Guľatú tvár – tú mám po tebe!
I hrubý, vrtký vlas,
Aj tváre, biele ako broskyne!
A keď začujem tvoj hlas,
čo spevom jazier volá k sebe,
Poviem si, že je to asi v nás.
Kabát sivý ťahám zo skrine,
V ňom ty, mama, a dnes ja –
chodím hrdá, vzpriamená!
Miesto teba kabát tvoj
k hrudi jemne priviniem –
Pripomeň mi tvoje slová,
Kebyže naň zabudnem.
