Výlet do centra mesta

Robím kotrmelce vzduchom na tom mojom červenom torpéde. Hľadám cyklochodníky, zrážam chodcov, hádžem sa pod autá a potom sa rozpačito usmievam. Dýcham smog a serie ma to. Aj toto teplo. Keď to napíšem Janovi, chlácholí ma dátami zo stredoveku. Vraj to vygúglil. Nič také strašné sa nedeje. No mne sa aj tak snívajú sny, že po mne papieroví klauni strieľajú horiace planétky Zem, ktoré rotujú vzduchom, narážajú do stromov, spôsobujú masívne požiare po celom svete a ja sa idem posrať od strachu.

Ale teraz, keď nespím a som hore, ma pri vstupe do samého srdca Bratislavy víta môj starý známy. Pamätá si ho ešte moja mama a možno aj moja babka – je to pán Boris so zahuhňaným hlasom, čo kedysi dávno pradávno predával na Miletičke Nový čas a dnes díluje pri Mekáči Nota Bene. Tvár má spečenú do tónov baklažánu, nikdy sa mi nepozrie priamo do očí, ale za to mi vždy ponúkne krížovky. Poviem, že nemám prachy (a fakt ich nemám) a o hodinu neskôr mi druhý predajca, Vlado, strčí jedny do ruky. Že na. Len tak. Rád som ťa videl. S vesmírom sa nevyhádaš.

Potom zase šliapnem do pedálov, ale iba tak opatrne, aby som nezrazila tých pár stratených turistov a pani v šiltovke, ktorá sa v Bratislave už roky živí podpultovým predajom poľskej kozmetiky a parfumov. Našťastie si ma nevšimne a ja mrknem na pána, čo maľuje pri Rolandovej fontáne portréty detí. Ten ma v roku 2004 videl hrať na bubny v obchode s hudobnými nástrojmi a povedal, že som úžasná. Prečo to ženám hovoria iba muži vo veku, kedy sa už patrí umrieť?

Som takmer pri knižnici a kachličky pod kolesami môjho bicykla klopkajú ako ťažké klávesy na piáne bez strún. Klop-klop, zívajúci čašník cerí zuby, slnko praží na unavených psov, pán v luxusnej reštaurácií má žuvačku nalepenú za uchom a jeho manželke to nevadí. Policajti ma poslali domov, pretože “keď je príliš teplo, robí sa len do pol tretej”, a ja im na to – “to je ale život, v tom budúcom chcem byť fízel…”

Idem od nikam do nikam, až kým sa nevrátim do toho požičaného priestoru. Moja kaderníčka povedala, že sú ľudia, ktorí musia niečo vlastniť a potom sú ľudia, ktorí nemusia vlastniť nič. Doma ma z toho všetkého rozbolí hlava ja si pomyslím, že to možno ešte nie je všetko stratené. Že sa možno dá mať, aj keď nič nevlastním – teda, okrem červeného bicykla. Márdy z Vypsanej Fixy v jednom rozhovore povedal, že najlepšie miesto na svete je domov. Je veľa ľudí, ktorí vlastnia a nemajú nič. No a potom začalo tak parádne liať. Spomenula som si na sladkú vôňu ihličnatých stromov rozpálených od slnka – zacítila som ju, keď som včera prechádzala okolo policajtov na Vajnorskej. Úplne ako v Chorvátsku.

Pravá bohemisféra

Som smutnejšia než júnové Brno v sobotu o štvrtej poobede. A naozaj by som chcela napísať, že som ľahká, nežná, pokojná a pražská ako jar. Ale jar už neexistuje. Možno zčasti aj preto, že Andrej Babiš zúbožil svojimi debilnými nápadmi s repkou všetku českú pôdu. Že zahubil včely, morálku, poslednú nádej na dobré meno Slovákov v Česku. Pravda je taká, že sme dnes hrali progrock pre zvukára, barmanku, nášho šoféra a inak pre 0, slovom nula, ľudí. Ale barmanka mala krásne veľké oči a zvukár si dupkal nohou do rytmu a keď akurát netočil poťákmi alebo nezmotávatal predlžovačky, tlieskal ako šialený. Ja som sa tešila tiež, ale akosi mi to nestačilo. Ako z toho klipu kapely Agent Fresco, kde sa týpek zúfalo snaží zbaviť sa špiny na svojom tele, no keď sa mu to konečne podarí, urobí všetko pre to, aby sa zasvinil znova.

Tiež tým trpím. Furt sa chcem mať dobre a príjemne, akoby som vôbec nepoznala hodnotu bolesti. Že človek je bez nej bytostne prázdny tak veľmi, že si to v tom znudenom delíriu ani nemá ako všimnúť. Láka ma to byť žiarivá ako Praha, no potom pomyslím na tie zákutia metra na Palmovke a rozmyslím si to.

Radšej budem ako krkonošské dediny, pokojné a čisté. Občas nejaký ten nemožný, ručne maľovaný plagát na najbližšie kultúrne podujatie a smutno-trápne ticho, v ktorom vynikám ako nik, keď sedím vedľa teba v aute a chcem ti povedať VŠETKO ale nechcem byť OTRAVNÁ. Pekné domy a vreskot detí. Vody, ktoré nikto neznásilňuje. Ticho ako pred búrkou a búrky, po ktorých si spolu zakričíme. Nad tým, ako si to tu všetko ničíme. Ako si ničíme to, čo je medzi nami. Vlastnou blbosťou a zbabelosťou. Repkou olejnou. To je hádam najzúfalejší pocit z katalógu pocitov na rok 2019. A to som v ňom listovala dôkladne.

Včera sme hrali na Morave. V šatni bolo dvanásť zrkadiel a chcela som ich všetky rozbiť. A potom som to neurobila, lebo sedem rokov smoly krát dvanásť je veľa aj na mňa – a tak som si sadla za bubny a rozbila som tie. Žiadne nešťastie sa nekonalo. Naopak. Prišiel za mnou pán v zelenom tričku s umelým chrupom, stískal mi ruky a hovoril, že mám dušu aj srdce a že ich obe videl. A že sa teší. Tešila som sa teda s ním. Nepovedala som mu o tom, ako veľmi som chcela rozbíjať zrkadlá v šatni tesne pred tým, než sa na pódiu úplnou náhodou stalo niečo, čo ho z neznámej príčiny potešilo.

Zachvíľu sme v Bratiske, no polovica môjho srdca je ešte stále v západnej časti bývalej federácie. Mám rozvinutú iba pravú hemisféru a tá ľavá hádam ani neexistuje – dôkazom je, že dodnes neviem malú násobilku. Ale to nič. Neuróny konečne komunikujú. Máme šancu na uzdravenie.

Všetci.

Mauveové všetko

Práve prichádzame do najzmoknutejšej krajiny sveta. Ťažké, napité konáre stromov sa ohýbajú až k zemi a odtiene i odlesky fialovej, čo sú všade vôkol, voláme s Ivanou mauve. Vždy, keď nájdeme v drogérke rúž v odtieňoch hnedo-sivo-lilavo-ružovej, teda mauve, tak si taký kúpime, aj keď ich má každá doma najmenej tristo. Ale kto by nechcel mať betónovú istotu, že si kedykoľvek môže na tvár napatlať trochu bezpečia? Vlastne aj to ticho, dažďu tak príznačné, je mauveové, mauveové mláky hltajú čierne mraky a potom ich pľujú naspäť po chudákoch ľuďoch – a tí nič, tí sa iba ďalej tvária, že sa niekam ponáhľajú. Rieky, tiež mauveové, líhajú gravitácií do lona, vlak si tu dačo brble, uspáva to moje strachy, sú to najmenšie strachy na svete ale to vám poviem, tie by ma dokázali na šupu zabiť – a ja? Ja mám do všetkého toho zmätku mauveové myšlienky na tvoje ruky. Na to, že by som s tebou rada počúvala šumenie dažďa v cis mole. Šmýkala sa na mokrých strechách do nikam. Rátala odtienky tmavozelenej v tomto čudnom šere. A myslela si celou svojou dušou, že keď má uschnúť celý svet, tak nech si uschne, hoci aj dnes.

Vždy keď prší, mám pocit, že som v zahraničí. Tak napríklad, teraz som niekde v Nemecku. Nemci majú vždy takým tichým spôsobom spokojné tváre a ja sa stále čudujem, čím všetkým hýbe ekonomika. Vzťahmi, reklamou, školstvom, kultúrou, gastronómiou, erekciou mladých chlapcov, bohom, emisiami, dobrým pocitom zo seba samého, dekoratívnou kozmetikou, armádou a jodidom strieborným a jeho rozprašovaním do oblakov a umelými daždami.

Bože, zase ma to drápe do drogérky!

Milujem ťa

Štvrťstoročie dozadu. Dotýkam sa tvojich gaštanových vlasov. Ako slepé šteňa hľadám prsník a túžim z neho vysať každý atóm teba. Tvoju múdrosť, tvoj temperament, tvoj zákerný pohľad, za ktorý by ťa v stredoveku upálili na hranici. Poviem ti, že ťa milujem, aj keď ešte neviem rozprávať.

Milujem ťa, cítim, a dívam sa, ako vyplazuješ špičku jazyka, keď v dielni chystáš drevo na zajtra. Sledujem, ako si utieraš špinavé ruky do deravej kockovanej košele a žasnem nad tým, že si veľký ako hora. To najskôr preto, aby som sa do teba mohla skryť, keď budú vonku zúriť vojny a nepokoje. Si ten najtrpezlivejší neurotik pod slnkom. Teším sa, že raz budem celkom ako ty.

Trasie sa mi žalúdok a mám spotené pazuchy. Ešteže nemám tvár posiatu jebákmi, pomyslím si. Zato ma dospievanie potrápilo mokrými mapami siahajúcimi od pŕs až k bokom plochým ako lata. Keď mi napíšeš esemesku v ktorej je otáznik a nič viac, zvresknem od radosti. Žobrem otca o kredit, aby som ti mohla HNEĎ ODPÍSAŤ. V tomto veku ešte neviem, ako sa hrajú dospelácke hry na nezáujem.

Dáš mi prvú pusu na križovatke medzi bytmi šialených mačacích žien a cestou, po ktorej jazdia traktory s opitými chlapmi. Tri, dva, jedna… Bam! Buchne sopka Krakatoa. Obloha zozelená, zoxiduje ako medené strechy kostolov po rokoch, a všetko stíchne. Prestanem sa potiť.

Milujem Ťa – kričala som na Tomáša, Braňa, Erika, Michala aj Alexa a je tak trochu smutné a tak trochu smiešne, že moje kamošky si namiesto vykrikovania robia čiarky na poslednú stránku zápisníka. Povedala som si, že prestanem mrhať slovom Milujem. A tiež slovom Ťa. A tiež zbytočnými čiarkami. Zabudla som už takmer na všetkých.

Milujem Ťa, hovorievala som krémešom a tvarohovým koláčom.

Milujem ťa, hovorila som práci, ktorá ma mala rozptýliť od precpávania sa sladkosťami.

Potom bolo dlho ticho. Chceli sme sa pozrieť na hviezdy, ale ten sopečný prach bol hustý ako zelená smotana.

V roku 2026 ti budem rozprávať samé blbosti a vzdám sa nároku na dokonalosť. Večer sa vyberieme na ryby, keď sa nám bude chcieť, a ak nie, nevyberieme sa nikam. A zajtra zasadíme ríbezľový ker. A o dva týždne urobíme z lesných jahôd džemy a všetky ich zjeme. Budeme tancovať salsu a budeme to robiť zle. Keď budem ležať s chrípkou, prečítaš mi zo sprostej knižky sprosté vtipy. Ja na tebe potrénujem relaxačné techniky, pretože som sľúbila bohu aj sebe, že sa v budúcom živote stanem psychiatričkou. S vážnou tvárou ti poviem – uvoľni sa, nááádych… Bude to trochu smiešne, ale nič sa nedá robiť – akurát som sa totiž vzdala svojho nároku na dokonalosť.

Včera v noci mi napadlo, že láska je ako zaspávanie. Čím viac sa snažíme, tým ťažšie nám to ide.

O politike, klimatizácii a o politike klimatizácií

pici.png

Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac.

Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát antické kurtizány a možno ešte tak Kleopatra, ktorá stíhala vládnuť celému Egyptu, byť Caesarovou milenkou, popritom si maľovať tie parádne linky a po večeroch sa kúpať v kozom mlieku. Time management jak lusk. A ty hovoríš, že nemáš čas.

Ničomu z tohto politického cirkusu súčasnosti poriadne nerozumiem, no okolie odo mňa napriek tomu určitú politickú orientáciu a angažovanosť vyžaduje. Asi aj preto som mala donedávna nutkavé tendencie prepadať rýchlokvaseným a relatívne jednoduchým, povedzme že prianiam.

Priala som si (a priala som si to veľmi), aby bol svet, v ktorom žijeme dobrý, zdravý a spravodlivý. Aby sa všetci milovali, všetci si odpúšťali, nikto nemal rakovinu z toho, že sa veľa hnevá, aby sme boli Jedno a žili v Harmónií s Prírodou, aby sme našli Boha a posunuli tak naše milé malé Ľudstvo na celkom nový duševný a duchovný Level.

Myslela som, že je skutočne možné dohodnúť sa. Akože by sme sa všetci zhodli na jednom a tom istom, zažehnali všetky konflikty a potom by sme radostne skákali cez oheň, plietli si vence z púpavy a hrali na ukulele všetky pecky od Motörhead.

Priala som si to tak úprimne, až ma to dokázalo rozplakať; navodiť mi panický atak; vyvolať halucinácie o tretej svetovej vojne; prinútiť vziať do ruky telefón, vytočiť číslo mojej psychoterapeutky a objednať sa na ďalšie sedenie.

Taký politický analfabet som ja. Ale to je v poriadku, pretože machri, ktorí rozumejú politike a píšu do ekonomických týždenníkov hlboko premúdrelé stĺpčeky, väčšinou neveria na jednorožce.

Včera som to však všetko pochopila. Nad mojou hlavou zaiskrila výbojka. Pomedzi klopkanie klávesnice a trieskanie dverí sa rozprestrel zamatový anjelsky chorál, mne sa skrížili oči a musela som sa ísť napiť studenej vody.

Pochopila som, ako bezmocný je človek.

Totiž, už druhý rok pracujem v ženskom týždenníku. V redakcii, kde na stotridsať žien pripadá jeden muž. Často sa dohadujeme, najčastejšie na nezmysloch, a neprestajnú dobrú náladu nám zaisťuje takzvaný open space. Otvorený priestor, kde cítiť všetko, iba nie otvorenosť priestoru.

Kto si niekedy odpracoval svoje v podobnom zriadení, iste vie, o čom hovorím. Žiadne súkromie – ak ťa to láka strčiť si prst do nosa, musíš vstať a prejsť ukrutných dvadsať metrov na toaletu; žiadne blbé internetové stránky s videami kýchajúcich mačiek, vydýchaný vzduch, spotené pazuchy, smrady z úst, drganie sa lakťami, škaredé pohľady, intrigy a príliš hlasné telefonovanie.

Kiež by sa tu dalo aspoň dýchať! No v budove, kde pracujem, nefunguje vzduchotechnika. Neverím na princípy, no mám podozrenie, že naša klimatizácia nefunguje práve z princípu.

Už prvý aprílový týždeň bolo v našej budove na nevydržanie. Pri pomyslení na to, čo za inferno to bude v auguste, začala som okamžite bojovať. Bojové sklony mám v krvi. Môj otec – keď nedostal to, čo mu patrí – nechal si pod nosom narásť asi dva centimetre široký prúžok fúzov, obliekol si nacistickú uniformu, odviezol sa električkou do Ružinova a s megafónom v ruke sa postavil pred inštitúciu, ktorá ho, jeho slovami, ojebala o tantiemy.  A tam vykrikoval, že sú to všetko fašisti a boľševici a že konajú protiústavne.

Keď som si uvedomila, že v našej firme sa nedá dýchať, že nás kapitalisti zdierajú nie len o čas, peniaze, dobrú náladu a zdravé chrbtice, ale aj o PRÍSUN ČERSTVÉHO VZDUCHU, pustila som sa do boja i ja.

Vyzeralo to asi takto:

Posadila som sa za počítač a napísala mail pani Ružovej, aby urobila niečo s tým, že na celkom ôsmom poschodí nie je vzduch a že je to podľa môjho mienenia protiústavné.

Pani Ružová mi na moju správu zdvorilo odpovedala a sľubovala svetlé zajtrajšky a tak som ten istý mail preposlala pani Ružovej asi osem krát.

Dostala sa mi odpoveď, že kým bude otvorené čo len jedno jediné okno na celom poschodí (kde sedí asi sedemdesiat ľudí), že klíma fungovať nebude.

Opýtala som sa jej, ako mám docieliť to, aby nikto nikdy neotvoril čo i len jedno jediné okno, keďže pudová výbava človeka ho predurčuje otvoriť okno práve v momente, kedy mu chýba vzduch.

Pani Ružová, s jemnou penou v kútikoch úst, namietala – vraj pred týždňom zavesila na facebook PDF dokument s manuálom na regulovanie teploty. Že tam si to majú všetci pozrieť.

Ja jej na to, že na facebooku si ešte nikto nikdy v dejinách tohto časopriestoru žiadny PDF súbor nestiahol – tobôž nie prečítal – tobôž nie sa podľa neho riadil.

Pani Ružovej zacukalo pravým viečkom a začala to celé obracať. Snažila sa hodiť vinu na mňa. Vraj tam otáčam nejakým kolieskom a preto v kancelárií nemáme vzduch.

Povedala som, že žiadnym kolieskom neotáčam a nech niečo urobí preto, aby sa dalo u nás v práci dýchať.

Pani Ružová povedala, že keby boli zavreté všetky okná v miestnosti, že klíma by fungovala a vzduch by nám strapatil vlasy sťaby sme stáli na úpätí alpskej lúky.

V skratke – nedá sa. Je nemožné zariadiť, aby sme mohli v tejto králikárni dýchať.

Stále uvažujem nad tým, ako mám sedemdesiatim ľuďom na celom poschodí vysvetliť, že NESMÚ OTVÁRAŤ OKNÁ, AK CHCÚ MAŤ VZDUCH A NEUMRIEŤ PRÍŠERNOU A KRUTOU SMRŤOU UDUSENÍM. Povedala som to aj pani Ružovej.

Pani Ružová sa začala triasť, chytila trochu nezdravú farbu a znova mi zopakovala všetky tie nezmysly o PDF súboroch. Začala som cítiť bezmoc.

Potom ma rozbolelo brucho.

Chcela som zavolať svojej psychoterapeutke.

Náhle ma ovalila nevýslovná chuť vzdať svoj boj. Myslela som si, že jeden človek dokáže spasiť celý svet, ale nie je to tak. Jeden človek nestačí ani na jedno skurvené poschodie.

Som politický analfabet. V práci sa dusím. S pani Ružovou sa nezdravíme a napriek tomu, že sa mi ešte nezabrúsili vlnky na predných zuboch a biologicky som v puberte, mám problémy s krčnou chrbticou. Dnes večer som stretla Zuzu, vraj má doma šijací stroj. Ak mi ho požičia, ušijem si nemeckú uniformu, pod nos nalepím umelý fúz, od otca požičiam megafón, sadnem na električku a pôjdem bojovať.

Za všetko.

Za vzduch, za utópiu, za tantiemy. Za voňavé pazuchy a za otvorený priestor!

Čo ma naučila moja mačka

macka.jpg

Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať a vykakať. Potom z nej vyšlo pár hnedých kvapiek, ktoré sme utreli do vatového tampónu, a bolo po paráde. Fragola ma okrem iného naučila napríklad aj to, že:

a) NESNAŽ SA BYŤ S KAŽDÝM KAMOŠ.

Prednedávnom prekonala Fragola svoju mačaciu pubertu, kedy sa urážala, všetko hrýzla a v záchvate ruje otŕčala zadok na nášho spolubývajúceho Mateja. Už je veľká, tak zvláštne pokojná, občas sa dokonca príde sama od seba pomojkať. Zväčša večer no najmä vtedy, kedy chce ona. No a presne to ma Fragola naučila. Mojkať sa len s tými ľuďmi, na ktorých mám chuť – a iba vtedy, kedy chcem ja. Veľa ľudí bude ohrdnutých a ja budem za arogantnú, ale je neskutočne vyčerpávajúce snažiť sa byť v mieri s každým. Veď aj posteľ zdieľate len s jedným človekom, nemám pravdu? Kto ti smrdí, tomu ukáž prdel a proste ho nechaj tak.

b) NEBUĎ PRASA.

Fragolka ma tiež naučila, že ak si dlho nečistíš svoj hajzlík, tak to začne po celom byte pekelne smrdieť. Keď si to skrátka chvíľu neustriehneš, už aj musíš pobrať všetky svoje pakšametle, namočiť ich na noc do octu a vykefovať pod horúcou vodou. A to sa predsa nikomu nechce. Je fajn robiť si priebežné poriadky – či už v izbe, v mačacom hajzlíku alebo v gebuli. Snažím sa, aj keď musím priznať, že existujú veci (a nie je ich málo), ktoré mi idú podstatne lepšie, ako priebežné upratovanie.

c) SPINKAJ.

Moja mačka mi rovnako pripomína, že zdriemnuť si, hoci aj dvanásťkrát za deň, je zdravé, očistné a všestranne prospešné. Spomeniem si na to vždy, keď sa pristihnem pri tom, že sa ženiem, no ani za pána boha neviem za čím a už vôbec nie prečo. Vtedy sa zastavím, zvalím do hojdacieho kresla a s jemným pradením v hrdle sa ponorím do jednej z mojich tridsiatich rozčítaných knižiek. Pretože svet potrebuje pokoj svätý a nie upotených neurotikov, ktorí šklbú plody tejto zúboženej zeme ako nepríčetní iba preto, že môžu.

d) PAPAJ, KEĎ TI CHUTÍ.

Od Fragolky som tiež odpozerala umenie striedmeho pôžitkárstva. Žiadne pierka do krku ani kýble pod stolom, iba potešenie z dobrých vecí. Naša mačka totiž miluje maslo. Vždy, keď ho vytiahnem z chladničky a odbalím z papiera, začne vrieskať, pišťať a mraučať, aby dostala svoj denný prídel, svoju zlatú dávku. Zistila som, že mať neresti je v poriadku, rovnako ako denné rituály a obľúbené jedlá – hoci sú to kalorické bomby, punčové rezy, mastné hranolčeky, čokolády… No i Fragolka si dá denne iba kúsoček a potom už viac nechce.

e) VYSER SA NA AUTORITY.

Doteraz sme nerozlúštili najväčšiu zo záhad našej domácnosti, a to, že občas sa naša Fragola vyčúra do vane. To je v tom lepšom prípade. V tom horšom si nájdeme pred vchodovými dverami hnedú kôpku. Niekedy mám pocit, že si Fragolka vystriehne, kedy bude mať jej hovno naozaj naodpornejší smrad a tú najnechutnejšiu konzistenciu. No a presne vtedy sa priblíži k dverám, otrčí zadok smerom k východu a nechá nám tam tento srdečný pozdrav. Môžeme na ňu kričať, oblievať ju vodou, karhať ju, zapchávať si nos a na plné hrdlo sa pohoršovať, konzultovať jej prenatálnu traumu so zverolekárom, googliť na modrom koníkovi spojitosť jej neurózy s očkovaním… Fragola jednoducho neuznáva autority a dáva nám to takto primitívne, no zároveň celkom zrozumiteľne najavo. Mať tak tvoju odvahu, Fragolka!

f) KDE JE TVOJE MIESTO?

Vedieť si vymedziť svoje teritórium a hranice – aj to sa učím od Fragolky. Akurát si nie som celkom istá, či je moja posteľ ešte stále mojou posteľou, alebo Fragoliným pelieškom. V tomto svete treba mať ostré lakte (rovnako, ako drápky), nájsť si svoj kus priestoru, tam sa zahniezdiť a nebáť sa syčať a hrýzť, ak sa vám toto vaše posvätné miesto ktokoľvek pokúsi okupovať.

Takže… Ssssssss!!

Piña colada

Mám rada dni, kedy mi veci dávajú zmysel. Tak nejak prirodzene. Napríklad že jedna a jedna sú dve a že keď do žltej kvapnem trochu červenej, že z toho bude sýta oranžová a ja budem môcť kresliť kade-tade pomarančové slnká okolo ktorých sa bude točiť celý môj svet. A ten svet bude bezpečný a jemný. Vlnená deka, na ktorej poletíš kam chceš. Tvoj vlastný ostrov, prístav, v ktorom zakotvia len tí, ktorých si tam pozveš. Potom si spolu dáte piña coladu s kúskom ananásu a budete sa smiať a nebudete vedieť na čom.

Keď sa k tejto ľahkosti pridá viera, akási neurčitá a pritom najjasnejšia dôvera v bytie, vtedy je to skvelé. To je totiž základ všetkého. Mať chuť. Hoci aj na zmrzlinu. Na kúsok ananásu. Na večernú farbu oblohy, na ráno, chuť zapáliť si v celom byte sviečky.

Chuť vidieť obrysy budúcnosti a minulosť mať v nádobke na tabak. Občas si z nej ubaliť cigárko, veď to zas treba, je to súčasť teba, zapáliš si ho na balkóne a keď zhasne posledné pomarančové okno, dostaví sa taký ten nostalgický moment – že bolo zle, ale že teraz je dobre.

Polia sú prizelené na to, aký studený je vzduch. Bolo by krásne nezabíjať jemnosť v sebe. Bolo by krásne robiť presný opak.

Pripraviť jej čerstvú pôdu. Nech konečne zapustí korene. Veď kedy, ak nie v apríli?

A potom príde máj a keď mi cudzí chlapec len tak medzi rečou povie, že som bohyňa, tak sa s ním po prvý krát v histórií nebudem hádať. Oslávime to piña coladou. A budeme sa smiať a nebudeme vedieť na čom.

Večná cesta a čelo opreté o chladné sklo. Počúvať rachot koľají ma upokojuje. Veľmi sa podobá zvukom búrky. Aha, veď nad hlavou je skutočne tá krásna strakatá plastelína zmiešaná zo všetkých farieb.

Tie moje dažde a cesty vlakom. Nikomu ich nedám a pritom si prajem, nech patria všetkým. Vlhké sivé trate obrastené machom. To aby som vedela, kde je sever.