Nádych, výdych.
Život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme.
Autobus, čo mešká celú večnosť, chlap, čo odpíše o tridsať hodín neskôr, než by som si priala, pomalý čašník v čajovni, ktorý pohŕda rýchlosvetom a keď sa ho opýtam, či na mňa náhodou nezabudol, zastaví sa a prefacká ma prísnym pohľadom.
Nie, nezabudol.
Zato ja som zabudla.
Na nádych a výdych.
Na to, že viem narátať do desať a že to nikdy nerobím.
Všetko príde, aj choroby a smrť, aj najväčšie smútky, aj životná láska.
Aj keby trvala len dvanásť minút a potom sa navždy ponorila do ničoty.
