Služba

Učím ťa,

ako chodiť,

ako sa správať,

ako držať príbor,

že máš prvý pozdraviť

a prvý prísť –

učím ťa,

ako byť dospelý,

ako sa neposrať zo sklamaní,

z odmietnutí,

že nesmieš zostať zatrpknutý,

ŽE NIKDY NESMIEŠ ZOSTAŤ ZATRPKNUTÝ,

že máš pekne hovoriť

o svojich bývalých,

iba pekne – vždy a iba –

s úctou, láskou a milo –

učím ťa, ako zahodiť to,

čo ti včera otrávilo

srdce,

že nemáš dávať

nám dievčatám dôvody

na otrasné hysáky,

ktoré z celej duše nenávidíš,

za ktoré sa potom

hanbíš ako pes,

učím ťa,

že si máš ctiť

seba,

svoj čas,

svojho muža,

do ktorého si ešte

nedorástol,

tak sa nehnevaj,

veď vieš, že to robím

všetko s láskou –

Láska,

robím predsa službu

všetkým tvojim

budúcim

láskam.

Laskonka


Všetko je tak krásne krehké
ako biela laskonka,
iba jemné cesto z peny
tíško praská na podnebí
a letmý stisk spodnej pery
rozdrví ma na vietor.

Všetko je tak strašne krehké,
belasé a jasné črepy,
ktoré si tak smiešne šetríš
na to známe vzducho-drvenie,
duševné seba-trýznenie.

Laskonka,
Makrónka,
Láskonka,
Veď láska je sladká,
láska je konská,
sladká ako
laskonková
seba-pomsta.

Vždy

Vždy sa môžeš ponoriť do kníh.

Plávať medzi olovenými písmenami a byť ľahká ako láska.

Keď bude vonku zúriť vojna,

Máš sa kam skryť,

zaryť –

nechty do perín,

Uspať sa plynom slov –

Viet –

Vzduchom v odsekoch –

Vo všetkých tých

sklenených pokusoch

o bdelosť.

Strechy

Mokré strechy sú

sladký prepych.

Pre nás plachých.

Ospalých.

 

Prísľub nehy dá

Vôňa vlahy.

Uspí

Mŕtve brehy dní.

 

Keď sa zmením

Na oblaky

Do spánkov ti

Naprším.

 

Ťažký zlozvyk

otroka,

zaľúbiť sa do mrakov.

 

Skĺznem po nich

do krajín,

kde prší sto dní

do roka.

Ruska

Byť tak Ruska,

S ohňom vo vlasoch,

So zamrznutým cencúľom

Čo trčí z nosa,

S umelými kozami

Od mojej lásky,

Ropného magnáta

Leva Nikolajeva,

Piť s ním na raňajky

Stalinove slzy,

Leštiť mu medveďa

a zlaté šperky,

Hrubšie ako jeho kvér,

A milovať sa s ním do trojky

Aj s Voloďom Putinom,

A na konci umrieť na trombózu

a tvrdú pečeň,

a nečítať viac R ako P

a U ako Y,

V tragicky treskúcej zime,

Medzi ľadovými kryhami,

a prihlásiť sa do súťaže

Vnútornej Krásy,

a usmievať sa v plavkách a priať

všetkým bez rozdielu rasy

s pohlavia

a vierovyznania

a náboženstva

Svetový Mier,

a vrúcne milovať

Matičku Rus,

Ktorá nikdy nespozná

čo je to globálne otepľovanie.

Báseň o nás dvoch

Bianca to povedala krásne.

Stretnúť sa v tej hĺbke.

Ale my sme sa tam nestretli.

Alebo aj stretli, ale ty si na to zabudol.

A ja som tomu prikladala príliš veľký význam.

Lebo keď je hĺbka príliš hlboká,

je to temná priepasť, v ktorej je tma ako v riti.

Mám na sebe červené pančušky a píšem túto báseň počas chôdze.

Vzduch nemá žiadnu teplotu.

Dnes robia ľudia počas chôdze úplne všetko.

Jedia počas chôdze.

Hádajú sa počas chôdze.

Plánujú si život počas chôdze.

Súložia počas chôdze.

Rozchádzať sa počas chôdze a

Nachádzať si počas chôdze

všetky tie lacné náhrady.

Jedlo, drogy,

priesvitné slečinky, čo držia penis tak nezúčastnene,

že to by si si už lepšie zajebal s hárkom prázdneho papiera.

Ty si myslíš, že som to spravila naschvál,

a ja si to myslím tiež.

Už ma nikdy nikto nevezme do tržnice na tresku a tri biele rožky,

Už mi nikto nikdy nekúpi červenú čiapku, ktorú nebudem nikdy nosiť,

Už nebude nikdy nikto zdieľať naše maily s tretími a štvrtými stranami,

Už nikdy nenapíšem báseň o nás dvoch.