Posledný deň v roku

domky

Po ťažkom dni sa zvaliť na dvere požičaného bytu, objať ho, vdýchnuť ho, pohladiť ho očami. Ako dlho som ťa hľadala, zadávala dátum svojho narodenia do súradníc navigácií v naivnej viere, že sa zjavíš ako stigma, koľké roky som ťa kreslila po zdrapoch papiera, skladala o tebe básne – o tebe, miesto, v ktorom je tak ľahko, že si človek zrazu prestane vážiť absolútne všetko, teda všetko to, čo ho naučili, aby si vážil, iba preto, že ľudia majú radi poriadok a morálku. Majú?

Pár metrov štvorcových a zdanlivo nič viac, dokážu ťa odmerať, nacpať do územného plánu, vymaľovať tvoje steny pomarančovou či antracitovou a vykachličkovať tvoju zúboženú kúpeľku, nikto však už nikdy na inom mieste nevytvorí to, čo z teba robí teba, tú pohodu, tú pomalosť, pocit domova, na ktorom mi vôbec nevadí, že je požičaný – no a tie zvuky, akoby som sa prechádzala po mokrom chodníku v meste, kde ma nikto nepozná a ja poznám len toho, koho chcem, je to ako byť na dovolenke, kde som sa vybrala len sama so sebou, je to ako byť na najvychytenejšom kurze ticha, na ktorý sa už roky pre nedostatočný záujem nedá zapísať, v dialógu, kde obaja z nás chýbajú, ale vôbec to neznamená, že by sme boli neprítomní.

Klopkám na mačacie hlavy špičkou svojich sakramentsky drahých topánok, trochu skáčem a trochu pri tom kráčam späť, lebo v tomto svete nás naučili všetko, iba to ako sa nebáť nie. Som najchudobnejší snob pod slnkom a mama ma učila, že pre krásu sa trpí. Hovorila mi to, keď si epilátorom trhala chlpy na nohách, hovorila to presne tak snobsky ako si tu teraz ja vykračujem. Som síce trochu srandovná, ale trápni sme všetci. 

Otvorím dvere, ktoré sa nikdy nezavreli, varím vodu, zastavujem čas, spomínam si na niektoré zo svojich mnohých omylov a nahlas bolestivo zastonám (v poslednom období je práve toto moja obľúbená forma sebatrýznenia), pohladím mačku, dám jej kus masla, susedovi čosi spadne a ja tiež niečo hodím o zem. Len tak. Lepšie ako niekoho zabiť.

Keď zovrie voda, uvedomím si, že dnes chcem byť krásna a že na tom z neznámych príčin stojí vesmír. Ale dnes pre to prvý krát v živote nič neurobím. 

Dnes, posledný deň v roku, sa skúsim rozlúčiť so všetkým, čo mi už viac netreba. Po zotmení sa budem hojdať na zvukoch, budem počúvať, ako šumí ulica, budem si pripomínať, že už nikdy nikde nebude šumieť tak, ako šumí tu a teraz, a že to je tak dobre, pretože inak by sa mohli všetky miesta (a možno že aj ľudia) na seba nechutne podobať, a nie len že by sme na nič nové neprišli, no najmä – nikto by si v jazykovednom ústave nedával tú námahu evidovať v slovníkoch slovo “nenahraditeľný”. 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s