Papierová hranica

Simona si myslí, že umrie sama vo svojom byte, obklopená jedovatými rastlinami, s mačkami na hrudi, pri zapnutej práčke plnej mokrej bielizne. Keď sa tak stane, budú zatiahnuté rolety a nájde ju až sused, ktorý bude chcieť naspäť svoju vŕtačku a od zúfalstva vylomí na Simoninom byte dvere. Simona má rada Duran Duran a netypické tvary umývadiel. Miluje vôňu Poême od Lancôme. Vždy si dá kvapku do nohavičiek a dve kvapky pod stehná, na miesto, kde sa jej ohýbajú kolená. Naučila ju to jej babka, primárka, ktorá vravela – nikdy nevieš, kedy ťa zrazí auto a kto ťa bude na príjme vyzliekať.

Rora verí v súzvuk energií, homeopatickú liečbu a kompatibilné duše. Vyštudovala aplikovanú informatiku a na šiji má vytetovaný lotosový kvet. Najradšej má svoj rituál – páliť vonné tyčinky s vôňou pačuli a jazmínu, tlačiť k sebe dlane a prosiť vesmír o spriaznenú bytosť. Keď sa však niekto taký z času na čas objaví, väčšinou vždy utečie, pretože Rora sa na verejnosti nedokáže vzdať svojho obľúbeného preslovu – dnešní chlapi, to sú kastrované kurvičky ich vlastných matiek.

Vanda je z Moravy, má zvláštny prízvuk a pehavý dekolt. Keď jej na ulici zastaví biela dodávka, vždy sa k nej dôverčivo priblíži a cíti sa vinná, keď musí pupkatému vodičovi vysvetľovať, že s ním nemôže nikam ísť, pretože proste… Nemôže. Každý mesiac si dá v kozmetickom salóne nalepiť umelé mihalnice, ktoré si potom v piatkovej podnapitej nálade vytrháva. Rozcíti ju každá romantická dráma. Raz sa dokonca rozplakala pri veľmi citlivom spracovaní naratívu úvodnej časti jedného pornofilmu.

Líza má panickú poruchu a predmet jej trýznivých úzkostí je premenlivý. Raz sa bojí vojny, inokedy invázie exotického hmyzu, väčšinou však smrti ako takej. Najnovšie má hrôzu zo slnečného žiarenia. Vždy, keď zacíti, ako sa jej zohrieva pokožka na uchu alebo na spánkoch, začne sa triasť a uvažuje, či by bolo rozumnejšie preťať si žily, alebo sa obesiť. Líza pracuje v papiernictve na Čerešňovej ulici, ktoré sa zo záhadných príčin drží pri živote už štyridsať rokov. Keď sa nikto nepozerá, ponára si tvár do nových zápisníkov, vdychuje ich vôňu a je extaticky šťastná.

Simona, Rora, Vanda a Líza sedia na terase kaviarne v Banskej Štiavnici. Leto im páli do tváre a ony sa mračia. Niekto by si mohol pomyslieť, že sú zatrpknuté a že ich trápi osamelosť.

A že sú nabrúsené na Soňu, uhladenú blondínku bez paniformných stavov, mačiek, divných rituálov a výbuchov hnevu, ktorá vonia ako pomarančový džús a karamelky a nikdy sa pre nič netrápi.

Že by niekde vo vnútri chceli byť presne ako Soňa, ktorá nemá na nič názor a preto nemá v živote problémy. Soňa, ktorá je tvárna ako plastelína, s nemenným výrazom v tvári, ktorá so všetkým a s každým súhlasí.

Soňa, ktorá pozná pravdu – že muži neznášajú komplikované ženy, ktoré sa stále brblú v dákych svojich sračkách, ktoré im skáču do reči a ktoré sa vyznajú v atletike alebo dokážu naladiť klavír.

Soňa, ktorá si nechá platiť večere a nosiť tašky a nevie, čo je to zlosť na leveli Armagedon.

Líza sa pri myšlienke na Soňu roztrasie a predstavuje si, ako jej trhá vlasy.

Vanda povie vždy čosi múdre, zasmeje sa, a potom sa smeje tak dlho, až nakoniec začne plakať.

Keď to príde na Roru, utečie do posilňovne a dvíha na bench press sedemdesiat kilové činky.

Simona sa potichu usmieva a dúfa, že skutočná láska vychádza z podstaty šialenstva a neregulovateľnej energie.

Líza povie, že nerozumie, prečo sa všetci muži tvária, že milujú neuchopiteľné ženy, keď to nie je pravda.

Rora tvrdí, že nenormálnosť je možno tak sexi, ale muži potrebujú istotu, pokoj a bezpečie. A potom ešte oprať, pohladkať a roztiahnuť nohy.

A keď sa začnú nudiť, za kým nakoniec dolezú? – spýta sa Simona.

Za svojou mamičkou, predsa – odpovie Rora.

Ticho napustené myšlienkami preruší Líza. Mali by sme byť iné – povie, ako keby začínala nejakú veľkú bitku. Ako keby išla vyhrať niečo dôležité pre celé ženské pokolenie.

Vanda ráta mraky nad svojou hlavou a myslí na to, že byť normálna, to je hranica tenká ako papier.

Zavolajú si taxík a skryjú sa na zastávke pred letným dažďom. O chvíľu príde červené auto so sympatickým vodičom.

Kam to bude?

Zatiaľ len tak krúžte.

Simona na zadnom sedadle obvoláva všetky okolité nemocnice.

Po pár minútach odloží telefón do tašky.

V lepšom prípade elektrošoky, v tom horšom lobotómia – povie ostatným dievčatám zhrozene.

Nemáme na výber.

Na Konvalinkovú sedem, prosím.

Taxikár mal krásne oči. Šibalsky sa mu leskli.

Nádych, výdych. Bude to rýchle.

A tak žili šťastne, až kým nepomreli.

2 thoughts on “Papierová hranica

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s