Robím kotrmelce vzduchom na tom mojom červenom torpéde. Hľadám cyklochodníky, zrážam chodcov, hádžem sa pod autá a potom sa rozpačito usmievam. Dýcham smog a serie ma to. Aj toto teplo. Keď to napíšem Janovi, chlácholí ma dátami zo stredoveku. Vraj to vygúglil. Nič také strašné sa nedeje. No mne sa aj tak snívajú sny, že po mne papieroví klauni strieľajú horiace planétky Zem, ktoré rotujú vzduchom, narážajú do stromov, spôsobujú masívne požiare po celom svete a ja sa idem posrať od strachu.

Ale teraz, keď nespím a som hore, ma pri vstupe do samého srdca Bratislavy víta môj starý známy. Pamätá si ho ešte moja mama a možno aj moja babka – je to pán Boris so zahuhňaným hlasom, čo kedysi dávno pradávno predával na Miletičke Nový čas a dnes díluje pri Mekáči Nota Bene. Tvár má spečenú do tónov baklažánu, nikdy sa mi nepozrie priamo do očí, ale za to mi vždy ponúkne krížovky. Poviem, že nemám prachy (a fakt ich nemám) a o hodinu neskôr mi druhý predajca, Vlado, strčí jedny do ruky. Že na. Len tak. Rád som ťa videl. S vesmírom sa nevyhádaš.

Potom zase šliapnem do pedálov, ale iba tak opatrne, aby som nezrazila tých pár stratených turistov a pani v šiltovke, ktorá sa v Bratislave už roky živí podpultovým predajom poľskej kozmetiky a parfumov. Našťastie si ma nevšimne a ja mrknem na pána, čo maľuje pri Rolandovej fontáne portréty detí. Ten ma v roku 2004 videl hrať na bubny v obchode s hudobnými nástrojmi a povedal, že som úžasná. Prečo to ženám hovoria iba muži vo veku, kedy sa už patrí umrieť?

Som takmer pri knižnici a kachličky pod kolesami môjho bicykla klopkajú ako ťažké klávesy na piáne bez strún. Klop-klop, zívajúci čašník cerí zuby, slnko praží na unavených psov, pán v luxusnej reštaurácií má žuvačku nalepenú za uchom a jeho manželke to nevadí. Policajti ma poslali domov, pretože “keď je príliš teplo, robí sa len do pol tretej”, a ja im na to – “to je ale život, v tom budúcom chcem byť fízel…”

Idem od nikam do nikam, až kým sa nevrátim do toho požičaného priestoru. Moja kaderníčka povedala, že sú ľudia, ktorí musia niečo vlastniť a potom sú ľudia, ktorí nemusia vlastniť nič. Doma ma z toho všetkého rozbolí hlava ja si pomyslím, že to možno ešte nie je všetko stratené. Že sa možno dá mať, aj keď nič nevlastním – teda, okrem červeného bicykla. Márdy z Vypsanej Fixy v jednom rozhovore povedal, že najlepšie miesto na svete je domov. Je veľa ľudí, ktorí vlastnia a nemajú nič. No a potom začalo tak parádne liať. Spomenula som si na sladkú vôňu ihličnatých stromov rozpálených od slnka – zacítila som ju, keď som včera prechádzala okolo policajtov na Vajnorskej. Úplne ako v Chorvátsku.

Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac.

Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát antické kurtizány a možno ešte tak Kleopatra, ktorá stíhala vládnuť celému Egyptu, byť Caesarovou milenkou, popritom si maľovať tie parádne linky a po večeroch sa kúpať v kozom mlieku. Time management jak lusk. A ty hovoríš, že nemáš čas.

Ničomu z tohto politického cirkusu súčasnosti poriadne nerozumiem, no okolie odo mňa napriek tomu určitú politickú orientáciu a angažovanosť vyžaduje. Asi aj preto som mala donedávna nutkavé tendencie prepadať rýchlokvaseným a relatívne jednoduchým, povedzme že prianiam.

Priala som si (a priala som si to veľmi), aby bol svet, v ktorom žijeme dobrý, zdravý a spravodlivý. Aby sa všetci milovali, všetci si odpúšťali, nikto nemal rakovinu z toho, že sa veľa hnevá, aby sme boli Jedno a žili v Harmónií s Prírodou, aby sme našli Boha a posunuli tak naše milé malé Ľudstvo na celkom nový duševný a duchovný Level.

Myslela som, že je skutočne možné dohodnúť sa. Akože by sme sa všetci zhodli na jednom a tom istom, zažehnali všetky konflikty a potom by sme radostne skákali cez oheň, plietli si vence z púpavy a hrali na ukulele všetky pecky od Motörhead.

Priala som si to tak úprimne, až ma to dokázalo rozplakať; navodiť mi panický atak; vyvolať halucinácie o tretej svetovej vojne; prinútiť vziať do ruky telefón, vytočiť číslo mojej psychoterapeutky a objednať sa na ďalšie sedenie.

Taký politický analfabet som ja. Ale to je v poriadku, pretože machri, ktorí rozumejú politike a píšu do ekonomických týždenníkov hlboko premúdrelé stĺpčeky, väčšinou neveria na jednorožce.

Včera som to však všetko pochopila. Nad mojou hlavou zaiskrila výbojka. Pomedzi klopkanie klávesnice a trieskanie dverí sa rozprestrel zamatový anjelsky chorál, mne sa skrížili oči a musela som sa ísť napiť studenej vody.

Pochopila som, ako bezmocný je človek.

Totiž, už druhý rok pracujem v ženskom týždenníku. V redakcii, kde na stotridsať žien pripadá jeden muž. Často sa dohadujeme, najčastejšie na nezmysloch, a neprestajnú dobrú náladu nám zaisťuje takzvaný open space. Otvorený priestor, kde cítiť všetko, iba nie otvorenosť priestoru.

Kto si niekedy odpracoval svoje v podobnom zriadení, iste vie, o čom hovorím. Žiadne súkromie – ak ťa to láka strčiť si prst do nosa, musíš vstať a prejsť ukrutných dvadsať metrov na toaletu; žiadne blbé internetové stránky s videami kýchajúcich mačiek, vydýchaný vzduch, spotené pazuchy, smrady z úst, drganie sa lakťami, škaredé pohľady, intrigy a príliš hlasné telefonovanie.

Kiež by sa tu dalo aspoň dýchať! No v budove, kde pracujem, nefunguje vzduchotechnika. Neverím na princípy, no mám podozrenie, že naša klimatizácia nefunguje práve z princípu.

Už prvý aprílový týždeň bolo v našej budove na nevydržanie. Pri pomyslení na to, čo za inferno to bude v auguste, začala som okamžite bojovať. Bojové sklony mám v krvi. Môj otec – keď nedostal to, čo mu patrí – nechal si pod nosom narásť asi dva centimetre široký prúžok fúzov, obliekol si nacistickú uniformu, odviezol sa električkou do Ružinova a s megafónom v ruke sa postavil pred inštitúciu, ktorá ho, jeho slovami, ojebala o tantiemy.  A tam vykrikoval, že sú to všetko fašisti a boľševici a že konajú protiústavne.

Keď som si uvedomila, že v našej firme sa nedá dýchať, že nás kapitalisti zdierajú nie len o čas, peniaze, dobrú náladu a zdravé chrbtice, ale aj o PRÍSUN ČERSTVÉHO VZDUCHU, pustila som sa do boja i ja.

Vyzeralo to asi takto:

Posadila som sa za počítač a napísala mail pani Ružovej, aby urobila niečo s tým, že na celkom ôsmom poschodí nie je vzduch a že je to podľa môjho mienenia protiústavné.

Pani Ružová mi na moju správu zdvorilo odpovedala a sľubovala svetlé zajtrajšky a tak som ten istý mail preposlala pani Ružovej asi osem krát.

Dostala sa mi odpoveď, že kým bude otvorené čo len jedno jediné okno na celom poschodí (kde sedí asi sedemdesiat ľudí), že klíma fungovať nebude.

Opýtala som sa jej, ako mám docieliť to, aby nikto nikdy neotvoril čo i len jedno jediné okno, keďže pudová výbava človeka ho predurčuje otvoriť okno práve v momente, kedy mu chýba vzduch.

Pani Ružová, s jemnou penou v kútikoch úst, namietala – vraj pred týždňom zavesila na facebook PDF dokument s manuálom na regulovanie teploty. Že tam si to majú všetci pozrieť.

Ja jej na to, že na facebooku si ešte nikto nikdy v dejinách tohto časopriestoru žiadny PDF súbor nestiahol – tobôž nie prečítal – tobôž nie sa podľa neho riadil.

Pani Ružovej zacukalo pravým viečkom a začala to celé obracať. Snažila sa hodiť vinu na mňa. Vraj tam otáčam nejakým kolieskom a preto v kancelárií nemáme vzduch.

Povedala som, že žiadnym kolieskom neotáčam a nech niečo urobí preto, aby sa dalo u nás v práci dýchať.

Pani Ružová povedala, že keby boli zavreté všetky okná v miestnosti, že klíma by fungovala a vzduch by nám strapatil vlasy sťaby sme stáli na úpätí alpskej lúky.

V skratke – nedá sa. Je nemožné zariadiť, aby sme mohli v tejto králikárni dýchať.

Stále uvažujem nad tým, ako mám sedemdesiatim ľuďom na celom poschodí vysvetliť, že NESMÚ OTVÁRAŤ OKNÁ, AK CHCÚ MAŤ VZDUCH A NEUMRIEŤ PRÍŠERNOU A KRUTOU SMRŤOU UDUSENÍM. Povedala som to aj pani Ružovej.

Pani Ružová sa začala triasť, chytila trochu nezdravú farbu a znova mi zopakovala všetky tie nezmysly o PDF súboroch. Začala som cítiť bezmoc.

Potom ma rozbolelo brucho.

Chcela som zavolať svojej psychoterapeutke.

Náhle ma ovalila nevýslovná chuť vzdať svoj boj. Myslela som si, že jeden človek dokáže spasiť celý svet, ale nie je to tak. Jeden človek nestačí ani na jedno skurvené poschodie.

Som politický analfabet. V práci sa dusím. S pani Ružovou sa nezdravíme a napriek tomu, že sa mi ešte nezabrúsili vlnky na predných zuboch a biologicky som v puberte, mám problémy s krčnou chrbticou. Dnes večer som stretla Zuzu, vraj má doma šijací stroj. Ak mi ho požičia, ušijem si nemeckú uniformu, pod nos nalepím umelý fúz, od otca požičiam megafón, sadnem na električku a pôjdem bojovať.

Za všetko.

Za vzduch, za utópiu, za tantiemy. Za voňavé pazuchy a za otvorený priestor!

Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať a vykakať. Potom z nej vyšlo pár hnedých kvapiek, ktoré sme utreli do vatového tampónu, a bolo po paráde. Fragola ma okrem iného naučila napríklad aj to, že:

a) NESNAŽ SA BYŤ S KAŽDÝM KAMOŠ.

Prednedávnom prekonala Fragola svoju mačaciu pubertu, kedy sa urážala, všetko hrýzla a v záchvate ruje otŕčala zadok na nášho spolubývajúceho Mateja. Už je veľká, tak zvláštne pokojná, občas sa dokonca príde sama od seba pomojkať. Zväčša večer no najmä vtedy, kedy chce ona. No a presne to ma Fragola naučila. Mojkať sa len s tými ľuďmi, na ktorých mám chuť – a iba vtedy, kedy chcem ja. Veľa ľudí bude ohrdnutých a ja budem za arogantnú, ale je neskutočne vyčerpávajúce snažiť sa byť v mieri s každým. Veď aj posteľ zdieľate len s jedným človekom, nemám pravdu? Kto ti smrdí, tomu ukáž prdel a proste ho nechaj tak.

b) NEBUĎ PRASA.

Fragolka ma tiež naučila, že ak si dlho nečistíš svoj hajzlík, tak to začne po celom byte pekelne smrdieť. Keď si to skrátka chvíľu neustriehneš, už aj musíš pobrať všetky svoje pakšametle, namočiť ich na noc do octu a vykefovať pod horúcou vodou. A to sa predsa nikomu nechce. Je fajn robiť si priebežné poriadky – či už v izbe, v mačacom hajzlíku alebo v gebuli. Snažím sa, aj keď musím priznať, že existujú veci (a nie je ich málo), ktoré mi idú podstatne lepšie, ako priebežné upratovanie.

c) SPINKAJ.

Moja mačka mi rovnako pripomína, že zdriemnuť si, hoci aj dvanásťkrát za deň, je zdravé, očistné a všestranne prospešné. Spomeniem si na to vždy, keď sa pristihnem pri tom, že sa ženiem, no ani za pána boha neviem za čím a už vôbec nie prečo. Vtedy sa zastavím, zvalím do hojdacieho kresla a s jemným pradením v hrdle sa ponorím do jednej z mojich tridsiatich rozčítaných knižiek. Pretože svet potrebuje pokoj svätý a nie upotených neurotikov, ktorí šklbú plody tejto zúboženej zeme ako nepríčetní iba preto, že môžu.

d) PAPAJ, KEĎ TI CHUTÍ.

Od Fragolky som tiež odpozerala umenie striedmeho pôžitkárstva. Žiadne pierka do krku ani kýble pod stolom, iba potešenie z dobrých vecí. Naša mačka totiž miluje maslo. Vždy, keď ho vytiahnem z chladničky a odbalím z papiera, začne vrieskať, pišťať a mraučať, aby dostala svoj denný prídel, svoju zlatú dávku. Zistila som, že mať neresti je v poriadku, rovnako ako denné rituály a obľúbené jedlá – hoci sú to kalorické bomby, punčové rezy, mastné hranolčeky, čokolády… No i Fragolka si dá denne iba kúsoček a potom už viac nechce.

e) VYSER SA NA AUTORITY.

Doteraz sme nerozlúštili najväčšiu zo záhad našej domácnosti, a to, že občas sa naša Fragola vyčúra do vane. To je v tom lepšom prípade. V tom horšom si nájdeme pred vchodovými dverami hnedú kôpku. Niekedy mám pocit, že si Fragolka vystriehne, kedy bude mať jej hovno naozaj naodpornejší smrad a tú najnechutnejšiu konzistenciu. No a presne vtedy sa priblíži k dverám, otrčí zadok smerom k východu a nechá nám tam tento srdečný pozdrav. Môžeme na ňu kričať, oblievať ju vodou, karhať ju, zapchávať si nos a na plné hrdlo sa pohoršovať, konzultovať jej prenatálnu traumu so zverolekárom, googliť na modrom koníkovi spojitosť jej neurózy s očkovaním… Fragola jednoducho neuznáva autority a dáva nám to takto primitívne, no zároveň celkom zrozumiteľne najavo. Mať tak tvoju odvahu, Fragolka!

f) KDE JE TVOJE MIESTO?

Vedieť si vymedziť svoje teritórium a hranice – aj to sa učím od Fragolky. Akurát si nie som celkom istá, či je moja posteľ ešte stále mojou posteľou, alebo Fragoliným pelieškom. V tomto svete treba mať ostré lakte (rovnako, ako drápky), nájsť si svoj kus priestoru, tam sa zahniezdiť a nebáť sa syčať a hrýzť, ak sa vám toto vaše posvätné miesto ktokoľvek pokúsi okupovať.

Takže… Ssssssss!!