Božena

Možno že je Líza v niečom celkom ako Božena Slančíková Timrava, ktorá bola taká vyberavá, že sa nikdy nevydala. Ak sa aj do niekoho zaľúbila, s istotou jadrovej katastrofy v horizonte desiatich rokov sa zamerala na muža hrubého, vulgárneho, neohrabaného, nepozorného a sebastredného – jedným slovom čuráka.

Božena písala, tvorila, vychovávala deti v škôlke a piekla koláče. S Ľudmilou Podjavorinskou započala tradíciu udeľovania titulu Národná umelkyňa a dala tak vyhliadku mnohým ženám na život mimo sporáka, prania plienok a rodenia detí.

Líza fajčí dvadsaťpäť cigariet denne, celú zimu si neoholila nohy a túži po práci v čisto mužskom kolektíve. Ženám nedôveruje a mužom vlastne tiež nie, ale s chalanmi je aspoň sranda a čo je najdôležitejšie – ak si aj o Líze myslia niečo zlé, chrstnú jej to do ksichtu bez zbytočných okolkov a fráz ako horúci olej. Žiadne falošné úsmevčeky a vykrivené tváre. A objatia slizké ako dotyk s rybou. A slová ako “moja” alebo “mici”.

Líza si požičala z Univerzitnej knižnice Veľké šťastie, dielo, ktoré Slančíková napísala v jazyku dnes už archaickom a Líze tak nezrozumiteľnom, že ju začalo lámať na spánok po prvých piatich stranách. Preto sa potešila, keď okolo nej preplával mladý muž v čiernej mikine s nápisom Život je brutálny a ukradol jej pozornosť. Líza ho zatúžila spoznať. Jeho samotného rovnako ako brutalitu jeho bytia.

“Hej, počúvaj ma sem,” nadviazala kontakt Líza s chlapcom v mikine.

Dieťa brutálnych okolností nadvihlo hlavu a zamračilo sa do svetla.

“Môžem si sadnúť?”

“Nie,” odvrkol.

Neskoro, Líza si už sadala.

“Čo je na živote brutálne?” Kým čakala na odpoveď, skúmala chlapcovu tvár, ničím nepoznačenú, hladkú a jemnú ako tvarohový koláč.

Chalan sa pomaly odsúval. Prekrížil si ruky na znak odstupu.

“Na niekoho tu čakám.”

V mokrých prstoch si nešikovne balila cigaretu. Trápne ticho po chvíli Lízu nekonečne unavilo. Vstala a bez slova vyšla zo zalesneného dvora v centre mesta. Nič nie je definitívnejšie než nuda.

Kráčala naspäť mestom smerom k Univerzitke a spomínala na najväčšie brutality, ktoré sa jej samotnej, jej priateľom, alebo vlastne hocikomu inému na planéte, prihodili. Nájsť si otráveného partnera v spálni. Nájsť si mŕtveho rodiča v kúpeľni. Potratiť. Porodiť choré dieťa. Sedieť v base za politické presvedčenie. Vypiť alkohol z pofidérnej českej likérky a oslepnúť. Učiť sa odznova dokázať žiť vo svojom tele po znásilnení obstarožným smradľavým chlapom. Narodiť sa v Jemene ako dievča a zrazu prísť o klitoris. Narodiť sa na Slovensku ako spisovateľka a zomrieť slobodná.

Tok myšlienok prerušili posuvné dvere, do ktorých to Líza v takmer plnej rýchlosti napálila. V knižnici stál usmiaty pracovník bezpečnostnej služby a partia talianskych študákov s poriadnou dávkou temperamentu. Nie ako títo suchopárni Slováci čo skrátia aj pozdrav Dobrý deň na akési umrmlané “Dobrý”. Líza chcela život. Spievať si nahlas v električke. Hovoriť DOBRÝ DEŇ hlasnejšie, než by sa patrilo a zavŕtať sa pri tom ľuďom pohľadom až do pankreasu. Hovoriť, čo si myslí za každých okolností, nie iba vtedy, keď jej to prinesie výhody. Nehrať sa s ľuďmi jebnuté hry na slušnosť a odstup.

Na tých mladých Taliankach bolo čosi nevýslovne krásne. Stáli narovnané ako palmy a z očí im šľahali plamene. Líza bola vo svojom jadre presvedčená feministka ale nepáčilo sa jej, ako o tomto smere uvažovalo jej okolie. Mala pocit, že ostatné ženy spochybňujú autoritu mužských hodnôt, no pritom sa im silou mocou snažia priblížiť. Potláčajú v sebe to ženské, krásne, živé, iracionálne a prchavé a označujú to za slabé. Velebia maskulínnosť a testosterón, dravosť a karierizmus, chlad a ctižiadosť. Líza bola naopak presvedčená, že ženy majú vo svojich srdciach niečo oveľa dôležitejšie než hladinu jazera, v ktorej sa obdivuje Narcis. Už dávno pradávno – či chcú a či nechcú – nosia v sebe všetku silu Zeme, Mesiaca, Noci a Mora. Kúzlo, mágiu a bosoráctvo ako odpovede na fyzickú silu, patriarchát, krátkozrakosť a tiež všetko hrubohmotné s pôvodom v racionálnom a materiálnom svete. Ženy zabudli, čo majú.

A na čo zabudneš, to viac neexistuje, drahá.

Líza sa pohladila po prsiach a pocítila nekonečnú vďačnosť za svoju emocionalitu, iracionalitu, starostlivosť, stratenosť a krehkosť. Zo všetkého najradšej má chvíle, kedy v samom epicentre svojej duše porozumie nevyhnutnosti strácania sa. Teší sa, keď precitne. Keď ju pominuteľnosť oslobodzuje – a nie púta ku katastrofickým fantáziám. Poďakovala sa za dospelosť, dovŕšila ju práve dnes. Možno vďaka Božene Slančíkovej a možno len tak, bezdôvodne, ako keď prvý krát zavonia orgován. Pomyslela na prvé slovenské spisovateľky a bola na ne hrdá. Možno práve preto, aké zvláštne a nezrozumiteľné boli. Toľko charizmy je v chaose. Poriadok je predsa vopred vyriešená rovnica. V knižnici si našla malý tmavý kút. Sadla si k stene, vytiahla zápisník a knihu od Timravy. Na zdrapy papiera písala všetko, čo jej prišlo na um. Nekonzistentne – tak ako myslí a tak ako žije. Niekde v hĺbke cítila, že je to pre niečo alebo pre niekoho veľmi dôležité. Ísť po pocite.

Keď skončila, vybehla do ulice medzi mačacie hlavy a spomenula si na chlapca z dvora. Zrazu ho ako na zavolanie zbadala vychádzať so staršou ženou, možno so svojou mamou, z cukrárne oproti Univerzitke.

“Dáš mi dvacku? Večer ideme s chalanmi”.

Staršia žena sa začala hrabať v taške.

Ešte raz si prečítala nápis na chlapcovej mikine a posledný krát si spomenula na všetky zmrzačené afričanky, tuhé mŕtvoly a pokrčené existencie. Slová sa strácajú v diaľke. Život je brutálny.

To teda je.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s