Guľatú tvár – tú mám po tebe!
I hrubý, vrtký vlas,
Aj tváre, biele ako broskyne!
A keď začujem tvoj hlas,
čo spevom jazier volá k sebe,
Poviem si, že je to asi v nás.
Kabát sivý ťahám zo skrine,
V ňom ty, mama, a dnes ja –
chodím hrdá, vzpriamená!
Miesto teba kabát tvoj
k hrudi jemne priviniem –
Pripomeň mi tvoje slová,
Kebyže naň zabudnem.
Stretnúť ťa po toľkých rokoch – to je ako stretnúť po toľkých rokoch samú seba. V pamäti mi zostalo veselé chlapča a teraz tu, oproti mne, sedí to isté telo, trochu viac sa hrbí, tvár paralyzoval smútok a zlé skúsenosti so ženami – sklamanie tohto druhu ryje doprostred čela vrásku nezameniteľného tvaru, spoznám ju už z kilometra, krúti sa tam ako had.
Zaprisahala som sa, že sa nebudem rozprávať s ľuďmi, na ktorých mi záleží, o práci. Som rada, že sme to dodržali. Pijeme gin tonic, máme z neho veľmi ihličnatý pocit, lakťami rozrážame dymovú clonu, zostalo v nás predsalen čosi detské, aj v tých pohyboch, teraz to pláva na povrch ako olejová škvrna, len keď nami prejde tsunami, keď nami zatrasie elektrina a celý sa na chvíľu pomiešame, nie je ju vidno.
Povieš – chcem robiť dobré a pekné veci, na čo ja poviem – zostaň pri tých pekných, za dobré veci sa vedú vojny a my sme predsa hipisáci, nie? Priložíš si k perám kus skla, za pár hodín si tam budeš prikladať mňa, ale teraz to vypustím z hlavy, veď vieš, aby som nepokazila hru.
Pýtaš sa, čo chcem od života, a ja kontrujem protiotázkou – čo chce život odomňa?
Páči sa mi tvoj zamyslený výraz.
Aj ten úsmev na pol tváre.
Tá olejová škvrna.
Keby si len na sekundu zabudol, čo zlé sa udialo, bol by si znova tým istým chlapcom, ktorého si pamätám zo strednej. Je dobré, že ním už nie si.
Potom len tak sedíme, nejaké slová, ľudia sú čoraz pokrivenejší, pomaly a pokojne vdychujeme prítmie a sladký, tabakom nasiaknutý vzduch, je to celkom príjemný francúzsky film, v ktorom sa nič nedeje.
Žiadne zápletky.
Práve naopak.
Prišli sme sem niečo odmotať. Povoliť uzly. Uvoľniť zovretie.
Zistiť, že máme dve ruky, jednu náruč a že všetci ľudia na svete chcú vlastne veľmi podobné veci.
Oblizovať sklo, nerozprávať sa o práci a hrýzť sa navzájom do jazykov.
Keď prechádzam Jakubákom
Sťaby ktosi penetrákom
Omietol mi všetky diery
Na srdci aj na pancieri.
Tam, kde dlane chrúmu lístie,
Zvýsknem zrazu – Bože, Kriste!
Prečo si skôr nedal znať,
Že smiem chodiť po rukách?
Oknom nežné slnečnice
Bozkajú ma v teplé líce,
Prebudia nás, tvrdé hlavy,
Do pokojnej morskej vlahy.
Kto iný než tvoje srdce
Pofúka mi mokvajúce
Lakte decka panelov
Visiaceho z oblakov?
A kto iný než tvoj duch
Pomôže mi zabudnúť
Na plastových, márnych mužov
Čo zvädnutou ľúbia ružou?
Priateľom je zviera i vec,
Nie len človek, to, milý, vedz!
Preto sa dnes spriatelím
S Jakubovým námestím.
Tak Jakubák chodí so mnou,
Do práce a občas domov,
Vždy, keď čujem šuchot lístia –
Myslí na mňa, dozaista!
Zotmieva sa. Jaro Filip mi jednou rukou balí cigaretu z čierneho ukrajinského tabaku a druhou hrá tie premakané harmónie v skladbe Noc. Ja zatiaľ ťukám do klávesnice. Vyrobiť, vygenerovať, vyexportovať. Karpálny tunel. Myšičkový syndróm. Volajte si to, ako chcete. Dôležité je, že v dvadsaťpäťke neviem pokrčiť prsty a na chrbte mi rastie hrb.
Stáva sa to každý štvrtok. Za oknami tmavne horizont ako keď oxiduje krv. Mne zatiaľ unikajú ružové pampúchy oblakov a pásy po lietadlách, čo so sebou nesú sto významov – pre niekoho umenie, pre iného odkazy z vyšších svetov, pre paranoidnejšie povahy zdroj ťažkých kovov a príčina alzheimera. Spím aj počas chôdze a v spánku som sa naučila aj pracovať. Udalosti vo svete zvyknem prespať, a ak nie, zachytím ich len periférne, v útržkoch, keď ma zobudí šero a teším sa, že moje stropy sú vysoké a parkety drevené, keď sa v noci strhnem zo snov a desať minút kontrolujem, či som skutočne mŕtva, alebo sa mi to zase iba zdá. Aj tak si nie som nikdy celkom istá.
Civím v tom polospánku na fontánu podsvietenú na modro. Tí milenci sa tu milujú tak dlho, až ich vietor premenil na kov. Všimnem si pána, pridŕža si pri uchu malé rádio a vyspevuje do noci a za jeho chrbtom, za sklenenou bránou do lepšieho sveta, sa prsia horenosy na recepcii hotela Apollo, ktorým tie štyri hviezdičky hádam načisto vyleptali zrak a cit. Zabudli, hlúpi, že keby oni dostali vši, že aj oni sú všivaví, že keby ich opustili, že to oni sú opustení a že keby mali smolu oni a nie ty, že by boli istotne opatrnejší s tými rečičkami o tom, že všetko je v živote tak, ako si to urobíme.
Je?
Keď si ľahnem do postele, nachvíľu sa zobudím. Ovalí ma pocit, akoby ma niekto niekde čakal. Akoby mi niekto napiekol škoricové perníky a uvaril mi čaj a v tichosti, no veľmi intenzívne, oslavoval život a teplé radiátory. Cítim zárodok radosti. S vypätím všetkých síl ju držím pod kontrolou, nech ma neprerastie a nenapumpuje smrteľnou dávkou Tramalu tak, ako to len ona vie.
Noc je ostrá ako píla / pre toho kto nevládze spať.
Vieš, my sa pri tých radiátoroch možno vôbec neohrejeme dlho. Keď si mladý, zdá sa ti, že život nemá konca, že ťa život dozaista unudí k smrti, že tvoje žitie bude bezodné, lepkavo-komfortné, veď vieš, hypotéka, pár krát urobiť dojem na okolie, splniť si detské sníčky o kvázipopularite vo svojom meste, trvalý príkaz na nejakú tú dobročinnú organizáciu, človek nemôže myslieť na to, že každý deň môže byť ten posledný – veď čo bude so všetkými tými úvermi a trvalými príkazmi – budeme žiť dlho, dlho, dlho, dlhooooo, pracovať a pracovať, liečiť si karpálne tunely a pokrútené chrbtice, budeme nosiť rúška na tvári a elektródy v srdci – aspoň malé vzruchy, malý pohyb, malý cit, maličký, citíček, prosím!
Poznám veľmi veľa mŕtvol, ktorým ledva ťahá na tridsať.
Celý deň sa dívam cez okno / po ruskej vodke ho mám najväčšie.
Ubaľ mi, prosím, ešte jednu, Jarko. Ja ti potom vysvetlím, prečo som sa vykašľala na ten klavír.
Kolegyňa klikne na predpoveď počasia – vykríkne, že cez sviatky bude dvadsať stupňov. V mojich dlaniach sopečné erupcie a tak veľa elektriny, že by som mohla byť darcom. Dať na celý deň do pohybu všetky vlaky na svete. Ale mne sa dnes nikam nechce.
Bežím taký svoj introvertný maratón. Bratiska v noci, obalená alobalom, nevie, že keď zaspí, že mi zosunie hlavu na rameno ako mŕtve vtáča, že jej z pootvorených úst vytečie slina do môjho lona.
Budem jej ískať vlasy. Vychovala ma, budeme spolu v dobrom aj zlom. Ten ročný románik s Českom mi hádam odpustí. Ten celoživotný románik s arogantnými developermi bez štipky súdnosti jej hádam odpustím.
Bežím, no je to vlastne veľmi pomalý pohyb, ktorý má tak blízko státiu, až sa občas zdá, že kráčam dozadu.
Bežím tým spiatočníckym krokom, predbieham autá v zápche a považujem to za nadživotný výkon, dívam sa na ľudí, ktorí sa budú dnes večer doma miesto milovania radšej dívať na Farmu a hodnotiť outfit Kvety Horváthovej.
Predbieham udalosti, ktoré budú nepríjemné (moja mama hovorila – si nepríjemný jak vred na riti alebo ešte – si nepríjemný jak vírus na vánoce, vyber si, čo sa ti páči viac), no ja musím dovoliť, aby sa stali, za odmenu dostanem ďalší mikroskopický črep zrkadla a zase o čosi lepšie uvidím tú nepríjemnú pravdu, napríklad že si asi naozaj musel prísť, aby som ubrala z tej svojej nekonečnej lásky, ktorá nakoniec nie je ničím iným, než strachom z nelásky.
Je to beh na dlhé trate, toto státie. Vyberiem sa pomaly vpred. Lístie chrúme pod nohami zatiaľ čo míňam desiatky billboardov s neúprimnými tvárami ambicióznych čuráčikov, čo sa už len trasú o svoje primátorské kresielko a popritom nasľubujú hory-doly, hlavne veľa zelene a skvelé parkovanie – bude to priam orgazmické, koľko nových garáží vyrastie pod našimi balkónmi. Míňam dvoch chlapcov, s vytupeným úsmevom mi podávajú do ruky igelitovú tašku s nápisom JÁN BUOCIK, poviem im – chlapci, nebláznite! – a cítim sa pri tom ako stará žena.
Hlavné je, že som zachovala dekorum. Marko by bol rád.
Vďaka bohu, že nerozumiem politike. V mojom svete má totiž oveľa väčší význam kresliť kriedami na chodník vesmírne rakety s pohonom na dobré slovo – teraz sa mi možno smeješ, ale keď budeš hliníkovou lyžicou tlačiť do hlavy perkelt bez chuti v jedálni na pezinskej Cajle, budem sa smiať ja.
Dobre, potom si poplačem spolu s tebou, nie som žiadna bezcitná suka, nakreslím ti jednu raketu, ty sa vyserieš na politiku a ja trochu dospejem. Platí?
Mozog mi mäkne ako vajce v octe, melanchólia nedáva na výber, príde ako teta z Kyjeva, zazvoní o trochu tuhšie, než sa patrí a o dve sekundy na to trieska päsťou do tej úbohej drevotriesky, ona sa skrátka nepýta, či ju ubytujete.
Ešte neviem, že dnes v noci bude liať a ty to zistíš až ráno. Mohli by sme si zavolať a chvíľu sa o tom porozprávať. O tom, že pršalo, napríklad. O týždeň je to všetko preč.
Z tohto tepla ma jebne.
Snežana minule povedala, že niektoré moje poviedky nedočíta dokonca. Vraj je v nich priveľa vulgarizmov, čo by samo o sebe nevadilo, no ja ich vraj ešte neviem tak celkom správne používať.
No a? Niektorí ľudia nevedia používať ani práčku.
Nehovoriac napríklad o tom, že technológie, vďaka ktorým si môžeme dennodenne fotiť selfíčka s vytupenými úsmevmi a potom ich plácať na instragram, boli prvotne určené na využitie v kozmonautike.
Snežana, ešte to nezatváraj, prosím.
Takže, späť k podstate – z toho tepla mi ujebe dekel.
Je október, na slnku príjemných tridsať, ľudia v krátkych tričkách, stromy horia a potia krv. Ľudia sa smejú z letného slniečka a ja mám chuť ich zvaliť na zem, päsťami im zmaľovať ciferník a pritom vrieskať – KURVA, VŠETCI TU POKAPEME, POČUJEŠ? JA TI DÁM LETNÉ SLNIEČKO, TY HLÚPY DEGÉN!
Dnes mal otec oslavu narodenín. Bolo tak teplo, až ma to rozplakalo. Pokazila som, čo sa dalo. Oslavný duch prijal rozsudok smrti, nekonali sa žiadne konfety.
Otec mi dal skvelú radu – vraj si to nemám tak pripúšťať. Výkyvy sú normálka, veď bola aj doba ľadová a čo, stále sme tu.
A ČO? POKAPALI DINOSAURY A TY SA MA PÝTAŠ – A ČO???
Napadne mi, že neurotickí ľudia to nedotiahnu ďaleko, a hneď na to si spomeniem, že som vlastne vždy opovrhovala ambicióznymi typmi, napríklad preto, že nevedeli raňajkovať alebo civieť len tak do blba hoci aj pol hodinu.
Po ceste som zbadala pána v mikulášskej čiapke a v dlhom, teplom kabáte. Tancoval na betónovom ostrovčeku v strede kruhového objazdu. Dojalo ma, ako protestuje oblečením proti globálnemu otepľovaniu. I ja to robím, poviem si v duchu a omotám si šál okolo celej hlavy.
Možno že ak nachvíľu neuvidím, čo sa okolo mňa deje, že to nejako samé vymizne, alebo sa to nejak samé vyrieši.
Najobľúbenejší postup pri riešení kríz väčšiny z nás. Takzvaná taktika pštrosa.
Potom zájde slnko a na nebi mesiac, menší ako belasý konček nechta na mojom malíčku, napadne mi – mesiac to možno spraví, tie teplé vlny, tie ničivé dažďové prívaly, tie suchá, pohojdá boha na hojdačke zo špagátu, ktorú si omotá okolo svojho štíhleho drieku a boh sa nad nami, opantaný dobrou náladou, možno zľutuje.
Zatiaľ čo my hlavy v piesku.
Idem domov, už je tma, chcela by som cítiť, ako hnijú listy, to oranžové svetlo, ako sa rozbíja o čierny, lepkavý asfalt, ako sekunduje karmínovým oknám v ktorých sa rozlieva teplo domova, o to teplejšie, o čo je tam vonku zimšie, ach, mať tak ešte aspoň raz v živote jeseň, oblizovať kôru dubu, zbierať gaštany a pchať si ich do vreciek, vnímať na pokožke chlad a ten dym, hlavne ten dym, vrany na suchej tráve pripravené hybernovať – čo je to za svet, v ktorom pečie celý rok slnko ako šialené?
Na rádiu Devín sa dozviem o slovenskom básnikovi Vladimírovi Archlebovi. Keď umieral, vraj povedal – Kolko smíchu, tolko plaču.
Hádam to funguje aj naopak.
Kolko plaču, tolko smíchu.
Ponorím sa do kabáta ako keby to bola vaňa s horúcou vodou, predstavím si, aké by to bolo byť človekom, ktorý sa stále smeje, a potom zaspím ťažkým spánkom.
a) Ľudia nie sú pokusné králiky.
b) Nikdy sa netvár, že miluješ niekoho, koho nemiluješ.
c) Nechci po nikom, aby ťa miloval, pokiaľ ťa nemiluje.
d) Ľudia sú fajn, väčšinou zaujímaví a niektorým sa dokonca lesknú oči.
e) Ľudia, ktorí nemajú radi zvieratá, nemajú radi ani ľudí.
f) Ľudia, ktorí nemajú radi ľudí, majú v hrudnom koši púšť a na nej večný požiar a v hlave vykričaný dom, v ktorom sa súloží za dávku pervitínu a v tele schátralé sanatórium, v ktorom straší.
g) Keď počúvam v autobuse cez slúchadlá hudbu, tancujem a občas si aj zaspievam. Som pravdepodobne jediná, ktorej sa to zdá byť super a odvážne, ale to nie je dôležité. Alebo – hádam celkom naopak – práve to je dôležité.
h) Billboardy špatia mesto. Zneucťujú ho podobne ako zneucťujú muži bez vkusu svoje ženy tým, že ich navliekajú do lacných handier, ktoré stoja veľmi veľa peňazí. Akoby si chceli svojou vyobliekanou partnerkou zastabilizovať rozochvený pocit vlastnej hodnoty. Ale občas vedia prekvapiť. Aj grafici, aj muži.
i) Keby bolo v Bratislave menej billboardov, mesto by viac dýchalo a malo by chuť si so mnou zatancovať v rannej šesťdesiatosmičke.
j) Môj sused, pán Ivan, je slepý, no napriek tomu vždy dokonale oblečený. Svojho slepeckého psa nejde vyvenčiť inak než v ožehlenom saku, nohaviciach s pukmi a slušivej baretke. Vždy mi odzdraví tlmeným “dobrý večer” a mierne sa pri tom ukloní.
k) Keby pán Ivan videl, že trendom jari 2018 boli umelinové tepláky s bielym pozdĺžnym pásom naboku v kombinácií s topánkami na opätku, sprvu by bol dozaista mierne zmätený, no potom by si – ako správny elegán – iba napravil baretku a bez slova vykročil vpred.
l) Od zajtra sa pekne obliekam, nech sa deje čokoľvek. Z úcty k sebe i k pánu Ivanovi.
