O bohu, knihe a (zase raz) o blázinci

Tá kniha o bohu sa ku mne dostala od dievčaťa, ktoré skončilo v cvokhause.

Ťažko povedať, či sa zbláznila pre to, že jej boh zjavil svoju láskavú tvár, alebo preto, že jej – práve naopak – nezjavil vôbec nič.

Ale tá kniha nemohla byť príčinou. Chcem povedať, že by bolo zvláštne, keby áno, pretože bola písaná veľmi nenásilne, bez škrupule a fanatizmu, bez všetkých tých kecov o tom, že ČLOVEK JE HRIEŠNY UŽ LEN PRETO, LEBO SA NARODIL, alebo AKÉ HROZNÉ JE POUŽÍVAŤ TELO NA ÚČELY SVETSKÝCH POTEŠENÍ. Také knihy liezli na nervy všetkým, nie len mne, a popravde sa čudujem, že si to cirkev svätá katolícka nevšimla už skôr. Zjavne tam však kdesi-ktosi načrel do tajov PR a marketingu a pochopil, že lepšie to pôjde cez pokoj a pozitívne afirmácie. Obchodník predsa nemôže predávať pečivo a svojim zákazníkom sľubovať, že sa mu z neho zapečú črevá. Ani zubné pasty, z ktorých hnijú zuby. To je čistý krach, tak to jednoducho nefunguje.

Knižky o bohu, ktoré volia láskavý tón, sa tak postupne stávajú dostupnými pre širšie publikum, nie len pre masochistov, čo si v dôsledku defektov z detstva potrebujú soliť svoje rany myšlienkami o takých veciach, ako je napríklad Vina, ktorá je na veky vekov zažratá v duši človeka a nedá sa ničím zmyť.

To dievča, volajme ju Soňa, je nezvestná vyše dvoch rokov. Nezostalo po nej nič, ani profil na facebooku, akurát tá kniha o bohu, ktorú si občas otvorím niekde v strede.

Sranda bola, keď som si v nej včera zalistovala a na náhodnej strane som prečítala: “Viera v boha nie je o čítaní z biblie na náhodne otvorených stránkach, na miestach, kde vám zrovna spadne ukazovák, na miestach, kde túžite nájsť vopred vyžiadané odpovede na všetky vaše otázky.”

Boh má zmysel pre humor a vie aj to, čo vie Stephen King (samozrejme, že to vie, veď je boh – teda, boh je boh – nie Steven King… Ach, viete ako som to myslela, však?), a to, že písanie je najčírejšia forma telepatie, vďaka ktorej sa spojíte s kýmkoľvek bez ohľadu na hranice priestoru i času. Tak sa vďaka písaniu mohol spojiť T. S. Eliot s Homérom a s Homérom Remarque. O pár desaťročí neskôr vysielal Remarque svojimi románmi myšlienky Haline Pawlowskej a s tou sa môžem teraz spojiť ja každé ráno na záchode (a ak by som chcela byť veľmi dramatická, poviem, že som vďaka Haline prepojená rovnako s Remarqueom ako s Homérom, ale tentokrát sa budem držať na uzde). V teórií žurnalistiky sa tento jav volá intertextualita, ale tento terminus technicus používať nebudem – je nezaujímavý a škrobený – ako väčšina vecí, ktoré v našich končinách vyučujú teoretici žurnalistiky.

Musím priznať, že sa mi trochu spotili dlane, keď som pomyslela na Soňu, keď som sa do nej pokúsila vcítiť a keď sa mi to dokonca raz podarilo. Musím povedať, že nie je nič príjemné na tom, keď myseľ nenávratne opustí telo a telo je ešte živé (niekto si myslí, že myseľ je v hlave, ale myseľ je určite v tele, ak nie mimo neho), muselo to byť hrozné, ten proces zblázňovania sa (všetci lingvisti a teoretici žurnalistiky – odpusťte), predstavujem si to ako neviditeľný hnisavý a boľavý nádor, ktorý je schopný narásť v priebehu niekoľkých hodín do nadživotnej veľkosti a ucpať vám zvnútra celé telo, všetky jeho tepny, cievy a vlásočnice, preliezť až do mozgu a vytlačiť vám cez jemné štrbinky v lebke všetko, čo ste doteraz považovali za rozum a jeho súčasti.

Rada by som sa na to opýtala Soni, ale bola nezvestná. Že aké to je, zblázniť sa, a či má z toho vôbec ešte strach.

Skúsila som teda znova zalistovať v knihe, dúfajúc, že ma boh nepošle zase raz doprdele vetou o tom, čo JE alebo NIE JE viera. Potrebovala som vyžiadanú odpoveď, potrebovala som sa dozvedieť, prečo sa Soňa zbláznila, kde je, čo robí a či sa zbláznim aj ja, pokiaľ budem alebo nebudem čítať takéto knihy a priveľa sa zaoberať diagnózami označenými písmenom F.

Potom bola chvíľu tma. Pamätám si, ako som – nevedno prečo – stála nahá pri jazere a kŕmila labute prázdnymi plechovkami od piva. Tancovala som pri tom ako harekrišnáci na Obchodnej ulici, len s tým rozdielom, že som od nikoho nič nechcela.

Soňa stála pri mne a bez toho, aby sme niečo čítali alebo písali, sme si telepaticky vyslali pár informácií, ktoré sú pre život v tejto skutočnosti celkom nepoužiteľné. Ale zrazu sme vedeli všetko, čo bolo treba.

V deň, kedy som prečítala celú knihu a nič som si od nej nesľubovala, ma prepustili. Prišiel po mňa otec, zabalil ma do deky – ja som mu povedala – otec, ja nemám polámané telo – ale on ma stále držal zababušenú v tej hrubej teplej látke, bola som jeho malé dievčatko vo veľkom, dvadsaťpäťročnom tele, vonku pražilo slnko a ľady medzi mnou a mojim otcom nerozpúšťalo teplo, ale otcov smútok, ktorý bol síce ťažký ako staré oblé kontajnery na sklo, no bol skutočným a pravým dôkazom jeho lásky ku mne.

Ten smútok nás spojil. Teda, nie, tá láska nás spojila. Ale ono je to nakoniec jedno a to isté.

Pomyslela som na Soňu a v predstave ju zabalila do bielej huňatej deky.

Vôbec to nebolo také strašné a aj tak išlo iba o jedno.

Zdá sa, že niektoré knihy si človek musí prečítať dvakrát.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s