Free jazz + heavymetal

rodicia.jpg

V byte samé otcove gitary, mamina bipolárka a umelé kožušiny rozhádzané na zemi. V hlave rokenrol a v ušiach znelka Rádia Rock FM. Šíri sa z nekonečne drahej veže v obývačke a hovorí nám, kedy je čas jesť. Ozýva sa to vo všetkých troch ako spomienka na niečo trápne. Nevieme to vytesniť. Chceme to prežiť ale najprv sa musíme zmieriť s tým, že na prvý krát sa to podarí iba málokomu. Sociálne pracovníčky mi kontrolujú okraje v zošitoch, sondujú, či mám upratané šulfíky, skúmajú, či mám rozčesané vlasy a ja im niekde podprahovo rozumiem, lebo keby mali kontrolovať to, čo skutočne skontrolovať treba, museli by uznať hranice svojich kompetencií a okamžite podať výpoveď.

Starší ľudia hovoria, že stačí láska a že tá to všetko urobí. Lenže máme jeden zásadný problém, a to ten, že sa nám to s tou láskou väčšinou darí iba jednostranne. Buď ja teba, alebo ty mňa. Ale to je ako hrať tenis s kríkmi. Alebo skákať do prázdneho bazéna z osem metrovej výšky.

Rastiem a beriem si, čo sa dá. Mamine dobré dni, aj tie v medzifáze a aj tie manické, a s odstupom času si uvedomím, že len málokto zažije so svojou mamou taký cirkus a takú srandu ako ja. Je to matka superhrdinka, ktorá kričí na ulici po cudzích ľuďoch a má na to svoje dobré dôvody; matka – inkarnovaná Eliška Junková, ktorá si to reže po mostoch stotridsať a verí v seba dostatočne pevne na to, aby ju boh, dojatý jej absenciou pudu sebazáchovy, ušetril autonehody a krutej smrti v plameňoch; matka v putách nekontrolovateľného záchvatu smiechu, ktorý trvá sedemnásť minút a takmer jej spôsobí zástavu srdca; matka, ktorá si vyskúšala prácu krupierky v kasíne a predavačky v Tescu, mama ktorá, keď ma zoznamovala so svojou novou kamarátkou, s dekoltom skrz-naskrz zjazveným od popálenín, povedala mi – Charlie, Luca robí v Rakúsku kurvu, ale má dobré srdce.

Otec hral v deväťdesiatych rokoch na dnešnom Moste SNP. Natáčal tam klip a jemu viali vlasy a do nich mu zapadalo slnko. Oblečené mal tričko Led Zeppelin a z bufetu mi priniesol marhuľové cukríky. Hrával sa so mnou pexeso s obrázkami mesta, ktoré bolo celé z čokolády, kúpil mi fialový bicykel a tiež walkmana a magnetofónové kazety so všetkými albumami Beatles. Naučil ma toho o hudbe veľa, aj keď so mnou o nej nikdy nerozprával. Vždy, keď hral na gitare, povedal – ešte päť minút – a hral dve hodiny. Tým mi toho vysvetlil pomerne dosť.

Že muzika je celkom iný časopriestor. Dodnes ma volá Karolínka a v mojich dvadsiatich šiestich rokoch mi položil aj túto otázku – tak mám mu napísať JA, alebo čo?

Otec lúhuje ginko vo vodke, veľa toho nenahovorí, no v hlave aj v srdci má free jazz. Taký, z ktorého nebolí hlava, iba mu málokto rozumie.

Moja mama sa delila o posledné cigy s bezdomovcami, túžila byť zdravotná sestra a nosila ťažké mošusové vône z ktorých slabšie povahy zamdlievali. Bol to heavymetal, ktorý si nevyberal, aj keď mohol.

Spojili sa dva zvláštne vesmíry, dve temné hmoty, pozrážalo sa zopár hviezd a čosi navždy zaniklo. Tak som vznikla ja. Bolo to v tom istom dome, kde aj po rokoch ziapalo z reproduktorov Rádio Rock FM, kde som schovávala pouličné mačky v krabiciach od topánok, kde som si stavala bunkre z dáždnikov a nerozumela problémom dospelých ani maminým útekom do nemocnice. Dnes chápem, a čo je skvelé, prišli noví ľudia, ktorí chápu tiež.

Pred desiatimi rokmi som svojej školskej psychologičke povedala, že sa hrozne desím, že raz budem ako moji rodičia. Dnes myslím na to, že sa bojím toho, že taká nikdy nebudem.

Mama, asi som už dospelá.

Večná Sláva

srdce-1.jpgSlnko svieti unavene a ja mu nemôžem nič vyčítať, pretože tiež spím – ešte k tomu počas chôdze a s otvorenými očami. To je august. Tupé uhly svetla odkrajujú z posledných teplých dní ako z maslového koláča a mne sa nedá nemať existenciálnu úzkosť. August! Vykríknem sama sebe do pľúc. Ono sa to nezdá, ale v auguste všetko umiera, schne, už v auguste sa duša poberá na zimný spánok – zostáva len pár posledných zábleskov a potom všetko staré, na tele či na duši, odpláve na druhý svet. A nedá sa to prijať na povel, dá sa iba dookola tárať o tom, že sa to prijať, že to dokonca treba prijať, a že nič iné, ako prijať to, nám nezostáva. No, a potom človek nemôže robiť nič, len dlho, dlho čakať.

Občas dobrovoľne nevládzem. Neviem, načo existuje existencia, moje naivné ja má chuť myslieť si, že na to, aby z nás urobila ľudí. A možno že človek, ktorý nevie a nechce nevládať, nie je nič viac než plastová replika. Niečo ako fejková Socha slobody stojaca pri výjazde z Pezinka, napatlaná perleťovým blýskavým lakom, vysoká tri metre, rozťahujúc paže nad rozmláteným parkoviskom. A modrá z augustovej oblohy sa nedá nakresliť ani o nej písať. Môžem akurát povedať, že sa podľa nej dá riadiť spoľahlivejšie než podľa atómových hodín. A že si vzala mamu a teraz že si zobrala aj teba. A že je to príliš skoro, ale kto vlastne vie, kedy je skoro, a kedy nie? Boh vie. Už si tam, kde sa pilovanie ostrých hrán a drsných výbežkov na duši udeje cakom-prásk. Lusknutím prstov. Tu na svete sa s takým niečím lopotíme celý život. A ja to viem pochopiť. Že tá túžba po čistote a slobode je silnejšia než čokoľvek iné.

Intelekt zase prevzal kormidlo a ja už viem, prečo sa cítim tak nanič. Niečo sa postavilo medzi teba a mňa. Možno strach a možno výčitky. Som ako plastová replika, rozťahujem paže nad vrakoviskom mojej minulosti a chcem zo seba vystúpiť. Plačem pri filmoch, v kine si idem vysmrkať celý mozog a potom zo dňa na deň tragicky odídeš a ja som vypnutá. Bez mimiky, afektu, obarená bezradnosťou. Chodím ospalá s otvorenými očami, čumím do oblohy až ma bolí za ušami a ničomu nerozumiem.

Keď si sadnem k jazeru, uvedomím si, že na ňom nepláva už ani jedna jediná labuť. Ľudia ich vyhnali – aký dokonalý výsmech ľudstva monogamii! Uvedomím si, že ti to už nikdy nepoviem – že ako slepo verím na vernosť, pravdu a lásku navždy, že ako som z tvojej skeptickej tváre vždy vyčítala, že po tom túžiš tiež, dokonca že veľmi. Že ma už nikdy nebudeš nabádať na nedôstojnosti a opakovať mi, ako si treba užívať, aj keď si sama vedela, že všetka rýchlokvasená extáza prinesie bolestný prepad do mrazivej ničoty. Už nikdy si nebudem môcť pri tebe uvedomiť, že vzťahy sú najviac, že ostatné je vata, výstelka, nejaké čačky okolo, že všetko sa môže dojebať a dá sa to opraviť, ale že vzťahy… Že to je ružový porcelán. Už s tebou nikdy nebudem vyberať šaty u vietnamcov a už ti nikdy nepoviem, že kočka si aj tak vo všetkých. Že mi už nikdy neprinesieš lampu, čo si našla s Tomášom na smetisku, do ktorej si namiesto žiarovky narvala diskoguľu svietiacu na zeleno-modro-fialovo, ku ktorej si púšťam Georga Michaela, trénujem brušné tance a smejem sa sama na sebe. Vieš o tom, že mi ju každý závidí?

Keď tá trúba v slušivom klobúčiku začala fotiť tvoj pohreb, smútiacich a dokonca aj rakvu počas najhlbšieho rozjímania, šla som za ňou a do ucha jej zasipela, že nie je v cirkuse a ak to plánuje cápať na fejsbúk, nech si to okamžite rozmyslí. Kým sa ona hanbila cez slzy, ty si sa smiala. Už ti nebolo trápne, ako nám všetkým. Uškŕňala si sa tak, ako si to vedela len ty. Že ti zmizli oči a ústa si mala až po uši.

Vyčítala si mi, že sa príliš zaoberám sebou. Mala si pravdu. Raz ti poviem, prečo to tak mám. Teraz už vidíš, že brúsim celé dni. Pilujem, zahladzujem, modelujem do hladkých tvarov. Ide to pomalšie jak lačnému sranie. A bude mi to trvať ešte dlho. Tiež by som niekedy chcela, aby to bolo cakom-prásk. Lusknutím prstov. Nič nie je otravnejšie ako učiť sa trpezlivosti.

Slávka… Nemala si rada zdrobneniny. Bola si Sláva. Tvrdá ako titán. Teraz si Večná. Poznám tvoje tajomstvo krehkosti, tenulinké a jemné ako cesto na makrónky. A možno sa raz prestanem cítiť zle za to, že som doň nikdy nechcela, nemohla, nevedela priveľmi vŕtať.

Najlepšia kamoška

pusa.jpg

Keď som bezradná, pokúšam sa o návrat do detstva. Nie len preto, že deti toho vedia oveľa viac, než dospelí, ale najmä preto, že to vedia celou svojou podstatou, nie iba hlavami. Deti vedia byť síce svine najsvinskejšie, ale stále majú prístup k niečomu, o čom sa dospelým môže akurát tak snívať.

Deti väčšinou tušia, kto je kamoš, a len málokedy majú nutkanie pátrať po dôkazoch. Ja som mala v detstve Paulu. Vedeli sme čarovať, hovorili sme tajným hadím jazykom, boli sme špiónky, maliarky, strihačky aj masérky a dokázali sme si v džungli v srdci bratislavských Palisád vlastnoručne postaviť šmýkľavku. Počúravali sme sa od smiechu asi tak dvakrát týždenne a zo všetkého najradšej sme chytali pouličné uslintané mačky, ktoré sme si zaumienili prepašovať do postele. “Mamííí, ale veď…!” pizúkala Paula s ožmolenou chlpatou guličkou v náručí, kým Paulina mama stála opretá o zárubňu a so stoickým pokojom kývala hlavou zo strany na stranu. Bolo jasné, že tento boj s dospelákmi nikdy nevyhráme.

Naše detstvo bolo skvelé, žiaden internet a v potravinách Svoradov predávali také úchylnosti ako modrú pepsikolu, kyslé šumienky či žuvačkové cigarety. Naše detstvo bolo érou utekania z domu, hľadania dobrodružstva, bolo v tom niečo skautské, niečo šamanské, niečo sci-fi. Dnes máme internet a sním bezodnú studnicu virtuálnej reality, tak načo si vymýšľať nové galaxie?

Okrem nášho analógového RPG sme v našich deviatich rokoch nezanedbali ani level srdca a prebúdzajúcich sa hormónov. Paula ma okrem iného naučila aj to, ako sa správne bozkávať. Sedela som na jej gauči v izbe so žltými stenami a keď mi povedala “teraz sa pozeraj!”, tak som čumela sústredenejšie než prívrženci sekty Nebeská brána pri páde kométy Hale-Bopp v roku 1997.

Paula zavrela oči, vyplazila jazyk a začala náruživo žužlať chrbát svojej ruky. Bola v tom vášeň asi ako keď mi naša fenka Čerinka pri mojej nedeľnej návšteve oblizuje kolená, bola v tom dravosť asi ako keď som si prvý krát v živote obliekala sama pančuchy a rozbila si pri tom hlavu. Paula sa nakláňala raz na jednu, potom na druhú stranu, hádzala vlasmi a do toho hlasno dýchala nosom. Nevedela som, či mám do toho vstupovať, tak som sa ešte chvíľu pozerala. Netrvalo však dlho, a musela som s pravdou von.

“Ehm… Ja to asi nechápem, Paulí…” 

“Jéžinek,” prevrátila oči, naklonila sa ku mne a strčila mi do huby jazyk. Pár krát ním potočila sem a tam – bolo to asi ako mať v ústach ventilátor, ktorý má namiesto vrtulí mokré špongie – no a keď som sa už takmer zadusila, zrazu bolo po všetkom. Paula sa odomňa odtiahla, víťazoslávne vyskočila na bucľaté detské nožičky a vyhlásila: “Tak! Takto sa to robí! Takto sa olizuje!! Keby si náááhodou nevedela!!!”

Vedela som, že k Paule môžem kedykoľvek prísť, že u nej môžem prespať, keď bude doma dusno. Bola som si istá, že budeme celú noc kresliť, piť potajomky kolu a vymýšľať veľkolepé veci. Robili sme blbosti, ako napríklad, že sme si vycapili na plafón plagáty (ja Orlanda Blooma a Paula Brada Pitta) a potom si oblizovali každá svoju ruku a v duchu si hovorili –“ó, toto je tá láááska, toto musí byť ono, cííítim to – všade to cííítim!” Potom, keď sme trochu podrástli a začali sme fajčiť, Paula mi vždy dala cigu – och – a ako sa každú sobotu niesla staromestským bytom Altusovcov nádherná vôňa čokoládovej bábovky – to vo mne zostane zapísané už navždy.

Prešlo zopár rokov, pretože tak to už v živote chodí, no a keď som si uvedomila, že ich prešlo viac než sedemnásť, oblial ma studený pot. Pri tej príležitosti som sa zamyslela nad tým, čo môže byť príčinou tohto čudného želé, tej nepobavenosti, takého toho depresívneho rozladu, že prečo sme my, ľudia dvadsiateho prvého storočia, vnútri ako bordel zo sifonu (zmeska vlasy+sople+sliny+zubná pasta), že prečo sa smejeme čím ďalej, tým menej, že prečo sa necítime v bezpečí a budúcnosť pálime zaživa a pochovávame do digitálnych urien. Nukleárna hrozba, 60% manželských párov sa rozvedie do piatich rokov, znečistené ovzdušie, do toho ten čudný trend rozmaznávať seba aj svoje deti absolútne nevhodným spôsobom. Tinder a zoznamky nahradili vzťahy, ktoré sú ako sklená vata, no a ten milý chalan, čo sa okolo mňa motá, ma nepozdraví a nepozdraví, a to mi olajkoval už hádam úúúplne všetko na fejsbuku…

Paula je už mama a vidím sa s ňou málo. Detstvo tu už nie je, aspoň nie tak často a naozajsky, ako kedysi. Rozmýšľam, či by som vedela byť sama sebe taká dobrá kamoška. Že či ak zavolám samu seba na návštevu, či si napečiem koláč, posypem ho práškovým cukrom a budem taká drzá, že ho celý, ešte teplý, zjem. Že či si dovolím piť pomarančový džús z krabice. Či sa budem ešte niekedy potmehúdsky chechtať, keď ukradnem babke cigarety zo šuflíka a vyfajčím ich v kríkoch na dvore. Že či sa budem vedieť od srdca zasmiať na všetkých trápnych láskach a či si odpustím všetky tie uslintané bozky mužom, ktorí si ich nezaslúžili (a namiesto nich si vycapím na plafón plagát nejakého sexoša – ha!) A hlavne – či budem ešte niekedy vedieť skutočne trpieť pre neopätovanú lásku! Či sa budem vedieť vypočuť a objať. Kresliť si celú noc a robiť to len tak, nie pre prachy ani pre záujem okolia. Že či sa ešte niekedy počúram od smiechu, či niekedy vyleziem na strom a vymyslím si svoj vlastný tajný jazyk.

Od koho to vlastne závisí?

Pravá bohemisféra

Som smutnejšia než júnové Brno v sobotu o štvrtej poobede. A naozaj by som chcela napísať, že som ľahká, nežná, pokojná a pražská ako jar. Ale jar už neexistuje. Možno zčasti aj preto, že Andrej Babiš zúbožil svojimi debilnými nápadmi s repkou všetku českú pôdu. Že zahubil včely, morálku, poslednú nádej na dobré meno Slovákov v Česku. Pravda je taká, že sme dnes hrali progrock pre zvukára, barmanku, nášho šoféra a inak pre 0, slovom nula, ľudí. Ale barmanka mala krásne veľké oči a zvukár si dupkal nohou do rytmu a keď akurát netočil poťákmi alebo nezmotávatal predlžovačky, tlieskal ako šialený. Ja som sa tešila tiež, ale akosi mi to nestačilo. Ako z toho klipu kapely Agent Fresco, kde sa týpek zúfalo snaží zbaviť sa špiny na svojom tele, no keď sa mu to konečne podarí, urobí všetko pre to, aby sa zasvinil znova.

Tiež tým trpím. Furt sa chcem mať dobre a príjemne, akoby som vôbec nepoznala hodnotu bolesti. Že človek je bez nej bytostne prázdny tak veľmi, že si to v tom znudenom delíriu ani nemá ako všimnúť. Láka ma to byť žiarivá ako Praha, no potom pomyslím na tie zákutia metra na Palmovke a rozmyslím si to.

Radšej budem ako krkonošské dediny, pokojné a čisté. Občas nejaký ten nemožný, ručne maľovaný plagát na najbližšie kultúrne podujatie a smutno-trápne ticho, v ktorom vynikám ako nik, keď sedím vedľa teba v aute a chcem ti povedať VŠETKO ale nechcem byť OTRAVNÁ. Pekné domy a vreskot detí. Vody, ktoré nikto neznásilňuje. Ticho ako pred búrkou a búrky, po ktorých si spolu zakričíme. Nad tým, ako si to tu všetko ničíme. Ako si ničíme to, čo je medzi nami. Vlastnou blbosťou a zbabelosťou. Repkou olejnou. To je hádam najzúfalejší pocit z katalógu pocitov na rok 2019. A to som v ňom listovala dôkladne.

Včera sme hrali na Morave. V šatni bolo dvanásť zrkadiel a chcela som ich všetky rozbiť. A potom som to neurobila, lebo sedem rokov smoly krát dvanásť je veľa aj na mňa – a tak som si sadla za bubny a rozbila som tie. Žiadne nešťastie sa nekonalo. Naopak. Prišiel za mnou pán v zelenom tričku s umelým chrupom, stískal mi ruky a hovoril, že mám dušu aj srdce a že ich obe videl. A že sa teší. Tešila som sa teda s ním. Nepovedala som mu o tom, ako veľmi som chcela rozbíjať zrkadlá v šatni tesne pred tým, než sa na pódiu úplnou náhodou stalo niečo, čo ho z neznámej príčiny potešilo.

Zachvíľu sme v Bratiske, no polovica môjho srdca je ešte stále v západnej časti bývalej federácie. Mám rozvinutú iba pravú hemisféru a tá ľavá hádam ani neexistuje – dôkazom je, že dodnes neviem malú násobilku. Ale to nič. Neuróny konečne komunikujú. Máme šancu na uzdravenie.

Všetci.

Mauveové všetko

Práve prichádzame do najzmoknutejšej krajiny sveta. Ťažké, napité konáre stromov sa ohýbajú až k zemi a odtiene i odlesky fialovej, čo sú všade vôkol, voláme s Ivanou mauve. Vždy, keď nájdeme v drogérke rúž v odtieňoch hnedo-sivo-lilavo-ružovej, teda mauve, tak si taký kúpime, aj keď ich má každá doma najmenej tristo. Ale kto by nechcel mať betónovú istotu, že si kedykoľvek môže na tvár napatlať trochu bezpečia? Vlastne aj to ticho, dažďu tak príznačné, je mauveové, mauveové mláky hltajú čierne mraky a potom ich pľujú naspäť po chudákoch ľuďoch – a tí nič, tí sa iba ďalej tvária, že sa niekam ponáhľajú. Rieky, tiež mauveové, líhajú gravitácií do lona, vlak si tu dačo brble, uspáva to moje strachy, sú to najmenšie strachy na svete ale to vám poviem, tie by ma dokázali na šupu zabiť – a ja? Ja mám do všetkého toho zmätku mauveové myšlienky na tvoje ruky. Na to, že by som s tebou rada počúvala šumenie dažďa v cis mole. Šmýkala sa na mokrých strechách do nikam. Rátala odtienky tmavozelenej v tomto čudnom šere. A myslela si celou svojou dušou, že keď má uschnúť celý svet, tak nech si uschne, hoci aj dnes.

Vždy keď prší, mám pocit, že som v zahraničí. Tak napríklad, teraz som niekde v Nemecku. Nemci majú vždy takým tichým spôsobom spokojné tváre a ja sa stále čudujem, čím všetkým hýbe ekonomika. Vzťahmi, reklamou, školstvom, kultúrou, gastronómiou, erekciou mladých chlapcov, bohom, emisiami, dobrým pocitom zo seba samého, dekoratívnou kozmetikou, armádou a jodidom strieborným a jeho rozprašovaním do oblakov a umelými daždami.

Bože, zase ma to drápe do drogérky!

Milujem ťa

Štvrťstoročie dozadu. Dotýkam sa tvojich gaštanových vlasov. Ako slepé šteňa hľadám prsník a túžim z neho vysať každý atóm teba. Tvoju múdrosť, tvoj temperament, tvoj zákerný pohľad, za ktorý by ťa v stredoveku upálili na hranici. Poviem ti, že ťa milujem, aj keď ešte neviem rozprávať.

Milujem ťa, cítim, a dívam sa, ako vyplazuješ špičku jazyka, keď v dielni chystáš drevo na zajtra. Sledujem, ako si utieraš špinavé ruky do deravej kockovanej košele a žasnem nad tým, že si veľký ako hora. To najskôr preto, aby som sa do teba mohla skryť, keď budú vonku zúriť vojny a nepokoje. Si ten najtrpezlivejší neurotik pod slnkom. Teším sa, že raz budem celkom ako ty.

Trasie sa mi žalúdok a mám spotené pazuchy. Ešteže nemám tvár posiatu jebákmi, pomyslím si. Zato ma dospievanie potrápilo mokrými mapami siahajúcimi od pŕs až k bokom plochým ako lata. Keď mi napíšeš esemesku v ktorej je otáznik a nič viac, zvresknem od radosti. Žobrem otca o kredit, aby som ti mohla HNEĎ ODPÍSAŤ. V tomto veku ešte neviem, ako sa hrajú dospelácke hry na nezáujem.

Dáš mi prvú pusu na križovatke medzi bytmi šialených mačacích žien a cestou, po ktorej jazdia traktory s opitými chlapmi. Tri, dva, jedna… Bam! Buchne sopka Krakatoa. Obloha zozelená, zoxiduje ako medené strechy kostolov po rokoch, a všetko stíchne. Prestanem sa potiť.

Milujem Ťa – kričala som na Tomáša, Braňa, Erika, Michala aj Alexa a je tak trochu smutné a tak trochu smiešne, že moje kamošky si namiesto vykrikovania robia čiarky na poslednú stránku zápisníka. Povedala som si, že prestanem mrhať slovom Milujem. A tiež slovom Ťa. A tiež zbytočnými čiarkami. Zabudla som už takmer na všetkých.

Milujem Ťa, hovorievala som krémešom a tvarohovým koláčom.

Milujem ťa, hovorila som práci, ktorá ma mala rozptýliť od precpávania sa sladkosťami.

Potom bolo dlho ticho. Chceli sme sa pozrieť na hviezdy, ale ten sopečný prach bol hustý ako zelená smotana.

V roku 2026 ti budem rozprávať samé blbosti a vzdám sa nároku na dokonalosť. Večer sa vyberieme na ryby, keď sa nám bude chcieť, a ak nie, nevyberieme sa nikam. A zajtra zasadíme ríbezľový ker. A o dva týždne urobíme z lesných jahôd džemy a všetky ich zjeme. Budeme tancovať salsu a budeme to robiť zle. Keď budem ležať s chrípkou, prečítaš mi zo sprostej knižky sprosté vtipy. Ja na tebe potrénujem relaxačné techniky, pretože som sľúbila bohu aj sebe, že sa v budúcom živote stanem psychiatričkou. S vážnou tvárou ti poviem – uvoľni sa, nááádych… Bude to trochu smiešne, ale nič sa nedá robiť – akurát som sa totiž vzdala svojho nároku na dokonalosť.

Včera v noci mi napadlo, že láska je ako zaspávanie. Čím viac sa snažíme, tým ťažšie nám to ide.

Piña colada

Mám rada dni, kedy mi veci dávajú zmysel. Tak nejak prirodzene. Napríklad že jedna a jedna sú dve a že keď do žltej kvapnem trochu červenej, že z toho bude sýta oranžová a ja budem môcť kresliť kade-tade pomarančové slnká okolo ktorých sa bude točiť celý môj svet. A ten svet bude bezpečný a jemný. Vlnená deka, na ktorej poletíš kam chceš. Tvoj vlastný ostrov, prístav, v ktorom zakotvia len tí, ktorých si tam pozveš. Potom si spolu dáte piña coladu s kúskom ananásu a budete sa smiať a nebudete vedieť na čom.

Keď sa k tejto ľahkosti pridá viera, akási neurčitá a pritom najjasnejšia dôvera v bytie, vtedy je to skvelé. To je totiž základ všetkého. Mať chuť. Hoci aj na zmrzlinu. Na kúsok ananásu. Na večernú farbu oblohy, na ráno, chuť zapáliť si v celom byte sviečky.

Chuť vidieť obrysy budúcnosti a minulosť mať v nádobke na tabak. Občas si z nej ubaliť cigárko, veď to zas treba, je to súčasť teba, zapáliš si ho na balkóne a keď zhasne posledné pomarančové okno, dostaví sa taký ten nostalgický moment – že bolo zle, ale že teraz je dobre.

Polia sú prizelené na to, aký studený je vzduch. Bolo by krásne nezabíjať jemnosť v sebe. Bolo by krásne robiť presný opak.

Pripraviť jej čerstvú pôdu. Nech konečne zapustí korene. Veď kedy, ak nie v apríli?

A potom príde máj a keď mi cudzí chlapec len tak medzi rečou povie, že som bohyňa, tak sa s ním po prvý krát v histórií nebudem hádať. Oslávime to piña coladou. A budeme sa smiať a nebudeme vedieť na čom.

Večná cesta a čelo opreté o chladné sklo. Počúvať rachot koľají ma upokojuje. Veľmi sa podobá zvukom búrky. Aha, veď nad hlavou je skutočne tá krásna strakatá plastelína zmiešaná zo všetkých farieb.

Tie moje dažde a cesty vlakom. Nikomu ich nedám a pritom si prajem, nech patria všetkým. Vlhké sivé trate obrastené machom. To aby som vedela, kde je sever.