Hovno

Milujem hľadať paralely medzi zdanlivo nesúvisiacimi vecami, situáciami a ľuďmi. Ono ich dokonca nemusím ani hľadať – ponúkajú sa samé, prichádzajú ako blesk z čistého neba od samotnej Prozreteľnosti.

Tak napríklad, u nás v práci sa mi pravidelne stáva, že jediná voľná toaleta je obsraná viac než toitoika na grindcoreovom festivale. Vchádzam, zalomím rukami, vycikám sa a potom – aby si slečna v rade za mnou nemyslela, že to mám na svedomí ja – dávam hajzel do poriadku. Vychádzam z kabínky, vymieňame si tie rozpačité úsmevy, mne je o niečo ľahšie na duši, skrátka, neprežila by som, keby si niekto myslel, že nedokážem zaobchádzať ani s vlastnými fekáliami.

Ako som dnes čistila tú osratú keramiku, napadlo mi (či skôr prozreteľnosť do mňa vrazila poznanie) že tento úkon má toho veľmi veľa spoločného s partnerskými vzťahmi.

Prečo? Pretože človek sa zrazu objaví vo vzťahu, v ktorom je plno sračiek, ktoré si tí dvaja zabudli (chtiac či nechtiac) po sebe upratať. Prichádzajú boje o to, ktoré hovno je koho a koho úlohou je čo dať do poriadku. V záujme zachovania základnej dôstojnosti sa upratuje hlava-nehlava. Dôstojnosť je však v tomto prípade sporná, pretože som ešte nikdy nevidela nikoho, kto by vzbudzoval rešpekt či úctu v momente, kedy sa nakláňa nad záchodovou misou s rozstrapkanou kefou v ruke (to však bude najskôr preto, že som ako dieťa dostávala veľmi snobskú výchovu). Potom znova tie rozpačité úsmevy – ahoj, zdravím ťa, sme v tom spolu, nemám ti k tomu čo viac povedať, snažila som sa najlepšie, ako som vedela, malo by to byť OK, umy si to po sebe nabudúce sám, hádam nechceš, aby som riešila tvoje sračky za teba, nie som tvoja mama.

Pocit, ktorý sa dostaví bezprostredne po takýchto situáciách – či už doslova a dopísmena čistíte hovno po niekom inom v práci, alebo sa ocitnete vo vzťahu plnom sračiek – nazývam pocitom zmiešaným. Človek cíti na jednej strane určitú hrdosť (národná hrdosť má k tomu zo všetkých druhov hrdostí najbližšie) za to, že sa zaprel a urobil niečo, čo mu nebolo celkom po vôli, s presahom do života iného človeka – sú to v istom ohľade činy výsostne milosrdné. Na druhej strane, človek zistí, že to spravil i tak pre seba, či skôr kvôli tomu, ako nakoniec vyzerá v očiach druhých ľudí a svojho superega.

I keď sa mi nepodarilo preformulovať morálny imperatív (ani zachrániť planétu, ani spasiť svet), na záver by som si dovolila vysloviť malé prianie. Mojím snom je, aby sa dokázal každý dospelý človek po dokončení svojich potrieb pozrieť za seba, skontrolovať dôsledky svojich telesných a mentálnych prejavov a v prípade hnedých fľakov dlhých ako Transsibírska magistrála… Si to po sebe jednoducho upratať.

2 thoughts on “Hovno

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s