– Ako sa máš?

– Mám sa… Ako v čom a občas na prášky.

– Ťažko je žiť ľahko.

– To áno, ale našťastie mám bicykel…

– Načo ti je?

– Mám ťažké srdce.

– Prečo máš ťažké srdce?

– Lebo na mňa doľahla temnota.

– A prečo?

– Pretože ju asi potrebujem…

– A načo ju potrebuješ?

Nachvíľu som sa zamyslel.

– Aby som si vedel vážiť svetlo.

– A prečo si ho nevážiš aj bez toho?

– Pretože som hlúpy, slabý a márnomyseľný.

– Robíš vlastne niečo podobné ako stredoveké asketické sekty, bičujúce sa po chrbtoch?

– Áno, presne to robím. Som tragický flagelant a nie je to nič, na čo by som vedel byť hrdý. Tí filipínci, čo sa nechávajú dobrovoľne ukrižovať, majú aspoň vyšší duchovný cieľ.

– A nie je ti ľúto, že si celý doráňaný a krvavý?

– Je mi to veľmi ľúto.

– A prečo to teda robíš, keď ti to je ľúto?

– Lebo som tak naučený.

– A myslíš, že by si sa to mohol preučiť?

Na to, že bol taký malý, kládol skvelé otázky.

– Myslím si, že mohol. Ale najprv by som musel prestať byť hlúpy, slabý a márnomyseľný.

– A prečo neprestaneš?

– Pretože je to ako droga. Je to moja jediná istota – a zároveň moje jediné väzenie.

Chvíľu mlčal a pozeral na oblohu. Keď porátal všetky vtáky, znova mi venoval pozornosť.

– Cítim sa, akoby mi došli otázky.

– Ja viem. Veď i mne samotnému došli tie správne otázky. Preto sa bicyklujem. Sústredím sa len na rachot reťazí, na deti, ktoré nesmiem zraziť, na výtlky v chodníkoch… Jediná otázka, ktorá mi v tej chvíli beží hlavou, je tá, ako sa dostanem z Kukorelliho parku na Palisády a či to vezmem cez Zámockú alebo cez Koziu.