Milujem ťa

Štvrťstoročie dozadu. Dotýkam sa tvojich gaštanových vlasov. Ako slepé šteňa hľadám prsník a túžim z neho vysať každý atóm teba. Tvoju múdrosť, tvoj temperament, tvoj zákerný pohľad, za ktorý by ťa v stredoveku upálili na hranici. Poviem ti, že ťa milujem, aj keď ešte neviem rozprávať.

Milujem ťa, cítim, a dívam sa, ako vyplazuješ špičku jazyka, keď v dielni chystáš drevo na zajtra. Sledujem, ako si utieraš špinavé ruky do deravej kockovanej košele a žasnem nad tým, že si veľký ako hora. To najskôr preto, aby som sa do teba mohla skryť, keď budú vonku zúriť vojny a nepokoje. Si ten najtrpezlivejší neurotik pod slnkom. Teším sa, že raz budem celkom ako ty.

Trasie sa mi žalúdok a mám spotené pazuchy. Ešteže nemám tvár posiatu jebákmi, pomyslím si. Zato ma dospievanie potrápilo mokrými mapami siahajúcimi od pŕs až k bokom plochým ako lata. Keď mi napíšeš esemesku v ktorej je otáznik a nič viac, zvresknem od radosti. Žobrem otca o kredit, aby som ti mohla HNEĎ ODPÍSAŤ. V tomto veku ešte neviem, ako sa hrajú dospelácke hry na nezáujem.

Dáš mi prvú pusu na križovatke medzi bytmi šialených mačacích žien a cestou, po ktorej jazdia traktory s opitými chlapmi. Tri, dva, jedna… Bam! Buchne sopka Krakatoa. Obloha zozelená, zoxiduje ako medené strechy kostolov po rokoch, a všetko stíchne. Prestanem sa potiť.

Milujem Ťa – kričala som na Tomáša, Braňa, Erika, Michala aj Alexa a je tak trochu smutné a tak trochu smiešne, že moje kamošky si namiesto vykrikovania robia čiarky na poslednú stránku zápisníka. Povedala som si, že prestanem mrhať slovom Milujem. A tiež slovom Ťa. A tiež zbytočnými čiarkami. Zabudla som už takmer na všetkých.

Milujem Ťa, hovorievala som krémešom a tvarohovým koláčom.

Milujem ťa, hovorila som práci, ktorá ma mala rozptýliť od precpávania sa sladkosťami.

Potom bolo dlho ticho. Chceli sme sa pozrieť na hviezdy, ale ten sopečný prach bol hustý ako zelená smotana.

V roku 2026 ti budem rozprávať samé blbosti a vzdám sa nároku na dokonalosť. Večer sa vyberieme na ryby, keď sa nám bude chcieť, a ak nie, nevyberieme sa nikam. A zajtra zasadíme ríbezľový ker. A o dva týždne urobíme z lesných jahôd džemy a všetky ich zjeme. Budeme tancovať salsu a budeme to robiť zle. Keď budem ležať s chrípkou, prečítaš mi zo sprostej knižky sprosté vtipy. Ja na tebe potrénujem relaxačné techniky, pretože som sľúbila bohu aj sebe, že sa v budúcom živote stanem psychiatričkou. S vážnou tvárou ti poviem – uvoľni sa, nááádych… Bude to trochu smiešne, ale nič sa nedá robiť – akurát som sa totiž vzdala svojho nároku na dokonalosť.

Včera v noci mi napadlo, že láska je ako zaspávanie. Čím viac sa snažíme, tým ťažšie nám to ide.

O politike, klimatizácii a o politike klimatizácií

pici.png

Som politický analfabet. Žijem v spomienkach na jednorožce a na ich magickú moc. Verím, že ľudia sú od podstaty dobrí, akurát leniví dobro vo svojich srdciach hľadať. O jeho pestovaní, zušľachťovaní a zbieraní úrody nehovoriac.

Nerozumiem brexitu, ekonomike, fluktulácií, inflácií ani migrácií, viem hovno o starovekom ríme a Platónovej politike, zaujímavé sú pre mňa akurát antické kurtizány a možno ešte tak Kleopatra, ktorá stíhala vládnuť celému Egyptu, byť Caesarovou milenkou, popritom si maľovať tie parádne linky a po večeroch sa kúpať v kozom mlieku. Time management jak lusk. A ty hovoríš, že nemáš čas.

Ničomu z tohto politického cirkusu súčasnosti poriadne nerozumiem, no okolie odo mňa napriek tomu určitú politickú orientáciu a angažovanosť vyžaduje. Asi aj preto som mala donedávna nutkavé tendencie prepadať rýchlokvaseným a relatívne jednoduchým, povedzme že prianiam.

Priala som si (a priala som si to veľmi), aby bol svet, v ktorom žijeme dobrý, zdravý a spravodlivý. Aby sa všetci milovali, všetci si odpúšťali, nikto nemal rakovinu z toho, že sa veľa hnevá, aby sme boli Jedno a žili v Harmónií s Prírodou, aby sme našli Boha a posunuli tak naše milé malé Ľudstvo na celkom nový duševný a duchovný Level.

Myslela som, že je skutočne možné dohodnúť sa. Akože by sme sa všetci zhodli na jednom a tom istom, zažehnali všetky konflikty a potom by sme radostne skákali cez oheň, plietli si vence z púpavy a hrali na ukulele všetky pecky od Motörhead.

Priala som si to tak úprimne, až ma to dokázalo rozplakať; navodiť mi panický atak; vyvolať halucinácie o tretej svetovej vojne; prinútiť vziať do ruky telefón, vytočiť číslo mojej psychoterapeutky a objednať sa na ďalšie sedenie.

Taký politický analfabet som ja. Ale to je v poriadku, pretože machri, ktorí rozumejú politike a píšu do ekonomických týždenníkov hlboko premúdrelé stĺpčeky, väčšinou neveria na jednorožce.

Včera som to však všetko pochopila. Nad mojou hlavou zaiskrila výbojka. Pomedzi klopkanie klávesnice a trieskanie dverí sa rozprestrel zamatový anjelsky chorál, mne sa skrížili oči a musela som sa ísť napiť studenej vody.

Pochopila som, ako bezmocný je človek.

Totiž, už druhý rok pracujem v ženskom týždenníku. V redakcii, kde na stotridsať žien pripadá jeden muž. Často sa dohadujeme, najčastejšie na nezmysloch, a neprestajnú dobrú náladu nám zaisťuje takzvaný open space. Otvorený priestor, kde cítiť všetko, iba nie otvorenosť priestoru.

Kto si niekedy odpracoval svoje v podobnom zriadení, iste vie, o čom hovorím. Žiadne súkromie – ak ťa to láka strčiť si prst do nosa, musíš vstať a prejsť ukrutných dvadsať metrov na toaletu; žiadne blbé internetové stránky s videami kýchajúcich mačiek, vydýchaný vzduch, spotené pazuchy, smrady z úst, drganie sa lakťami, škaredé pohľady, intrigy a príliš hlasné telefonovanie.

Kiež by sa tu dalo aspoň dýchať! No v budove, kde pracujem, nefunguje vzduchotechnika. Neverím na princípy, no mám podozrenie, že naša klimatizácia nefunguje práve z princípu.

Už prvý aprílový týždeň bolo v našej budove na nevydržanie. Pri pomyslení na to, čo za inferno to bude v auguste, začala som okamžite bojovať. Bojové sklony mám v krvi. Môj otec – keď nedostal to, čo mu patrí – nechal si pod nosom narásť asi dva centimetre široký prúžok fúzov, obliekol si nacistickú uniformu, odviezol sa električkou do Ružinova a s megafónom v ruke sa postavil pred inštitúciu, ktorá ho, jeho slovami, ojebala o tantiemy.  A tam vykrikoval, že sú to všetko fašisti a boľševici a že konajú protiústavne.

Keď som si uvedomila, že v našej firme sa nedá dýchať, že nás kapitalisti zdierajú nie len o čas, peniaze, dobrú náladu a zdravé chrbtice, ale aj o PRÍSUN ČERSTVÉHO VZDUCHU, pustila som sa do boja i ja.

Vyzeralo to asi takto:

Posadila som sa za počítač a napísala mail pani Ružovej, aby urobila niečo s tým, že na celkom ôsmom poschodí nie je vzduch a že je to podľa môjho mienenia protiústavné.

Pani Ružová mi na moju správu zdvorilo odpovedala a sľubovala svetlé zajtrajšky a tak som ten istý mail preposlala pani Ružovej asi osem krát.

Dostala sa mi odpoveď, že kým bude otvorené čo len jedno jediné okno na celom poschodí (kde sedí asi sedemdesiat ľudí), že klíma fungovať nebude.

Opýtala som sa jej, ako mám docieliť to, aby nikto nikdy neotvoril čo i len jedno jediné okno, keďže pudová výbava človeka ho predurčuje otvoriť okno práve v momente, kedy mu chýba vzduch.

Pani Ružová, s jemnou penou v kútikoch úst, namietala – vraj pred týždňom zavesila na facebook PDF dokument s manuálom na regulovanie teploty. Že tam si to majú všetci pozrieť.

Ja jej na to, že na facebooku si ešte nikto nikdy v dejinách tohto časopriestoru žiadny PDF súbor nestiahol – tobôž nie prečítal – tobôž nie sa podľa neho riadil.

Pani Ružovej zacukalo pravým viečkom a začala to celé obracať. Snažila sa hodiť vinu na mňa. Vraj tam otáčam nejakým kolieskom a preto v kancelárií nemáme vzduch.

Povedala som, že žiadnym kolieskom neotáčam a nech niečo urobí preto, aby sa dalo u nás v práci dýchať.

Pani Ružová povedala, že keby boli zavreté všetky okná v miestnosti, že klíma by fungovala a vzduch by nám strapatil vlasy sťaby sme stáli na úpätí alpskej lúky.

V skratke – nedá sa. Je nemožné zariadiť, aby sme mohli v tejto králikárni dýchať.

Stále uvažujem nad tým, ako mám sedemdesiatim ľuďom na celom poschodí vysvetliť, že NESMÚ OTVÁRAŤ OKNÁ, AK CHCÚ MAŤ VZDUCH A NEUMRIEŤ PRÍŠERNOU A KRUTOU SMRŤOU UDUSENÍM. Povedala som to aj pani Ružovej.

Pani Ružová sa začala triasť, chytila trochu nezdravú farbu a znova mi zopakovala všetky tie nezmysly o PDF súboroch. Začala som cítiť bezmoc.

Potom ma rozbolelo brucho.

Chcela som zavolať svojej psychoterapeutke.

Náhle ma ovalila nevýslovná chuť vzdať svoj boj. Myslela som si, že jeden človek dokáže spasiť celý svet, ale nie je to tak. Jeden človek nestačí ani na jedno skurvené poschodie.

Som politický analfabet. V práci sa dusím. S pani Ružovou sa nezdravíme a napriek tomu, že sa mi ešte nezabrúsili vlnky na predných zuboch a biologicky som v puberte, mám problémy s krčnou chrbticou. Dnes večer som stretla Zuzu, vraj má doma šijací stroj. Ak mi ho požičia, ušijem si nemeckú uniformu, pod nos nalepím umelý fúz, od otca požičiam megafón, sadnem na električku a pôjdem bojovať.

Za všetko.

Za vzduch, za utópiu, za tantiemy. Za voňavé pazuchy a za otvorený priestor!

Čo ma naučila moja mačka

macka.jpg

Moja mačka, ktorá vlastne vôbec nie je moja, ma toho naučila mnoho. Býva s nami už dva roky. Teda, my s ňou. S jej láskavým zvolením. Fragolu našla Ivana pri smetiakoch. Vrieskala ako o život (Fragola, nie Ivana), a v dobe, kedy sme si ju adoptovali, bola tak drobná, že sme jej museli masírovať bruško, aby sa vôbec dokázala vycikať a vykakať. Potom z nej vyšlo pár hnedých kvapiek, ktoré sme utreli do vatového tampónu, a bolo po paráde. Fragola ma okrem iného naučila napríklad aj to, že:

a) NESNAŽ SA BYŤ S KAŽDÝM KAMOŠ.

Prednedávnom prekonala Fragola svoju mačaciu pubertu, kedy sa urážala, všetko hrýzla a v záchvate ruje otŕčala zadok na nášho spolubývajúceho Mateja. Už je veľká, tak zvláštne pokojná, občas sa dokonca príde sama od seba pomojkať. Zväčša večer no najmä vtedy, kedy chce ona. No a presne to ma Fragola naučila. Mojkať sa len s tými ľuďmi, na ktorých mám chuť – a iba vtedy, kedy chcem ja. Veľa ľudí bude ohrdnutých a ja budem za arogantnú, ale je neskutočne vyčerpávajúce snažiť sa byť v mieri s každým. Veď aj posteľ zdieľate len s jedným človekom, nemám pravdu? Kto ti smrdí, tomu ukáž prdel a proste ho nechaj tak.

b) NEBUĎ PRASA.

Fragolka ma tiež naučila, že ak si dlho nečistíš svoj hajzlík, tak to začne po celom byte pekelne smrdieť. Keď si to skrátka chvíľu neustriehneš, už aj musíš pobrať všetky svoje pakšametle, namočiť ich na noc do octu a vykefovať pod horúcou vodou. A to sa predsa nikomu nechce. Je fajn robiť si priebežné poriadky – či už v izbe, v mačacom hajzlíku alebo v gebuli. Snažím sa, aj keď musím priznať, že existujú veci (a nie je ich málo), ktoré mi idú podstatne lepšie, ako priebežné upratovanie.

c) SPINKAJ.

Moja mačka mi rovnako pripomína, že zdriemnuť si, hoci aj dvanásťkrát za deň, je zdravé, očistné a všestranne prospešné. Spomeniem si na to vždy, keď sa pristihnem pri tom, že sa ženiem, no ani za pána boha neviem za čím a už vôbec nie prečo. Vtedy sa zastavím, zvalím do hojdacieho kresla a s jemným pradením v hrdle sa ponorím do jednej z mojich tridsiatich rozčítaných knižiek. Pretože svet potrebuje pokoj svätý a nie upotených neurotikov, ktorí šklbú plody tejto zúboženej zeme ako nepríčetní iba preto, že môžu.

d) PAPAJ, KEĎ TI CHUTÍ.

Od Fragolky som tiež odpozerala umenie striedmeho pôžitkárstva. Žiadne pierka do krku ani kýble pod stolom, iba potešenie z dobrých vecí. Naša mačka totiž miluje maslo. Vždy, keď ho vytiahnem z chladničky a odbalím z papiera, začne vrieskať, pišťať a mraučať, aby dostala svoj denný prídel, svoju zlatú dávku. Zistila som, že mať neresti je v poriadku, rovnako ako denné rituály a obľúbené jedlá – hoci sú to kalorické bomby, punčové rezy, mastné hranolčeky, čokolády… No i Fragolka si dá denne iba kúsoček a potom už viac nechce.

e) VYSER SA NA AUTORITY.

Doteraz sme nerozlúštili najväčšiu zo záhad našej domácnosti, a to, že občas sa naša Fragola vyčúra do vane. To je v tom lepšom prípade. V tom horšom si nájdeme pred vchodovými dverami hnedú kôpku. Niekedy mám pocit, že si Fragolka vystriehne, kedy bude mať jej hovno naozaj naodpornejší smrad a tú najnechutnejšiu konzistenciu. No a presne vtedy sa priblíži k dverám, otrčí zadok smerom k východu a nechá nám tam tento srdečný pozdrav. Môžeme na ňu kričať, oblievať ju vodou, karhať ju, zapchávať si nos a na plné hrdlo sa pohoršovať, konzultovať jej prenatálnu traumu so zverolekárom, googliť na modrom koníkovi spojitosť jej neurózy s očkovaním… Fragola jednoducho neuznáva autority a dáva nám to takto primitívne, no zároveň celkom zrozumiteľne najavo. Mať tak tvoju odvahu, Fragolka!

f) KDE JE TVOJE MIESTO?

Vedieť si vymedziť svoje teritórium a hranice – aj to sa učím od Fragolky. Akurát si nie som celkom istá, či je moja posteľ ešte stále mojou posteľou, alebo Fragoliným pelieškom. V tomto svete treba mať ostré lakte (rovnako, ako drápky), nájsť si svoj kus priestoru, tam sa zahniezdiť a nebáť sa syčať a hrýzť, ak sa vám toto vaše posvätné miesto ktokoľvek pokúsi okupovať.

Takže… Ssssssss!!

Piña colada

Mám rada dni, kedy mi veci dávajú zmysel. Tak nejak prirodzene. Napríklad že jedna a jedna sú dve a že keď do žltej kvapnem trochu červenej, že z toho bude sýta oranžová a ja budem môcť kresliť kade-tade pomarančové slnká okolo ktorých sa bude točiť celý môj svet. A ten svet bude bezpečný a jemný. Vlnená deka, na ktorej poletíš kam chceš. Tvoj vlastný ostrov, prístav, v ktorom zakotvia len tí, ktorých si tam pozveš. Potom si spolu dáte piña coladu s kúskom ananásu a budete sa smiať a nebudete vedieť na čom.

Keď sa k tejto ľahkosti pridá viera, akási neurčitá a pritom najjasnejšia dôvera v bytie, vtedy je to skvelé. To je totiž základ všetkého. Mať chuť. Hoci aj na zmrzlinu. Na kúsok ananásu. Na večernú farbu oblohy, na ráno, chuť zapáliť si v celom byte sviečky.

Chuť vidieť obrysy budúcnosti a minulosť mať v nádobke na tabak. Občas si z nej ubaliť cigárko, veď to zas treba, je to súčasť teba, zapáliš si ho na balkóne a keď zhasne posledné pomarančové okno, dostaví sa taký ten nostalgický moment – že bolo zle, ale že teraz je dobre.

Polia sú prizelené na to, aký studený je vzduch. Bolo by krásne nezabíjať jemnosť v sebe. Bolo by krásne robiť presný opak.

Pripraviť jej čerstvú pôdu. Nech konečne zapustí korene. Veď kedy, ak nie v apríli?

A potom príde máj a keď mi cudzí chlapec len tak medzi rečou povie, že som bohyňa, tak sa s ním po prvý krát v histórií nebudem hádať. Oslávime to piña coladou. A budeme sa smiať a nebudeme vedieť na čom.

Večná cesta a čelo opreté o chladné sklo. Počúvať rachot koľají ma upokojuje. Veľmi sa podobá zvukom búrky. Aha, veď nad hlavou je skutočne tá krásna strakatá plastelína zmiešaná zo všetkých farieb.

Tie moje dažde a cesty vlakom. Nikomu ich nedám a pritom si prajem, nech patria všetkým. Vlhké sivé trate obrastené machom. To aby som vedela, kde je sever.

Nájom

Požičali sme si toto mesto. Prenajali sme si ho za pár pekných slov, ktoré o ňom občas dakomu povieme. Že Praha je krásna. Stará, vznešená, tak trochu stratená. Ako stará dáma v cukrárni, popíjajúca grog, ktorá chodí stále vystretá a nikdy nezačne smrdieť, pretože to tak proste je, pretože to má v DNA.

Praha je jeden z našich nájomných domov. Keď sa ťa opýtam, kde sa cítiš doma, povieš, že tu. Ja sa cítim doma tam, kde mám sviečky, svetielka (včera som si kúpila siedmu svetelnú reťaz a spôsobila vo svojom srdci takú malú osobnú ekologickú katastrofu), čaj a aspoň trochu ticha, ktoré niekedy hovorí cudzou rečou, no ktorému občas rozumiem. To sú chvíle premeny. Ako keď sa morská huba premení na morskú penu alebo ako keď sa Fragolka premení z besnej šelmy na rozkošné mačiatko. Alebo ako keď sa tvoj hnev premení na ľahkosť, ktorou dokážeš povznášať svojich smutných kamarátov. Hotová alchýmia a ešte stále si to nechceš priznať. Že máš vždy na výber.

Požičali sme si toto mesto. Nikdy nebude žiadne mesto „naše“, pretože všetko, čo sa zdá, že máme, je požičané. Aj domov je požičaný, aj tvoja práca, aj tvoj spoločenský status, ktorý si tak často zamieňaš s domovom. Hádam nie je aj láska vypožičaná?

Nepatrí nikomu a predsa je tu pre nás všetkých. Je celkom ako bicykle opreté o hrdzavé zábradlie pri Vltave, čakajúce, kedy si konečne uvedomíme, aké úžasné je sadnúť si na ten zázrak s dvoma kolesami a šantiť skrz naskrz mestom ako deti. Ísť odnikiaľ nikam. Len nezabudnúť prísť pred zotmením domov a pred spaním si umyť zuby.

To, že láska sa dá (a mala by sa) požičiavať, je vlastne úplne prirodzené. Mali by sme sa naučiť nechávať ju pri mostoch, posúvať ju ďalej. Našim rodičom, na ktorých lásku sme tak nároční, našim deťom, pri ktorých sa trénujeme v nezištnosti.

Občas si myslíš, že jediný spôsob, ako sa k nej dá dostať je MAŤ ju, no láska sa nedá zakonzervovať, pretože prúdi, mení sa, je v pohybe, tak ako kopulovité oblaky, tak ako dôvera a nakoniec, povedzme si úprimne, stačí ti nadýchnuť sa a pootvoriť oči a už je aj všetko inak.

najom

Bod preťaženia

Asi sme hlúpi. Niekto by si pomyslel, že sme veľmi múdre stvorenia, no je rovnako možné, že sme blbí ako bota. Kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto má meter na ľudskú tuposť?

Zdá sa, že nemáme mieru. Vzali sme si do hláv, že sprivatizujeme nebo, že ho rozparcelujeme na rovné diely a že naň budeme premietať svetelné reklamy. Veľká, nažlto natretá dvojitá brána k obezite nám posvieti na cestu lesom, vo chvíľach, kedy bude mesiac odpočívať v nove. Už nikdy sa nestratíme.

Je zvláštne dívať sa, ako tlieskame závislým a naopak; tým, čo cítia priveľa, dávame hanlivé označenia, invalidný dôchodok a kartičku ZŤP. Chválime sa, že nemáme čas. Nemať čas je status, privilégium, je to predsa tak vzrušujúce, že pracujeme od rána do večera. Sme tak zaujímaví… Možno to máme radi preto, že práca nás odvádza od pomyslenia na to, že ľudstvo tu bolo x rokov predomnou a bude tu aj x rokov po mne. Že som zrnko piesku na nekonečnej púšti. Tá myšlienka je tak trochu v rozpore s tými kecmi o grandiozite, čo ti od malička tlačia do tej tvojej peknej hlávky.

A keď sa zadívam do časopisov, tak to je hotová groteska – to, ako bojujeme proti starnutiu, ako si ctíme napudrované tváre bez vrások, ako usilujeme o pancierové duše, ktoré nikdy viac nepostihne trápenie. Túžime po nich tak neuroticky, až sa nakoniec zožierame dvakrát toľko. Ľudia majú aj väčšie paradoxy.

A prečo mi to tak vadí? Prečo je to pre mňa taká téma? Že hľadám iba výhovorky na vlastnú pomalosť a neochotu držať tempo so svetom okolo? A čo by som tu vlastne chcela, bandu lenivých niemandov s celým repertoárom kreatívnych alibi na svoju pasivitu? Gaučové vši? Ignorantské múmie? Finančných poradcov a dílerov prírodnej kozmetiky? Kaviarenských povaľačov, príživníkov bez chrbtice?

Zdá sa ti, že som dramatická. A zdá sa ti to veľmi dobre. Mám na to totiž jeden nemalý dôvod.

Tým dôvodom je Lucka. Plaché dievča – v jej očiach sa vždy odrážali drozdy a bola krehká ako sneh. Keď sa jej nechcelo rozprávať, prevracala oči do neba, ako keby tam niečo hľadala. Možno more, možno ticho.

Lucka vo svojich dvadsiatich piatich rokoch začala brať lieky na silné úzkosti a depresie. Žiadne bylinky, je to vlastne tvrdý fet. Dozvedela som sa to náhodou.

Možno má Lucka stále také gaštanové, ťažké, maslové vlasy, možno stále nakláňa hlavu doľava, keď sa zahanbí.

Lucka si ničí pečeň, mozog aj srdce, hazarduje s látkovou závislosťou, jej emocionalita je oploštená, pravdepodobne nemá chuť na sex. Berie Xanax, asi ako trest za to, že sa odmietla klaňať zlatému teľaťu výkonnosti.

To všetko iba preto, že jej nič nehovoria slová ako deadline, meeting, kariéra, ambícia, dva tituly, dobrovoľnícka angažovanosť, pekný status na sociálnej sieti. A to patrila Lucka na základnej škole vždy k tým najlepším, najpripravenejším žiačkám. Žiadna špekulantská pankáčka ako ja. To od Lucky sa vždy odpisovalo.

A čo od nej mám odpísať dnes? Hádam iba tento malý, zdanlivo bezvýznamný a pritom tak dôležitý obraz toho, ako sa zubami-nechtami snažila držať tej hrdzavej kraksne s nápisom LEPŠIA BUDÚCNOSŤ, šialene sa rútiacej NIKTO-NEVIE-KAM, ako sa nakoniec neudržala, ako spadla v rýchlosti kvadrilión svetelných rokov za nanosekundu na zem, dooškierala si kolená až na kosť, vybila si zuby a teraz vypľúva štrk s krvou a tvár má plnú modrín?

Možno sa ti to nezdá, možno Ti to príde zanedbateľné, hovoríš si, že preháňam, no považujem za veľmi dôležité, aby sme do ľudí ako Lucka prestali cpať lieky a uvedomili si, že to MY máme PROBLÉM.

To my všetci ostatní sme zrelí na liečbu, dobre? Už to konečne pochop.

Treba to zastaviť, skôr než posledný šialenec zoberie šmirgeľ a obrúsi tie chabé zvyšky citov na tých pár preživších, ktorí ešte stále odmietajú uveriť, že ich miesto je v sklenenej búde, v kancelárií tak dôverne pripomínajúcej klietkový chov sliepok, že srdce sa musí vždy podriadiť rozumu, že čo nedokáže človek pomenovať slovami, to neexistuje.

Tento svet potrebuje sanatórium, papuče a teplý čaj. A civieť do steny a rátať ovečky. A sedieť na riti a hladkať mačky a nič nechcieť. Aspoň nachvíľu.

Dotiahli sme to ďaleko. Ako ľudia síce nie, no zato sme v dejinách ešte nikdy sme nemali tak blízko strojom. Jedna nula.

Ale stále neviem pre koho.

Najdepresívnejší deň v roku

Včera bol najdepresívnejší deň v roku. Pripadá vždy na tretí januárový pondelok.

Neviem, kto v sebe nabral toľko trúfalosti, aby vyhlásil podobnú udalosť. Najskôr niekto, kto má na svedomí také obskurnosti ako kalendáre s mačacími menami. Alebo tie smiešne pseudomotivačné drísty na čajových vrecúškach. Nikdy sa nevzdávaj…

Niečo však na tom bude. Tretí januárový pondelok si hodil mašlu Majkl, lebo mu v rulete stálo päť mega, tretí januárový pondelok sa na svete rozišlo 20 986 párov, lebo mať vzťah je ťažké, tretí januárový pondelok si kúpilo dvesto bratislavských domácností nový televízor. S uhlopriečkou širokou ako vesmír…

Ale ja si nepamätám deň, kedy by mi bolo tak dobre, ako v najdepresívnejší deň v roku. Dokonca svietilo slnko a ja som z toho mala radosť. To je čudné. Čudné, asi ako keď sa celých deväť mesiacov matka teší na svojho vytúženého potomka a potom upadne do hlbokej depresie v dôsledku laktačnej psychózy.

Je to asi vecou odvahy. Skromne si myslím, že som veľmi odvážne dievča.

Tak napríklad, do Vltavy som hodila už najmenej tri moje obľubené prstene.

Máme medzi sebou záväzok a ja mám aspoň v polovici pražských kaviarní dlhy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Majkl v dobe, kedy bol vo svojej najlepšej kondícií.

Tie prstene mi chýbajú, ale som už dosť veľká (a odvážna) na to, aby som vedela, že “když se nám stýská, tak jsme na dobré cestě.”

Ťažko je nezaľúbiť sa do Prahy. Tobôž nie, keď ste sa jej zaviazali takýmto afektovaným gestom.

Človek by sa nemal na nič upínať, no nikomu sa nechce zmeniť teplúčko svojho smradľavého pohodlíčka v ktorom sa tak dobre trpí. Je to ako dať si predsavzatie, je to ako začať chodiť do posilky.

Chceme, ale nedá sa.

Dá sa, ale nechceme.

Ťažko je urobiť každé ráno šesť klikov a na ďalší deň si jeden pridať. Ťažko je neupínať sa.

Napríklad na vône.

Vždy, keď prídem k Vanese, vonia to tam celkom príznačne. Ten pach sa iba ťažko popisuje. Je v tom zmes pracích práškov viacerých domácností v bytovke, je v tom linoleum a prach, je v tom drevo a lepidlo na tapety, je v tom pivničné vápno, sú v tom sušené kvety, biely čaj a čerešňové cigary.

Je fajn mať v gebuli paletu vôní. Keď príde človeku clivo, keď príde najdepresívnejší deň v roku, stačí si jednu vybrať, vytiahnuť, omotať okolo hlavy a ponoriť si do nej tvár.

A tak sa upínam na tento koncentrát dúbravskej zmesy. Upínam sa na výhľad z okna, na rozmasakrovaný asfalt, ktorý slovenski asfaltéri nikdy neopravia, aj na tie pokrivené hrdzavé lampy, ktoré už vôbec nebaví svietiť, na teplárenské výmeničky, v ktorých vzniklo toľko nezabudnutelných kapiel, po ktorých už neštekne ani vrátnik z Domu kultúry Devínska Nová Ves.

Sme popretkávaní vzájomnými spomienkami. Navzájom sa chlácholíme a keď je zle, dávame si pocit bezpečia. Ja a lampy. Ja a vrátnik. Ja a Vanesa. Ja a diery v betóne.

Zaťažko je neupínať sa, no ja som upnutá na toto všetko. Nikdy neodídem, no vlastne ani nikdy nezostanem. Už mám lístok na vlak.

Geograficky sa pohnem, ako ťažký, studený vagón, niekam za zimou. A potom späť. A na ceste si spomeniem, ako voňala jar v roku 2006, ako voňal výlet do Maďarska, ako voňala Miletička, keď sme s mamou v letnej dažďovej sprške kupovali melóny a tekvicové jadierka.

Spomeniem si na ne v tých katakombách, v tom rozrytom potenciále každodenných príležitostí, v naháňačke za úspechom, v schovávačke – opac – opac – dotkneš sa primárovej ruky a spýtaš sa ho, či tie lieky budeš musieť brať už do konca života.

A on ti povie, že je to na tebe.

Ja viem, počúva sa to ťažko.

Chceme a dá sa.

Dá sa a chceme.

Ideálna kombinácia.

Ale ja som chcela úplne o inom. Vidíš to? Zase som mimo.

Moja mama riešila všetky dilemy otázkou – A čo sa mám teraz, obesiť? A zapálila si cigaretu a potom ešte jednu a dočkala druhého dňa. Na druhý deň zabudla, čo riešila včera, a našla si nový problém. Moja mama stihla mať za jeden rok 365 najdepresívnejších dní v roku.

Takí sme všetci.

A kebyže ti môžem priať jedinú vec, tak nech máš niečo, k čomu môžeš privoniavať. Tak, ako mám ja Vanesin byt. Lukášove predlaktia. Fragolin kožúšok. Sviečku s nápisom Hygge v Matejovej izbe. Jankine čerstvo umyté vlasy.

Ovoňala som tretí januárový pondelok a zistila, že vonia ako pomaranče. Ako čerstvá tlač v starej červenej trafike na Palisádach. Vonia. Ako mesiac, čo nedá spať psom, gamblerom, prepremýšľavačom. Má vlastnosť. A všetko, čo má vlastnosť, pre čo je niečo príznačné a vlastné, žije. Aj tá tvoja melodramatická depka je vlastne voňavá. Ponor do nej tvár a uvidíš, že ti niečo pripomenie…

A že sme až doteraz nevideli, že je tu, celkom blízko, Rieka? Bez ohľadu na tie naše milé malé tragédie? Aj po Majklovej smrti? Aj po toľkých rozchodoch?

srdce