– Ako sa máš?
– Mám sa… Ako v čom a občas na prášky.
– Ťažko je žiť ľahko.
– To áno, ale našťastie mám bicykel…
– Načo ti je?
– Mám ťažké srdce.
– Prečo máš ťažké srdce?
– Lebo na mňa doľahla temnota.
– A prečo?
– Pretože ju asi potrebujem…
– A načo ju potrebuješ?
Nachvíľu som sa zamyslel.
– Aby som si vedel vážiť svetlo.
– A prečo si ho nevážiš aj bez toho?
– Pretože som hlúpy, slabý a márnomyseľný.
– Robíš vlastne niečo podobné ako stredoveké asketické sekty, bičujúce sa po chrbtoch?
– Áno, presne to robím. Som tragický flagelant a nie je to nič, na čo by som vedel byť hrdý. Tí filipínci, čo sa nechávajú dobrovoľne ukrižovať, majú aspoň vyšší duchovný cieľ.
– A nie je ti ľúto, že si celý doráňaný a krvavý?
– Je mi to veľmi ľúto.
– A prečo to teda robíš, keď ti to je ľúto?
– Lebo som tak naučený.
– A myslíš, že by si sa to mohol preučiť?
Na to, že bol taký malý, kládol skvelé otázky.
– Myslím si, že mohol. Ale najprv by som musel prestať byť hlúpy, slabý a márnomyseľný.
– A prečo neprestaneš?
– Pretože je to ako droga. Je to moja jediná istota – a zároveň moje jediné väzenie.
Chvíľu mlčal a pozeral na oblohu. Keď porátal všetky vtáky, znova mi venoval pozornosť.
– Cítim sa, akoby mi došli otázky.
– Ja viem. Veď i mne samotnému došli tie správne otázky. Preto sa bicyklujem. Sústredím sa len na rachot reťazí, na deti, ktoré nesmiem zraziť, na výtlky v chodníkoch… Jediná otázka, ktorá mi v tej chvíli beží hlavou, je tá, ako sa dostanem z Kukorelliho parku na Palisády a či to vezmem cez Zámockú alebo cez Koziu.
