Odpustiť

Neviem, či ti to odpustia. Fľašu vzácnej slivovice, ktorú dostal dedo Jano od kolegu, akéhosi primára alebo možno od samotného ministra zdravotníctva – a ty si ju vypila na žúre s kamošmi, keď ste fajčili heroín a nerozoznali by ste technický benzín od Tatranského čaju. Alebo to, ako si si na kazetu, na ktorej mal ten istý dedko Janko nahraté hlasy svojich rodičov a svojho syna, ktorú počúval, keď mu došlo clivo – nahrala nejaký americký heavymetal, čojaviem, čo to bolo – ale to ti poviem, to by bolo veľa i na mňa.

Alebo či ti odpustí vlastná matka, že si ju klamala, že chceš ísť s kamoškami, ale pritom si šla s mojim otcom – tá jeho svedomitosť, ktorá ma vytáča do biela, ho prinútila ísť sa tvojej mame – mojej babke – priznať. Milovala ho za jeho čestnosť, aj keď je vďaka nej chudobný a neuznaný.

A či Ti odpustia tvoje kamarátky, ktorým si vysávala dušu, ktoré celé dni odháňali tvojich démonov, s ktorými si už sama nevládala existovať – tie ti isto odpustia, teraz, keď tu už nie si, teraz sa im to nezdá až také náročné, mohli to zvládnuť lepšie, dlhšie, byť tu pre teba viac, než boli. Po vojne je každý generál. Spomienkový optimizmus do každej rodiny.

A neviem, či ti odpustím ja – tú ťažobu, ktorou si ma privalila, tú kliatbu, s ktorou deň čo deň bojujem, so sebanenávisťou, ktorou od seba odháňam všetky náznaky lásky a dobra. Ale viem, že Ti chcem odpustiť, a že chcieť je občas viac než mať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s