Jesenná únava

Zotmieva sa. Jaro Filip mi jednou rukou balí cigaretu z čierneho ukrajinského tabaku a druhou hrá tie premakané harmónie v skladbe Noc. Ja zatiaľ ťukám do klávesnice. Vyrobiť, vygenerovať, vyexportovať. Karpálny tunel. Myšičkový syndróm. Volajte si to, ako chcete. Dôležité je, že v dvadsaťpäťke neviem pokrčiť prsty a na chrbte mi rastie hrb.

Stáva sa to každý štvrtok. Za oknami tmavne horizont ako keď oxiduje krv. Mne zatiaľ unikajú ružové pampúchy oblakov a pásy po lietadlách, čo so sebou nesú sto významov – pre niekoho umenie, pre iného odkazy z vyšších svetov, pre paranoidnejšie povahy zdroj ťažkých kovov a príčina alzheimera. Spím aj počas chôdze a v spánku som sa naučila aj pracovať. Udalosti vo svete zvyknem prespať, a ak nie, zachytím ich len periférne, v útržkoch, keď ma zobudí šero a teším sa, že moje stropy sú vysoké a parkety drevené, keď sa v noci strhnem zo snov a desať minút kontrolujem, či som skutočne mŕtva, alebo sa mi to zase iba zdá. Aj tak si nie som nikdy celkom istá.

Civím v tom polospánku na fontánu podsvietenú na modro. Tí milenci sa tu milujú tak dlho, až ich vietor premenil na kov. Všimnem si pána, pridŕža si pri uchu malé rádio a vyspevuje do noci a za jeho chrbtom, za sklenenou bránou do lepšieho sveta, sa prsia horenosy na recepcii hotela Apollo, ktorým tie štyri hviezdičky hádam načisto vyleptali zrak a cit. Zabudli, hlúpi, že keby oni dostali vši, že aj oni všivaví, že keby ich opustili, že to oni sú opustení a že keby mali smolu oni a nie ty, že by boli istotne opatrnejší s tými rečičkami o tom, že všetko je v živote tak, ako si to urobíme.

Je?

Keď si ľahnem do postele, nachvíľu sa zobudím. Ovalí ma pocit, akoby ma niekto niekde čakal. Akoby mi niekto napiekol škoricové perníky a uvaril mi čaj a v tichosti, no veľmi intenzívne, oslavoval život a teplé radiátory. Cítim zárodok radosti. S vypätím všetkých síl ju držím pod kontrolou, nech ma neprerastie a nenapumpuje smrteľnou dávkou Tramalu tak, ako to len ona vie.

Noc je ostrá ako píla / pre toho kto nevládze spať.

Vieš, my sa pri tých radiátoroch možno vôbec neohrejeme dlho. Keď si mladý, zdá sa ti, že život nemá konca, že ťa život dozaista unudí k smrti, že tvoje žitie bude bezodné, lepkavo-komfortné, veď vieš, hypotéka, pár krát urobiť dojem na okolie, splniť si detské sníčky o kvázipopularite vo svojom meste, trvalý príkaz na nejakú tú dobročinnú organizáciu, človek nemôže myslieť na to, že každý deň môže byť ten posledný – veď čo bude so všetkými tými úvermi a trvalými príkazmi – budeme žiť dlho, dlho, dlho, dlhooooo, pracovať a pracovať, liečiť si karpálne tunely a pokrútené chrbtice, budeme nosiť rúška na tvári a elektródy v srdci – aspoň malé vzruchy, malý pohyb, malý cit, maličký, citíček, prosím!

Poznám veľmi veľa mŕtvol, ktorým ledva ťahá na tridsať.

Celý deň sa dívam cez okno / po ruskej vodke ho mám najväčšie.

Ubaľ mi, prosím, ešte jednu, Jarko. Ja ti potom vysvetlím, prečo som sa vykašľala na ten klavír.

Kolegyňa klikne na predpoveď počasia – vykríkne, že cez sviatky bude dvadsať stupňov. V mojich dlaniach sopečné erupcie a tak veľa elektriny, že by som mohla byť darcom. Dať na celý deň do pohybu všetky vlaky na svete. Ale mne sa dnes nikam nechce.

fuck-productivity

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s