Najdepresívnejší deň v roku

Včera bol najdepresívnejší deň v roku. Pripadá vždy na tretí januárový pondelok.

Neviem, kto v sebe nabral toľko trúfalosti, aby vyhlásil podobnú udalosť. Najskôr niekto, kto má na svedomí také obskurnosti ako kalendáre s mačacími menami. Alebo tie smiešne pseudomotivačné drísty na čajových vrecúškach. Nikdy sa nevzdávaj…

Niečo však na tom bude. Tretí januárový pondelok si hodil mašlu Majkl, lebo mu v rulete stálo päť mega, tretí januárový pondelok sa na svete rozišlo 20 986 párov, lebo mať vzťah je ťažké, tretí januárový pondelok si kúpilo dvesto bratislavských domácností nový televízor. S uhlopriečkou širokou ako vesmír…

Ale ja si nepamätám deň, kedy by mi bolo tak dobre, ako v najdepresívnejší deň v roku. Dokonca svietilo slnko a ja som z toho mala radosť. To je čudné. Čudné, asi ako keď sa celých deväť mesiacov matka teší na svojho vytúženého potomka a potom upadne do hlbokej depresie v dôsledku laktačnej psychózy.

Je to asi vecou odvahy. Skromne si myslím, že som veľmi odvážne dievča.

Tak napríklad, do Vltavy som hodila už najmenej tri moje obľubené prstene.

Máme medzi sebou záväzok a ja mám aspoň v polovici pražských kaviarní dlhy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Majkl v dobe, kedy bol vo svojej najlepšej kondícií.

Tie prstene mi chýbajú, ale som už dosť veľká (a odvážna) na to, aby som vedela, že “když se nám stýská, tak jsme na dobré cestě.”

Ťažko je nezaľúbiť sa do Prahy. Tobôž nie, keď ste sa jej zaviazali takýmto afektovaným gestom.

Človek by sa nemal na nič upínať, no nikomu sa nechce zmeniť teplúčko svojho smradľavého pohodlíčka v ktorom sa tak dobre trpí. Je to ako dať si predsavzatie, je to ako začať chodiť do posilky.

Chceme, ale nedá sa.

Dá sa, ale nechceme.

Ťažko je urobiť každé ráno šesť klikov a na ďalší deň si jeden pridať. Ťažko je neupínať sa.

Napríklad na vône.

Vždy, keď prídem k Vanese, vonia to tam celkom príznačne. Ten pach sa iba ťažko popisuje. Je v tom zmes pracích práškov viacerých domácností v bytovke, je v tom linoleum a prach, je v tom drevo a lepidlo na tapety, je v tom pivničné vápno, sú v tom sušené kvety, biely čaj a čerešňové cigary.

Je fajn mať v gebuli paletu vôní. Keď príde človeku clivo, keď príde najdepresívnejší deň v roku, stačí si jednu vybrať, vytiahnuť, omotať okolo hlavy a ponoriť si do nej tvár.

A tak sa upínam na tento koncentrát dúbravskej zmesy. Upínam sa na výhľad z okna, na rozmasakrovaný asfalt, ktorý slovenski asfaltéri nikdy neopravia, aj na tie pokrivené hrdzavé lampy, ktoré už vôbec nebaví svietiť, na teplárenské výmeničky, v ktorých vzniklo toľko nezabudnutelných kapiel, po ktorých už neštekne ani vrátnik z Domu kultúry Devínska Nová Ves.

Sme popretkávaní vzájomnými spomienkami. Navzájom sa chlácholíme a keď je zle, dávame si pocit bezpečia. Ja a lampy. Ja a vrátnik. Ja a Vanesa. Ja a diery v betóne.

Zaťažko je neupínať sa, no ja som upnutá na toto všetko. Nikdy neodídem, no vlastne ani nikdy nezostanem. Už mám lístok na vlak.

Geograficky sa pohnem, ako ťažký, studený vagón, niekam za zimou. A potom späť. A na ceste si spomeniem, ako voňala jar v roku 2006, ako voňal výlet do Maďarska, ako voňala Miletička, keď sme s mamou v letnej dažďovej sprške kupovali melóny a tekvicové jadierka.

Spomeniem si na ne v tých katakombách, v tom rozrytom potenciále každodenných príležitostí, v naháňačke za úspechom, v schovávačke – opac – opac – dotkneš sa primárovej ruky a spýtaš sa ho, či tie lieky budeš musieť brať už do konca života.

A on ti povie, že je to na tebe.

Ja viem, počúva sa to ťažko.

Chceme a dá sa.

Dá sa a chceme.

Ideálna kombinácia.

Ale ja som chcela úplne o inom. Vidíš to? Zase som mimo.

Moja mama riešila všetky dilemy otázkou – A čo sa mám teraz, obesiť? A zapálila si cigaretu a potom ešte jednu a dočkala druhého dňa. Na druhý deň zabudla, čo riešila včera, a našla si nový problém. Moja mama stihla mať za jeden rok 365 najdepresívnejších dní v roku.

Takí sme všetci.

A kebyže ti môžem priať jedinú vec, tak nech máš niečo, k čomu môžeš privoniavať. Tak, ako mám ja Vanesin byt. Lukášove predlaktia. Fragolin kožúšok. Sviečku s nápisom Hygge v Matejovej izbe. Jankine čerstvo umyté vlasy.

Ovoňala som tretí januárový pondelok a zistila, že vonia ako pomaranče. Ako čerstvá tlač v starej červenej trafike na Palisádach. Vonia. Ako mesiac, čo nedá spať psom, gamblerom, prepremýšľavačom. Má vlastnosť. A všetko, čo má vlastnosť, pre čo je niečo príznačné a vlastné, žije. Aj tá tvoja melodramatická depka je vlastne voňavá. Ponor do nej tvár a uvidíš, že ti niečo pripomenie…

A že sme až doteraz nevideli, že je tu, celkom blízko, Rieka? Bez ohľadu na tie naše milé malé tragédie? Aj po Majklovej smrti? Aj po toľkých rozchodoch?

srdce

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s