Stará mama

Guľatú tvár – tú mám po tebe!

I hrubý, vrtký vlas,

Aj tváre, biele ako broskyne!

A keď začujem tvoj hlas,

čo spevom jazier volá k sebe,

Poviem si, že je to asi v nás.

 

Kabát sivý ťahám zo skrine,

V ňom ty, mama, a dnes ja –

chodím hrdá, vzpriamená!

Miesto teba kabát tvoj

k hrudi jemne priviniem –

Pripomeň mi tvoje slová,

Kebyže naň zabudnem.

babka-jana

Jakubák

Keď prechádzam Jakubákom
Sťaby ktosi penetrákom
Omietol mi všetky diery
Na srdci aj na pancieri.

Tam, kde dlane chrúmu lístie,
Zvýsknem zrazu – Bože, Kriste!
Prečo si skôr nedal znať,
Že smiem chodiť po rukách?

Oknom nežné slnečnice
Bozkajú ma v teplé líce,
Prebudia nás, tvrdé hlavy,
Do pokojnej morskej vlahy.

Kto iný než tvoje srdce
Pofúka mi mokvajúce
Lakte decka panelov
Visiaceho z oblakov?

A kto iný než tvoj duch
Pomôže mi zabudnúť
Na plastových, márnych mužov
Čo zvädnutou ľúbia ružou?

Priateľom je zviera i vec,
Nie len človek, to, milý, vedz!
Preto sa dnes spriatelím
S Jakubovým námestím.

Tak Jakubák chodí so mnou,
Do práce a občas domov,
Vždy, keď čujem šuchot lístia –
Myslí na mňa, dozaista!

jakubak

Služba

Učím ťa,

ako chodiť,

ako sa správať,

ako držať príbor,

že máš prvý pozdraviť

a prvý prísť –

učím ťa,

ako byť dospelý,

ako sa neposrať zo sklamaní,

z odmietnutí,

že nesmieš zostať zatrpknutý,

ŽE NIKDY NESMIEŠ ZOSTAŤ ZATRPKNUTÝ,

že máš pekne hovoriť

o svojich bývalých,

iba pekne – vždy a iba –

s úctou, láskou a milo –

učím ťa, ako zahodiť to,

čo ti včera otrávilo

srdce,

že nemáš dávať

nám dievčatám dôvody

na otrasné hysáky,

ktoré z celej duše nenávidíš,

za ktoré sa potom

hanbíš ako pes,

učím ťa,

že si máš ctiť

seba,

svoj čas,

svojho muža,

do ktorého si ešte

nedorástol,

tak sa nehnevaj,

veď vieš, že to robím

všetko s láskou –

Láska,

robím predsa službu

všetkým tvojim

budúcim

láskam.

Laskonka


Všetko je tak krásne krehké
ako biela laskonka,
iba jemné cesto z peny
tíško praská na podnebí
a letmý stisk spodnej pery
rozdrví ma na vietor.

Všetko je tak strašne krehké,
belasé a jasné črepy,
ktoré si tak smiešne šetríš
na to známe vzducho-drvenie,
duševné seba-trýznenie.

Laskonka,
Makrónka,
Láskonka,
Veď láska je sladká,
láska je konská,
sladká ako
laskonková
seba-pomsta.

Vždy

Vždy sa môžeš ponoriť do kníh.

Plávať medzi olovenými písmenami a byť ľahká ako láska.

Keď bude vonku zúriť vojna,

Máš sa kam skryť,

zaryť –

nechty do perín,

Uspať sa plynom slov –

Viet –

Vzduchom v odsekoch –

Vo všetkých tých

sklenených pokusoch

o bdelosť.

Strechy

Mokré strechy sú

sladký prepych.

Pre nás plachých.

Ospalých.

 

Prísľub nehy dá

Vôňa vlahy.

Uspí

Mŕtve brehy dní.

 

Keď sa zmením

Na oblaky

Do spánkov ti

Naprším.

 

Ťažký zlozvyk

otroka,

zaľúbiť sa do mrakov.

 

Skĺznem po nich

do krajín,

kde prší sto dní

do roka.

Ruska

Byť tak Ruska,

S ohňom vo vlasoch,

So zamrznutým cencúľom

Čo trčí z nosa,

S umelými kozami

Od mojej lásky,

Ropného magnáta

Leva Nikolajeva,

Piť s ním na raňajky

Stalinove slzy,

Leštiť mu medveďa

a zlaté šperky,

Hrubšie ako jeho kvér,

A milovať sa s ním do trojky

Aj s Voloďom Putinom,

A na konci umrieť na trombózu

a tvrdú pečeň,

a nečítať viac R ako P

a U ako Y,

V tragicky treskúcej zime,

Medzi ľadovými kryhami,

a prihlásiť sa do súťaže

Vnútornej Krásy,

a usmievať sa v plavkách a priať

všetkým bez rozdielu rasy

s pohlavia

a vierovyznania

a náboženstva

Svetový Mier,

a vrúcne milovať

Matičku Rus,

Ktorá nikdy nespozná

čo je to globálne otepľovanie.