Burza na Interi

Ráno mi zavolal Marek. Vraj či chcem ísť na výlet do roku 1986.

Jasné, že chcem. Kto by nechcel? Tuzex, bony, veksláci, ktorí sa o tridsať rokov neskôr prezlečú zo šušťákov do kvádra a založia politické strany s úžasne satirickými názvami, špinavé ulice, špinavé duše a Xanax ešte nie je k mání, päťdesiat odtieňov sivej pulzuje v omietkach panelákov s krivými stenami (robotník Milanko vtedy možno iba stratil bublinku do vodováhy, ale rovnako možný je i scenár, že na raňajky vychlastal celú ploskačku tuzemáku). Potom ešte viera v lepšie zajtrajšky, viera v lepšie včerajšky, revolúcia visí vo vzduchu ako mokrá handra a všetci si dávajú v záchvate heavymetalovej mánie a začínajúceho kultu individualizmu trvalú onduláciu. Aj môj otec.

Sadnem na bajk a veziem sa cez rozdrbané ulice. Kľučkujem pomedzi výtlky v lacnom asfalte, Inter sa krčí za nevkusnou novostavbou Tri veže na Bajkalskej. V nedeľu má celá Bratislava opicu, spí a slintá do vankúšov, iba zopár bezdomovcov dúfa, že predá na veľkých svetelných križovatkách svoje časopisy. Prejdem okolo Polusu – zaujímavé, ako sa z najmodernejšieho nákupného centra stane za pár rokov vykričaná búda pre zvieratá, sklenené terárko pre hmyz – zaprášené, zacapkané a staré. Len pár minút a už som tam, na nedeľnej burze, ktorá sa v mojej predstave verne podobala tým voňavým burzám s platňami, kazetami a plagátmi v centre mesta.

Moja predstava mala však k skutočnosti ešte ďalej, než máva zvyčajne objektívna realita k mojim vzletným fantáziám.

Vchádzam cez železnú bránu natretú na žlto, stráži ju jedna dôchodkyňa a starý pupkatý pán v rybárskej uniforme, hlavne aby nik len tak neprekĺzol. Zaplatím, teda, pozve ma Marek (potom mu za to musím kúpiť kofolu, nič nie je zadarmo, nič na svete, prisahámbohu), jedna noha v lufte a hneď na to vkročíme do iného storočia, do iného režimu, do inej kultúry. Dáme si jeden pomalý okruh v protismere hodinových ručičiek.

Asi v polovici mi slnko roztopí mozog ako jahodové Kalipo, chalani očumujú platne, kúpia nejaké single ale aj LP, jedného vzácneho Lasicu a Satinského, zbierku čiernych interpretov, poškuľujem po Milesovi Davisovi, potom si však uvedomím, že by som si ho mohla akurát tak točiť na prste alebo zavesiť na stenu. Zapálim si cigaretu a len čo spustím ruky zo svojho bicykla, chytá sa ho objemná pani a pýta sa, že za koľko.

Odvšadiaľ počuť ukrajinčinu a poľštinu, idú si stereo s cigánskymi zahuhlanými výkrikmi ako mindža thaves čhaje, alebo také čosi. 

Nič proti Rómom, skutočne, veď oni sa aspoň vedia radovať zo života.

Dívam sa a nestačím sa čudovať, čo všetko sa tu ľudia pokúšajú predať. Plastové kufríky v tvare ťavy, plyšové hračky zanesené hrubou vrstvou odumretej kože a roztočov, CD-čká Avril Lavigne z čias, keď bola ešte pod zákonom, adaptéry na telefón Alcatel z roku 1999, staré periny so žltými fľakmi, storočné laky na vlasy, ventilátory, ktoré vás po zapojení do siete pravedpodobne zabijú, kvetináče, topánky, šperky, obrazy s Tisom, dokonca ručne nakreslený obrázok s nápisom Šialená Merkelová – Markíza migrantov a vedľa nej detinská kresba chobotnice a v jej chápadlách nápisy ako sionizmus, chemtrails, nový svetový poriadok, očkovanie a podobné pičoviny.

Otočím sa chrbtom k tým čudákom vo viere, že keď zmiznú z môjho zorného poľa, že zmiznú nadobro, no oproti mne sedí ďalší pomätenec (alebo pamätník? To je vlastne jedno a to isté), predávajúci dva vojenské obväzy z roku 1965, odznak Verejnosť proti násiliu, kovový maltézsky kríž a ešte kríž so svastikou, nie tou indickou, ale tou z NSDAP, to je krásne, ako sa všetky nezmysly histórie nakoniec vtrepú na jeden roztrasený hliníkový stolík prikrytý deravou plachtou.

Hneď vedľa tých hakáčov mal pán položenú knižku o láske, o tom, ako ľudstvo zahubí samé seba, pokiaľ neprejde na nový vývojový stupeň a nepochopí Podstatu Lásky a všetky tie veci o zodpovednosti, ktoré nikto nechce počúvať.

Veď aj Göebbelsovi išlo o lásku, nie? To len my sme dementi z rétoriky a nevieme čítať medzi riadkami.

Všetci sme si rovní. Zjednotení v rozmanitosti. Občas ma to riadne nasiera. Predstava, že mi je rovný aj slizký smradľavý chlap, ktorý pri stánku s občerstvením prehlásil, že má rád tvrdé porno, a že dnes, vďaka zázrakom internetu (a aj stránke ErikaBodkaEská) sa k nemu dostanú aj päťročné deti – písať ešte nevedia, ale péčko si už nájdu – haha, zasmeje sa, haha, zasmeje sa teta v zástere obracajúca langoše, cítim sa ako na obrovskej ubytovni pre sociálne prípady plnej štrbavých narkomanov.

Nie že by som bola lepšia ako oni. Ale aj tak si neviem predstaviť, že by som s nimi len tak zrazu splynula v objatí a čítala si s nimi nad kamilkovým čajom z tej knižky o Láske.

Veď keby sme sa všetci bezpodmienečne milovali, nemusel by vzniknúť vesmír. A keby nebol vesmír, nebola by naša Slnečná sústava a v nej naša Zem a na Zemi všetky výdobytky modernej doby ako napríklad polystyrénové obaly na obed, detské porno, snuff, všetky vietnamské potraviny v Prahe, tisícky mobilných operátorov, nafukovačky v tvare kaktusov, paličky do uší z biobavlny, malé mydielka, s ktorými sa síce nemôžete umyť, ale zato si ich môžete niekde len tak vystaviť.

Na konci tejto monštróznej betónovej elipsy nás čaká prísny vrátnik. Jeho prácou nie je nič menej a nič viac, ako to, že musí veľmi dôsledne okontrolovať parkovací lístok a potom, nafučaný ako tá ryba s pichliačmi, otvárať vŕzgajúcu bránu a vypúšťať z areálu tých, čo majú legitímne právo opustiť túto Planétu Zbytočností. Najdôležitejší ľudia na svete sú vrátnici, len si to všimnite. Sú vlastne niečo ako strážcovia nebeských brán, záchrancovia poriadku, lovci podvodníkov. Vďaka Ti, bože, za všetkých zodpovedných vrátnikov, ktorí vnášajú do dnešného skazeného sveta rovnováhu a spravodlivosť. Amen.

Na obed hranolky s kečupom a kofola v plastovom pohári na Kuchajde. Keď objímem Mareka, pani naľavo od nás zvreskne – TU SA NESÚLOŽÍ! A napije sa z krabicového vína. Začne sa chechtať. Srandistka.

Naozaj sme si všetci rovní. Každý má svoj suterén a každý smrdí, keď sa neumýva.

Nuž, nie vždy je nálada na motivačné citáty a prevzdušnené prvoplánové kecy o šťastí a úspechu a veľkých krokoch a Ceste a Cieli. Občas je na mieste povedať si – kto, kurva, som a čo tu, kurva, robím?

Utekám do lekárne a vypýtam si moje obľúbené pomarančové šumivé tablety proti mizérií – NihilStop Akut. Jebnem si jednu do vody a vypijem. Výlet do minulosti, to nie sú sladké dvadsiate ani päťdesiate roky, zmrzlina, pukance a burgre zo šťastných kráv, kadilaky ani kino vonku, rodina a trávnik a kostol a živá kapela, výlet do minulosti, to je celý Inter so svojou výstavou nezmyslov (Inter je celkom ako život, chodenie v kruhu, na začiatku hovno, v strede nejaká zaujímavá muzika a občas i limitované edície za dobré prachy, na konci zase hovno), márnosť nad márnosť, oblečenie z umelej hmoty, smrad a ojeby.

Staša by povedala – dobre aj tak.

One thought on “Burza na Interi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s