Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac.
Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát antické kurtizány a možno ešte tak Kleopatra, ktorá stíhala vládnuť celému Egyptu, byť Caesarovou milenkou, popritom si maľovať tie parádne linky a po večeroch sa kúpať v kozom mlieku. Time management jak lusk. A ty hovoríš, že nemáš čas.
Ničomu z tohto politického cirkusu súčasnosti poriadne nerozumiem, no okolie odo mňa napriek tomu určitú politickú orientáciu a angažovanosť vyžaduje. Asi aj preto som mala donedávna nutkavé tendencie prepadať rýchlokvaseným a relatívne jednoduchým, povedzme že prianiam.
Priala som si (a priala som si to veľmi), aby bol svet, v ktorom žijeme dobrý, zdravý a spravodlivý. Aby sa všetci milovali, všetci si odpúšťali, nikto nemal rakovinu z toho, že sa veľa hnevá, aby sme boli Jedno a žili v Harmónií s Prírodou, aby sme našli Boha a posunuli tak naše milé malé Ľudstvo na celkom nový duševný a duchovný Level.
Myslela som, že je skutočne možné dohodnúť sa. Akože by sme sa všetci zhodli na jednom a tom istom, zažehnali všetky konflikty a potom by sme radostne skákali cez oheň, plietli si vence z púpavy a hrali na ukulele všetky pecky od Motörhead.
Priala som si to tak úprimne, až ma to dokázalo rozplakať; navodiť mi panický atak; vyvolať halucinácie o tretej svetovej vojne; prinútiť vziať do ruky telefón, vytočiť číslo mojej psychoterapeutky a objednať sa na ďalšie sedenie.
Taký politický analfabet som ja. Ale to je v poriadku, pretože machri, ktorí rozumejú politike a píšu do ekonomických týždenníkov hlboko premúdrelé stĺpčeky, väčšinou neveria na jednorožce.
Včera som to však všetko pochopila. Nad mojou hlavou zaiskrila výbojka. Pomedzi klopkanie klávesnice a trieskanie dverí sa rozprestrel zamatový anjelsky chorál, mne sa skrížili oči a musela som sa ísť napiť studenej vody.
Pochopila som, ako bezmocný je človek.
Totiž, už druhý rok pracujem v ženskom týždenníku. V redakcii, kde na stotridsať žien pripadá jeden muž. Často sa dohadujeme, najčastejšie na nezmysloch, a neprestajnú dobrú náladu nám zaisťuje takzvaný open space. Otvorený priestor, kde cítiť všetko, iba nie otvorenosť priestoru.
Kto si niekedy odpracoval svoje v podobnom zriadení, iste vie, o čom hovorím. Žiadne súkromie – ak ťa to láka strčiť si prst do nosa, musíš vstať a prejsť ukrutných dvadsať metrov na toaletu; žiadne blbé internetové stránky s videami kýchajúcich mačiek, vydýchaný vzduch, spotené pazuchy, smrady z úst, drganie sa lakťami, škaredé pohľady, intrigy a príliš hlasné telefonovanie.
Kiež by sa tu dalo aspoň dýchať! No v budove, kde pracujem, nefunguje vzduchotechnika. Neverím na princípy, no mám podozrenie, že naša klimatizácia nefunguje práve z princípu.
Už prvý aprílový týždeň bolo v našej budove na nevydržanie. Pri pomyslení na to, čo za inferno to bude v auguste, začala som okamžite bojovať. Bojové sklony mám v krvi. Môj otec – keď nedostal to, čo mu patrí – nechal si pod nosom narásť asi dva centimetre široký prúžok fúzov, obliekol si nacistickú uniformu, odviezol sa električkou do Ružinova a s megafónom v ruke sa postavil pred inštitúciu, ktorá ho, jeho slovami, ojebala o tantiemy. A tam vykrikoval, že sú to všetko fašisti a boľševici a že konajú protiústavne.
Keď som si uvedomila, že v našej firme sa nedá dýchať, že nás kapitalisti zdierajú nie len o čas, peniaze, dobrú náladu a zdravé chrbtice, ale aj o PRÍSUN ČERSTVÉHO VZDUCHU, pustila som sa do boja i ja.
Vyzeralo to asi takto:
Posadila som sa za počítač a napísala mail pani Ružovej, aby urobila niečo s tým, že na celkom ôsmom poschodí nie je vzduch a že je to podľa môjho mienenia protiústavné.
Pani Ružová mi na moju správu zdvorilo odpovedala a sľubovala svetlé zajtrajšky a tak som ten istý mail preposlala pani Ružovej asi osem krát.
Dostala sa mi odpoveď, že kým bude otvorené čo len jedno jediné okno na celom poschodí (kde sedí asi sedemdesiat ľudí), že klíma fungovať nebude.
Opýtala som sa jej, ako mám docieliť to, aby nikto nikdy neotvoril čo i len jedno jediné okno, keďže pudová výbava človeka ho predurčuje otvoriť okno práve v momente, kedy mu chýba vzduch.
Pani Ružová, s jemnou penou v kútikoch úst, namietala – vraj pred týždňom zavesila na facebook PDF dokument s manuálom na regulovanie teploty. Že tam si to majú všetci pozrieť.
Ja jej na to, že na facebooku si ešte nikto nikdy v dejinách tohto časopriestoru žiadny PDF súbor nestiahol – tobôž nie prečítal – tobôž nie sa podľa neho riadil.
Pani Ružovej zacukalo pravým viečkom a začala to celé obracať. Snažila sa hodiť vinu na mňa. Vraj tam otáčam nejakým kolieskom a preto v kancelárií nemáme vzduch.
Povedala som, že žiadnym kolieskom neotáčam a nech niečo urobí preto, aby sa dalo u nás v práci dýchať.
Pani Ružová povedala, že keby boli zavreté všetky okná v miestnosti, že klíma by fungovala a vzduch by nám strapatil vlasy sťaby sme stáli na úpätí alpskej lúky.
V skratke – nedá sa. Je nemožné zariadiť, aby sme mohli v tejto králikárni dýchať.
Stále uvažujem nad tým, ako mám sedemdesiatim ľuďom na celom poschodí vysvetliť, že NESMÚ OTVÁRAŤ OKNÁ, AK CHCÚ MAŤ VZDUCH A NEUMRIEŤ PRÍŠERNOU A KRUTOU SMRŤOU UDUSENÍM. Povedala som to aj pani Ružovej.
Pani Ružová sa začala triasť, chytila trochu nezdravú farbu a znova mi zopakovala všetky tie nezmysly o PDF súboroch. Začala som cítiť bezmoc.
Potom ma rozbolelo brucho.
Chcela som zavolať svojej psychoterapeutke.
Náhle ma ovalila nevýslovná chuť vzdať svoj boj. Myslela som si, že jeden človek dokáže spasiť celý svet, ale nie je to tak. Jeden človek nestačí ani na jedno skurvené poschodie.
Som politický analfabet. V práci sa dusím. S pani Ružovou sa nezdravíme a napriek tomu, že sa mi ešte nezabrúsili vlnky na predných zuboch a biologicky som v puberte, mám problémy s krčnou chrbticou. Dnes večer som stretla Zuzu, vraj má doma šijací stroj. Ak mi ho požičia, ušijem si nemeckú uniformu, pod nos nalepím umelý fúz, od otca požičiam megafón, sadnem na električku a pôjdem bojovať.
Za všetko.
Za vzduch, za utópiu, za tantiemy. Za voňavé pazuchy a za otvorený priestor!
