili príťažliví, sexuálne libido v nej pracovalo ako u každej zdravej ženy, ktorá odmietala uveriť blábolom, že dievčatá neboli stvorené na to, aby sa dokázali radovať z dobrej jebačky. Chutilo jej jesť, nevidela žiadne divné výjavy, nutkavé myšlienky boli pasé, neexistoval stihomam ani úvahy o Hitlerovom, dnes už hádam osemdesiatročnom psovi. V deň číslo dva sa venovala Klára všetkému, čo mala rada. Prechádzala sa medzi lipovými stromami a keď sa nik nedíval, oblizovala ich kôru. Hrala lakťami na klavír. Dívala sa na oblaky nad svojou hlavou a predstavovala si, že na nich jedného dňa odpláva na Jupiter. Usmievala sa ako hlupák na vzduchoprázdno, opálených robotníkov aj na deti v kočíkoch.

Tretí deň bol v niečom iný. Klára sa vybrala cez širokú asfaltku smerom do centra mesta, kde mala dohodnuté sedenie u svojho psychiatra. Možno, že na tom bolo niečo manipulatívne, no vždy, keď k nemu prišla na konzultáciu, cítila sa nesvoja. Boli to hádam priveľké očakávania, možno Klára zabúdala, že terapeut je človek a nie šaman z Himalájí, čo jej vrazí do ruky zázračný amulet. Miesto toho sa jej iba sucho spýtal, ako sa má. Klára mu ukázala zápisník. Dnes je to mínus jeden a z Rispenu ju pobolieva hlava. To je v poriadku – nič neobvyklé. Hlavne ho nevysádzajte – povedal jej s úsmevom, keď za sebou zatvárala dvere. Klára si vybrala v lekárni ďalšie balenie a starostlivo ho uložila do zásuvky. Rispen napriek odporúčaniu lekára ešte v ten večer svojvoľne vysadila. Nechce byť ako zelenina. Nechce sa cítiť ako človek, čo sa nevie zobudiť a zároveň nedokáže zaspať. Keď si ľahla večer do postele, zopla k sebe dlane a bola veľmi zvedavá, kto zariadil, aby sa ľudia pokúšali, akokoľvek nemožne a trápne, o vzájomnú blízkosť.

Vo štvrtok navštívila Klára svoju mamu v jednom z tých ošarpaných petržalských panelákov. Klárina matka mala dosť problémov sama so sebou a tak sa Klára rozhodla hovoriť jej iba o jednoduchých a neutrálnych veciach. O počasí, o práci, o mužoch. Prechádzali sa okolo jazera k červenej tehlovej nemocnici a naspäť.

“Mami… Keby som skončila v blázinci, budeš mi nosiť mandarínky?” spýtala jej.

Mama ju láskavo pohladila po vlasoch a privinula si ju k veľkému, teplému telu.

“Budem ti nosiť všetko, chrobáčik,” odvetila, no Klára si nebola celkom istá, nakoľko ju jej mama berie vážne. Musela sa spoliehať na to, že mamy berú vždy všetko smrteľne vážne, bez ohľadu na ľahostajnosť v ich tvárach a nezúčastnenosť v ich pohľadoch.

Na piaty deň bolo mesto ospalé, iba vlaky rozrážali stojatý teplý vzduch nasiaknutý sírou. Každý šiel domov a v Bratislave nezostal takmer nik. Ani Klára nezostala v sebe, dostala sa znova na úroveň mínus dvojky. Otvorila zošit a vpísala doň malými písmenami – Na mínus dvojke som iba o chlp pred bujnením zhubných nádorov na mojej duši. Ani nevedela, akým zázrakom sa dotrepala do práce, porobila všetko, čo bolo treba, splnila normu, zjedla obed a nedala ani náznakom tušiť, že sa cíti ako veľryba v akváriu pre tri drobné rybky, ktoré v detstve s kamarátkou Tamarou volali Gupky.

No a potom prišiel šiesty a siedmy deň. Klára nevyliezla z postele rovných päťdesiat hodín.

V pondelok, na ôsmy deň, si Klára v práci uvarila tri kávy, na ktoré zabudla a v obchode si kúpila veľkú krabicu plnú koláčov, ktorú plánovala celú zjesť. Nedokázala obsedieť, nahlodával ju pocit nekonečného nepokoja. Hľadala, čo by mohla urobiť pre pokoj svojej duše a tak si cez internet objednala letenku na Island. Peniaze, ktoré nemá, si požičia z matkinej karty, na ktorej má rezervy na operáciu kolena, opravy bytu a vlastný pohreb. Klára má prístupové údaje k účtu, pre prípad potreby. Spotili sa jej dlane. Odlet je o tri dni. Odklikla všetky políčka. Hotovo. Bude tam zbierať odpadky, alebo čo. Alebo zaháňať ovce na pašu. Alebo im strihať srsť. Musí niečo robiť. Niečo dobré a prospešné. Pre celú spoločnosť. Musí spasiť tento svet. Klára je Ježiš Kristus s vagínou. Mala by to povedať šéfke. Nie to, že je Ježiš Kristus, ale to, že ide na Island. Teraz však na to nie je čas. Musí si to celé riadne naplánovať.

Na deviaty deň si vychýlenie na plus trojku všimla aj Klárina mama. Volali jej z banky ohľadom podozrivých pohybov na jej účte. Klárina mama nakúpila dve kilá mandaríniek, naštartovala auto, prišla po Kláru domov, povedala, že sa idú prejsť k jazeru a potom ju s trochou násilia, čo pri jej robustnej a mocnej postave nebol problém, odvliekla do Univerzitnej nemocnice. Zabudla na pyžamo a toaletný papier, to nevadí, prinesie ho zajtra. Kláru napichali injekciami a zavreli na izbe. Keď sa trochu prebrala, došuchtala sa do fajčiarne, kde si všimla Marka. Marko bol vysoký a pokojný mladý muž, ktorý si trhal tabak na mikroskopické vlákna. Keď oblizoval lepiaci pásik na cigaretovom papieri, vyplazil jazyk takmer až ku kolenám a vypúlil oči, ako keby ho v tej chvíli niečo veľmi bolelo. Kláre sa páčil – nie ako muž, ale ako bytosť. Marko bol najživší zo všetkých psychošov na oddelení.

“Čo ti je?” Odvážila sa Klára.

“A tebe?” Odvážil sa Marko.

Nasledoval vnútrorný úsmev, ktorý nebolo možné vidieť okom. Presne takto začalo ich priateľstvo. V tichosti dofajčili a pobrali sa bez slova každý do svojich izieb. Celé sa to zohralo rýchlo a nenásilne. Stačilo len vytrvať.

Desiaty deň zalialo slnko celý svet. Strechy starých domov vo dvore boli ako šmykľavky pre samovrahov. Kláre sa zachcelo liezť po odkvapových rúrach. Možno sa dnes spýta Marka, či by nešiel s ňou. Z hora je dobrý výhľad, dokonca aj dno odtiaľ vyzerá celkom inak. Vo vyprázdnenej hlave si spomenula na škálu. Teraz je to niečo medzi mínus dva a plus dva. Nedokáže to jednoznačne zhodnotiť. Po rannej vizite, na ktorej ju primár opľul pohľadom, zjedla krajec suchej vianočky a vrátila sa do svojej postele. Pozerala z okna na električkové koľaje. Chvíľu na to zavŕzgali dvere.

“Čo máš?” ozval sa hrubý hlas za jej chrbtom.

“Rispen,” odpovedala mu, ale neotáčala sa. Tie strechy. Sú zábavné. Ostré. Ako katany.

“Tak ho vezmi a poď.”

Klára poslúchla. Vrecká na župane naplnila mandarínkami a tabakom.

Vytratili sa spolu v tichosti na dvor. Sadli si na lavičku a počúvali ruch ulice.

Každý vytiahol svoje platíčko.

Marko medzitým ubalil dve cigy.

Nalepili si ich o spodné pery a fajčili bez rúk, ako starí ožrani z Kop salónu na Kollárku.

Pod nohami bol kanál a v ňom plno extrementov.

Túlavé mačky naháňali vtáčatá.

Vrátnik sa dôležito prechádzal sem a tam.

Hlinníkové blistre pukali, lieky lietali na všetky strany. Odrážali sa od chodníka, niektoré spadli do prúdu hovien, iné sa zakotúľali do kríkov. Vtáky hystericky štebotali, zachvíľu ich určite ktosi príde hľadať.

“Čo mi je?” Odvážila som sa.

“A mne?” Odvážil sa aj on.

Rozhostil sa v nás zvláštny pokoj. Bolo to však celkom mimo škálu. Ten stav nemal číslo, tvar, ani farbu. Nanajvýš tak vôňu a chuť. Ako keď kvitne baza. Alebo ako keď sestrička Blanka pretiera batérie v umyvárkach tým čudným tyrkysovým dezinfekčným prípravkom.

Srdce

Nakreslila som srdiečko na polopriehľadný papier. Asi hodinu som zbierala odvahu a popritom nervózne krížila nohy. Chcela som ho nalepiť na dvere môjmu susedovi. Aby vedel, že ho má niekto rád. Má smiešne modré gumové papuče, bezfarebné strapaté vlasy a krehký, zhrbený chrbát. Keby som ho po ňom pohladila, dozaista sa poláme a navždy stratí v prievane. Bolo by v tom niečo veľmi definitívne, cítim to. V predsieni má kŕčovitý poriadok a na schránke dojemný, takmer neviditeľný podpis. Ako som sa priblížila k jeho dverám, zavrela som oči a plná neistoty som nakoniec nechala zvíťaziť hlas, ktorý mi vravel, že je čosi čudné na tom nechávať ľuďom srdcia v ich životoch. Bohvie, čo by si mohol pomyslieť. To bolo včera.

Ale dnes zomrel Filip. Vyzeral presne ako Tomáš, ktorý prišiel o jeden článok prsta. Filip mal po celom tele metastázy a nádor na mozgu. Filip daroval Ivane srdce morky naložené vo formaldehyde. Ivana ho vytiahla zo špajze, kam ho kedysi odložila a prikryla prachom spolu so spomienkou na čosi láskavé, čo medzi nimi bolo. Položila srdce v skle na skriňu a zapálila na ňom sviečku.

Nie je nič čudné na tom nechávať ľuďom srdcia v ich životoch.

Tá ružová nehybná hmota ma fascinovala. Dve chlopne orgánu držala po hromade malá čierna hrdzavá zicherka. Srdce zvieraťa bolo skrz-naskrz poprepichované špendlíkmi. Na niektorých z nich boli pripevnené malé ústrižky z novín so slovami ako Modelovaný. Báza. Raj. Neviem, prečo to tak je, ale Ivana vie. Aj Filip. Na plechovom viečku bol vyrytý nápis M O R Č A C I E   S R D C E.

Ivana mi dala do rúk list, ktorý jej kedysi napísal Filip. Čítať si cudzie listy, to je za normálnych okolností zločin. Dnes to bol skutok milosrdenstva.

Písal v ňom o samote a osamelosti, o láske a o duši. Duša je vraj voňavý lotosový kvet. Páčila sa mi najmä jedna veta: OSAMĚLOST JE PORANĚNÍ A MŮŽE SE VYVINOUT V RAKOVINU, a tiež na mňa zapôsobilo toto: KDYŽ MÁ ČLOVĚK RÁD, JE SÁM. PROTOŽE JEN LÁSKA DÁVA ODVAHU K SAMOTĚ.

Filip vyzeral celkom ako Tomáš. Tomáš mi nikdy nepriniesol srdce nijakého mŕtveho zvieraťa zakonzervované v chemikálií, ale neznamená to, že by som mu neverila, že ma mal rád. Tomáš už nemá prst a ani mňa v myšlienkach a je to tak správne, pretože v opúšťaní ľudí je čosi zvrhlého a zároveň krásneho. Musíme sa s tým naučiť žiť, pretože rakovinu si nemôžeme dovoliť. Ak to zvládneme, budeme čistí a zdraví, ako tí ľudia s umelým chrupom čo sa na nás škeria z hlúpych bilbordov všade naokolo.

Zachvíľu odchádzame na autobus do Banskej Štiavnice. Teším sa na cestu. Tri hodiny rozrážať na kolesách autobusu snehové vločky a nikdy ich nedohnať.

Je to v niečom veľmi podobné ako nazbierať odvahu nalepiť komusi srdce na dvere.

Alebo poprepichovať to morčacie špendlíkmi a zakonzervovať ho vo formaldehyde.

Rande

Milujem chodiť na rande. Je to príležitosť ukázať sa v najlepšom svetle. Byť milá a usmiata, vešať na celý svet tú neúnosnú radosť. Pokúsiť sa ho ňou zadusiť.

Ak je totiž všetko v správnej planetárnej konštelácií, moja krása a pôvab vykvitne ako jabloň.

Naposledy som bola na rande s Michalom. Veľmi sa snažil. Prišiel učesaný, v modrej košeli, ktorá mu spoľahlivo kontúrovala oblé pivné bruško. Michal je úspešný a veľa cestuje. Hovoril stále iba o sebe a ja som sa tvárila, že ma zaujímajú všetky tie jeho úspechy a ocenenia a vedomosti, o ktorých tu bľabotal už pol hodinu. Michal mal ostrý nos a ostré čelo a malé oči nemeckého fašistu, vlastne aj na tých vlasoch bolo čosi fašistické, predstavila som si ho s tou malou vtáčou tvárou, ako v škôlke kričí na dievčatá, že sú handry a podľudia, lebo nemajú vtáka, potom ako na základnej škole pitve žaby s výrazom absolútnej slati, ako si na výške vyhľadáva divné porno a ako má z neho radosť, to všetko tam bolo prítomné, cítila som to nosom, pokožkou, šiestym zmyslom, a o to viac ma nudilo, že práve teraz, keď tu pri mne sedí, narovnaný ako keby zožral tyč od mopu, snaží sa tváriť ako celkom normálny chlapec.

Chvíľu sa rozprávame ale netrvá to dlho. Keď sa minú všetky vopred pripravené témy, opýta sa ma, či som hladná.

Samozrejme, že som hladná. Ja som vždy hladná. A najviac hladná som vtedy, keď sa nudím.

No dobre, toto som mu nepovedala. Toto som si iba pomyslela.

Miesto toho som sa milo usmiala a prikývla.

Áno, dobre, som pokrytec. Áno, dobre, za to, že občas nie som v súlade sama so sebou, skončím v pekle, ktoré bude vyzerať celkom ako tento svet, akurát v ňom nebudú existovať belgické hranolčeky s limetkovým dipom a nikdy v ňom nebude pršať.

Povedal, že fajn, a vzal ma k rieke, kde vraj majú skvelé burgre. Kráčali sme v tichu jeden vedľa druhého.

Napína ma na útek. Vidina jedla mi však dodáva trpezlivosť. Chlácholí ma a šepká mi, aby som predsa len zostala.

Michal objednal jedlo. Čakali sme naň s napätým výrazom v tvári, s kŕčovitým úsmevom sme si čosi mrmlali, aha, už to je, podal mi mastnú papierovú misku a v nej kusisko mäsa v žemli, z ktorého by som dokázala nakŕmiť celú moju rodinu.

Odkráčali sme k rieke, dali si letmý slalom medzi japonskými turistami a usadili sa na lavičky.

Zajedáme trápne ticho.

On to nezvládne – oznámi mi asi pätnásť minút po tom, čo som mala posledné sústo dávno v sebe. Mala som čo robiť, aby som si do úst nenacpala aj pokrkvané papierové utierky a papierový košík z ktorého stekal olej.

Nemôžem za to. Keď sa nudím, musím jesť. Niečo si neustále cpať do úst. Orálne sa stimulovať.

Potom vstal a tým istým šiestym zmyslom, ktorým som odhalila jeho fašistickú minulosť, som pochopila, že šiel s najväčšou pravdepodobnosťou vyhodiť zvyšky svojej večere do koša.

Rozbehla som sa za ním a zakričala som:

NIE!

To bolo myslím prvý a posledný krát, čo som utekala za nejakým mužom.

Otočil sa a pozeral na mňa ako na debila.

Natiahla som ruky k jeho hrudi.

Hádam to nechceš vyhodiť?!

No… Pôvodne som chcel…

A tak som po Michalovi dojedla jeho večeru.

Toto ešte žiadna žena neurobila – povedal. Mama ma naučila brať podobné vyhlásenia za každých okolností ako lichôtku.

Mastná cibuľa mi padala z úst na kolená a zanechala na mojich červených pančuškách olejové fľaky, ktoré nikdy nepôjdu oprať.

Zacítila som medovú vôňu jabloňového kvetu.

Bola by som radšej, keby mi nevadilo, že som hladná. Keby som si musela šetriť energiu na ten úžas zo spriaznenosti. Keby som nestíhala dýchať a rýchlo hltala vzduch, len aby som povedala všetko, čo mi v tom krásnom vesmíre medzi mužom a ženou zíde na um.

Keby som sa tak príšerne nenudila.

Možno na ďalšom rande.

Papierová hranica

Simona si myslí, že umrie sama vo svojom byte, obklopená jedovatými rastlinami, s mačkami na hrudi, pri zapnutej práčke plnej mokrej bielizne. Keď sa tak stane, budú zatiahnuté rolety a nájde ju až sused, ktorý bude chcieť naspäť svoju vŕtačku a od zúfalstva vylomí na Simoninom byte dvere. Simona má rada Duran Duran a netypické tvary umývadiel. Miluje vôňu Poême od Lancôme. Vždy si dá kvapku do nohavičiek a dve kvapky pod stehná, na miesto, kde sa jej ohýbajú kolená. Naučila ju to jej babka, primárka, ktorá vravela – nikdy nevieš, kedy ťa zrazí auto a kto ťa bude na príjme vyzliekať.

Rora verí v súzvuk energií, homeopatickú liečbu a kompatibilné duše. Vyštudovala aplikovanú informatiku a na šiji má vytetovaný lotosový kvet. Najradšej má svoj rituál – páliť vonné tyčinky s vôňou pačuli a jazmínu, tlačiť k sebe dlane a prosiť vesmír o spriaznenú bytosť. Keď sa však niekto taký z času na čas objaví, väčšinou vždy utečie, pretože Rora sa na verejnosti nedokáže vzdať svojho obľúbeného preslovu – dnešní chlapi, to sú kastrované kurvičky ich vlastných matiek.

Vanda je z Moravy, má zvláštny prízvuk a pehavý dekolt. Keď jej na ulici zastaví biela dodávka, vždy sa k nej dôverčivo priblíži a cíti sa vinná, keď musí pupkatému vodičovi vysvetľovať, že s ním nemôže nikam ísť, pretože proste… Nemôže. Každý mesiac si dá v kozmetickom salóne nalepiť umelé mihalnice, ktoré si potom v piatkovej podnapitej nálade vytrháva. Rozcíti ju každá romantická dráma. Raz sa dokonca rozplakala pri veľmi citlivom spracovaní naratívu úvodnej časti jedného pornofilmu.

Líza má panickú poruchu a predmet jej trýznivých úzkostí je premenlivý. Raz sa bojí vojny, inokedy invázie exotického hmyzu, väčšinou však smrti ako takej. Najnovšie má hrôzu zo slnečného žiarenia. Vždy, keď zacíti, ako sa jej zohrieva pokožka na uchu alebo na spánkoch, začne sa triasť a uvažuje, či by bolo rozumnejšie preťať si žily, alebo sa obesiť. Líza pracuje v papiernictve na Čerešňovej ulici, ktoré sa zo záhadných príčin drží pri živote už štyridsať rokov. Keď sa nikto nepozerá, ponára si tvár do nových zápisníkov, vdychuje ich vôňu a je extaticky šťastná.

Simona, Rora, Vanda a Líza sedia na terase kaviarne v Banskej Štiavnici. Leto im páli do tváre a ony sa mračia. Niekto by si mohol pomyslieť, že sú zatrpknuté a že ich trápi osamelosť.

A že sú nabrúsené na Soňu, uhladenú blondínku bez paniformných stavov, mačiek, divných rituálov a výbuchov hnevu, ktorá vonia ako pomarančový džús a karamelky a nikdy sa pre nič netrápi.

Že by niekde vo vnútri chceli byť presne ako Soňa, ktorá nemá na nič názor a preto nemá v živote problémy. Soňa, ktorá je tvárna ako plastelína, s nemenným výrazom v tvári, ktorá so všetkým a s každým súhlasí.

Soňa, ktorá pozná pravdu – že muži neznášajú komplikované ženy, ktoré sa stále brblú v dákych svojich sračkách, ktoré im skáču do reči a ktoré sa vyznajú v atletike alebo dokážu naladiť klavír.

Soňa, ktorá si nechá platiť večere a nosiť tašky a nevie, čo je to zlosť na leveli Armagedon.

Líza sa pri myšlienke na Soňu roztrasie a predstavuje si, ako jej trhá vlasy.

Vanda povie vždy čosi múdre, zasmeje sa, a potom sa smeje tak dlho, až nakoniec začne plakať.

Keď to príde na Roru, utečie do posilňovne a dvíha na bench press sedemdesiat kilové činky.

Simona sa potichu usmieva a dúfa, že skutočná láska vychádza z podstaty šialenstva a neregulovateľnej energie.

Líza povie, že nerozumie, prečo sa všetci muži tvária, že milujú neuchopiteľné ženy, keď to nie je pravda.

Rora tvrdí, že nenormálnosť je možno tak sexi, ale muži potrebujú istotu, pokoj a bezpečie. A potom ešte oprať, pohladkať a roztiahnuť nohy.

A keď sa začnú nudiť, za kým nakoniec dolezú? – spýta sa Simona.

Za svojou mamičkou, predsa – odpovie Rora.

Ticho napustené myšlienkami preruší Líza. Mali by sme byť iné – povie, ako keby začínala nejakú veľkú bitku. Ako keby išla vyhrať niečo dôležité pre celé ženské pokolenie.

Vanda ráta mraky nad svojou hlavou a myslí na to, že byť normálna, to je hranica tenká ako papier.

Zavolajú si taxík a skryjú sa na zastávke pred letným dažďom. O chvíľu príde červené auto so sympatickým vodičom.

Kam to bude?

Zatiaľ len tak krúžte.

Simona na zadnom sedadle obvoláva všetky okolité nemocnice.

Po pár minútach odloží telefón do tašky.

V lepšom prípade elektrošoky, v tom horšom lobotómia – povie ostatným dievčatám zhrozene.

Nemáme na výber.

Na Konvalinkovú sedem, prosím.

Taxikár mal krásne oči. Šibalsky sa mu leskli.

Nádych, výdych. Bude to rýchle.

A tak žili šťastne, až kým nepomreli.

Rieka

Zobudiť sa o 6:51, v čase, kedy ty ešte len zaspávaš.

Zahnať prvú myšlienku na teba, ktorá sa zahryzne do čriev a uvažovať o tom, že peklo, to je tiché pískanie v ušiach, ktoré nikdy neprestane.

Uvariť si kávu a vziať si ju so sebou do sklenenej nádobky od cviklovej nátierky.

Sadnúť si na bicykel, cítiť ľadový vzduch na krku, prikrčiť sa pod Slnkom a doviezť sa až k Dunaju. Ešte nie je ani osem.

Pustiť si z telefónu Müllera, mať mokré oči a robiť grimasy. Potom počúvať rieku, ako naráža o lode.

Celkom ako keď ja narážam v myšlienkach o teba.

Voda prúdi ďalej. Je hnedá a páchne ako vlhké handry. Niekde bude dozaista azúrová. Ako ráno nad Bratislavským hradom.

Ako čistá voda.

Nechať ťa ísť znamená dovoliť ti ísť.

Položiť ťa na vlny a prizerať sa, ako ťa unášajú tvojim smerom.

Vzdať sa svojho nároku na ideály, ktorý mi aj tak nepatrí.

Zakývať ti a popriať ti veľa šťastia.

Nesnažiť sa tak veľmi vysvetliť ti to, pretože na to musíš prísť ty sám.

Rovnako ako ja.

Keď si budeme rozumieť, spoznáme to tak, že sa už nebudeme potrebovať rozprávať.

Keď budem rozumieť, spoznám to tak, že už nebudem viac ako hrdzavá loď s nápisom Tatjana, ktorá pláva proti prúdu rieky.