Keď prechádzam Jakubákom
Sťaby ktosi penetrákom
Omietol mi všetky diery
Na srdci aj na pancieri.

Tam, kde dlane chrúmu lístie,
Zvýsknem zrazu – Bože, Kriste!
Prečo si skôr nedal znať,
Že smiem chodiť po rukách?

Oknom nežné slnečnice
Bozkajú ma v teplé líce,
Prebudia nás, tvrdé hlavy,
Do pokojnej morskej vlahy.

Kto iný než tvoje srdce
Pofúka mi mokvajúce
Lakte decka panelov
Visiaceho z oblakov?

A kto iný než tvoj duch
Pomôže mi zabudnúť
Na plastových, márnych mužov
Čo zvädnutou ľúbia ružou?

Priateľom je zviera i vec,
Nie len človek, to, milý, vedz!
Preto sa dnes spriatelím
S Jakubovým námestím.

Tak Jakubák chodí so mnou,
Do práce a občas domov,
Vždy, keď čujem šuchot lístia –
Myslí na mňa, dozaista!