Valentín + Inzulín

sipy12copyJemné prázdno, ktoré zaplnili moje kolegyne oblečením, ktoré už nechcú, no mne urobilo obrovskú radosť. Spomienka na hračkárstvo na Krížnej, v ktorom mi mama kúpila plyšového hada – škrtiča. Staša, ktorá mi poslala článok, v ktorom sa písalo, že štatisticky je najviac vrahov narodených v máji. Peter, ktorý si vrazil vidličku do čela, vraj omylom, a potom chvíľu krvácal. Pali vo výklade, s trochu vážnou tvárou. Vedela som, že ho stretnem, akurát som myslela, že bude sedieť v kaviarni vedľa. Rodina, na ktorú máte najprv nervy, ale potom vás to prejde. Stane sa tak vo chvíli, keď si uvedomíte, že robí čo môže. A že tu vlastne vôbec nie je od toho, aby lepila dokopy vaše rozsypané ideály.

Kubo, s ktorým to dnes bola po prvý krát v živote tak trochu nuda. Druhý Kubo, ktorý pochopil, že spoločnosť ľudí vie byť riadne vyčerpávajúca. Tretí Kubo, ktorý sa dnes konečne prestal cítiť zle za to, že je tak rád sám. Najsamučkejší v celej Bratislave. Len on a šušťanie igelitiek lietajúcich pomedzi konáre vyschnutých stromov. On, jeho bublina a kancelária, v ktorej sa pije prosecco a odvšadiaľ sa ozýva smiech. Cigareta, ktorá mu nechutí a nálada, ktorú si nevybral. Alebo vybral?

Ňufo, ktorý sa vybral dakam na severnú polovicu zemegule skúšať svoje hranice. ALEBO uteká sám pred sebou. Ale JE mu čo vyčítať? Veď to robíme VŠETCI. Do jedného.

Tisíc nápadov, ktoré som nedokončila a kvadriliarda tých, s ktorými som ešte ani nezačala. Kostrbaté písmo a vyrážka v strede nosa. Zásielka z Ameriky, nové tričko kapely, ktorá ani netuší o tom, že mi dennodenne navodzuje euforické stavy. Čo by so mnou bolo, keby si aj oni pred nahrávaním dosky povedali, že všetko už bolo aj tak vymyslené a povedané? Bolo. Ale niektoré veci si treba klavírovať do hlavy stále dokola. Až do zbláznenia.

Muži, ktorí by chceli vlastniť svoje ženy a ženy, ktoré nevedia byť samé. Nuda, dobrovoľná bezmocnosť a naučené zúfalstvo. Chuť na kolu a pukance v jednom z tých nemožných sterilných kín. Túžba po sýtom a výživnom spánku. Vôňa bazénov v mojich spomienkach. Slnko až do pol piatej. Dospelácky život a sny o kúpeľke so šachovnicovými obkladačkami. Poškrabkať po hlave človeka, ktorého ste si pustili blízko k sebe. Osláviť to, lebo na to dnes už takmer nikto nemá gule. Hebká, teplá deka. Kvet, o ktorom neviem, či ho už treba presadiť. Lukáš, ktorý bohvie čo robí. Asi sa zase dakam pachtí. Mala by som ho zoznámiť s Kubom. Aby mu vysvetlil, že byť sám je skvelé. Rovnako, ako pustiť si niekoho k sebe. Riadne blízko.

Nikdy si nenainštalujem Tinder.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s