Jazero

Z kancelárie mám výhľad na strechu štadióna, na nemocnicu s veľkým modrým H na ošarpanej omietke, na pár stromov a na električkové koľaje, čo spájajú Ružinov s okrajom Nového mesta.

Neznášam Nové mesto. Je to najsmradľavejšia mestská časť zo všetkých a už od malička mi robí podobný pocit ako pohľad na kopu použitých injekčných striekačiek nahádzaných v pieskovisku.

Ale Ružinov je fajn. Aj jazero s kačicami a drzými labuťami a so spievajúcimi kameňmi. So stánkom s najlepšou zmrzkou v Bratislave, ktorú som ešte neochutnala. S mojou predposlednou spomienkou na Sama, kým ešte žil.

Usmieval sa na to jazero a oblizoval si čokoládovú zmrzku z prstov a bol rád, že ma vidí, a ja som bola tiež rada, že ho vidím, tlačila som pred sebou farebný bicykel a on sa smial, keď som ho nemotorne trepala do autobusu, a potom, pár týždňov na to, len tak zomrel.

Samo mal talent a cit, krásne kreslil a otvoril mi srdce k správnym veciam. Nebál sa predbiehať udalosti, poddávať sa zbrklým pocitom a varil dobré špagety.

Bolo to hádam pre to?

Vidíš, a to som chcela písať o nemocnici, na ktorú sa deň čo deň dívam zo svojej kancelárie. S oknami ako hnilé zuby, ktorej zo strechy trčia hrdzavé železné kvádre, čo v noci blikajú na červeno. Mentolovo zelené rolety zachytávajú Slnko, ku ktorému si potom chodia pacienti z psychiny privoniavať.

Kedy ste naposledy oňuchávali rolety?

A Samo, kde si to teraz vlastne?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s