Ako tridsaťročná som sa konečne presťahovala na vidiek. Iba ja a môj pes Herodes. Za prašnou cestou na nás čakal malý dom s jablkovým sadom.

Jedno ráno som sa vybrala zastrihnúť vetvičky. Zohla som sa po opadané jablká a zvreskla od hrôzy. Po ruke mi liezol obrovský mravec, veľký ako šváb. Zadívala som sa na stromy. Bolo ich asi dvestotisíc.

Poprosila som suseda, aby ma previezol na svojom malom motorovom lietadle. Čudoval sa, ale nakoniec súhlasil. Keď sme boli vo vzduchu, omráčila som ho paralyzátorom, schmatla páku a napálila to rovno medzi moje jablone.

Asi sa vrátim naspäť do mesta.

Urobiť dojem bolo preňho dôležitejšie, než jesť, piť, súložiť, navštíviť cez víkend mamu, masturbovať.

Urobiť dojem bola jediná možnosť, ako sa oslobodiť od vlastných pochybností o sebe, od pocitu nehodnosti, márnosti, nudy a nezmyslu.

Urobiť dojem bolo jednoduchšie, než čokoľvek na svete. Stačilo koncentrovať prúd svojej energie do nebytia sebou. Zabuchnúť dvere pred pravdivosťou a autentickosťou. Byť v neustálom kŕči a strachu. Hrať divadlo.

Dnes ho začal skutočne celý svet zbožňovať. Stalo sa tak v momente, kedy odstrihol oceľové laná pútajúce ho s jeho nemožnosťou, nudnosťou, nezaujímavosťou a lajbavosťou.

Tie som však na ňom celom milovala hádam zo všetkého najviac.

Keby som mal schizofréniu, neuvažujem nad tým, či ju mám alebo nemám.

Nevedel by som to a veril by som tomu, že som celkom normálny.

Upokoj sa. Keby si bol psychotik, nenapadne ti strachovať sa o seba.

Srdce trieska o kosti a chýba tu vzduch.

Tvoja úzkosť je predsa indikátorom toho, že si ešte neprekročil hranicu šialenstva.

Potiahnem si z cigarety a odpíjam z hnusnej čiernej kávy.

Pocítim vriace slnko na zátylku a pohľadám tlačidlo, ktorým by som vypol sám seba.

Zaujímalo by ma, či aj moje mačky vidia démonov. A čo sa sníva mojej usmiatej susede vo fialovej zástere.

Zo všetkého najviac sa bál dňa, kedy už nebude vládať nič nové vymyslieť. Bude ako suchá púšť alebo ako prázdny bazén, bude sa potulovať svetom zbytočnejší než odpad, priesvitný, malý a úbohý.

Potreboval nejaký stimul, nový podnet, inšpiráciu. Alebo naopak? Kdesi počul, že vnútorná vyrovnanosť vraždí všetok tvorivý potenciál. Musel sa zbaviť pohodlia, matérie, dostatku. Potom to dozaista príde a on sa bude cítiť živý ako predtým.

Skúšal týždňovú hladovku a neskôr začal žiť v biede. Prerušil väzby s ľuďmi. Stal sa z neho zanedbaný čudák, obsmŕdajúci na periférií mesta.

Napísal pár krásnych kníh – najmä návody na to, ako zbohatnúť.

Nádych, výdych.

Život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme.

Autobus, čo mešká celú večnosť, chlap, čo odpíše o tridsať hodín neskôr, než by som si priala, pomalý čašník v čajovni, ktorý pohŕda rýchlosvetom a keď sa ho opýtam, či na mňa náhodou nezabudol, zastaví sa a prefacká ma prísnym pohľadom.

Nie, nezabudol.

Zato ja som zabudla.

Na nádych a výdych.

Na to, že viem narátať do desať a že to nikdy nerobím.

Všetko príde, aj choroby a smrť, aj najväčšie smútky, aj životná láska.

Aj keby trvala len dvanásť minút a potom sa navždy ponorila do ničoty.

Večer voňal ako hašlerky. Tmavomodré nebo prikrylo spiace stromy. Vkradla som sa komusi do snov, hop, to omylom, ospravedlním sa a rýchlo zdúchnem preč.

Keď si líham do postele, mám pocit, ako keby sa mi občas tiež ktosi vkrádal do snov.

Slušne ho poprosím, aby vypadol.

Čím viac však nalieham, tým viac nalieha i on.

Nechce sa mu. Fajn. Tak sa tu teda popozeraj.

Tmavomodré všetko, samota, anízové mentolky, vietor, zalepené nebo, Nórske fjordy, lúky a pastviny. Oheň a hlavne nekonečné more.

Keby som ťa tu chcela, zavolám si ťa.

Mala by si už konečne začať chcieť.

Tieto večné konflikty.

Je už celkom iná doba. Tak napríklad v roku 2023 by ste nič podobné nezažili. Ľudia sa dokonca ešte výnimočne sobášili a maximom verejne akceptovanej zhýralosti boli internetové zoznamky.

Vyťahujem holografickú mapu, prechádzam po nej prstom a vyberám si spomedzi pekných chlapcov. Neviem sa rozhodnúť. Všetci sa usmievajú, žmurkajú a veselo mi kývu. Nakoniec odkliknem jedného z nich a teleportujem sa do baru, kde sa dnes stretávajú mladí ľudia.

Podáme si ruky, strávime spolu noc a potom sa dohodneme, že na to zabudneme. Ale vraj keby som chcela jeho deti, mám sa mu ozvať a pošle mi kuriérom svoje spermie.

Vchádzam do miestnosti a vdychujem vlhké steny. Pokynie, aby som si sadol do kresla. Bez slova sa dlho dívam do zeme.

“Čo sa deje?”

“Už som všetko povedal. Motám sa v kruhu,” odpoviem po dlhej pauze.

“Ako by ste sa z neho mohli vyslobodiť?”

“Tieto vaše otázky.”

“Ja to neviem, viete to vy,” mrmle a zašmudlanou košeľou si čistí okuliare.

“Načo potom existuje vaše povolanie, ak každý všetko vie?”

“Presne na to – aby som im to pripomínal.”

“Chcem to odstrihnúť,” kým to dopoviem, cítim sa zúfalo.

“Tak to odstrihnite.”

Poďakujem sa, hodím mu na stôl bankovku a vychádzam do slnka.

Nevedela si to odoprieť. Bola na tom závislá. Keď nemala v sebe penis dlhšie ako dva dni, robila scény a bola nesvoja.

Rita striedala mužov častejšie než spodné prádlo. Nikdy sa sama sebe nezhnusila, práve naopak, s každým uloveným mužom jej exponenciálne rástlo sebavedomie.

Vo štvrtok išla na kávu do baru U Chlamýdie. Popíjala kapučíno a pohľadom sa oprela o neznámeho muža. Po pár veľavýznamných pohľadoch išli spolu na toaletu. Muž ju prirazil k stene a bez zbytočných okolkov jej stiahol nohavice. Miesto penisu jej však vrazil do tela obrovské chápadlo. Z vagíny jej vytiahol slepačí mozog a zožral ho.