Rieka

Zobudiť sa o 6:51, v čase, kedy ty ešte len zaspávaš.

Zahnať prvú myšlienku na teba, ktorá sa zahryzne do čriev a uvažovať o tom, že peklo, to je tiché pískanie v ušiach, ktoré nikdy neprestane.

Uvariť si kávu a vziať si ju so sebou do sklenenej nádobky od cviklovej nátierky.

Sadnúť si na bicykel, cítiť ľadový vzduch na krku, prikrčiť sa pod Slnkom a doviezť sa až k Dunaju. Ešte nie je ani osem.

Pustiť si z telefónu Müllera, mať mokré oči a robiť grimasy. Potom počúvať rieku, ako naráža o lode.

Celkom ako keď ja narážam v myšlienkach o teba.

Voda prúdi ďalej. Je hnedá a páchne ako vlhké handry. Niekde bude dozaista azúrová. Ako ráno nad Bratislavským hradom.

Ako čistá voda.

Nechať ťa ísť znamená dovoliť ti ísť.

Položiť ťa na vlny a prizerať sa, ako ťa unášajú tvojim smerom.

Vzdať sa svojho nároku na ideály, ktorý mi aj tak nepatrí.

Zakývať ti a popriať ti veľa šťastia.

Nesnažiť sa tak veľmi vysvetliť ti to, pretože na to musíš prísť ty sám.

Rovnako ako ja.

Keď si budeme rozumieť, spoznáme to tak, že sa už nebudeme potrebovať rozprávať.

Keď budem rozumieť, spoznám to tak, že už nebudem viac ako hrdzavá loď s nápisom Tatjana, ktorá pláva proti prúdu rieky.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s