O tom, ako Staša a Kaša nemali ani na kávu

So Stašou sa poznáme vyše desať rokov. Sme sestry, aj keď máme každá iných rodičov. Sme nenapraviteľné pôžitkárky s otvorenou mysľou, do ktorej sa vtrepe celé nekonečno, no nikdy v nej nič nepretrvá. Máme tvrdé hlavy, sny o pevnej vôli a zo všetkého najradšej sa celé poobedia vyvaľujeme v kaviarni. Ľudí, ktorí neobjavili čaro ničnerobenia v kaviarni, voláme Neosvietení a hlboko s nimi súcitíme. Naša spoločná vízia do budúcna je vytvoriť nadáciu a nezištne pomáhať takto postihnutým ľuďom, aby aj oni dostali šancu nájsť raz svoje kaviarenské šťastie.

Včera sme sa mali stretnúť. Staša mi volala, aby mi oznámila, že si so mnou potrebuje dať kávu, ale vraj nemá prachy.

“Pozývaš?”

“Ani ja nemám. Čo budeme robiť?”

“Potrebujem… Piť… Kávu…”, opakuje Staša.

“Veď aj ja chcem.” Chvíľu premýšľam. “Počuj”, hovorím jej do telefónu, “zober akustiku a dojdi na Kapucínsku. Stretneme sa tam za trištvrte hodinu.” Tresla som telefónom skôr, než by mohla stihnúť čokoľvek namietať. Utiekla som z práce o pol hodinu skôr, zastavila sa doma po svoju gitaru a vyrazila do mesta.

“No čáu”, kričím na ňu a lapám po dychu. Staša sa už škerí do slnka, hádže špak do kanála.

“Načo som si mala brať gitaru?”

Venovala som jej dlhý pohľad, akoby to nebolo očividné.

“Ideme predsa zarábať.”

Staša sa zamračila.

“Akože svojim telom?”

“Jasné!”

“To budem akože len tak niekde stáť s gitarou a niekto mi dá za to peniaze?”

“Nie, budeš hrať. Hovorí sa tomu poctivá práca vlastnými rukami.”

“Jebe ti? Veď ja neviem hrať,” ohradila sa Staša na balkánsky spôsob, no videla som, ako jej myká kútikmi úst.

“A ja viem? Musíme to nejako odimprovizovať,” vyhlásila som odhodlane. “Keď budeme hrať srdcom, nemáme čo pokaziť!”

Prišli sme pod Michalskú bránu. Na mieste, kde si striedajú smeny žobráci s pouličnými hudobníkmi postával jeden chalan. Našťastie, stačilo naň prižmúriť oči a už sa aj poberal kade-ľahšie. So Stašou sa vieme veľmi škaredo pozerať, trénovali sme si to už od puberty. Vlastne, Staša už od malého decka, keď sa v prachu a ruinách mračila na skurvysynov, ktorí jej bombardovali krajinu a ja na hiphoperov vo vyťahaných mikinách, ktorí po mne na základnej škole vykrikovali, že ma utopia v umývadle.

Vyberieme gitary,  pár zvedavcov sa zastaví ešte skôr, než vylúdime prvé tóny. Je to celkom podobný efekt ako pri tých debilných talentových súťažiach. Nikto ešte nemusí nič urobiť, stačí že stojí ako čurák s gitarou zavesenou okolo krku, a už sú aj všetci okolo na vetvy.

Začneme hrať starý repertoár našej srandovnej ex-kapely, na ktorú sme jedného pekného dňa celkom zanevreli. Ale čo sa dá robiť? Strašne sme chceli sedieť v kaviarni a chlípať kávu a fajčiť cigy a krochkať blahom a hovoriť jedna druhej – cítiš to? Cítiš ten skurvený KLUD?

Prešla už pol hodina. Bliakame tu zatiaľ bez väčšieho úspechu, niektorí si dokonca zakrývajú tváre, keď prechádzajú okolo. Všetky naše skladby sú o smrti a o sexuálne prenosných chorobách, ktoré nám znemožňujú nájsť si frajera. Teda, nie že by sme ich mali MY. To ONI ich majú, lebo chrápu so štetkami. Možno by sme však nemali byť tak kritické. Vanesa mi raz múdro povedala – Nepreberaj! Nejsú chlapi! Vyhodíš chlapa, iná si ho nájde pri smeťáku, umyje si ho – a má chlapa! Ale ty, moja zlatá, ty máš veľké hovno!

Zrazu sa pri nás pristaví mladý muž. Vlasy ako od tušu a v očiach ľadovce, ktoré sa roztopia na počkanie – to by bola radosť, utopiť sa v nich. Usmial sa a pohybom dlane nás utíšil. Poslúchli sme ako oddané psy. Roztriasli sa nám kolená. Potom mi pochválil gitaru, Staši dekolt a hneď na to nás obe pozval na kávu. So Stašou sme si vymenili sprisahanecké pohľady a telepaticky si vyslali správu – toto nemôže byť náhoda! Schovali sme gitary do puzdier, až sa po nich zaprášilo.

Mladík nás zaviedol do útulnej kaviarničky v zašitej uličke. Kým sme sa usádzali, vymenili sme si pár rozpačitých úsmevov. Mladík bol po celý čas ticho a tak som sa po pár minútach rozhodla prelomiť jeho tajomné mlčanie.

“Za toto džentlmenské gesto vďačíme dobrej výchove vašej pani matky?” Pocítila som, ako sa mi priblblý úsmev rozťahuje po celej šírke tváre.

“No, viete…,” prehrabol sa v hustých vlasoch, “Ono sa to už nedalo ďalej počúvať.”

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s