Práve prichádzame do najzmoknutejšej krajiny sveta. Ťažké, napité konáre stromov sa ohýbajú až k zemi a odtiene i odlesky fialovej, čo sú všade vôkol, voláme s Ivanou mauve. Vždy, keď nájdeme v drogérke rúž v odtieňoch hnedo-sivo-lilavo-ružovej, teda mauve, tak si taký kúpime, aj keď ich má každá doma najmenej tristo. Ale kto by nechcel… Continue reading Mauveové všetko
Autor karolinisko
Milujem ťa
Štvrťstoročie dozadu. Dotýkam sa tvojich gaštanových vlasov. Ako slepé šteňa hľadám prsník a túžim z neho vysať každý atóm teba. Tvoju múdrosť, tvoj temperament, tvoj zákerný pohľad, za ktorý by ťa v stredoveku upálili na hranici. Poviem ti, že ťa milujem, aj keď ešte neviem rozprávať. Milujem ťa, cítim, a dívam sa, ako vyplazuješ špičku… Continue reading Milujem ťa
O politike, klimatizácii a o politike klimatizácií
Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac. Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát… Continue reading O politike, klimatizácii a o politike klimatizácií
Čo ma naučila moja mačka
Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať… Continue reading Čo ma naučila moja mačka
Piña colada
Mám rada dni, kedy mi veci dávajú zmysel. Tak nejak prirodzene. Napríklad že jedna a jedna sú dve a že keď do žltej kvapnem trochu červenej, že z toho bude sýta oranžová a ja budem môcť kresliť kade-tade pomarančové slnká okolo ktorých sa bude točiť celý môj svet. A ten svet bude bezpečný a jemný. Vlnená deka, na ktorej poletíš kam… Continue reading Piña colada
Nájom
Požičali sme si toto mesto. Prenajali sme si ho za pár pekných slov, ktoré o ňom občas dakomu povieme. Že Praha je krásna. Stará, vznešená, tak trochu stratená. Ako stará dáma v cukrárni, popíjajúca grog, ktorá chodí stále vystretá a nikdy nezačne smrdieť, pretože to tak proste je, pretože to má v DNA. Praha je jeden z našich nájomných domov.… Continue reading Nájom
Bod preťaženia
Asi sme hlúpi. Niekto by si pomyslel, že sme veľmi múdre stvorenia, no je rovnako možné, že sme blbí ako bota. Kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto má meter na ľudskú tuposť? Zdá sa, že nemáme mieru. Vzali sme si do hláv, že sprivatizujeme nebo, že ho rozparcelujeme na rovné diely a že naň budeme… Continue reading Bod preťaženia
Najdepresívnejší deň v roku
Včera bol najdepresívnejší deň v roku. Pripadá vždy na tretí januárový pondelok. Neviem, kto v sebe nabral toľko trúfalosti, aby vyhlásil podobnú udalosť. Najskôr niekto, kto má na svedomí také obskurnosti ako kalendáre s mačacími menami. Alebo tie smiešne pseudomotivačné drísty na čajových vrecúškach. Nikdy sa nevzdávaj... Niečo však na tom bude. Tretí januárový pondelok… Continue reading Najdepresívnejší deň v roku
Stará mama
Guľatú tvár - tú mám po tebe! I hrubý, vrtký vlas, Aj tváre, biele ako broskyne! A keď začujem tvoj hlas, čo spevom jazier volá k sebe, Poviem si, že je to asi v nás. Kabát sivý ťahám zo skrine, V ňom ty, mama, a dnes ja - chodím hrdá, vzpriamená! Miesto teba kabát… Continue reading Stará mama
Stretnutie
Stretnúť ťa po toľkých rokoch - to je ako stretnúť po toľkých rokoch samú seba. V pamäti mi zostalo veselé chlapča a teraz tu, oproti mne, sedí to isté telo, trochu viac sa hrbí, tvár paralyzoval smútok a zlé skúsenosti so ženami - sklamanie tohto druhu ryje doprostred čela vrásku nezameniteľného tvaru, spoznám ju už… Continue reading Stretnutie
