V nedeľu sa treba dívať na Saturn

Zobudila som sa do nedele, lebo tak to už v nedeľu chodí. Zobudiť sa do nedele je niečo ako mať na krku zavesenú betónovú tvárnicu zrovna vo chvíli, kedy chcete tancovať foxtrot, zamilovať sa do všetkých mužov na parkete, dusiť sa vlastným úsmevom a popíjať pritom biele martiny s plátkom citróna z oroseného pohára na stopke. Ťažké nedele sú možno trestom za to, že nie sme niekde vonku na bicykloch a že miesto návštevy chrámu božieho (lesa) dobrovoľne sedíme doma ako v cele predbežného zadržania, v paneláku s krivými stenami, čumiac do okien susedom, v tom horšom prípade do telky či počítača.

Prežúvam chlieb s čučoriedkovým džemom, otváram balkón, prezliekam periny, vytrasiem z nich včerajšky, zlé spánky a Fragoline chlpy. Všetky tie veci, ktoré z vás nakoniec robia človeka. Nikto o tom síce nehovorí, ale cítime to tak viacerí. Ale ak nie ste narcistický samožer, nakoniec sa tešíte zo všetkých možností, ktoré vám umožňujú byť tak trochu nemožnými.

Dnes som zápasila s dilemou, či ísť za našimi na barák do Harmónie autom, alebo autobusom. Vyhrala lenivosť a s obrazom zničenej planéty, ktorá plače pod tiažou hodnotového rebríčka súčasného človeka, som zaradila jednotku na mojej starej Honde Civic.

Doma bolo nedeľne, veď ako inak by tam aj malo byť. Babka si čítala Stručnú históriu času od Hawkinga (po Oshovi príjemná zmena, babi) a potom, tak, ako vždy, zadívala sa kdesi bohvie kam a povedala zasnene, tak, ako vždy – Všetko sú to energie,aj všetky zázraky sú, alebo ešte jej obľúbené – To je mi záhada, ten vesmír, že ako to všetko vlastne funguje

Musím sa naučiť brať vyhlásenia mojej babky o vesmíre smrteľne vážne.

Spoza dverí na mňa vykukla strapatá hlava so smutnými očami a spýtala sa ma, či chcem burčák. Jasné, že chcem, tati. Otec nabral do heveru zlato-zelenkastú tekutinu a zrazu sa to všetko spojilo, ten cyklus sa uzavrel a vytvoril nepravidelnú elipsu, vlastne takú malú galaxiu našej rodiny – dedko robil víno, otec robí víno… Aké zvláštne, že vinič rastie, že obopína betónové stĺpiky, že sa na ne tisne ako vtáča na svoje mladé a že nám dá hrozno, celej našej rodine a nič za to nechce, iba občas trochu ostrihať a pokopať.

Vyrazili sme na Dubovú. Tam sa narodil Vinco Šikula. Môj dedko hovoril, že bol blázon, lebo raz zjedol hovno. Ja však bláznov milujem a aj keď mi to robí v živote nemalé problémy, neviem si pomôcť. Šoférovala som po širokej ceste a hovorila otcovi – aha, otec, pozri, aká pekná obloha – bola pomarančovo oranžová a na hranici s kopcami atramentovo modrá – a potom som mu nepovedala už nič, pretože tak to už raz dcéry so svojimi otcami majú.

Keď sme prišli k Vrabcovi, k nohám mi pribehla Marta, malý strapatý pes, vďačný za každú návštevu. Nechcelo sa mi odísť, aj keď som mala pôvodne naponáhlo. U Vrabca to voňalo drevom. Ukázal mi bandasku s epoxidom aj karbošku aj video, kde pílil drevo so svojim železným vylepšovákom, ktorý si nedávno sám pozváral. Otec s Vrabcom vybavili, čo bolo treba a potom sme sa pobrali na odchod.

Boli sme už pri aute, vonku ma zima hrýzla do líc, v diaľke blikalo mesto, asi Šenkvice alebo Pezinok.

“To je Mars?” spýtala som sa Vrabca.

“Hej. Teraz je veľmi blízko k Zemi.”

Občas si predstavím, že Mars žiari tento rok preto tak silno, lebo na ňom pod umelým osvetlením buduje horných desaťtisíc svoj nový domov.

“Ešte počkajte!” vykríkne, kým je už otec jednou nohou v aute.

Čakáme.

Vrabec sa vráti do domu a vzápätí k nám pribehne s teleskopom. Rozloží ho na trávniku a suseda zhovievavo zhasne.

Čakala som koláče alebo víno, ale určite nie teleskop. “To máš odkiaľ?” čudujem sa.

“Z Lidla!” povie, kým tam niečo šteluje, “za sedemdesiat evri.” Keď skončí, pokynie mi, aby som podišla bližšie.

Sklonila som sa nad hľadáčik a zbadala neostrú bielu bodku s prstencom okolo. Saturn. V jednej línií s Marsom a Plutom, ale to už zapadlo.

Bola som zrazu veľmi blízko niečomu veľmi vzdialenému. Nebo bolo čisté, bez smogu, nad mojou hlavou kvadrilióny hviezd. Občas kde-tu nejaký lenivý satelit. Ako dávno som nevidela vesmír.

Vidieť dnes večer voľným okom Mars a pozorovať Saturn – to všetko bolo hádam odmenou za to, že som vystrčila nos z domu práve v nedeľu, i s tou betónovou tvárnicou na krku, že som tanečným krokom docupitala k otcovi, ktorý je občas ďalej než Neptún a zároveň je Slnkom, ktoré mi dalo život, že som išla s ním a zodvihla hlavu k nebu, pozdravila Vinca Šikulu a uškrnula sa na tej jeho fekálnej historke, spomenula si na jeho dcéru, Veronu, ktorá tiež píše – a píše krásne bláznivo, vlastne aj dedko tam je, tam hore, píše si do toho svojho zošita všetko, čo treba zajtra porobiť vo vinici, zamávam mu, hneď potom Vrabcovi, že čau a díky že tu máte také pekné jasné nebo. Prídem sa v lete pozrieť na Perseidy.

Jasné, dojdi, budem rád.

saturn

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s