Smrť

Môj kamoš Pavle sa bojí smrti. Hovorí, že má strach, že nikam nepocestuje, že neuvidí kus zeme a že mu naháňajú zimomriavky jednoduchí ľudia, dedinskí a prostí, ktorí za svoj život nezašli ďalej než na susedný vidiek. Hovorí, že ostať na jednom mieste je smrť. A tak sa neustále hýbe.

Nečinnosť je to isté, čo umrieť. Kto nič nerobí, nič neurobí a tým pádom pokazí úplne všetko. Kto nič nerobí, vymýšľa. A potom napríklad pije. A kto pije, umiera. Kto sa zamestnáva, nemá čas nudiť sa. A kto sa nenudí, nepije. Bojím sa smrti. Neustále hľadám nejaké aktivity. Čím väčší nezmysel, tým lepšie. Robievam mašličky na povrázkoch a potom ich rozuzľujem. Niekedy aj celý deň.

Moja kamarátka, nazvime ju Pamela, tak Pamela sa tiež bojí smrti. Je presvedčená, že jediným liekom na smrť je láska. Pamela spala s celou trojkou, myslím okresom, a tiež s celou štvorkou, myslím z gympla. Pamela napriek tomu ľubi úprimne. Miluje tak sýto, že zabúda na všetko ostatné – napríklad, jedného rána sa Maroš preľakol, lebo mu Pamela už druhý krát povedala, že je panna. Táto fyzická anomália ho natoľko zarazila, že sa mu už napriek všetkej snahe a pozitívnemu mysleniu nepostavil, a musel utiecť domov. Pamela si robí nad postel čiarky. Čiarky sú láska a láska je najsilnejšia zbraň proti smrti.

Moja babka sa tiež bojí smrti. Neustále presúva nábytok, hore dole, potom hentam a tam a takto dookola, minimálne trikrát do mesiaca. Celá rodina z nej šedivie, pretože babka je po porážke a ona si sťahuje stokilové skrine akoby sa nechumelilo. Kričíme na ňu a krútime si prstom pred očami. Šibe ti? Veď si ublížiš! A babka nám sľubuje, že to už viac neurobí, lenže ani nedopovie vetu a už je komoda na opačnej strane izby. A my chytáme infarkt a babka pradie od spokojnosti. Kým dokáže presúvať skrine, žije. A kým žije, nie je mŕtva. Babka je veľká hrdinka, ale tiež sa bojí smrti.

Babkin frajer, Javor, ten sa síce tiež potajomky bojí smrti, ale chodí veľa na prechádzky. Keď sa mu nohy hýbu v tej hypnotickej pravidelnosti – ľavá, pravá – ako kyvadlo, myslí iba na život, na vzduch, čo mu vlhčí bradu, na oblaky, čo mu vlhčia srdce, myslí na lesnú zver, na spev vtákov, občas, fiškus jeden, myslí aj na moju babku. Celá rodina sa tvárime, že to nevidíme, a tvárime sa tak aj v takých chvíľach, ako keď môj otec nájde v babkinom šuplíku viagru.

Môj otec sa bojí smrti a preto žije svoj rokenrolový sen, aj keď je už na to pristarý. Ale ak sa mu aj smejem, smejem sa mu celkom láskavo.

A ja? Ja sa už nebojím. Viac cestujem, som aktívna, sexujem, klamem svojich frajerov a robím si čiarky nad posteľ. Presúvam nábytok sem a tam, chodím na prechádzky a umývam si vlasy v opadanom lístí, žijem si tak trochu narcistický rokenrolový sen a niekde v hĺbke duše verím, že práve ja budem aspoň na malú chvíľku večná.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s