O tom, ako sa profesor Dobiáš zobudí v hrobe

Chodila som na výtvarku k profesorovi Dobiášovi.

Mali sme desať, možno jedenásť, keď nás v zatuchnutej miestnosti plnej polomŕtvych múch učil, že dokonalá ľudská postava má pevne dané proporcie.

Horná a dolná polovica tela by mali byť rovnako dlhé. Obe polovice sa spájajú v oblasti slabín.

Presne tam.

V oblasti pukanky.

Vagíny. Kačičky. Volajte si to, ako chcete.

Raz nám profesor Dobiáš navrhol, že by sme sa mohli v úvode hodiny všetci takto spoločne odmerať. Zistiť, či máme dokonalé postavy, respektíve si overiť, či náhodou nie sme akési zmutované monštrá, ale celkom normálne dievčatká so správnymi, proporčne dokonalými postavami.

Profesor Dobiáš vzal do rúk meter a tlstou paprčou nám pokynul postaviť sa do radu na miesto, kde končilo vyblednuté oranžové linoleum a začínali biele kachličky.

Najprv zmeral Zuzku, potom Gabiku a Soňu, potom ešte pár deciek, až sa nakoniec dostal ku mne. Profesor Dobiáš si čupol k mojim kolenám a pomaly naťahoval látkový meter od mojich chodidiel smerom nahor. Trvalo to celú večnosť. Obrovskou dlaňou zasranou od kaligrafického tušu, olejových farieb a ušného mazu dôkladne pridŕžal meter pri mojom tele a prechádzal po vnútornej strane mojich stehien až k Epicentru Vesmíru. Potom zastavil, so zamračeným obočím skontroloval počet centimetrov a takto natiahnutý meter priložil k hornej polovici mojej postavy.

Keď sme skončili, zhodnotil, že sme všetky v poriadku.

Ach, to nám ale odľahlo.

Keď sme boli odmerané a naprosto uistené, že nie sme žiadne mimozemské kyklopy ani pokrivené kreatúry z černobyľského lesa, mohli sme sa naplno pustiť do svojej práce a kresliť ako o dušu. Výtvarka bývala vo štvrtky. Najradšej som kreslila stromy a ženské hlavy s troma tvárami.

Profesor Dobiáš nám popritom rozprával samé zaujímavé veci a tak nám všetkým veselšie ubiehal čas.

Pamätám si, ako k nám raz s vážnou tvárou prehovoril: “Je vedecky zistené, že každý dvanásty človek sa zobudí v hrobe. Ale to nič,” zase ten debilný pohyb ruky, “to už bude určite v každom hrobe zvonček a teda, ak sa tak aj stane, niekto vás isto príde vyslobodiť.”  Detskú fantáziu by mali zakázať. Vtedy sa to celé začalo. Prvá neznesiteľná úzkosť zo smrti, z pominuteľnosti a bezmocnosti. Pocit, že ma pritlačilo súcno k zemi a ja sa dusím. Nie som si istá súvislosťami, no od toho dňa začalo moje nutkavé umývanie rúk. Musela som si ich drhnúť mydlom a horúcou vodou vždy, keď som sa niečoho dotkla. Ruky som si neustále ňuchala a uisťovala sa, že nesmrdia. Ak som mala pocit, že smrdia, letela som k najbližšiemu umývadlu a strávila tam hoci aj pol hodiny. Drhnúť a drhnúť. Tú špinu a ten smrad. Oňuchať, skontrolovať, odložiť do bezpečia. Vydrhnúť a ovoňať.

Profesor Dobiáš bol malý umastený dedko, okuliare s tučnými sklami mal zarazené do rovnako tučnej tváre, chodieval odetý v dlhom bielom plášti s radom priehľadných gombíkov a na bezfarebnej pokožke sa mu vynímali fialové gorbačovské fľaky rôznych veľkostí a tvarov. Peďák jak vyšitý a nebolo to len vecou vzhľadu. Bolo to najmä jeho vyžarovaním. Teraz je už určite mŕtvy, veď už vtedy mal hádam stotisíc rokov.

Nech mu je zem ľahká. Dúfam, že mu ktosi do hrobu prezieravo nainštaloval zvonček.

Posledných pätnásť rokov som strávila premýšľaním o tom, čo by sa stalo, keby som sa v ten osudný štvrtok nebola ponorila do veľmi živej predstavy o tom, že zomriem, ale zomriem zle, akože tak, že to bude vyzerať, že som zomrela, ale pritom som nezomrela a ktosi ma pochová a ja sa tam potom z tej mojej falošnej smrti zobudím, v tej tme a vlhkej špine a ja budem zvoniť a zvoniť a čakať a čakať a dovtedy sa aj stotisíckrát zbláznim.

Vždy sa nájde niekto, kto sa ešte nezbláznil, a presne ten vám povie, že zblázniť sa je paráda, bomba a sranda. Asi ako všetci dnešní dekadentní umelci, čo sa pred objektív poskladajú do polohy dôverne podobnej pacošom s katatonickou schizofréniou. Presne toto mám na ľuďoch rada.

Krúžok výtvarnej výchovy sídlil v jednom z tých staromeštianskych domoch pod hradom na Podjavorinskej ulici. Voňalo to tam voskom, farbami a riedidlom. Sedávali sme obkročmo na kozách – drevených laviciach s opierkou na drevené dosky či plátna. Dve hodiny absolútneho sústredenia a potom výsledok, ktorý prišiel niekto hodnotiť, ofrfľať alebo prechváliť do nebeských výšin. Tam sa začal životný pocit mnohých z nás, že život, v ktorom sa nepretekáme s každým, dokonca aj s našimi priateľmi, nie je život, ale len prežívanie, kedy otrávene ležíme v pomyslenej posteli, prikrytí paplónom neznesiteľnej nudy.

Dobre to vymysleli, títo bigotní kapitalisti, technokrati, šamani a motivátori.

Jedného dňa som sa vrátila z výtvarky do baráku na Korabinského ulici (bývala som asi na tridsiatich rôznych miestach a to večné sťahovanie bol možno trest za to moje nekonečné umývanie rúk) a všetko som to porozprávala Baške. V ústach žužlala filter bielej davidofky, niečo si čítala, najskôr televízny program, a mojim obavám z toho, že sa zobudím v hrobe, neprikladala najmenšiu dôležitosť. “Nevymýšľaj blbosti, Karolka,” odsekla mi. Odvtedy som už nikomu nič nepovedala, iba som v tichosti čakala na svoj deň.

Bude to presne takto.

V roku 2025 prídem na cintorín Kozia brána.

Budem počuť šialené vyzváňanie a nebude to telefón, pretože v roku 2025 budú všetci občania svedomití a hlboko morálni, z čoho mi vychádza, že dozaista poslúchnu piktogram vyzývajúci návštevníkov cintorínu vypnúť si mobil.

Bude to zvonček v hrobe profesora Dobiáša.

Ja sa usmejem, aj keď sa to nepatrí.

Zvoní a zvoní a ja tam budem iba stáť, dívať sa na mramorovú dosku s únikovým východom, na ktorom bude napísané – v prípade núdze otvoriť TU.

Budem čakať ešte pol hodinu, medzitým sa započúvam do ševeliaceho lístia brezy. Nakoniec otvorím ťažký železný poklop.

“Ďakujem… Ďakujem vám krásne,” profesor Dobiáš bude dychčať, slintať a pokloní sa mi až ku kolenám. Vrátim sa v spomienkach do tej miestnosti bez vzduchu, on podomnou, takmer na zemi, uklonený až ku kolenám ako ovečka božia pod svojou modlou, napne ma na zvracanie, je to podobný pocit ako pri pohľade na polopriehľadné gombíky. So zapretím všetkých síl sa však udržím, som predsa slušná, nakoniec, je už rok 2025.

Prehodíme pár zdvorilostných fráz, neskôr sa ho opýtam, či si myslí, že je jeho postava ideálna.

Profesorovi Dobiášovi zamrzne úsmev na tej jeho tučnej spotenej tvári, ja ho začnem chlácholiť, to nič, vytiahnem z tašky dlhý látkový meter, ktorý som ukradla z jedného obchodu s nábytkom, skloním sa k nemu a slušne, ako sa na rok 2025 patrí, ho poprosím, aby sa chvíľu nehýbal.

Jeden koniec metra zachytím pri jeho ľavom chodidle. Pridržím si meter dlaňou a pomaly, veľmi pomaly mu prejdem od členkov cez lýtka a stehná až po jeho slabiny. Zastavím sa niekde pri jeho prostate a prestanem sa hýbať. Chvíľu len tak zotrváme v prítomnosti. Budem myslieť na bezbrehé odpustenie a odstrihnutie karmických pút a pustenie všetkých krívd po rieke kdesi do ničoty. Toto bude asi ten pocit slobody, o ktorom všetci hovoria, pomyslím si. Potom vystriem napnuté ruky pred seba a skontrolujem dĺžku. Vyslovím nahlas číslo a priložím meter k hornej polovici jeho tela.

Poviem mu: “Pán profesor Dobiáš, musím vám povedať, že ste veľmi proporčný a správny. Rovnako, že som rada, že sa vedecky podložené odhady napĺňajú s takou mrazivou presnosťou. Ďakujem a prajem vám krásny slnečný deň.”

On bude brblať čosi o ponižovaní, no to ja už budem dávno na odchode. Keď sa otočím, aby som zakývala breze, uvidím, ako profesor Dobiáš zalieza späť do svojho hrobu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s