Free jazz + heavymetal

rodicia.jpg

V byte samé otcove gitary, mamina bipolárka a umelé kožušiny rozhádzané na zemi. V hlave rokenrol a v ušiach znelka Rádia Rock FM. Šíri sa z nekonečne drahej veže v obývačke a hovorí nám, kedy je čas jesť. Ozýva sa to vo všetkých troch ako spomienka na niečo trápne. Nevieme to vytesniť. Chceme to prežiť ale najprv sa musíme zmieriť s tým, že na prvý krát sa to podarí iba málokomu. Sociálne pracovníčky mi kontrolujú okraje v zošitoch, sondujú, či mám upratané šulfíky, skúmajú, či mám rozčesané vlasy a ja im niekde podprahovo rozumiem, lebo keby mali kontrolovať to, čo skutočne skontrolovať treba, museli by uznať hranice svojich kompetencií a okamžite podať výpoveď.

Starší ľudia hovoria, že stačí láska a že tá to všetko urobí. Lenže máme jeden zásadný problém, a to ten, že sa nám to s tou láskou väčšinou darí iba jednostranne. Buď ja teba, alebo ty mňa. Ale to je ako hrať tenis s kríkmi. Alebo skákať do prázdneho bazéna z osem metrovej výšky.

Rastiem a beriem si, čo sa dá. Mamine dobré dni, aj tie v medzifáze a aj tie manické, a s odstupom času si uvedomím, že len málokto zažije so svojou mamou taký cirkus a takú srandu ako ja. Je to matka superhrdinka, ktorá kričí na ulici po cudzích ľuďoch a má na to svoje dobré dôvody; matka – inkarnovaná Eliška Junková, ktorá si to reže po mostoch stotridsať a verí v seba dostatočne pevne na to, aby ju boh, dojatý jej absenciou pudu sebazáchovy, ušetril autonehody a krutej smrti v plameňoch; matka v putách nekontrolovateľného záchvatu smiechu, ktorý trvá sedemnásť minút a takmer jej spôsobí zástavu srdca; matka, ktorá si vyskúšala prácu krupierky v kasíne a predavačky v Tescu, mama ktorá, keď ma zoznamovala so svojou novou kamarátkou, s dekoltom skrz-naskrz zjazveným od popálenín, povedala mi – Charlie, Luca robí v Rakúsku kurvu, ale má dobré srdce.

Otec hral v deväťdesiatych rokoch na dnešnom Moste SNP. Natáčal tam klip a jemu viali vlasy a do nich mu zapadalo slnko. Oblečené mal tričko Led Zeppelin a z bufetu mi priniesol marhuľové cukríky. Hrával sa so mnou pexeso s obrázkami mesta, ktoré bolo celé z čokolády, kúpil mi fialový bicykel a tiež walkmana a magnetofónové kazety so všetkými albumami Beatles. Naučil ma toho o hudbe veľa, aj keď so mnou o nej nikdy nerozprával. Vždy, keď hral na gitare, povedal – ešte päť minút – a hral dve hodiny. Tým mi toho vysvetlil pomerne dosť.

Že muzika je celkom iný časopriestor. Dodnes ma volá Karolínka a v mojich dvadsiatich šiestich rokoch mi položil aj túto otázku – tak mám mu napísať JA, alebo čo?

Otec lúhuje ginko vo vodke, veľa toho nenahovorí, no v hlave aj v srdci má free jazz. Taký, z ktorého nebolí hlava, iba mu málokto rozumie.

Moja mama sa delila o posledné cigy s bezdomovcami, túžila byť zdravotná sestra a nosila ťažké mošusové vône z ktorých slabšie povahy zamdlievali. Bol to heavymetal, ktorý si nevyberal, aj keď mohol.

Spojili sa dva zvláštne vesmíry, dve temné hmoty, pozrážalo sa zopár hviezd a čosi navždy zaniklo. Tak som vznikla ja. Bolo to v tom istom dome, kde aj po rokoch ziapalo z reproduktorov Rádio Rock FM, kde som schovávala pouličné mačky v krabiciach od topánok, kde som si stavala bunkre z dáždnikov a nerozumela problémom dospelých ani maminým útekom do nemocnice. Dnes chápem, a čo je skvelé, prišli noví ľudia, ktorí chápu tiež.

Pred desiatimi rokmi som svojej školskej psychologičke povedala, že sa hrozne desím, že raz budem ako moji rodičia. Dnes myslím na to, že sa bojím toho, že taká nikdy nebudem.

Mama, asi som už dospelá.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s