V nedeľu sa treba dívať na Saturn

Zobudila som sa do nedele, lebo tak to už v nedeľu chodí. Zobudiť sa do nedele je niečo ako mať na krku zavesenú betónovú tvárnicu zrovna vo chvíli, kedy chcete tancovať foxtrot, zamilovať sa do všetkých mužov na parkete, dusiť sa vlastným úsmevom a popíjať pritom biele martiny s plátkom citróna z oroseného pohára na stopke. Ťažké nedele sú možno trestom za to, že nie sme niekde vonku na bicykloch a že miesto návštevy chrámu božieho (lesa) dobrovoľne sedíme doma ako v cele predbežného zadržania, v paneláku s krivými stenami, čumiac do okien susedom, v tom horšom prípade do telky či počítača.

Prežúvam chlieb s čučoriedkovým džemom, otváram balkón, prezliekam periny, vytrasiem z nich včerajšky, zlé spánky a Fragoline chlpy. Všetky tie veci, ktoré z vás nakoniec robia človeka. Nikto o tom síce nehovorí, ale cítime to tak viacerí. Ale ak nie ste narcistický samožer, nakoniec sa tešíte zo všetkých možností, ktoré vám umožňujú byť tak trochu nemožnými.

Dnes som zápasila s dilemou, či ísť za našimi na barák do Harmónie autom, alebo autobusom. Vyhrala lenivosť a s obrazom zničenej planéty, ktorá plače pod tiažou hodnotového rebríčka súčasného človeka, som zaradila jednotku na mojej starej Honde Civic.

Doma bolo nedeľne, veď ako inak by tam aj malo byť. Babka si čítala Stručnú históriu času od Hawkinga (po Oshovi príjemná zmena, babi) a potom, tak, ako vždy, zadívala sa kdesi bohvie kam a povedala zasnene, tak, ako vždy – Všetko sú to energie,aj všetky zázraky sú, alebo ešte jej obľúbené – To je mi záhada, ten vesmír, že ako to všetko vlastne funguje

Musím sa naučiť brať vyhlásenia mojej babky o vesmíre smrteľne vážne.

Spoza dverí na mňa vykukla strapatá hlava so smutnými očami a spýtala sa ma, či chcem burčák. Jasné, že chcem, tati. Otec nabral do heveru zlato-zelenkastú tekutinu a zrazu sa to všetko spojilo, ten cyklus sa uzavrel a vytvoril nepravidelnú elipsu, vlastne takú malú galaxiu našej rodiny – dedko robil víno, otec robí víno… Aké zvláštne, že vinič rastie, že obopína betónové stĺpiky, že sa na ne tisne ako vtáča na svoje mladé a že nám dá hrozno, celej našej rodine a nič za to nechce, iba občas trochu ostrihať a pokopať.

Vyrazili sme na Dubovú. Tam sa narodil Vinco Šikula. Môj dedko hovoril, že bol blázon, lebo raz zjedol hovno. Ja však bláznov milujem a aj keď mi to robí v živote nemalé problémy, neviem si pomôcť. Šoférovala som po širokej ceste a hovorila otcovi – aha, otec, pozri, aká pekná obloha – bola pomarančovo oranžová a na hranici s kopcami atramentovo modrá – a potom som mu nepovedala už nič, pretože tak to už raz dcéry so svojimi otcami majú.

Keď sme prišli k Vrabcovi, k nohám mi pribehla Marta, malý strapatý pes, vďačný za každú návštevu. Nechcelo sa mi odísť, aj keď som mala pôvodne naponáhlo. U Vrabca to voňalo drevom. Ukázal mi bandasku s epoxidom aj karbošku aj video, kde pílil drevo so svojim železným vylepšovákom, ktorý si nedávno sám pozváral. Otec s Vrabcom vybavili, čo bolo treba a potom sme sa pobrali na odchod.

Boli sme už pri aute, vonku ma zima hrýzla do líc, v diaľke blikalo mesto, asi Šenkvice alebo Pezinok.

“To je Mars?” spýtala som sa Vrabca.

“Hej. Teraz je veľmi blízko k Zemi.”

Občas si predstavím, že Mars žiari tento rok preto tak silno, lebo na ňom pod umelým osvetlením buduje horných desaťtisíc svoj nový domov.

“Ešte počkajte!” vykríkne, kým je už otec jednou nohou v aute.

Čakáme.

Vrabec sa vráti do domu a vzápätí k nám pribehne s teleskopom. Rozloží ho na trávniku a suseda zhovievavo zhasne.

Čakala som koláče alebo víno, ale určite nie teleskop. “To máš odkiaľ?” čudujem sa.

“Z Lidla!” povie, kým tam niečo šteluje, “za sedemdesiat evri.” Keď skončí, pokynie mi, aby som podišla bližšie.

Sklonila som sa nad hľadáčik a zbadala neostrú bielu bodku s prstencom okolo. Saturn. V jednej línií s Marsom a Plutom, ale to už zapadlo.

Bola som zrazu veľmi blízko niečomu veľmi vzdialenému. Nebo bolo čisté, bez smogu, nad mojou hlavou kvadrilióny hviezd. Občas kde-tu nejaký lenivý satelit. Ako dávno som nevidela vesmír.

Vidieť dnes večer voľným okom Mars a pozorovať Saturn – to všetko bolo hádam odmenou za to, že som vystrčila nos z domu práve v nedeľu, i s tou betónovou tvárnicou na krku, že som tanečným krokom docupitala k otcovi, ktorý je občas ďalej než Neptún a zároveň je Slnkom, ktoré mi dalo život, že som išla s ním a zodvihla hlavu k nebu, pozdravila Vinca Šikulu a uškrnula sa na tej jeho fekálnej historke, spomenula si na jeho dcéru, Veronu, ktorá tiež píše – a píše krásne bláznivo, vlastne aj dedko tam je, tam hore, píše si do toho svojho zošita všetko, čo treba zajtra porobiť vo vinici, zamávam mu, hneď potom Vrabcovi, že čau a díky že tu máte také pekné jasné nebo. Prídem sa v lete pozrieť na Perseidy.

Jasné, dojdi, budem rád.

saturn

O bohu, knihe a (zase raz) o blázinci

Tá kniha o bohu sa ku mne dostala od dievčaťa, ktoré skončilo v cvokhause.

Ťažko povedať, či sa zbláznila pre to, že jej boh zjavil svoju láskavú tvár, alebo preto, že jej – práve naopak – nezjavil vôbec nič.

Ale tá kniha nemohla byť príčinou. Chcem povedať, že by bolo zvláštne, keby áno, pretože bola písaná veľmi nenásilne, bez škrupule a fanatizmu, bez všetkých tých kecov o tom, že ČLOVEK JE HRIEŠNY UŽ LEN PRETO, LEBO SA NARODIL, alebo AKÉ HROZNÉ JE POUŽÍVAŤ TELO NA ÚČELY SVETSKÝCH POTEŠENÍ. Také knihy liezli na nervy všetkým, nie len mne, a popravde sa čudujem, že si to cirkev svätá katolícka nevšimla už skôr. Zjavne tam však kdesi-ktosi načrel do tajov PR a marketingu a pochopil, že lepšie to pôjde cez pokoj a pozitívne afirmácie. Obchodník predsa nemôže predávať pečivo a svojim zákazníkom sľubovať, že sa mu z neho zapečú črevá. Ani zubné pasty, z ktorých hnijú zuby. To je čistý krach, tak to jednoducho nefunguje.

Knižky o bohu, ktoré volia láskavý tón, sa tak postupne stávajú dostupnými pre širšie publikum, nie len pre masochistov, čo si v dôsledku defektov z detstva potrebujú soliť svoje rany myšlienkami o takých veciach, ako je napríklad Vina, ktorá je na veky vekov zažratá v duši človeka a nedá sa ničím zmyť.

To dievča, volajme ju Soňa, je nezvestná vyše dvoch rokov. Nezostalo po nej nič, ani profil na facebooku, akurát tá kniha o bohu, ktorú si občas otvorím niekde v strede.

Sranda bola, keď som si v nej včera zalistovala a na náhodnej strane som prečítala: “Viera v boha nie je o čítaní z biblie na náhodne otvorených stránkach, na miestach, kde vám zrovna spadne ukazovák, na miestach, kde túžite nájsť vopred vyžiadané odpovede na všetky vaše otázky.”

Boh má zmysel pre humor a vie aj to, čo vie Stephen King (samozrejme, že to vie, veď je boh – teda, boh je boh – nie Steven King… Ach, viete ako som to myslela, však?), a to, že písanie je najčírejšia forma telepatie, vďaka ktorej sa spojíte s kýmkoľvek bez ohľadu na hranice priestoru i času. Tak sa vďaka písaniu mohol spojiť T. S. Eliot s Homérom a s Homérom Remarque. O pár desaťročí neskôr vysielal Remarque svojimi románmi myšlienky Haline Pawlowskej a s tou sa môžem teraz spojiť ja každé ráno na záchode (a ak by som chcela byť veľmi dramatická, poviem, že som vďaka Haline prepojená rovnako s Remarqueom ako s Homérom, ale tentokrát sa budem držať na uzde). V teórií žurnalistiky sa tento jav volá intertextualita, ale tento terminus technicus používať nebudem – je nezaujímavý a škrobený – ako väčšina vecí, ktoré v našich končinách vyučujú teoretici žurnalistiky.

Musím priznať, že sa mi trochu spotili dlane, keď som pomyslela na Soňu, keď som sa do nej pokúsila vcítiť a keď sa mi to dokonca raz podarilo. Musím povedať, že nie je nič príjemné na tom, keď myseľ nenávratne opustí telo a telo je ešte živé (niekto si myslí, že myseľ je v hlave, ale myseľ je určite v tele, ak nie mimo neho), muselo to byť hrozné, ten proces zblázňovania sa (všetci lingvisti a teoretici žurnalistiky – odpusťte), predstavujem si to ako neviditeľný hnisavý a boľavý nádor, ktorý je schopný narásť v priebehu niekoľkých hodín do nadživotnej veľkosti a ucpať vám zvnútra celé telo, všetky jeho tepny, cievy a vlásočnice, preliezť až do mozgu a vytlačiť vám cez jemné štrbinky v lebke všetko, čo ste doteraz považovali za rozum a jeho súčasti.

Rada by som sa na to opýtala Soni, ale bola nezvestná. Že aké to je, zblázniť sa, a či má z toho vôbec ešte strach.

Skúsila som teda znova zalistovať v knihe, dúfajúc, že ma boh nepošle zase raz doprdele vetou o tom, čo JE alebo NIE JE viera. Potrebovala som vyžiadanú odpoveď, potrebovala som sa dozvedieť, prečo sa Soňa zbláznila, kde je, čo robí a či sa zbláznim aj ja, pokiaľ budem alebo nebudem čítať takéto knihy a priveľa sa zaoberať diagnózami označenými písmenom F.

Potom bola chvíľu tma. Pamätám si, ako som – nevedno prečo – stála nahá pri jazere a kŕmila labute prázdnymi plechovkami od piva. Tancovala som pri tom ako harekrišnáci na Obchodnej ulici, len s tým rozdielom, že som od nikoho nič nechcela.

Soňa stála pri mne a bez toho, aby sme niečo čítali alebo písali, sme si telepaticky vyslali pár informácií, ktoré sú pre život v tejto skutočnosti celkom nepoužiteľné. Ale zrazu sme vedeli všetko, čo bolo treba.

V deň, kedy som prečítala celú knihu a nič som si od nej nesľubovala, ma prepustili. Prišiel po mňa otec, zabalil ma do deky – ja som mu povedala – otec, ja nemám polámané telo – ale on ma stále držal zababušenú v tej hrubej teplej látke, bola som jeho malé dievčatko vo veľkom, dvadsaťpäťročnom tele, vonku pražilo slnko a ľady medzi mnou a mojim otcom nerozpúšťalo teplo, ale otcov smútok, ktorý bol síce ťažký ako staré oblé kontajnery na sklo, no bol skutočným a pravým dôkazom jeho lásky ku mne.

Ten smútok nás spojil. Teda, nie, tá láska nás spojila. Ale ono je to nakoniec jedno a to isté.

Pomyslela som na Soňu a v predstave ju zabalila do bielej huňatej deky.

Vôbec to nebolo také strašné a aj tak išlo iba o jedno.

Zdá sa, že niektoré knihy si človek musí prečítať dvakrát.

Bonvivánstvo

Byť dobrým bonvivánom, to nie je len tak.

Aj tí najlepší z nich sa svojej zručnosti a múdrosti učili dlhé roky. Nejednému sa stalo, že si svoju lekciu bonvivánstva prenášal ešte z dávnych minulých životov a nejeden ju naplní možno až v tých budúcich.

Slovo bonviván pochádza z francúzskeho bon vivant – dobrý život. Bonviván je podľa všeobecného mienenia človek-pôžitkár, no mne sa oveľa viac páči predstava bonvivána ako človeka, ktorý žije dobre a pre dobré.

Niekto si môže zamieňať bonvivánsky spôsob života s nenásytnosťou a obžerstvom. Ale kto tak robí, ten s najväčšou pravdepodobnosťou ešte nenazrel do tajov bystrosti bonvivánskeho umu.

I ja vidím len obrysy, nemysli si, že sa idem tváriť ako jeden z tých nešťastníkov, ktorí uverili svojim velikášskym preludom o vlastnej duchovnej nadradenosti nad ostatnými.

Ja len pozorujem. Nič viac, nič menej.

Ale občas sa mi zazdá, iba na okamih – malinký ako zrnko piesku – že vidím. Nehnevajte sa teda za moju trúfalosť.

Ak ste sa dopracovali až sem, dovoľte mi pokúsiť sa zhrnúť na tomto mieste pár vecí, ktoré som na bonvivánoch v mojom okolí – a nie je ich mnoho – postrehla. Zdajú sa mi totiž dostatočne zaujímavé na to, aby som sa o ne s vami podelila.

V prvom rade, bonviván miluje hudbu.

Bonviván má rád všetky svoje ex-lásky, ani na jednu sa nehnevá a spomína na ne s takou čudnou vďakou, až máte pocit, že vás trošku ojebáva.

Bonviván je v pohode s paradoxmi svojej existencie.

Byť skutočným bonvivánom, to je môj sen.

Bonviván totiž vie, kedy prestať – a nie vždy platí, že je to práve v najlepšom.

Bonviván si stojí za svojimi rozhodnutiami, aj keď sa občas javí ako ten najnerozhodnejší tvor pod Slnkom.

Keby som bola i ja správna bonvivánka, robím všetkého menej.

Menej píšem, menej sa snažím, menej sa ponáhľam a možno aj menej milujem, lebo v mojich citoch je nenásytnosť a tá lásku nakoniec vždy zabije – i keď sa na začiatku zdá, že pravdou je presný opak.

Žiadostivý cit je ako had, ktorý požiera svoj chvost. Zvláštne poznanie.

Na druhej strane, keby som robila všetkého menej, nikdy by sa mi nepodarilo vidieť hranice deliace márnosť od zmysluplnosti o čosi ostrejšie.

Asi to zase príliš prepremýšľavam, čo? Nevadí – správny bonviván má vždy tak trochu na saláme. Keď urobí chybu, nejde sa z toho posrať.

Ak by si dal bonviván niečo vytetovať, bolo by to určite slovo STRIEDMOSŤ a bolo by na mieste, kde si bonviván nedovidí, napríklad na krížoch alebo na zátylku.

Bonviván má však svoju pokožku rád a tak si žiadne tetovania dávať nebude.

Bonviván sa občas javí ako jemne zatvrdlý konzervatívec – rovnakou mierou, akou sa v určitých okamihoch zdá byť oplašeným liberálom.

Napríklad vo chvíľach, kedy sa nahý postaví na miesto, kde plánujú hlupáci s nešťastnými kompetenciami vyrúbať park, držiac v rukách transparent s nápisom SMRŤ DEVELOPERSKÝM KURVÁM. Alebo keď si na deathmetalový koncert oblečie fialkový sveter s jednorožcom, ktorý preskakuje dúhu spájajúcu dva kopčeky jahodovej zmrzliny.

Bonviván si nemyslí, že všetko, čo je dobré, je príjemné.

Bonviván si tiež nemyslí, že všetko, čo je príjemné, je dobré.

Bonviván sa snaží nič neočakávať, aj keď si občas (a rád) uletí do svojich vzdušných zámkov, kde sa to všetko zlieva do bezfarebnej a beztvarej hmoty (o ktorej si myslím, že je krásna).

Ak bonviván zvládne sám seba, tie protichodné vesmíry vo svojej duši, ktoré sa navzájom požierajú, má vyhraté. Môže začať naplno milovať svoje bytie tu na Zemi.

Bonviván sa dokáže vyliečiť z depresie trpezlivosťou.

Bonviván už dávno vie, že nenávidieť život a ľudí, smiať sa z nich a ponižovať ich nie je nič viac než len chabučká obrana proti strachu z vlastnej slabosti, malosti a neschopnosti milovať.

Bonviván súcití a pomáha, ale nikomu sa necpe do riti.

Bonviváni sú zväčša anarchisti, obývajúci squaty a prehnité chalupy. Ich duše majú predsa všetko, čo treba. Telá nech sú roztrúsené kade-tade po smetiskách, na tom aj tak nezáleží.

Bonviváni nestoja o úspech ani o zaliečavé rečičky tých, ktorí sa cítia byť vždy tak trochu nad ostatnými. Bonviváni sa vedia pochváliť sami a myslia to so sebou celkom úprimne.

A myslieť to so sebou úprimne – to už je len krása.

Jeden bonviván sa mi to raz pokúsil opísať.

Vraj je to akoby si sa vznášal päť centi nad zemou a jediné, čo sa deje, je, že Vieš.

dievca-1

Romantika

Ako tridsaťročná som sa konečne presťahovala na vidiek. Iba ja a môj pes Herodes. Za prašnou cestou na nás čakal malý dom s jablkovým sadom.

Jedno ráno som sa vybrala zastrihnúť vetvičky. Zohla som sa po opadané jablká a zvreskla od hrôzy. Po ruke mi liezol obrovský mravec, veľký ako šváb. Zadívala som sa na stromy. Bolo ich asi dvestotisíc.

Poprosila som suseda, aby ma previezol na svojom malom motorovom lietadle. Čudoval sa, ale nakoniec súhlasil. Keď sme boli vo vzduchu, omráčila som ho paralyzátorom, schmatla páku a napálila to rovno medzi moje jablone.

Asi sa vrátim naspäť do mesta.

mravec

O zmyselnosti

Mám dve babky. Jedna ešte žije, tá druhá zomrela pár dní pred tým, než som prišla na svet.

Občas ju cítim na dlaniach, väčšinou keď idem spať. Dáva na mňa pozor.

Ani jedna z mojich starých mám v sebe nezavraždila bohyňu zmyselnosti. Duch Afrodity zotrváva aj v pokročilom veku prestupujúc telo niekoľkonásobne – rozmerom, hmotnosťou, hustotou. To je obdivuhodné. Je predsa toľko mladých dievčat, ktoré v záchvate martýrstva presvedčia samé seba, že ich krásne a zdravé telo je len bremenom duše.

Stará mama, ktorá už nežije, bola skutočná dáma, možno že posledná, akú si Bratislava môže pamätať. Ambiciózna primárka, zakladateľka novorodeneckého oddelenia na Šulekovej ulici, z jej ostrých kľúčnych kostí sa od rána do noci po mikroskopických kvapôčkach vyparoval mošus, pačuli a vanilka. Bola to vôňa na odpadnutie, iba pre silné povahy. Na novučičkej Felicii jej môj dedko prirobil akýsi intergalaktický výfuk, aby každý počul, kedy ideme my.

Teda, oni, ale ja som bola nakoniec tiež súčasťou, isto som bola naplánovaná už v roku 1964. Aj ty si bol už v poradovníku.

Stará mama Jana si na výške písala denník. Mala v ňom dlhý zoznam s menami chlapcov. Ľúbila Viktora, ale Viktor jej na cvikách neopätoval pohľad. Bol príliš plachý a nesmelý a nakoniec prepásol svoju šancu. Karol bol iba kamarát, Martin nezrelý a Fero príliš dobiedzal – i keď v istých ohľadoch bol veľmi správny. Fero je môj dedko. Nakoniec sa zaň vydala a mala s ním dve deti, moju mamu Mišu a jej sestru Bašku. Babka Jana nebola z tých žien, ktoré by sa dokázali zmieriť s nezdarom či robiť kompromisy. A tak napísala jedného pekného dňa môjmu dedkovi list, v ktorom stálo – Fero, zbohom, ja chcem ráno stáť bosá na balkóne, cítiť vôňu kávy a mať pohodu. A potom tresla dverami a odišla za dedom Janom, s ktorým nás síce nespájala krv, ale zato tam bolo prítomné niečo oveľa dôležitejšie – milota, ľudskosť a srdečnosť.

Dedko Fero vtedy vraj dva roky nevyliezol z domu a prekladal ruské knihy o lietadlách za ktoré získal literárne ceny. Asi to tak býva, že ak chce človek získať ocenenia, musí byť prv riadne zúfalý a sám. Nakoniec na letisku spoznal babku Majku a vesmír sa vrátil späť do rovnováhy. Pred pár dňami mi na obede povedal – Karolínka, to nie je dobré, keď si baba vezme prvého chlapa, s ktorým sa vyspí. Potom si v štyridsiatke uvedomí, o čo všetko prišla, a začne vymýšľať.

Babke Jane určite nešlo o prvoplánové telesné radovánky, išlo jej skutočne o tú kávu, balkón a pohodu, dedko to všetko vie, iba si to pomenoval po svojom. Dôležité je, že na sklonku života jej odpustil, pretože ju pochopil. Všetko je zrazu priezračne jasné, keď máme tie správne slová a dokážeme porozumieť, však?

Druhá babka, Muca, tá je z celkom inej planéty. Okope vinohrad a ostrihá jabloň, nevynechá jediný koncert v kultúrnom dome, energie má toľko, že keď nemá čo na práci, začne po dome presúvať skrine (aj roldory) a môjho dedka možno milovala a možno nie, no ak mám byť úprimná, myslím, že si túto otázku nikdy nepoložila. Brala veci tak, ako sú. Či je to prejavom malosti ducha alebo, naopak, istej formy životnej múdrosti, neviem posúdiť. Dôležité je, že keď dedo Mišo po dlhoročnom trápení zomrel, babka začala žiť. So ženatým mužom, ktorý so svojou manželkou nie je šťastný, no má morálne mantinely – nemôže ju opustiť, pretože je chorá. S otcom vyhadzujeme platíčka viagry, ktoré babka necháva nedbalo pohodené po dome. Synchronizovane sa chytáme za hlavu a prevraciame očami. A možno jej nakoniec iba závidíme. Že babke ťahá na osemdesiat a pritom má bohatší kultúrny aj sexuálny život ako my všetci dohromady.

Zmyselnosť ide ruka v ruke s nedbalosťou a odvahou.

Odvahou odísť zo vzťahu, v ktorom už nie je pohoda a nevonia v ňom káva. Rozviesť sa v dobe, kedy znamená rozvod spoločenskú samovraždu. Vydať sa za muža, s ktorým som sa zoznámila v roku 1987 cez telefón.

Odvahou prísť do vzťahu, v ktorom sa nenávratne pokazili dotyky a užívať si rozkoše tela i duše aj na staré kolená.

Tak toto ma naučili moje staré mamy. Keď udrie jeseň, až do jari nosím na kľúčnych kostiach ťažký Dior s vanilkou a pačuli. A ešte mám recept na olejovú bábovku, včera sa mi dosť vydarila.

Koniec leta

Sedím tu a chcem písať básne vode.

23. august, pred dvoma dňami invázia, o necelý týždeň povstanie.

Možno raz pomenujú ulicu po dni, kedy som sa rozhodla písať básne vode.

Ulica 23. augusta.

Kúpiš si tam byt na piatom poschodí, jeden a pol izby, dlhé záclony do ktorých sa skryješ vo chvíľach, kedy skrehneš a budeš slabý, dáš si záležať, aby si vybral správnu farbu.

Malý balkón, slnko a byliny, dialógy s mŕtvymi pri rannej káve, od určitého okamihu si rád, že si presne taký, aký si.

Sedím na kúpalisku Delfín, ktoré, presnejšie než akýkoľvek algoritmus, delí život na ročné obdobia.

Sezóna končí podľa rozpisu na bráne 2. septembra. V noci z 2. na 3. septembra teda začína jeseň.

Vtedy si s Ivanou rituálne vyčistíme martensky a vyhádžeme zo skrine všetko ružové.

Už len karamelové lístie, čierna, trochu hmly a na perách odtieň teba, tvojich modrín, keď ťa mlátim päsťami do hrude iba preto, že neviem, ako ti povedať, že mi na tebe záleží.

Sú tu malé deti, ktoré vedia všetko, ale akonáhle si to uvedomia, zľaknú sa a zabudnú.

Tiež sú tu trpezliví rodičia, ktorí robia pre tento svet náramnú vec – hádžu svoje deti do vody a potom ich s otvorenou náručou, čakajúc a povzbudzujúc, učia plávať.

Úplne to stačí, veril by si tomu?

Naučiť sa plávať.

V deň, kedy chcem písať básne vode.

Lúčia sa mačky, lúči sa Ivanka, lúči sa okrídlený hmyz z našej domácnosti.

Lúči sa pach, ktorý tu nebude už nikdy, len dnes,

ľudia z neho zošalejú a na pamiatku mu postavia

na ulici 23. augusta

pamätník v tvare bazéna,

uvidíš naň z okna.

A v tom bazéne bezodná vďaka,

a na dne tej bezodnosti maľby môjho srdca –

podobajú sa medúzam – asi ako keď vyleješ tuš do nádoby s vodou –

v deň, kedy všetci tak trochu chceme písať básne vode,

len písať a zaspať

u teba doma,

zabalená v tvojich záclonách,

vysilená z konca leta.

Občas ma ešte svrbíš,

nebojujem, naopak,

venujem Ti čosi vzácne,

volá sa to cit,

ostatná práca je už na Tebe.

Posielam Ti ho – ten cit – myšlienkou,

predsa vieš, kedy na Teba myslím,

keď na mňa myslíš, viem to.

Ľudia vedia všeličo –

plakať z lásky,

dávať druhé (a občas i sedemdesiate) príležitosti na zopakovanie si tých istých chýb –

pretože opakovanie chýb je matkou múdrosti –

otáčam hlavu smerom k bráne natretej

mentolovo modrou farbou,

vidím slepca a vedľa neho slečnu, ktorá ho vedie

k tichému miestečku pod čerešnou,

v tráve mravce a oni ešte nevedia, že ich budú štípať do stehien,

do nôh, do tváre, do krku,

ale láska je trpezlivá,

láska je trpezlivá,

kráčajú vedľa mňa a nevedia,

že ich sledujem ako posadnutá,

dievča posadí slepca do trávy,

podá mu uterák,

natrie mu pokožku krémom,

bude s ním jesť maliny,

počúvať, ako šumí voda,

ako vrieskajú deti,

budú sa potiť na slnku,

slepec bude šťastný vo svojej tme,

lebo má Ju,

dievča, čo ho Vedie,

my občas nemáme nikoho,

možno preto, lebo vidíme

očami a

človek v nás oslepol,

niekedy sa tak stane –

v takých dňoch sa zastav

a napíš báseň vode.