Večná Sláva

srdce-1.jpgSlnko svieti unavene a ja mu nemôžem nič vyčítať, pretože tiež spím – ešte k tomu počas chôdze a s otvorenými očami. To je august. Tupé uhly svetla odkrajujú z posledných teplých dní ako z maslového koláča a mne sa nedá nemať existenciálnu úzkosť. August! Vykríknem sama sebe do pľúc. Ono sa to nezdá, ale v auguste všetko umiera, schne, už v auguste sa duša poberá na zimný spánok – zostáva len pár posledných zábleskov a potom všetko staré, na tele či na duši, odpláve na druhý svet. A nedá sa to prijať na povel, dá sa iba dookola tárať o tom, že sa to prijať, že to dokonca treba prijať, a že nič iné, ako prijať to, nám nezostáva. No, a potom človek nemôže robiť nič, len dlho, dlho čakať.

Občas dobrovoľne nevládzem. Neviem, načo existuje existencia, moje naivné ja má chuť myslieť si, že na to, aby z nás urobila ľudí. A možno že človek, ktorý nevie a nechce nevládať, nie je nič viac než plastová replika. Niečo ako fejková Socha slobody stojaca pri výjazde z Pezinka, napatlaná perleťovým blýskavým lakom, vysoká tri metre, rozťahujúc paže nad rozmláteným parkoviskom. A modrá z augustovej oblohy sa nedá nakresliť ani o nej písať. Môžem akurát povedať, že sa podľa nej dá riadiť spoľahlivejšie než podľa atómových hodín. A že si vzala mamu a teraz že si zobrala aj teba. A že je to príliš skoro, ale kto vlastne vie, kedy je skoro, a kedy nie? Boh vie. Už si tam, kde sa pilovanie ostrých hrán a drsných výbežkov na duši udeje cakom-prásk. Lusknutím prstov. Tu na svete sa s takým niečím lopotíme celý život. A ja to viem pochopiť. Že tá túžba po čistote a slobode je silnejšia než čokoľvek iné.

Intelekt zase prevzal kormidlo a ja už viem, prečo sa cítim tak nanič. Niečo sa postavilo medzi teba a mňa. Možno strach a možno výčitky. Som ako plastová replika, rozťahujem paže nad vrakoviskom mojej minulosti a chcem zo seba vystúpiť. Plačem pri filmoch, v kine si idem vysmrkať celý mozog a potom zo dňa na deň tragicky odídeš a ja som vypnutá. Bez mimiky, afektu, obarená bezradnosťou. Chodím ospalá s otvorenými očami, čumím do oblohy až ma bolí za ušami a ničomu nerozumiem.

Keď si sadnem k jazeru, uvedomím si, že na ňom nepláva už ani jedna jediná labuť. Ľudia ich vyhnali – aký dokonalý výsmech ľudstva monogamii! Uvedomím si, že ti to už nikdy nepoviem – že ako slepo verím na vernosť, pravdu a lásku navždy, že ako som z tvojej skeptickej tváre vždy vyčítala, že po tom túžiš tiež, dokonca že veľmi. Že ma už nikdy nebudeš nabádať na nedôstojnosti a opakovať mi, ako si treba užívať, aj keď si sama vedela, že všetka rýchlokvasená extáza prinesie bolestný prepad do mrazivej ničoty. Už nikdy si nebudem môcť pri tebe uvedomiť, že vzťahy sú najviac, že ostatné je vata, výstelka, nejaké čačky okolo, že všetko sa môže dojebať a dá sa to opraviť, ale že vzťahy… Že to je ružový porcelán. Už s tebou nikdy nebudem vyberať šaty u vietnamcov a už ti nikdy nepoviem, že kočka si aj tak vo všetkých. Že mi už nikdy neprinesieš lampu, čo si našla s Tomášom na smetisku, do ktorej si namiesto žiarovky narvala diskoguľu svietiacu na zeleno-modro-fialovo, ku ktorej si púšťam Georga Michaela, trénujem brušné tance a smejem sa sama na sebe. Vieš o tom, že mi ju každý závidí?

Keď tá trúba v slušivom klobúčiku začala fotiť tvoj pohreb, smútiacich a dokonca aj rakvu počas najhlbšieho rozjímania, šla som za ňou a do ucha jej zasipela, že nie je v cirkuse a ak to plánuje cápať na fejsbúk, nech si to okamžite rozmyslí. Kým sa ona hanbila cez slzy, ty si sa smiala. Už ti nebolo trápne, ako nám všetkým. Uškŕňala si sa tak, ako si to vedela len ty. Že ti zmizli oči a ústa si mala až po uši.

Vyčítala si mi, že sa príliš zaoberám sebou. Mala si pravdu. Raz ti poviem, prečo to tak mám. Teraz už vidíš, že brúsim celé dni. Pilujem, zahladzujem, modelujem do hladkých tvarov. Ide to pomalšie jak lačnému sranie. A bude mi to trvať ešte dlho. Tiež by som niekedy chcela, aby to bolo cakom-prásk. Lusknutím prstov. Nič nie je otravnejšie ako učiť sa trpezlivosti.

Slávka… Nemala si rada zdrobneniny. Bola si Sláva. Tvrdá ako titán. Teraz si Večná. Poznám tvoje tajomstvo krehkosti, tenulinké a jemné ako cesto na makrónky. A možno sa raz prestanem cítiť zle za to, že som doň nikdy nechcela, nemohla, nevedela priveľmi vŕtať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s