Pravá bohemisféra

Som smutnejšia než júnové Brno v sobotu o štvrtej poobede. A naozaj by som chcela napísať, že som ľahká, nežná, pokojná a pražská ako jar. Ale jar už neexistuje. Možno zčasti aj preto, že Andrej Babiš zúbožil svojimi debilnými nápadmi s repkou všetku českú pôdu. Že zahubil včely, morálku, poslednú nádej na dobré meno Slovákov v Česku. Pravda je taká, že sme dnes hrali progrock pre zvukára, barmanku, nášho šoféra a inak pre 0, slovom nula, ľudí. Ale barmanka mala krásne veľké oči a zvukár si dupkal nohou do rytmu a keď akurát netočil poťákmi alebo nezmotávatal predlžovačky, tlieskal ako šialený. Ja som sa tešila tiež, ale akosi mi to nestačilo. Ako z toho klipu kapely Agent Fresco, kde sa týpek zúfalo snaží zbaviť sa špiny na svojom tele, no keď sa mu to konečne podarí, urobí všetko pre to, aby sa zasvinil znova.

Tiež tým trpím. Furt sa chcem mať dobre a príjemne, akoby som vôbec nepoznala hodnotu bolesti. Že človek je bez nej bytostne prázdny tak veľmi, že si to v tom znudenom delíriu ani nemá ako všimnúť. Láka ma to byť žiarivá ako Praha, no potom pomyslím na tie zákutia metra na Palmovke a rozmyslím si to.

Radšej budem ako krkonošské dediny, pokojné a čisté. Občas nejaký ten nemožný, ručne maľovaný plagát na najbližšie kultúrne podujatie a smutno-trápne ticho, v ktorom vynikám ako nik, keď sedím vedľa teba v aute a chcem ti povedať VŠETKO ale nechcem byť OTRAVNÁ. Pekné domy a vreskot detí. Vody, ktoré nikto neznásilňuje. Ticho ako pred búrkou a búrky, po ktorých si spolu zakričíme. Nad tým, ako si to tu všetko ničíme. Ako si ničíme to, čo je medzi nami. Vlastnou blbosťou a zbabelosťou. Repkou olejnou. To je hádam najzúfalejší pocit z katalógu pocitov na rok 2019. A to som v ňom listovala dôkladne.

Včera sme hrali na Morave. V šatni bolo dvanásť zrkadiel a chcela som ich všetky rozbiť. A potom som to neurobila, lebo sedem rokov smoly krát dvanásť je veľa aj na mňa – a tak som si sadla za bubny a rozbila som tie. Žiadne nešťastie sa nekonalo. Naopak. Prišiel za mnou pán v zelenom tričku s umelým chrupom, stískal mi ruky a hovoril, že mám dušu aj srdce a že ich obe videl. A že sa teší. Tešila som sa teda s ním. Nepovedala som mu o tom, ako veľmi som chcela rozbíjať zrkadlá v šatni tesne pred tým, než sa na pódiu úplnou náhodou stalo niečo, čo ho z neznámej príčiny potešilo.

Zachvíľu sme v Bratiske, no polovica môjho srdca je ešte stále v západnej časti bývalej federácie. Mám rozvinutú iba pravú hemisféru a tá ľavá hádam ani neexistuje – dôkazom je, že dodnes neviem malú násobilku. Ale to nič. Neuróny konečne komunikujú. Máme šancu na uzdravenie.

Všetci.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s