Báseň o nás dvoch

Bianca to povedala krásne.

Stretnúť sa v tej hĺbke.

Ale my sme sa tam nestretli.

Alebo aj stretli, ale ty si na to zabudol.

A ja som tomu prikladala príliš veľký význam.

Lebo keď je hĺbka príliš hlboká,

je to temná priepasť, v ktorej je tma ako v riti.

Mám na sebe červené pančušky a píšem túto báseň počas chôdze.

Vzduch nemá žiadnu teplotu.

Dnes robia ľudia počas chôdze úplne všetko.

Jedia počas chôdze.

Hádajú sa počas chôdze.

Plánujú si život počas chôdze.

Súložia počas chôdze.

Rozchádzať sa počas chôdze a

Nachádzať si počas chôdze

všetky tie lacné náhrady.

Jedlo, drogy,

priesvitné slečinky, čo držia penis tak nezúčastnene,

že to by si si už lepšie zajebal s hárkom prázdneho papiera.

Ty si myslíš, že som to spravila naschvál,

a ja si to myslím tiež.

Už ma nikdy nikto nevezme do tržnice na tresku a tri biele rožky,

Už mi nikto nikdy nekúpi červenú čiapku, ktorú nebudem nikdy nosiť,

Už nebude nikdy nikto zdieľať naše maily s tretími a štvrtými stranami,

Už nikdy nenapíšem báseň o nás dvoch.