Hotelová izba

Dosiahla som to. Ani s tebou, ani bez teba. Celá bez seba. Už len stále niečo robiť, aby som nemala ani na stotinu sekundy pocit, že som umrela a rozplynula sa vo vzduchoprázdne. Byť v pohybe, stále na niečo myslieť, robiť si dobrovoľne zo života blázinec.

Vyjsť tak na slnko a dovoliť mu, nech ma premení na prach a rozfúka dakde do kopcov. Vidíš, možno keby sme chodili viac do hôr, tak by sme boli viac v strede.

Môj dedko riešil porozvodovú depresiu po svojom. Dva roky nevyšiel z bytu a prekladal ruskú literatúru o lietadlách.

Už ani hotelové raňajky nie sú to, čo bývali. Ako môže byť teda hocičo iné také, aké bývalo?

City, sociálny systém, bezúročné pôžičky, otrasná architektúra, most čo rozjebal historický poklad môjho mesta. Tak napríklad toto všetko. Ale mohla by som takto pokračovať aj dve hodiny.

Káva je ako blato a všetko je v malých plastových nádobkách.

Keď sa najviac snažím napísať príbeh, najmenej sa mi to darí. Upokojuje ma myšlienka na to, že tak je to úplne so všetkým.

Snaha je pre plaché deti, čo sa boja sklamania a trestu.

Chcela by som sa pýtať ľudí na to, ako sa majú, a nemyslieť pri tom na to, ako sa mám ja.

Ako sa tu, preboha, môžem cítiť pohodlne, keď si cudzia žena umýva zuby v miestnosti, kde spím?

Niektorí ľudia sú ako HIV pozitívni pacienti, čo pichajú svoje mindráky a depky všetkým ostatným návštevníkom diskotéky. Napríklad ja.

TAK TO UŽ KONEČNE POCHOP.

UROB TEN KROK.

BUĎ VEĽKÉ DIEVČA –

S HLAVOU NA ZEMI

A NOHAMI V OBLAKOCH.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s