Mám rada dni, kedy mi veci dávajú zmysel. Tak nejak prirodzene. Napríklad že jedna a jedna sú dve a že keď do žltej kvapnem trochu červenej, že z toho bude sýta oranžová a ja budem môcť kresliť kade-tade pomarančové slnká okolo ktorých sa bude točiť celý môj svet. A ten svet bude bezpečný a jemný. Vlnená deka, na ktorej poletíš kam chceš. Tvoj vlastný ostrov, prístav, v ktorom zakotvia len tí, ktorých si tam pozveš. Potom si spolu dáte piña coladu s kúskom ananásu a budete sa smiať a nebudete vedieť na čom.

Keď sa k tejto ľahkosti pridá viera, akási neurčitá a pritom najjasnejšia dôvera v bytie, vtedy je to skvelé. To je totiž základ všetkého. Mať chuť. Hoci aj na zmrzlinu. Na kúsok ananásu. Na večernú farbu oblohy, na ráno, chuť zapáliť si v celom byte sviečky.

Chuť vidieť obrysy budúcnosti a minulosť mať v nádobke na tabak. Občas si z nej ubaliť cigárko, veď to zas treba, je to súčasť teba, zapáliš si ho na balkóne a keď zhasne posledné pomarančové okno, dostaví sa taký ten nostalgický moment – že bolo zle, ale že teraz je dobre.

Polia sú prizelené na to, aký studený je vzduch. Bolo by krásne nezabíjať jemnosť v sebe. Bolo by krásne robiť presný opak.

Pripraviť jej čerstvú pôdu. Nech konečne zapustí korene. Veď kedy, ak nie v apríli?

A potom príde máj a keď mi cudzí chlapec len tak medzi rečou povie, že som bohyňa, tak sa s ním po prvý krát v histórií nebudem hádať. Oslávime to piña coladou. A budeme sa smiať a nebudeme vedieť na čom.

Večná cesta a čelo opreté o chladné sklo. Počúvať rachot koľají ma upokojuje. Veľmi sa podobá zvukom búrky. Aha, veď nad hlavou je skutočne tá krásna strakatá plastelína zmiešaná zo všetkých farieb.

Tie moje dažde a cesty vlakom. Nikomu ich nedám a pritom si prajem, nech patria všetkým. Vlhké sivé trate obrastené machom. To aby som vedela, kde je sever.

Požičali sme si toto mesto. Prenajali sme si ho za pár pekných slov, ktoré o ňom občas dakomu povieme. Že Praha je krásna. Stará, vznešená, tak trochu stratená. Ako stará dáma v cukrárni, popíjajúca grog, ktorá chodí stále vystretá a nikdy nezačne smrdieť, pretože to tak proste je, pretože to má v DNA.

Praha je jeden z našich nájomných domov. Keď sa ťa opýtam, kde sa cítiš doma, povieš, že tu. Ja sa cítim doma tam, kde mám sviečky, svetielka (včera som si kúpila siedmu svetelnú reťaz a spôsobila vo svojom srdci takú malú osobnú ekologickú katastrofu), čaj a aspoň trochu ticha, ktoré niekedy hovorí cudzou rečou, no ktorému občas rozumiem. To sú chvíle premeny. Ako keď sa morská huba premení na morskú penu alebo ako keď sa Fragolka premení z besnej šelmy na rozkošné mačiatko. Alebo ako keď sa tvoj hnev premení na ľahkosť, ktorou dokážeš povznášať svojich smutných kamarátov. Hotová alchýmia a ešte stále si to nechceš priznať. Že máš vždy na výber.

Požičali sme si toto mesto. Nikdy nebude žiadne mesto „naše“, pretože všetko, čo sa zdá, že máme, je požičané. Aj domov je požičaný, aj tvoja práca, aj tvoj spoločenský status, ktorý si tak často zamieňaš s domovom. Hádam nie je aj láska vypožičaná?

Nepatrí nikomu a predsa je tu pre nás všetkých. Je celkom ako bicykle opreté o hrdzavé zábradlie pri Vltave, čakajúce, kedy si konečne uvedomíme, aké úžasné je sadnúť si na ten zázrak s dvoma kolesami a šantiť skrz naskrz mestom ako deti. Ísť odnikiaľ nikam. Len nezabudnúť prísť pred zotmením domov a pred spaním si umyť zuby.

To, že láska sa dá (a mala by sa) požičiavať, je vlastne úplne prirodzené. Mali by sme sa naučiť nechávať ju pri mostoch, posúvať ju ďalej. Našim rodičom, na ktorých lásku sme tak nároční, našim deťom, pri ktorých sa trénujeme v nezištnosti.

Občas si myslíš, že jediný spôsob, ako sa k nej dá dostať je MAŤ ju, no láska sa nedá zakonzervovať, pretože prúdi, mení sa, je v pohybe, tak ako kopulovité oblaky, tak ako dôvera a nakoniec, povedzme si úprimne, stačí ti nadýchnuť sa a pootvoriť oči a už je aj všetko inak.

Včera bol najdepresívnejší deň v roku. Pripadá vždy na tretí januárový pondelok.

Neviem, kto v sebe nabral toľko trúfalosti, aby vyhlásil podobnú udalosť. Najskôr niekto, kto má na svedomí také obskurnosti ako kalendáre s mačacími menami. Alebo tie smiešne pseudomotivačné drísty na čajových vrecúškach. Nikdy sa nevzdávaj…

Niečo však na tom bude. Tretí januárový pondelok si hodil mašlu Majkl, lebo mu v rulete stálo päť mega, tretí januárový pondelok sa na svete rozišlo 20 986 párov, lebo mať vzťah je ťažké, tretí januárový pondelok si kúpilo dvesto bratislavských domácností nový televízor. S uhlopriečkou širokou ako vesmír…

Ale ja si nepamätám deň, kedy by mi bolo tak dobre, ako v najdepresívnejší deň v roku. Dokonca svietilo slnko a ja som z toho mala radosť. To je čudné. Čudné, asi ako keď sa celých deväť mesiacov matka teší na svojho vytúženého potomka a potom upadne do hlbokej depresie v dôsledku laktačnej psychózy.

Je to asi vecou odvahy. Skromne si myslím, že som veľmi odvážne dievča.

Tak napríklad, do Vltavy som hodila už najmenej tri moje obľubené prstene.

Máme medzi sebou záväzok a ja mám aspoň v polovici pražských kaviarní dlhy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Majkl v dobe, kedy bol vo svojej najlepšej kondícií.

Tie prstene mi chýbajú, ale som už dosť veľká (a odvážna) na to, aby som vedela, že “když se nám stýská, tak jsme na dobré cestě.”

Ťažko je nezaľúbiť sa do Prahy. Tobôž nie, keď ste sa jej zaviazali takýmto afektovaným gestom.

Človek by sa nemal na nič upínať, no nikomu sa nechce zmeniť teplúčko svojho smradľavého pohodlíčka v ktorom sa tak dobre trpí. Je to ako dať si predsavzatie, je to ako začať chodiť do posilky.

Chceme, ale nedá sa.

Dá sa, ale nechceme.

Ťažko je urobiť každé ráno šesť klikov a na ďalší deň si jeden pridať. Ťažko je neupínať sa.

Napríklad na vône.

Vždy, keď prídem k Vanese, vonia to tam celkom príznačne. Ten pach sa iba ťažko popisuje. Je v tom zmes pracích práškov viacerých domácností v bytovke, je v tom linoleum a prach, je v tom drevo a lepidlo na tapety, je v tom pivničné vápno, sú v tom sušené kvety, biely čaj a čerešňové cigary.

Je fajn mať v gebuli paletu vôní. Keď príde človeku clivo, keď príde najdepresívnejší deň v roku, stačí si jednu vybrať, vytiahnuť, omotať okolo hlavy a ponoriť si do nej tvár.

A tak sa upínam na tento koncentrát dúbravskej zmesy. Upínam sa na výhľad z okna, na rozmasakrovaný asfalt, ktorý slovenski asfaltéri nikdy neopravia, aj na tie pokrivené hrdzavé lampy, ktoré už vôbec nebaví svietiť, na teplárenské výmeničky, v ktorých vzniklo toľko nezabudnutelných kapiel, po ktorých už neštekne ani vrátnik z Domu kultúry Devínska Nová Ves.

Sme popretkávaní vzájomnými spomienkami. Navzájom sa chlácholíme a keď je zle, dávame si pocit bezpečia. Ja a lampy. Ja a vrátnik. Ja a Vanesa. Ja a diery v betóne.

Zaťažko je neupínať sa, no ja som upnutá na toto všetko. Nikdy neodídem, no vlastne ani nikdy nezostanem. Už mám lístok na vlak.

Geograficky sa pohnem, ako ťažký, studený vagón, niekam za zimou. A potom späť. A na ceste si spomeniem, ako voňala jar v roku 2006, ako voňal výlet do Maďarska, ako voňala Miletička, keď sme s mamou v letnej dažďovej sprške kupovali melóny a tekvicové jadierka.

Spomeniem si na ne v tých katakombách, v tom rozrytom potenciále každodenných príležitostí, v naháňačke za úspechom, v schovávačke – opac – opac – dotkneš sa primárovej ruky a spýtaš sa ho, či tie lieky budeš musieť brať už do konca života.

A on ti povie, že je to na tebe.

Ja viem, počúva sa to ťažko.

Chceme a dá sa.

Dá sa a chceme.

Ideálna kombinácia.

Ale ja som chcela úplne o inom. Vidíš to? Zase som mimo.

Moja mama riešila všetky dilemy otázkou – A čo sa mám teraz, obesiť? A zapálila si cigaretu a potom ešte jednu a dočkala druhého dňa. Na druhý deň zabudla, čo riešila včera, a našla si nový problém. Moja mama stihla mať za jeden rok 365 najdepresívnejších dní v roku.

Takí sme všetci.

A kebyže ti môžem priať jedinú vec, tak nech máš niečo, k čomu môžeš privoniavať. Tak, ako mám ja Vanesin byt. Lukášove predlaktia. Fragolin kožúšok. Sviečku s nápisom Hygge v Matejovej izbe. Jankine čerstvo umyté vlasy.

Ovoňala som tretí januárový pondelok a zistila, že vonia ako pomaranče. Ako čerstvá tlač v starej červenej trafike na Palisádach. Vonia. Ako mesiac, čo nedá spať psom, gamblerom, prepremýšľavačom. Má vlastnosť. A všetko, čo má vlastnosť, pre čo je niečo príznačné a vlastné, žije. Aj tá tvoja melodramatická depka je vlastne voňavá. Ponor do nej tvár a uvidíš, že ti niečo pripomenie…

A že sme až doteraz nevideli, že je tu, celkom blízko, Rieka? Bez ohľadu na tie naše milé malé tragédie? Aj po Majklovej smrti? Aj po toľkých rozchodoch?

Stretnúť ťa po toľkých rokoch – to je ako stretnúť po toľkých rokoch samú seba. V pamäti mi zostalo veselé chlapča a teraz tu, oproti mne, sedí to isté telo, trochu viac sa hrbí, tvár paralyzoval smútok a zlé skúsenosti so ženami – sklamanie tohto druhu ryje doprostred čela vrásku nezameniteľného tvaru, spoznám ju už z kilometra, krúti sa tam ako had.

Zaprisahala som sa, že sa nebudem rozprávať s ľuďmi, na ktorých mi záleží, o práci. Som rada, že sme to dodržali. Pijeme gin tonic, máme z neho veľmi ihličnatý pocit, lakťami rozrážame dymovú clonu, zostalo v nás predsalen čosi detské, aj v tých pohyboch, teraz to pláva na povrch ako olejová škvrna, len keď nami prejde tsunami, keď nami zatrasie elektrina a celý sa na chvíľu pomiešame, nie je ju vidno.

Povieš – chcem robiť dobré a pekné veci, na čo ja poviem – zostaň pri tých pekných, za dobré veci sa vedú vojny a my sme predsa hipisáci, nie? Priložíš si k perám kus skla, za pár hodín si tam budeš prikladať mňa, ale teraz to vypustím z hlavy, veď vieš, aby som nepokazila hru.

Pýtaš sa, čo chcem od života, a ja kontrujem protiotázkou – čo chce život odomňa?

Páči sa mi tvoj zamyslený výraz.

Aj ten úsmev na pol tváre.

Tá olejová škvrna.

Keby si len na sekundu zabudol, čo zlé sa udialo, bol by si znova tým istým chlapcom, ktorého si pamätám zo strednej. Je dobré, že ním už nie si.

Potom len tak sedíme, nejaké slová, ľudia sú čoraz pokrivenejší, pomaly a pokojne vdychujeme prítmie a sladký, tabakom nasiaknutý vzduch, je to celkom príjemný francúzsky film, v ktorom sa nič nedeje.

Žiadne zápletky.

Práve naopak.

Prišli sme sem niečo odmotať. Povoliť uzly. Uvoľniť zovretie.

Zistiť, že máme dve ruky, jednu náruč a že všetci ľudia na svete chcú vlastne veľmi podobné veci.

Oblizovať sklo, nerozprávať sa o práci a hrýzť sa navzájom do jazykov.

Bežím taký svoj introvertný maratón. Bratiska v noci, obalená alobalom, nevie, že keď zaspí, že mi zosunie hlavu na rameno ako mŕtve vtáča, že jej z pootvorených úst vytečie slina do môjho lona.

Budem jej ískať vlasy. Vychovala ma, budeme spolu v dobrom aj zlom. Ten ročný románik s Českom mi hádam odpustí. Ten celoživotný románik s arogantnými developermi bez štipky súdnosti jej hádam odpustím.

Bežím, no je to vlastne veľmi pomalý pohyb, ktorý má tak blízko státiu, až sa občas zdá, že kráčam dozadu.

Bežím tým spiatočníckym krokom, predbieham autá v zápche a považujem to za nadživotný výkon, dívam sa na ľudí, ktorí sa budú dnes večer doma miesto milovania radšej dívať na Farmu a hodnotiť outfit Kvety Horváthovej.

Predbieham udalosti, ktoré budú nepríjemné (moja mama hovorila – si nepríjemný jak vred na riti alebo ešte – si nepríjemný jak vírus na vánoce, vyber si, čo sa ti páči viac), no ja musím dovoliť, aby sa stali, za odmenu dostanem ďalší mikroskopický črep zrkadla a zase o čosi lepšie uvidím tú nepríjemnú pravdu, napríklad že si asi naozaj musel prísť, aby som ubrala z tej svojej nekonečnej lásky, ktorá nakoniec nie je ničím iným, než strachom z nelásky.

Je to beh na dlhé trate, toto státie. Vyberiem sa pomaly vpred. Lístie chrúme pod nohami zatiaľ čo míňam desiatky billboardov s neúprimnými tvárami ambicióznych čuráčikov, čo sa už len trasú o svoje primátorské kresielko a popritom nasľubujú hory-doly, hlavne veľa zelene a skvelé parkovanie – bude to priam orgazmické, koľko nových garáží vyrastie pod našimi balkónmi. Míňam dvoch chlapcov, s vytupeným úsmevom mi podávajú do ruky igelitovú tašku s nápisom JÁN BUOCIK, poviem im – chlapci, nebláznite! – a cítim sa pri tom ako stará žena.

Hlavné je, že som zachovala dekorum. Marko by bol rád.

Vďaka bohu, že nerozumiem politike. V mojom svete má totiž oveľa väčší význam kresliť kriedami na chodník vesmírne rakety s pohonom na dobré slovo – teraz sa mi možno smeješ, ale keď budeš hliníkovou lyžicou tlačiť do hlavy perkelt bez chuti v jedálni na pezinskej Cajle, budem sa smiať ja.

Dobre, potom si poplačem spolu s tebou, nie som žiadna bezcitná suka, nakreslím ti jednu raketu, ty sa vyserieš na politiku a ja trochu dospejem. Platí?

Mozog mi mäkne ako vajce v octe, melanchólia nedáva na výber, príde ako teta z Kyjeva, zazvoní o trochu tuhšie, než sa patrí a o dve sekundy na to trieska päsťou do tej úbohej drevotriesky, ona sa skrátka nepýta, či ju ubytujete.

Ešte neviem, že dnes v noci bude liať a ty to zistíš až ráno. Mohli by sme si zavolať a chvíľu sa o tom porozprávať. O tom, že pršalo, napríklad. O týždeň je to všetko preč.

a) Ľudia nie sú pokusné králiky.

b) Nikdy sa netvár, že miluješ niekoho, koho nemiluješ.

c) Nechci po nikom, aby ťa miloval, pokiaľ ťa nemiluje.

d) Ľudia sú fajn, väčšinou zaujímaví a niektorým sa dokonca lesknú oči.

e) Ľudia, ktorí nemajú radi zvieratá, nemajú radi ani ľudí.

f) Ľudia, ktorí nemajú radi ľudí, majú v hrudnom koši púšť a na nej večný požiar a v hlave vykričaný dom, v ktorom sa súloží za dávku pervitínu a v tele schátralé sanatórium, v ktorom straší.

g) Keď počúvam v autobuse cez slúchadlá hudbu, tancujem a občas si aj zaspievam. Som pravdepodobne jediná, ktorej sa to zdá byť super a odvážne, ale to nie je dôležité. Alebo – hádam celkom naopak – práve to je dôležité.

h) Billboardy špatia mesto. Zneucťujú ho podobne ako zneucťujú muži bez vkusu svoje ženy tým, že ich navliekajú do lacných handier, ktoré stoja veľmi veľa peňazí. Akoby si chceli svojou vyobliekanou partnerkou zastabilizovať rozochvený pocit vlastnej hodnoty. Ale občas vedia prekvapiť. Aj grafici, aj muži.

i) Keby bolo v Bratislave menej billboardov, mesto by viac dýchalo a malo by chuť si so mnou zatancovať v rannej šesťdesiatosmičke.

j) Môj sused, pán Ivan, je slepý, no napriek tomu vždy dokonale oblečený. Svojho slepeckého psa nejde vyvenčiť inak než v ožehlenom saku, nohaviciach s pukmi a slušivej baretke. Vždy mi odzdraví tlmeným “dobrý večer” a mierne sa pri tom ukloní.

k) Keby pán Ivan videl, že trendom jari 2018 boli umelinové tepláky s bielym pozdĺžnym pásom naboku v kombinácií s topánkami na opätku, sprvu by bol dozaista mierne zmätený, no potom by si – ako správny elegán – iba napravil baretku a bez slova vykročil vpred.

l) Od zajtra sa pekne obliekam, nech sa deje čokoľvek. Z úcty k sebe i k pánu Ivanovi.

Tá kniha o bohu sa ku mne dostala od dievčaťa, ktoré skončilo v cvokhause.

Ťažko povedať, či sa zbláznila pre to, že jej boh zjavil svoju láskavú tvár, alebo preto, že jej – práve naopak – nezjavil vôbec nič.

Ale tá kniha nemohla byť príčinou. Chcem povedať, že by bolo zvláštne, keby áno, pretože bola písaná veľmi nenásilne, bez škrupule a fanatizmu, bez všetkých tých kecov o tom, že ČLOVEK JE HRIEŠNY UŽ LEN PRETO, LEBO SA NARODIL, alebo AKÉ HROZNÉ JE POUŽÍVAŤ TELO NA ÚČELY SVETSKÝCH POTEŠENÍ. Také knihy liezli na nervy všetkým, nie len mne, a popravde sa čudujem, že si to cirkev svätá katolícka nevšimla už skôr. Zjavne tam však kdesi-ktosi načrel do tajov PR a marketingu a pochopil, že lepšie to pôjde cez pokoj a pozitívne afirmácie. Obchodník predsa nemôže predávať pečivo a svojim zákazníkom sľubovať, že sa mu z neho zapečú črevá. Ani zubné pasty, z ktorých hnijú zuby. To je čistý krach, tak to jednoducho nefunguje.

Knižky o bohu, ktoré volia láskavý tón, sa tak postupne stávajú dostupnými pre širšie publikum, nie len pre masochistov, čo si v dôsledku defektov z detstva potrebujú soliť svoje rany myšlienkami o takých veciach, ako je napríklad Vina, ktorá je na veky vekov zažratá v duši človeka a nedá sa ničím zmyť.

To dievča, volajme ju Soňa, je nezvestná vyše dvoch rokov. Nezostalo po nej nič, ani profil na facebooku, akurát tá kniha o bohu, ktorú si občas otvorím niekde v strede.

Sranda bola, keď som si v nej včera zalistovala a na náhodnej strane som prečítala: “Viera v boha nie je o čítaní z biblie na náhodne otvorených stránkach, na miestach, kde vám zrovna spadne ukazovák, na miestach, kde túžite nájsť vopred vyžiadané odpovede na všetky vaše otázky.”

Boh má zmysel pre humor a vie aj to, čo vie Stephen King (samozrejme, že to vie, veď je boh – teda, boh je boh – nie Steven King… Ach, viete ako som to myslela, však?), a to, že písanie je najčírejšia forma telepatie, vďaka ktorej sa spojíte s kýmkoľvek bez ohľadu na hranice priestoru i času. Tak sa vďaka písaniu mohol spojiť T. S. Eliot s Homérom a s Homérom Remarque. O pár desaťročí neskôr vysielal Remarque svojimi románmi myšlienky Haline Pawlowskej a s tou sa môžem teraz spojiť ja každé ráno na záchode (a ak by som chcela byť veľmi dramatická, poviem, že som vďaka Haline prepojená rovnako s Remarqueom ako s Homérom, ale tentokrát sa budem držať na uzde). V teórií žurnalistiky sa tento jav volá intertextualita, ale tento terminus technicus používať nebudem – je nezaujímavý a škrobený – ako väčšina vecí, ktoré v našich končinách vyučujú teoretici žurnalistiky.

Musím priznať, že sa mi trochu spotili dlane, keď som pomyslela na Soňu, keď som sa do nej pokúsila vcítiť a keď sa mi to dokonca raz podarilo. Musím povedať, že nie je nič príjemné na tom, keď myseľ nenávratne opustí telo a telo je ešte živé (niekto si myslí, že myseľ je v hlave, ale myseľ je určite v tele, ak nie mimo neho), muselo to byť hrozné, ten proces zblázňovania sa (všetci lingvisti a teoretici žurnalistiky – odpusťte), predstavujem si to ako neviditeľný hnisavý a boľavý nádor, ktorý je schopný narásť v priebehu niekoľkých hodín do nadživotnej veľkosti a ucpať vám zvnútra celé telo, všetky jeho tepny, cievy a vlásočnice, preliezť až do mozgu a vytlačiť vám cez jemné štrbinky v lebke všetko, čo ste doteraz považovali za rozum a jeho súčasti.

Rada by som sa na to opýtala Soni, ale bola nezvestná. Že aké to je, zblázniť sa, a či má z toho vôbec ešte strach.

Skúsila som teda znova zalistovať v knihe, dúfajúc, že ma boh nepošle zase raz doprdele vetou o tom, čo JE alebo NIE JE viera. Potrebovala som vyžiadanú odpoveď, potrebovala som sa dozvedieť, prečo sa Soňa zbláznila, kde je, čo robí a či sa zbláznim aj ja, pokiaľ budem alebo nebudem čítať takéto knihy a priveľa sa zaoberať diagnózami označenými písmenom F.

Potom bola chvíľu tma. Pamätám si, ako som – nevedno prečo – stála nahá pri jazere a kŕmila labute prázdnymi plechovkami od piva. Tancovala som pri tom ako harekrišnáci na Obchodnej ulici, len s tým rozdielom, že som od nikoho nič nechcela.

Soňa stála pri mne a bez toho, aby sme niečo čítali alebo písali, sme si telepaticky vyslali pár informácií, ktoré sú pre život v tejto skutočnosti celkom nepoužiteľné. Ale zrazu sme vedeli všetko, čo bolo treba.

V deň, kedy som prečítala celú knihu a nič som si od nej nesľubovala, ma prepustili. Prišiel po mňa otec, zabalil ma do deky – ja som mu povedala – otec, ja nemám polámané telo – ale on ma stále držal zababušenú v tej hrubej teplej látke, bola som jeho malé dievčatko vo veľkom, dvadsaťpäťročnom tele, vonku pražilo slnko a ľady medzi mnou a mojim otcom nerozpúšťalo teplo, ale otcov smútok, ktorý bol síce ťažký ako staré oblé kontajnery na sklo, no bol skutočným a pravým dôkazom jeho lásky ku mne.

Ten smútok nás spojil. Teda, nie, tá láska nás spojila. Ale ono je to nakoniec jedno a to isté.

Pomyslela som na Soňu a v predstave ju zabalila do bielej huňatej deky.

Vôbec to nebolo také strašné a aj tak išlo iba o jedno.

Zdá sa, že niektoré knihy si človek musí prečítať dvakrát.