Čakanie

Čakám v čakárni. Pani predomnou tak skoro neodíde. Vraj či počkám, vykloní sa sestrička z dverí. Budem musieť. Potom tichý povzdych, ach, a hneď na to sa zvalím na lavičku. Mohla som sa tváriť trochu prívetivejšie. A nie zase tak kyslo, akože prečítajte mi všetci z tváre, čo je v neporiadku a niečo s tým urobte.

Domorodci vraj vedia čakať úplne na všetko. Bez náznaku nervozity, s božským pokojom, hoci aj päť hodín. Zato mne už po piatich minútach šklbe všetkými končatinami a moja zdutosť zo mňa vanie intenzívnejšie než kombinácia citrónového parfumu, slnka, koženej bundy a rýchlej chôdze.

Teda nie že by som smrdela, i keď Michalova teória znie, že ženy po dvadsaťpäťke začínajú tak nenápadne odpudzujúco páchnuť. Asi preto, že majú staré vajíčka.

Ponáhľať sa je asi niečo ako nové náboženstvo. Možno preto, že máme pri ňom pocit, že kamsi smerujeme, rastieme a že ak budeme poslúchať a dodržiavať pravidlá, na konci nás čaká odmena.

Chcem si ešte raz vzdychnúť, ale nechám to tak. Aj tak sa všetko raz skončí a všetko raz začne. Ženy začnú smrdieť a Michalovi prestane za trest stáť vták. Stane sa to bez môjho pričinenia a bez mojich blbých otázok. To je asi ten rozdiel medzi domorodcami a mnou. Oni to už dávno vedia, že veci proste sú, zatiaľ čo ja sa iba tvárim, že to viem.

Neovplyvníme to, kedy uviazneme v čakárni, ale ovplyvníme to, či budeme smrdieť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s