Mama, ty si kokot

Pamätáš, ako sme boli pod tým kameňolomom? Dana krájala špekačky, ja som mala na hlave bielu šatku, ty si ťahala zo svojej Sparty, ako keby v nej bol jediný dostupný kyslík v celom tom okolitom vákuu, v tej ničote, meditovala si nad ohniskom a posledné čo ťa zaujímalo bolo jedlo.

Mala som asi päť rokov a s Filipom sme naháňali motýle. V rukách sme zvierali žlté plastové rakety a chceli sme ich nimi zabiť. Behali sme ako o život, až kým Filip nepribehol celkom blízko k tebe. Naklonil sa k tvojmu uchu a ty si ho objala tvojimi teplými rukami, lebo si si myslela, že ti ide vycapiť pusu na líce. Ale Filip zrazu otvoril štrbavé ústa a detským hlasom zvreskol – MIŠA, TY SI KOKOT!

Vytrhla si mu z ruky tú raketu a začala ho naháňať po lúke, tak, ako sme my dovtedy naháňali motýle, chcela si ho tou raketou zabiť, tak, ako sme my chceli tými raketami zabiť všetky tie mlynáriky kapustové na celej šírej stráni, Filip sa smial ako zmyslov zbavený a ty niekde hlboko vo vnútri určite tiež, a tak si ho naháňala, až ti došiel dych.  Vrátila si sa naspäť k ohnisku, rýchlo si zapáliť, fajčila si ako nikto, ústami si ťahala a nosom vyfukovala, bol to nikdy ničím neprerušený kolobeh, vlastne neviem, či si si pamätala, ako chutí vzduch. Fajčila si modré Sparty a z každej krabičky si mi odrhla malý štvorec papiera na ktorý som kreslila dáždniky.

Dnes už vyrábajú cigarety bez kyslíku, mama. Všetok si ho vysala. Potrebovala si ho k prežitiu, ako my všetci. Potrebovala si dať zmysel svojmu bytiu.

Na hlavu si pokladám bielu šatku a obraciam tvár k slnku.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s