Bežím taký svoj introvertný maratón. Bratiska v noci, obalená alobalom, nevie, že keď zaspí, že mi zosunie hlavu na rameno ako mŕtve vtáča, že jej z pootvorených úst vytečie slina do môjho lona.

Budem jej ískať vlasy. Vychovala ma, budeme spolu v dobrom aj zlom. Ten ročný románik s Českom mi hádam odpustí. Ten celoživotný románik s arogantnými developermi bez štipky súdnosti jej hádam odpustím.

Bežím, no je to vlastne veľmi pomalý pohyb, ktorý má tak blízko státiu, až sa občas zdá, že kráčam dozadu.

Bežím tým spiatočníckym krokom, predbieham autá v zápche a považujem to za nadživotný výkon, dívam sa na ľudí, ktorí sa budú dnes večer doma miesto milovania radšej dívať na Farmu a hodnotiť outfit Kvety Horváthovej.

Predbieham udalosti, ktoré budú nepríjemné (moja mama hovorila – si nepríjemný jak vred na riti alebo ešte – si nepríjemný jak vírus na vánoce, vyber si, čo sa ti páči viac), no ja musím dovoliť, aby sa stali, za odmenu dostanem ďalší mikroskopický črep zrkadla a zase o čosi lepšie uvidím tú nepríjemnú pravdu, napríklad že si asi naozaj musel prísť, aby som ubrala z tej svojej nekonečnej lásky, ktorá nakoniec nie je ničím iným, než strachom z nelásky.

Je to beh na dlhé trate, toto státie. Vyberiem sa pomaly vpred. Lístie chrúme pod nohami zatiaľ čo míňam desiatky billboardov s neúprimnými tvárami ambicióznych čuráčikov, čo sa už len trasú o svoje primátorské kresielko a popritom nasľubujú hory-doly, hlavne veľa zelene a skvelé parkovanie – bude to priam orgazmické, koľko nových garáží vyrastie pod našimi balkónmi. Míňam dvoch chlapcov, s vytupeným úsmevom mi podávajú do ruky igelitovú tašku s nápisom JÁN BUOCIK, poviem im – chlapci, nebláznite! – a cítim sa pri tom ako stará žena.

Hlavné je, že som zachovala dekorum. Marko by bol rád.

Vďaka bohu, že nerozumiem politike. V mojom svete má totiž oveľa väčší význam kresliť kriedami na chodník vesmírne rakety s pohonom na dobré slovo – teraz sa mi možno smeješ, ale keď budeš hliníkovou lyžicou tlačiť do hlavy perkelt bez chuti v jedálni na pezinskej Cajle, budem sa smiať ja.

Dobre, potom si poplačem spolu s tebou, nie som žiadna bezcitná suka, nakreslím ti jednu raketu, ty sa vyserieš na politiku a ja trochu dospejem. Platí?

Mozog mi mäkne ako vajce v octe, melanchólia nedáva na výber, príde ako teta z Kyjeva, zazvoní o trochu tuhšie, než sa patrí a o dve sekundy na to trieska päsťou do tej úbohej drevotriesky, ona sa skrátka nepýta, či ju ubytujete.

Ešte neviem, že dnes v noci bude liať a ty to zistíš až ráno. Mohli by sme si zavolať a chvíľu sa o tom porozprávať. O tom, že pršalo, napríklad. O týždeň je to všetko preč.

a) Ľudia nie sú pokusné králiky.

b) Nikdy sa netvár, že miluješ niekoho, koho nemiluješ.

c) Nechci po nikom, aby ťa miloval, pokiaľ ťa nemiluje.

d) Ľudia sú fajn, väčšinou zaujímaví a niektorým sa dokonca lesknú oči.

e) Ľudia, ktorí nemajú radi zvieratá, nemajú radi ani ľudí.

f) Ľudia, ktorí nemajú radi ľudí, majú v hrudnom koši púšť a na nej večný požiar a v hlave vykričaný dom, v ktorom sa súloží za dávku pervitínu a v tele schátralé sanatórium, v ktorom straší.

g) Keď počúvam v autobuse cez slúchadlá hudbu, tancujem a občas si aj zaspievam. Som pravdepodobne jediná, ktorej sa to zdá byť super a odvážne, ale to nie je dôležité. Alebo – hádam celkom naopak – práve to je dôležité.

h) Billboardy špatia mesto. Zneucťujú ho podobne ako zneucťujú muži bez vkusu svoje ženy tým, že ich navliekajú do lacných handier, ktoré stoja veľmi veľa peňazí. Akoby si chceli svojou vyobliekanou partnerkou zastabilizovať rozochvený pocit vlastnej hodnoty. Ale občas vedia prekvapiť. Aj grafici, aj muži.

i) Keby bolo v Bratislave menej billboardov, mesto by viac dýchalo a malo by chuť si so mnou zatancovať v rannej šesťdesiatosmičke.

j) Môj sused, pán Ivan, je slepý, no napriek tomu vždy dokonale oblečený. Svojho slepeckého psa nejde vyvenčiť inak než v ožehlenom saku, nohaviciach s pukmi a slušivej baretke. Vždy mi odzdraví tlmeným “dobrý večer” a mierne sa pri tom ukloní.

k) Keby pán Ivan videl, že trendom jari 2018 boli umelinové tepláky s bielym pozdĺžnym pásom naboku v kombinácií s topánkami na opätku, sprvu by bol dozaista mierne zmätený, no potom by si – ako správny elegán – iba napravil baretku a bez slova vykročil vpred.

l) Od zajtra sa pekne obliekam, nech sa deje čokoľvek. Z úcty k sebe i k pánu Ivanovi.

Tá kniha o bohu sa ku mne dostala od dievčaťa, ktoré skončilo v cvokhause.

Ťažko povedať, či sa zbláznila pre to, že jej boh zjavil svoju láskavú tvár, alebo preto, že jej – práve naopak – nezjavil vôbec nič.

Ale tá kniha nemohla byť príčinou. Chcem povedať, že by bolo zvláštne, keby áno, pretože bola písaná veľmi nenásilne, bez škrupule a fanatizmu, bez všetkých tých kecov o tom, že ČLOVEK JE HRIEŠNY UŽ LEN PRETO, LEBO SA NARODIL, alebo AKÉ HROZNÉ JE POUŽÍVAŤ TELO NA ÚČELY SVETSKÝCH POTEŠENÍ. Také knihy liezli na nervy všetkým, nie len mne, a popravde sa čudujem, že si to cirkev svätá katolícka nevšimla už skôr. Zjavne tam však kdesi-ktosi načrel do tajov PR a marketingu a pochopil, že lepšie to pôjde cez pokoj a pozitívne afirmácie. Obchodník predsa nemôže predávať pečivo a svojim zákazníkom sľubovať, že sa mu z neho zapečú črevá. Ani zubné pasty, z ktorých hnijú zuby. To je čistý krach, tak to jednoducho nefunguje.

Knižky o bohu, ktoré volia láskavý tón, sa tak postupne stávajú dostupnými pre širšie publikum, nie len pre masochistov, čo si v dôsledku defektov z detstva potrebujú soliť svoje rany myšlienkami o takých veciach, ako je napríklad Vina, ktorá je na veky vekov zažratá v duši človeka a nedá sa ničím zmyť.

To dievča, volajme ju Soňa, je nezvestná vyše dvoch rokov. Nezostalo po nej nič, ani profil na facebooku, akurát tá kniha o bohu, ktorú si občas otvorím niekde v strede.

Sranda bola, keď som si v nej včera zalistovala a na náhodnej strane som prečítala: “Viera v boha nie je o čítaní z biblie na náhodne otvorených stránkach, na miestach, kde vám zrovna spadne ukazovák, na miestach, kde túžite nájsť vopred vyžiadané odpovede na všetky vaše otázky.”

Boh má zmysel pre humor a vie aj to, čo vie Stephen King (samozrejme, že to vie, veď je boh – teda, boh je boh – nie Steven King… Ach, viete ako som to myslela, však?), a to, že písanie je najčírejšia forma telepatie, vďaka ktorej sa spojíte s kýmkoľvek bez ohľadu na hranice priestoru i času. Tak sa vďaka písaniu mohol spojiť T. S. Eliot s Homérom a s Homérom Remarque. O pár desaťročí neskôr vysielal Remarque svojimi románmi myšlienky Haline Pawlowskej a s tou sa môžem teraz spojiť ja každé ráno na záchode (a ak by som chcela byť veľmi dramatická, poviem, že som vďaka Haline prepojená rovnako s Remarqueom ako s Homérom, ale tentokrát sa budem držať na uzde). V teórií žurnalistiky sa tento jav volá intertextualita, ale tento terminus technicus používať nebudem – je nezaujímavý a škrobený – ako väčšina vecí, ktoré v našich končinách vyučujú teoretici žurnalistiky.

Musím priznať, že sa mi trochu spotili dlane, keď som pomyslela na Soňu, keď som sa do nej pokúsila vcítiť a keď sa mi to dokonca raz podarilo. Musím povedať, že nie je nič príjemné na tom, keď myseľ nenávratne opustí telo a telo je ešte živé (niekto si myslí, že myseľ je v hlave, ale myseľ je určite v tele, ak nie mimo neho), muselo to byť hrozné, ten proces zblázňovania sa (všetci lingvisti a teoretici žurnalistiky – odpusťte), predstavujem si to ako neviditeľný hnisavý a boľavý nádor, ktorý je schopný narásť v priebehu niekoľkých hodín do nadživotnej veľkosti a ucpať vám zvnútra celé telo, všetky jeho tepny, cievy a vlásočnice, preliezť až do mozgu a vytlačiť vám cez jemné štrbinky v lebke všetko, čo ste doteraz považovali za rozum a jeho súčasti.

Rada by som sa na to opýtala Soni, ale bola nezvestná. Že aké to je, zblázniť sa, a či má z toho vôbec ešte strach.

Skúsila som teda znova zalistovať v knihe, dúfajúc, že ma boh nepošle zase raz doprdele vetou o tom, čo JE alebo NIE JE viera. Potrebovala som vyžiadanú odpoveď, potrebovala som sa dozvedieť, prečo sa Soňa zbláznila, kde je, čo robí a či sa zbláznim aj ja, pokiaľ budem alebo nebudem čítať takéto knihy a priveľa sa zaoberať diagnózami označenými písmenom F.

Potom bola chvíľu tma. Pamätám si, ako som – nevedno prečo – stála nahá pri jazere a kŕmila labute prázdnymi plechovkami od piva. Tancovala som pri tom ako harekrišnáci na Obchodnej ulici, len s tým rozdielom, že som od nikoho nič nechcela.

Soňa stála pri mne a bez toho, aby sme niečo čítali alebo písali, sme si telepaticky vyslali pár informácií, ktoré sú pre život v tejto skutočnosti celkom nepoužiteľné. Ale zrazu sme vedeli všetko, čo bolo treba.

V deň, kedy som prečítala celú knihu a nič som si od nej nesľubovala, ma prepustili. Prišiel po mňa otec, zabalil ma do deky – ja som mu povedala – otec, ja nemám polámané telo – ale on ma stále držal zababušenú v tej hrubej teplej látke, bola som jeho malé dievčatko vo veľkom, dvadsaťpäťročnom tele, vonku pražilo slnko a ľady medzi mnou a mojim otcom nerozpúšťalo teplo, ale otcov smútok, ktorý bol síce ťažký ako staré oblé kontajnery na sklo, no bol skutočným a pravým dôkazom jeho lásky ku mne.

Ten smútok nás spojil. Teda, nie, tá láska nás spojila. Ale ono je to nakoniec jedno a to isté.

Pomyslela som na Soňu a v predstave ju zabalila do bielej huňatej deky.

Vôbec to nebolo také strašné a aj tak išlo iba o jedno.

Zdá sa, že niektoré knihy si človek musí prečítať dvakrát.

Mám dve babky. Jedna ešte žije, tá druhá zomrela pár dní pred tým, než som prišla na svet.

Občas ju cítim na dlaniach, väčšinou keď idem spať. Dáva na mňa pozor.

Ani jedna z mojich starých mám v sebe nezavraždila bohyňu zmyselnosti. Duch Afrodity zotrváva aj v pokročilom veku prestupujúc telo niekoľkonásobne – rozmerom, hmotnosťou, hustotou. To je obdivuhodné. Je predsa toľko mladých dievčat, ktoré v záchvate martýrstva presvedčia samé seba, že ich krásne a zdravé telo je len bremenom duše.

Stará mama, ktorá už nežije, bola skutočná dáma, možno že posledná, akú si Bratislava môže pamätať. Ambiciózna primárka, zakladateľka novorodeneckého oddelenia na Šulekovej ulici, z jej ostrých kľúčnych kostí sa od rána do noci po mikroskopických kvapôčkach vyparoval mošus, pačuli a vanilka. Bola to vôňa na odpadnutie, iba pre silné povahy. Na novučičkej Felicii jej môj dedko prirobil akýsi intergalaktický výfuk, aby každý počul, kedy ideme my.

Teda, oni, ale ja som bola nakoniec tiež súčasťou, isto som bola naplánovaná už v roku 1964. Aj ty si bol už v poradovníku.

Stará mama Jana si na výške písala denník. Mala v ňom dlhý zoznam s menami chlapcov. Ľúbila Viktora, ale Viktor jej na cvikách neopätoval pohľad. Bol príliš plachý a nesmelý a nakoniec prepásol svoju šancu. Karol bol iba kamarát, Martin nezrelý a Fero príliš dobiedzal – i keď v istých ohľadoch bol veľmi správny. Fero je môj dedko. Nakoniec sa zaň vydala a mala s ním dve deti, moju mamu Mišu a jej sestru Bašku. Babka Jana nebola z tých žien, ktoré by sa dokázali zmieriť s nezdarom či robiť kompromisy. A tak napísala jedného pekného dňa môjmu dedkovi list, v ktorom stálo – Fero, zbohom, ja chcem ráno stáť bosá na balkóne, cítiť vôňu kávy a mať pohodu. A potom tresla dverami a odišla za dedom Janom, s ktorým nás síce nespájala krv, ale zato tam bolo prítomné niečo oveľa dôležitejšie – milota, ľudskosť a srdečnosť.

Dedko Fero vtedy vraj dva roky nevyliezol z domu a prekladal ruské knihy o lietadlách za ktoré získal literárne ceny. Asi to tak býva, že ak chce človek získať ocenenia, musí byť prv riadne zúfalý a sám. Nakoniec na letisku spoznal babku Majku a vesmír sa vrátil späť do rovnováhy. Pred pár dňami mi na obede povedal – Karolínka, to nie je dobré, keď si baba vezme prvého chlapa, s ktorým sa vyspí. Potom si v štyridsiatke uvedomí, o čo všetko prišla, a začne vymýšľať.

Babke Jane určite nešlo o prvoplánové telesné radovánky, išlo jej skutočne o tú kávu, balkón a pohodu, dedko to všetko vie, iba si to pomenoval po svojom. Dôležité je, že na sklonku života jej odpustil, pretože ju pochopil. Všetko je zrazu priezračne jasné, keď máme tie správne slová a dokážeme porozumieť, však?

Druhá babka, Muca, tá je z celkom inej planéty. Okope vinohrad a ostrihá jabloň, nevynechá jediný koncert v kultúrnom dome, energie má toľko, že keď nemá čo na práci, začne po dome presúvať skrine (aj roldory) a môjho dedka možno milovala a možno nie, no ak mám byť úprimná, myslím, že si túto otázku nikdy nepoložila. Brala veci tak, ako sú. Či je to prejavom malosti ducha alebo, naopak, istej formy životnej múdrosti, neviem posúdiť. Dôležité je, že keď dedo Mišo po dlhoročnom trápení zomrel, babka začala žiť. So ženatým mužom, ktorý so svojou manželkou nie je šťastný, no má morálne mantinely – nemôže ju opustiť, pretože je chorá. S otcom vyhadzujeme platíčka viagry, ktoré babka necháva nedbalo pohodené po dome. Synchronizovane sa chytáme za hlavu a prevraciame očami. A možno jej nakoniec iba závidíme. Že babke ťahá na osemdesiat a pritom má bohatší kultúrny aj sexuálny život ako my všetci dohromady.

Zmyselnosť ide ruka v ruke s nedbalosťou a odvahou.

Odvahou odísť zo vzťahu, v ktorom už nie je pohoda a nevonia v ňom káva. Rozviesť sa v dobe, kedy znamená rozvod spoločenskú samovraždu. Vydať sa za muža, s ktorým som sa zoznámila v roku 1987 cez telefón.

Odvahou prísť do vzťahu, v ktorom sa nenávratne pokazili dotyky a užívať si rozkoše tela i duše aj na staré kolená.

Tak toto ma naučili moje staré mamy. Keď udrie jeseň, až do jari nosím na kľúčnych kostiach ťažký Dior s vanilkou a pačuli. A ešte mám recept na olejovú bábovku, včera sa mi dosť vydarila.

Japonský turista v miernom úklone si v Cafe Piano objednáva maslový croissant. My sme si dali dve kapučína a sadli si do parku patriacemu bežcom – všetci tu behajú alebo aspoň rýchlo chodia, my len sedíme a máme tu plastovú misu s ananásom, dve žemle s vajcom, banánové kekse a kešu orechy. Je tu nekonečné ticho, voda stojí ale občas sa v nej niečo zavrtí, zavlní, vrtošivá voda, deväť hodín pokrútené chrbty v autobuse a teraz tu oddychujeme na lavičkách (ako keby sme mali od čoho) a dívame sa na domy, ktoré sú pozliepané tam zo socrealizmu, hentam kdesi nejaký lomený oblúk, tam plastové okno a na streche drevená prístavba – asi terasa – bohvie, načo komu slúži – bohvie, načo komu slúžime, polepené ktoviezčoho, my dve, zvláštne mozaiky zo zrkadiel. V ušiach mám ešte stále všetku lásku Tori Amos a debaty o odpade a neodpade – odpad je vraj nekonečne cenná surovina a páči sa mi predstava, že aj ľudia, ktorí prispeli k tomu, aby bol váš život v určitom období skurvený a špinavý, sú nakoniec niečo ako cenná surovina. Žužleme ten ananás a rátame okruhy staršiemu Nemcovi s potetovaným lýtkom, povzbudzujeme ho, držíme mu palce, nevieme, čo sa bude najbližšie dni diať a nevadí nám, že netušíme, kde sme. Môj pocit z Berlína je, že Nemci sú buď a) bežci alebo b) bezdomovci. Dúfam, že zajtra si prenajmeme bicykle a budeme mať vietor vo vlasoch a naučíme sa milovať všetkých nemecky uniformných bežcov vo veksláckych bundách a budeme hladiť strapaté zatúlané psy a vstupovať si do svedomia. Už zajtra!

11:04

Čakáme pred hotelom Novotel, podobný bol aj vo Varšave. To bolo asi pred dvoma rokmi, cestovali sme tam nočným vlakom v ktorom spala cudzia žena a drkotal tam Poltergeist a my sme mali v taške malé mača, Fragolu. Bola tak malá, že sa nevedela sama ani vysrať, a tak sme jej museli krúžiť prstami po brušku, až kým z nej nevytiekla malá hnedá škvrnka. Keď zamňaučala, začali sme nasilu kašľať a bolo to asi tak nenápadné, ako keď si niekto niekde prdne a začne náhle vŕzgať stoličkou alebo dupať nohami. Sedíme na obrubníku, čakáme na Severína, čochvíľa má prísť, sledujeme ľudí, ale oni nás majú celkom na háku. Bodaj by som sa takto cítila aj doma, v Bratislave. My si ideme zatiaľ celkom punk, na záchodoch v Burgerkingu sme si prezliekli špinavé nohavičky za čisté, umyly si zuby a prepúdrovali si pokrčené tváre. Čakáme na zastávke Tiergarten, je to tuším zastávka Nás, Detí zo stanice ZOO, zhodneme sa na tom, že by sme si mali tú knihu požičať alebo lepšie – zohnať z nejakého antikvariátu a potom si ju po večeroch čítať – pretože čítať si po večeroch je druhá najlepšia činnosť, ktorú môžete robiť, keď je noc hustá ako hruškový lekvár a vy máte zrovna chuť na blízkosť a trochu vzrušenia.

Prišiel Severín, povedal nám “čauté, babýý”, dal nám dary – Ivane vešiak na kľúče s mačacou hlavou a mne plagáty a knihu How to Picnic s najotrasnejšími fotkami jedla, aké som kedy videla. Kým sa Severín vyparil (lebo ľudia ako Severín sa musia občas vypariť), my sme vošli do kaviarne plnej rastlín. Trochu si vyčítam, že môj život občas vyzerá ako ničím neprerušované sedenie pri káve. Oddych zabíja tvorivosť. Videli ste už niekedy deti oddychovať? Steny sú pistáciovo zelené, rohy miestnosti zohrievajú obrovské staré lampy so zlatými tienidlami a všetci, čo tu sú, sa zanietene rozprávajú s tým druhým. Nikto si tu neožaruje tvár modrým svetlom z mobilu. Nikto neoddychuje. Ivana si otvára knižku, ja si čmáram a obe vieme, že je dobré občas vedieť a vlastne aj chcieť existovať jedna vedľa druhej iba tak, v tichosti. Poprosím Ivanu, aby mi prečítala náhodnú vetu z knižky, čo práve žmolí v rukách, ona mi povie – “to jsem, samozřejmě zistil”. Tá knižka sa volá Čas v Praze. V Prahe toho človek zistí… Aj ja som mala nutkanie počas pobytu v Prahe písať knihu, ale chýbal mi k tomu humor a moje srdce bolo v tom období z ortute a priveľa som používala slovo “ja”. Humor mi chýba aj teraz a bez humoru by človek nemal ani len upratovať, “ja” sa snažím zo všetkých síl nahradiť slovom (ale hlavne skutkom) “ty”, ale ortuť zakázali a to srdce je slobodnejšie, než bolo včera.

Práve sme sa ubytovali. Bývame v hosteli 36 Rooms, netečie tu teplá voda a recepčná nevie po Nemecky. To nič, veď ani my nevieme. Z Youtube si púšťa argentínske balady, skáče sem a tam, my zatiaľ čakáme na spráchnivených gaučoch. Požičiame si uteráky a kráčame po obrovských starých drevených schodoch na štvrté poschodie. Izba je prázdna, asi preto, lebo je to tak dobré, lebo človeku netreba viac než okno a matrac. Štyri plechové skrine a komoda z drevotriesky sú prežitok, ešte že si do nich nemáme čo uložiť. Ešte stále som neprišla na to, čo tu robíme. Asi nasávame atmošku. Cestovať iba pre cestovanie je hlúposť, ako všetko samoúčelné. Patrilo by sa Berlínu niečo vrátiť naspäť. Možno mu bude stačiť tento text. Že o ňom hovorím pekne, aj keď si na to dozaista nepotrpí. Čašník sa zasmial, keď som sa spýtala, či majú koláče. Všade samé pivo, pijú ho aj decká v kočiaroch miesto Sunaru, všetky ostatné hmoty a tekutiny sú strata času, veď fajn, keď sa vám takto žije dobre. Vidno vám to na tvárach, že ste spokojní. Ale isto to nebude len o pive, isto v tom budú aj tie vaše bicykle.

Zase raz uvažujem o pohodlí. Je fajn, že nemusíme utekať pred vojnou. Možno však, že by bolo cestovanie o čosi napínavejšie, keby sme museli preskakovať Berlínsky múr a išlo by nám popri tom o život. Vážiť si život znamená ctiť si ho aj vo chvíľach nudy, nie len v hraničných situáciách, na pokraji smrti. Ešte stále si to musím pripomínať, ešte stále sa to musím učiť. Spôsob, akým ľudia cestujú dnes, ma rozosmieva – veď väčšina metropol je iba akoby obkreslená podľa jednej a tej istej šablóny železo-sklo-betónového zábavného parku. Ja chcem chodiť po zabudnutých uličkách, stratiť sa, poflakovať sa po všetkých možných perifériách a na centrum ani len nepomyslieť. Vo väčšine prípadov však pri cestovaní o nič nejde. Človek nemá čo stratiť, ani získať. Nemá čo riskovať, nemá sa kde zatúlať, šanca, že sa dostane do úzkych je žalostne mizivá a keď sa človek nedostane občas do úzkych, zabúda na svoju človečiu podstatu, stáva sa z neho zvieratko, ktoré treba len napojiť a nakŕmiť, keď sa nevie vysrať, pokrúžiť mu prstami po brušku, pohladiť a dať mu prístelku na spánok, stáva sa z neho vyhľadávač príjemného. Dívam sa na odraz svojej tváre v Severínových okuliaroch a zistím, že mám pod nosom nalepený veľký šušeň. Začnem sa smiať, aj Severín sa smeje, potom mi povie, že ma má rád. Aj skrz ten nechutný šušeň? – spýtam sa ho. On mi odpovie, že práve vďaka nemu.

Ležím na izbe a ovoniavam si zápästie. Uspávam sa kokosovou voňavkou, presne takú mala Paula. Vraciam sa v spomienkach do bytu na Palisádach 27, to boli časy, samá kola, čipsy a sladkosti, plagát Orlanda Blooma v roli Legolasa, prvé chvenie v bruchu, nemalo to nič spoločné s kolou, čipsami a sladkosťami, učili sme sa bozkávať na vlastných rukách, keď mi je občas smutno, robím to aj dnes, noačo, ľudia robia horšie veci. Chytali sme mačky na dvore, priväzovali ich na špagát s tým najlepším úmyslom (spomeniem si na zožit od pekného Čecha s nápisom Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami) a premietali si diapozitívy na stenu, to bolo v čase, keď sme sa vedeli spojiť s mimozemšťanmi a dokázali sme levitovať a ovládať počasie, aj keď sme nemali rozprašovacie lietadlá ani jodid strieborný. Občas sme z pevnej linky vytočili náhodné číslo a vymýšľali si hlúposti. Raz sme sa dovolali akejsi starej pani, vycítili jej samotu i osamelosť a tak sme jej začali spievať detskými hláskami koledy. To bolo asi v roku 2002.

Severín zrazu zakričí: “Toto je život! Čo tam, kurva, chodíš do roboty?” a hodí sa na posteľ. Budeme sa smiať celé dva dni v kuse a budú nás bolieť bruchá a líca, presne ako keď sme s Paulou volali dôchodcom a so zavretými očami si oblizovali dlane. Dívam sa na toho chlapca, robí ma zvedavou, rada sa obklopujem ľuďmi, ktorí mi pripomínajú, že byť zvedavý je sranda a že nie je žiadna hanba povýšiť srandu na zmysel svojej existencie.

Severín je nekonečne slobodný a ja by som si z neho mala brať príklad. Čo tam, kurva, chodím do roboty? Mohla by som miesto toho otvárať neobývané stavby hockde po svete a robiť z nich squaty, šiť si oblečenie z handier, variť večere z odpadkov, triediť odpadky, upratovať odpadky. Veď všetkého je prebytok, jedla i peňazí, nábytku, šiat, ľudí, všetko má potenciál stať sa odpadom a teda ním už na určitej úrovni dávno je. Prečo sedím v kancli a ničím si chrbát a zotročujem samú seba myšlienkami na to, čo všetko musím a nesmiem? Prečo nie som slobodná ako Severín? Rozbehnem sa od svojej postele k Severínovi a vyskočím mu na chrbát. Picháme si prsty medzi rebrá, vypadáva mi huba z pántov, nohy mám v lufte, keby ma teraz pustil na zem, rozbijem si hlavu. Tá predstava ma rozosmeje ešte viac.

Raňajkujeme v parku v časti Kreutzplatz. S Ivanou sme si kúpili nugátové kroazány a jablkové taštičky, Severín vybavil od Afričana pri parku gram trávy, slnko nám praží na krky, sledujeme policajta, ako sa prehrabuje v kríkoch a hľadá v nich pervitínové skladačky. Ďalší černoch leží na tráve a púšťa si z mobilu reggae. Snažím sa vypestovať si úctu ku všetkým hudobným žánrom. Občas je to ťažké, pri techne a reggae zvlášť. Požičiavame si bicykle od pekného Nemca, má špinavé nechty a šibalský úsmev, aj predávať a servisovať bicykle znie krásne, raz budem robiť presne to, čo on. Šliapneme do pedálov a vtedy sa to všetko rozbehne, všetko v nás je rýchle, náš dych, naše srdcia, naše túžby, svet sa, naopak, spomalí, zaspí, môžeme mu kukať do nozdier a smiať sa na tom, ako chrápe, nevieme, kam ideme, ale ideme, a na ničom inom nezáleží. Som šťastné dieťa, cesta ma kolíše ako kolotoč. Všetko si nosím v sebe, vo svojom tele, v tej schránke z mäsa, kože a kostí. Odfotíme si tie schránky v jednom z tých polorozpadnutých automatoch na kraji cesty. Je dobré, že vyzeráme zle.

14:29

Severín si odpálil jointa na detskom pieskovisku. Pijeme už tretiu Fritz-kolu. Tráva vonia ako mokrá hlina a karamel. Slnko nám kreslí na pokožku zlatobiele fliačky, pánbožkové kravičky. Boli sme sa pozrieť na zvyšky múra, ktorý rozdeľoval kedysi dva nespojiteľné svety. Rozumiem mu, mám taký istý v sebe, aj s tými dvoma nezlúčiteľnými planétami, s tou tvrdosťou, s tým pnutím. Rozoberám ten múr už roky, pomalšie než sa točí zem, panel po panely, kamienok po kamienku. Trochu sa bojím, čo sa stane, keď tam zostane ten najposlednejší kus, ktorý si tam ponechám iba ako spomienku na vlastnú vôľu a trpezlivosť, na ochotu rozobrať to, čo mi už nie je treba a stáť v tom prievane a dívať sa, čo sa stane, keď človek sám v sebe otvorí hranice.

(Mohla by si, láskavo, prestať s tou tvojou nekonečnou drámou? Vyser sa už na to a buď rada, že nemusíš preskakovať žiadne ostnaté drôty, že ti nik nemáva samopalom pri riti, buď vďačná, že sú preplnené obchody a že ti z umývadla tečie vody koľko si len praješ.)

Nakreslila som Severínovi na koleno kosoštvorec. Mám ucpatý nos a boli ma hrdlo. Je to tu veľmi dizajnové. Všade je čosi hrdzavé – hrdzavé pavlače, mreže na oknách, bicykle i lode. Ešte stále neviem, čo tu robíme, ale je dosť možné, že to pochopím neskôr. Aj mama mi vravievala – to pochopíš, keď budeš veľká – alebo – to ti vysvetlím až dozrieš. Ešte som asi nedozrela, ešte asi nie som veľká. Nevadí. Čo by to bolo za srandu, keby sme všetkému rozumeli? Rozumieť budeme ešte dosť, keď budeme umierať alebo sa inkarnovať do ďalšej existencie, tam toho pochopíme, až sa nám zatočí hlava. S toľkou múdrosťou by sa nedalo žiť so všetkými tými debilmi naokolo, ani sama so svojim debilným ja, to nechápať je skutočná sloboda, i keď si veľa ľudí myslí, že sloboda je veda alebo právo alebo technologický determinizmus alebo anarchokapitalizmus alebo vedomosti. Ale sloboda je vzduchoprázdno.

Halleshcheshaus Cafe / 16:28

Už zase koláče. Pučíme mrkvové, Ivanka má citrónovo-kokosový. Pamätám si na dobu, kedy sa moja myseľ nezaoberala ničím iným, než koláčmi. Nemôžem povedať, že by som bola šťastná, aj keď sa každým dňom viac a viac utvrdzujem v myšlienke, že o šťastie tu nakoniec, na tejto planéte, nejde. Že tu ide o to nepremrhať dni, ktoré nám boli pridelené. A povedzme si, obsesívne jedenie koláčov, akokoľvek dobrých či exotických, s nápaditou receptúrou, s marcipánom a fondánom, je trochu mrhanie časom, mýlim sa? Zato pečenie koláčov, to je niečo ako posolstvo.

Vidíš, občas to stačí iba otočiť.

Napríklad, keď mi bude chýbať neha, tak pohladkám Šeba po líci, alebo keď budem prázdna, tak niečo zaplním – papier, priestor, miesto na disku, alebo keď sa budem nudiť, tak skúsim zo seba spraviť hlupáka a niekoho rozveseliť…

Papaj moja. Len si daj, keď ti chutí.

17:30

Už je takmer večer. Vraj tu majú najlepší Curry Wurst v celom Berlíne. Ľudia sa opierajú o nerezové stoly a žerú hranolky a klobásy s kari práškom a kečupom a majonézou a ako tu tak s nimi stojím, mám pocit, že v Berlíne neexistuje niečo ako podradná práca. Najskôr preto, že je tu nekonečne veľa ľudí a nikto z nich nemá čas viesť úvahy o tom, ktorá práca je alebo nie je podradná, pretože všetci potrebujú všetkých – manažéri výčapníkov, výčapníci kurvy, kurvy opravárov bicyklov, opravári bicyklov manažérov. Dáva to aspoň trochu zmysel?

Mám pocit, akoby sa tu nikto príliš nesnažil urobiť dojem. Ak je niečo, čo by som chcela priniesť z Berlína do svojej krajiny, tak je to nepochybne taká tá uvoľnenosť, ľahkosť bytia, oprostenie sa od tej nekonečnej a neutíchajúcej snahy urobiť DOJEM. Hovorí sa, že ten, kto chce urobiť dojem, potrebuje pohladkať. Asi sa teda Nemci viac milujú, alebo pijú viac piva, alebo len jedia viac klobás s kari práškom, budem o tom premýšľať a tiež si budem predstavovať, aké by to bolo nesnažiť sa urobiť dojem a chodiť si po Bratislave v rozgajdanej baloniakovej bunde s dierami a byť tak trochu strapatá a tak trochu mastná a milovať moje bruško a už nikdy viac ho nesťahovať v tých pekných čiernych šatách.

Ivanka raz bola v reštaurácií v Prahe, pýtala si soľ a oni jej nerozumeli a tak im to ešte raz zopakovala – prosím si soľ – a oni stále že – nerozumím – a potom sa jeden z nich zamyslel a povedal jej – only pepř.

Posledné hodiny v Berlíne. Smejeme sa, až nás bolia bruchá, Severín stojí v prostriedku izby a vyhadzuje do vzduchu papierovú škatuľku z fotografického filmu. Sme už skoro zbalení, tancujeme, ja mám niečo s prieduškami, štípu ma a vykašliavam hrôzostrašné chrčanie. Zachvíľu cesta, to ešte nik z nás netuší, že Severína okradnú zlodeji dobrej nálady, že sa rozprší a bude to trieskať do striech, markíz i do okien, že nám naprší do kávy. Kým nás budú tie kvapky umývať, privrieme okná a už budeme doma.

Je to niečím v tvojej chôdzi.

Je to tajomstvo, ktoré nechcem vysloviť, pretože by prestalo existovať.

Je to vecou tvojich šiat, toho, ako ich máš pokrčené na stehnách a na zadku.

Je to o tom, ako pristupuješ k svojej menštruácií. Že ženská krv je posvätná. Raz to zistíme všetky.

Iné dievčatá sa lopotia v posilňovniach, pijú proteínové nápoje, na večeru jedia rajčiny so vzduchom a veria, že ich sila je v ich slabých telesných proporciách.

Ty si však dosť ďaleko na to, aby si ich hodnotila. Ja tam ešte nie som.

Je to niečo v tvojom hlase. Keď ráno zamrnčíš, že chceš kávu, zbroja celé národy.

Je to niečo v tom, ako sa smeješ, keď sa pošmykneš na hnilých slivkách pred Martinovým antikvariátom.

A ozaj, je v tom obrovský kus toho, čo čítaš.

Trápne sa cítiš len vo chvíľach, kedy nezvládneš byť láskavá. Inak ťa nerozhodí nič.

Si skúsenejšia než bordelmama Madelaine zo schátralej búdy na španielskom vidieku, i keď si nespala s mnohými. Mám na mysli životné skúsenosti, ale unavuje ma všetko ti vysvetľovať.

Ja viem, že nemusím.

Je to niečo v tom, ako sa do teba dokážem zamilovať, aj keď som na mužov.

Ako ti chcem zaboriť nos do jamky nad tvojimi kľúčnymi kosťami a potom ti to robiť ústami až kým sa nezblázniš.

Je to v tom, ako nikoho a nič na svete neberieš vážne.

Ako sa obzeráš vo výkladoch.

Na aké detaily sa upínaš. Na kvapky vody, na ostnatý drôt, na čísla domov.

Že miluješ hrýzť do citrónov.

Že ti vonia chlór a vápno.

Že si už zase niekde úplne inde.

Klára si vytvorila škálu, aby sa lepšie orientovala vo svojom vnútri. Vďaka tejto mierke sa dokázala ako-tak vyznať v tom čo cítila, čo si myslela, ako prežívala svet okolo seba a svet v sebe. Inšpirovala ju k tomu kniha “Depresia a cesty k uzdraveniu”, ktorú čítala počas zimného semestra v jednom nemenovanom meste, ktoré nedokázala ani za pána boha precítiť –  to i napriek tomu, že ju všetci v jej okolí presviedčali, že to bude najlepší zážitok jej študentského života. Bolo to však mesto sivých myší plné nezaujímavej architektúry, nudných tvarov a pachov, divných technopárty a dievčat z ortute, ktoré nedokázalo nič na svete rozplakať.

V deň číslo jeden sa Klára zabalila do deky, vdýchla do seba ranné svetlo kaviarne a zavŕtala sa do strán zápisníka. Zadívala sa do dažďových bazénov vo výtlkoch na ulici. Po krátkom premýšľaní zhodnotila, že sa jej bude najlepšie orientovať na škále od mínus tri po plus tri. Mínus tri je stav najhoršieho možného razenia, nekoncentrované peklo, koniec sveta, apokalypsa, lobotómia hrdzavými roxorovými tyčami s priemerom osemnásť milimetrov, umieranie bez konca. Naopak, plus trojka je absolútne nebo, tak euforické, až je neznesiteľné, je to more plné punčových rezov, je to desaťminútový orgazmus s človekom, ktorého milujete.

Či už sa Klára ocitne na jednej či druhej strane rieky, v oboch prípadoch je nutné hospitalizovať ju na psychiatrii.

Aby ste lepšie porozumeli – no najmä aby Klára lepšie porozumela – na hranici mínus trojky sú stavy, kedy vidí veci, ktoré neexistujú – napríklad rozprávajúce mŕtve zvieratá, démonické bytosti vznášajúce sa meter nad jej telom, červenú, zadymenú oblohu indikujúcu začiatok tretej svetovej vojny. Inokedy sa nedokáže brániť nutkavým myšlienkam, ktorými sťaby trestala samu seba iba za to, že sa narodila. Pozná i paranoidné úvahy, ktoré však svojou krehkou vôľou nedokáže ukotviť a znehodnotiť v realite, pretože realita, na ktorej sa zhodla väčšina populácie, v tej chvíli jednoducho prestáva existovať. Asi ako keď v noci prestane existovať deň.

Naopak, na plus trojke má Klára pocit, že je inkarnovanou mýtickou bytosťou, polobohyňou ktorá zišla na tento svet, aby ho spasila, aby odvrátila hladomor, spôsob likvidácie autobatérií v Afrike a Kotlebovu Ľudovú stranu Naše Slovensko, ktorá má – ako sa Klára nedávno dozvedela – záujem rozhodovať o tom, ako Klára a ďalších milión Klár na Slovensku naloží v prípade neželaného počatia so svojim plodom a maternicou. V stavoch prehnane dobrých je Klára presvedčená o absolútnom víťazstve nad všetkým a nad každým, o svojej bezhraničnej sile a moci. Cez vaporizér inhaluje pocit nesmrteľnosti a je väčšia a múdrejšia než všetci starogrécki filozofi dohromady.

Dnes je pondelok a dnes je Klára na nule. Práve prehltla Rispen, ktorý jej doobeda predpísal psychiater a hneď na to sa posadila do kresla u svojej kaderníčky. Kým jej rozprávala nezmysli o Hitlerovi, ktorý vraj nikdy nezomrel a dodnes žije v Argentíne aj so svojim psom, česala jej vlasy a delila ich na štyri hrubé pramene. Klára prikyvovala a zamrmlala niečo ako “jasné, že žije.” Keď bola kaderníčka hotová, zadívala sa Klára do zrkadla. Cítila sa ako matrac s povyskakovanými pružinami. Chvíľu sa jej zdalo, akoby bol jej odraz iba premietaním nemého filmu v schátralom amfiteátri. Jej vlasy už neboli viac jej vlasmi, tie pačesy patrili niekomu inému, možno priestoru okolo nej, tým kachličkám pod jej nohami, fénu alebo plastovej fľaške so šampónom – Klára patrila viac tejto čudnej žene, čo jej so všetkou materinskou nehou umývala vlasy, než sama sebe.

V deň číslo dva sa Klára zobudila s pocitom relatívnej ľahkosti. Vypila kávu z drobnej bielej porcelánovej šálky, zjedla koláč s javorovým sirupom, obzrela si svoje nové vlasy a porátala mačky na dvore. Bolo niečo pred ôsmou stredoeurópskeho času, keď si spomenula na škálu. Zmapovala svoje telo, trikrát sa nadýchla a s jemným chvením v prstoch zapísala k dnešnému dátumu plus jeden. Plus jednotka bola fajn. Veci mali usporiadanie a zmysel aj napriek tomu, že ich Klára nepotrebovala silou mocou nachádzať. Chlapci sa jej javili príťažliví, sexuálne libido v nej pracovalo ako u každej zdravej ženy, ktorá odmietala uveriť blábolom, že dievčatá neboli stvorené na to, aby sa dokázali radovať z dobrej jebačky. Chutilo jej jesť, nevidela žiadne divné výjavy, nutkavé myšlienky boli pasé, neexistoval stihomam ani úvahy o Hitlerovom, dnes už hádam osemdesiatročnom psovi. V deň číslo dva sa venovala Klára všetkému, čo mala rada. Prechádzala sa medzi lipovými stromami a keď sa nik nedíval, oblizovala ich kôru. Hrala lakťami na klavír. Dívala sa na oblaky nad svojou hlavou a predstavovala si, že na nich jedného dňa odpláva na Jupiter. Usmievala sa ako hlupák na vzduchoprázdno, opálených robotníkov aj na deti v kočíkoch.

Tretí deň bol v niečom iný. Klára sa vybrala cez širokú asfaltku smerom do centra mesta, kde mala dohodnuté sedenie u svojho psychiatra. Možno, že na tom bolo niečo manipulatívne, no vždy, keď k nemu prišla na konzultáciu, cítila sa nesvoja. Boli to hádam priveľké očakávania, možno Klára zabúdala, že terapeut je človek a nie šaman z Himalájí, čo jej vrazí do ruky zázračný amulet. Miesto toho sa jej iba sucho spýtal, ako sa má. Klára mu ukázala zápisník. Dnes je to mínus jeden a z Rispenu ju pobolieva hlava. To je v poriadku – nič neobvyklé. Hlavne ho nevysádzajte – povedal jej s úsmevom, keď za sebou zatvárala dvere. Klára si vybrala v lekárni ďalšie balenie a starostlivo ho uložila do zásuvky. Rispen napriek odporúčaniu lekára ešte v ten večer svojvoľne vysadila. Nechce byť ako zelenina. Nechce sa cítiť ako človek, čo sa nevie zobudiť a zároveň nedokáže zaspať. Keď si ľahla večer do postele, zopla k sebe dlane a bola veľmi zvedavá, kto zariadil, aby sa ľudia pokúšali, akokoľvek nemožne a trápne, o vzájomnú blízkosť.

Vo štvrtok navštívila Klára svoju mamu v jednom z tých ošarpaných petržalských panelákov. Klárina matka mala dosť problémov sama so sebou a tak sa Klára rozhodla hovoriť jej iba o jednoduchých a neutrálnych veciach. O počasí, o práci, o mužoch. Prechádzali sa okolo jazera k červenej tehlovej nemocnici a naspäť.

“Mami… Keby som skončila v blázinci, budeš mi nosiť mandarínky?” spýtala jej.

Mama ju láskavo pohladila po vlasoch a privinula si ju k veľkému, teplému telu.

“Budem ti nosiť všetko, chrobáčik,” odvetila, no Klára si nebola celkom istá, nakoľko ju jej mama berie vážne. Musela sa spoliehať na to, že mamy berú vždy všetko smrteľne vážne, bez ohľadu na ľahostajnosť v ich tvárach a nezúčastnenosť v ich pohľadoch.

Na piaty deň bolo mesto ospalé, iba vlaky rozrážali stojatý teplý vzduch nasiaknutý sírou. Každý šiel domov a v Bratislave nezostal takmer nik. Ani Klára nezostala v sebe, dostala sa znova na úroveň mínus dvojky. Otvorila zošit a vpísala doň malými písmenami – Na mínus dvojke som iba o chlp pred bujnením zhubných nádorov na mojej duši. Ani nevedela, akým zázrakom sa dotrepala do práce, porobila všetko, čo bolo treba, splnila normu, zjedla obed a nedala ani náznakom tušiť, že sa cíti ako veľryba v akváriu pre tri drobné rybky, ktoré v detstve s kamarátkou Tamarou volali Gupky.

No a potom prišiel šiesty a siedmy deň. Klára nevyliezla z postele rovných päťdesiat hodín.

V pondelok, na ôsmy deň, si Klára v práci uvarila tri kávy, na ktoré zabudla a v obchode si kúpila veľkú krabicu plnú koláčov, ktorú plánovala celú zjesť. Nedokázala obsedieť, nahlodával ju pocit nekonečného nepokoja. Hľadala, čo by mohla urobiť pre pokoj svojej duše a tak si cez internet objednala letenku na Island. Peniaze, ktoré nemá, si požičia z matkinej karty, na ktorej má rezervy na operáciu kolena, opravy bytu a vlastný pohreb. Klára má prístupové údaje k účtu, pre prípad potreby. Spotili sa jej dlane. Odlet je o tri dni. Odklikla všetky políčka. Hotovo. Bude tam zbierať odpadky, alebo čo. Alebo zaháňať ovce na pašu. Alebo im strihať srsť. Musí niečo robiť. Niečo dobré a prospešné. Pre celú spoločnosť. Musí spasiť tento svet. Klára je Ježiš Kristus s vagínou. Mala by to povedať šéfke. Nie to, že je Ježiš Kristus, ale to, že ide na Island. Teraz však na to nie je čas. Musí si to celé riadne naplánovať.

Na deviaty deň si vychýlenie na plus trojku všimla aj Klárina mama. Volali jej z banky ohľadom podozrivých pohybov na jej účte. Klárina mama nakúpila dve kilá mandaríniek, naštartovala auto, prišla po Kláru domov, povedala, že sa idú prejsť k jazeru a potom ju s trochou násilia, čo pri jej robustnej a mocnej postave nebol problém, odvliekla do Univerzitnej nemocnice. Zabudla na pyžamo a toaletný papier, to nevadí, prinesie ho zajtra. Kláru napichali injekciami a zavreli na izbe. Keď sa trochu prebrala, došuchtala sa do fajčiarne, kde si všimla Marka. Marko bol vysoký a pokojný mladý muž, ktorý si trhal tabak na mikroskopické vlákna. Keď oblizoval lepiaci pásik na cigaretovom papieri, vyplazil jazyk takmer až ku kolenám a vypúlil oči, ako keby ho v tej chvíli niečo veľmi bolelo. Kláre sa páčil – nie ako muž, ale ako bytosť. Marko bol najživší zo všetkých psychošov na oddelení.

“Čo ti je?” Odvážila sa Klára.

“A tebe?” Odvážil sa Marko.

Nasledoval vnútrorný úsmev, ktorý nebolo možné vidieť okom. Presne takto začalo ich priateľstvo. V tichosti dofajčili a pobrali sa bez slova každý do svojich izieb. Celé sa to zohralo rýchlo a nenásilne. Stačilo len vytrvať.

Desiaty deň zalialo slnko celý svet. Strechy starých domov vo dvore boli ako šmykľavky pre samovrahov. Kláre sa zachcelo liezť po odkvapových rúrach. Možno sa dnes spýta Marka, či by nešiel s ňou. Z hora je dobrý výhľad, dokonca aj dno odtiaľ vyzerá celkom inak. Vo vyprázdnenej hlave si spomenula na škálu. Teraz je to niečo medzi mínus dva a plus dva. Nedokáže to jednoznačne zhodnotiť. Po rannej vizite, na ktorej ju primár opľul pohľadom, zjedla krajec suchej vianočky a vrátila sa do svojej postele. Pozerala z okna na električkové koľaje. Chvíľu na to zavŕzgali dvere.

“Čo máš?” ozval sa hrubý hlas za jej chrbtom.

“Rispen,” odpovedala mu, ale neotáčala sa. Tie strechy. Sú zábavné. Ostré. Ako katany.

“Tak ho vezmi a poď.”

Klára poslúchla. Vrecká na župane naplnila mandarínkami a tabakom.

Vytratili sa spolu v tichosti na dvor. Sadli si na lavičku a počúvali ruch ulice.

Každý vytiahol svoje platíčko.

Marko medzitým ubalil dve cigy.

Nalepili si ich o spodné pery a fajčili bez rúk, ako starí ožrani z Kop salónu na Kollárku.

Pod nohami bol kanál a v ňom plno extrementov.

Túlavé mačky naháňali vtáčatá.

Vrátnik sa dôležito prechádzal sem a tam.

Hlinníkové blistre pukali, lieky lietali na všetky strany. Odrážali sa od chodníka, niektoré spadli do prúdu hovien, iné sa zakotúľali do kríkov. Vtáky hystericky štebotali, zachvíľu ich určite ktosi príde hľadať.

“Čo mi je?” Odvážila som sa.

“A mne?” Odvážil sa aj on.

Rozhostil sa v nás zvláštny pokoj. Bolo to však celkom mimo škálu. Ten stav nemal číslo, tvar, ani farbu. Nanajvýš tak vôňu a chuť. Ako keď kvitne baza. Alebo ako keď sestrička Blanka pretiera batérie v umyvárkach tým čudným tyrkysovým dezinfekčným prípravkom.