Bod preťaženia

Asi sme hlúpi. Niekto by si pomyslel, že sme veľmi múdre stvorenia, no je rovnako možné, že sme blbí ako bota. Kto to vlastne dokáže posúdiť? Kto má meter na ľudskú tuposť?

Zdá sa, že nemáme mieru. Vzali sme si do hláv, že sprivatizujeme nebo, že ho rozparcelujeme na rovné diely a že naň budeme premietať svetelné reklamy. Veľká, nažlto natretá dvojitá brána k obezite nám posvieti na cestu lesom, vo chvíľach, kedy bude mesiac odpočívať v nove. Už nikdy sa nestratíme.

Je zvláštne dívať sa, ako tlieskame závislým a naopak; tým, čo cítia priveľa, dávame hanlivé označenia, invalidný dôchodok a kartičku ZŤP. Chválime sa, že nemáme čas. Nemať čas je status, privilégium, je to predsa tak vzrušujúce, že pracujeme od rána do večera. Sme tak zaujímaví… Možno to máme radi preto, že práca nás odvádza od pomyslenia na to, že ľudstvo tu bolo x rokov predomnou a bude tu aj x rokov po mne. Že som zrnko piesku na nekonečnej púšti. Tá myšlienka je tak trochu v rozpore s tými kecmi o grandiozite, čo ti od malička tlačia do tej tvojej peknej hlávky.

A keď sa zadívam do časopisov, tak to je hotová groteska – to, ako bojujeme proti starnutiu, ako si ctíme napudrované tváre bez vrások, ako usilujeme o pancierové duše, ktoré nikdy viac nepostihne trápenie. Túžime po nich tak neuroticky, až sa nakoniec zožierame dvakrát toľko. Ľudia majú aj väčšie paradoxy.

A prečo mi to tak vadí? Prečo je to pre mňa taká téma? Že hľadám iba výhovorky na vlastnú pomalosť a neochotu držať tempo so svetom okolo? A čo by som tu vlastne chcela, bandu lenivých niemandov s celým repertoárom kreatívnych alibi na svoju pasivitu? Gaučové vši? Ignorantské múmie? Finančných poradcov a dílerov prírodnej kozmetiky? Kaviarenských povaľačov, príživníkov bez chrbtice?

Zdá sa ti, že som dramatická. A zdá sa ti to veľmi dobre. Mám na to totiž jeden nemalý dôvod.

Tým dôvodom je Lucka. Plaché dievča – v jej očiach sa vždy odrážali drozdy a bola krehká ako sneh. Keď sa jej nechcelo rozprávať, prevracala oči do neba, ako keby tam niečo hľadala. Možno more, možno ticho.

Lucka vo svojich dvadsiatich piatich rokoch začala brať lieky na silné úzkosti a depresie. Žiadne bylinky, je to vlastne tvrdý fet. Dozvedela som sa to náhodou.

Možno má Lucka stále také gaštanové, ťažké, maslové vlasy, možno stále nakláňa hlavu doľava, keď sa zahanbí.

Lucka si ničí pečeň, mozog aj srdce, hazarduje s látkovou závislosťou, jej emocionalita je oploštená, pravdepodobne nemá chuť na sex. Berie Xanax, asi ako trest za to, že sa odmietla klaňať zlatému teľaťu výkonnosti.

To všetko iba preto, že jej nič nehovoria slová ako deadline, meeting, kariéra, ambícia, dva tituly, dobrovoľnícka angažovanosť, pekný status na sociálnej sieti. A to patrila Lucka na základnej škole vždy k tým najlepším, najpripravenejším žiačkám. Žiadna špekulantská pankáčka ako ja. To od Lucky sa vždy odpisovalo.

A čo od nej mám odpísať dnes? Hádam iba tento malý, zdanlivo bezvýznamný a pritom tak dôležitý obraz toho, ako sa zubami-nechtami snažila držať tej hrdzavej kraksne s nápisom LEPŠIA BUDÚCNOSŤ, šialene sa rútiacej NIKTO-NEVIE-KAM, ako sa nakoniec neudržala, ako spadla v rýchlosti kvadrilión svetelných rokov za nanosekundu na zem, dooškierala si kolená až na kosť, vybila si zuby a teraz vypľúva štrk s krvou a tvár má plnú modrín?

Možno sa ti to nezdá, možno Ti to príde zanedbateľné, hovoríš si, že preháňam, no považujem za veľmi dôležité, aby sme do ľudí ako Lucka prestali cpať lieky a uvedomili si, že to MY máme PROBLÉM.

To my všetci ostatní sme zrelí na liečbu, dobre? Už to konečne pochop.

Treba to zastaviť, skôr než posledný šialenec zoberie šmirgeľ a obrúsi tie chabé zvyšky citov na tých pár preživších, ktorí ešte stále odmietajú uveriť, že ich miesto je v sklenenej búde, v kancelárií tak dôverne pripomínajúcej klietkový chov sliepok, že srdce sa musí vždy podriadiť rozumu, že čo nedokáže človek pomenovať slovami, to neexistuje.

Tento svet potrebuje sanatórium, papuče a teplý čaj. A civieť do steny a rátať ovečky. A sedieť na riti a hladkať mačky a nič nechcieť. Aspoň nachvíľu.

Dotiahli sme to ďaleko. Ako ľudia síce nie, no zato sme v dejinách ešte nikdy sme nemali tak blízko strojom. Jedna nula.

Ale stále neviem pre koho.

Najdepresívnejší deň v roku

Včera bol najdepresívnejší deň v roku. Pripadá vždy na tretí januárový pondelok.

Neviem, kto v sebe nabral toľko trúfalosti, aby vyhlásil podobnú udalosť. Najskôr niekto, kto má na svedomí také obskurnosti ako kalendáre s mačacími menami. Alebo tie smiešne pseudomotivačné drísty na čajových vrecúškach. Nikdy sa nevzdávaj…

Niečo však na tom bude. Tretí januárový pondelok si hodil mašlu Majkl, lebo mu v rulete stálo päť mega, tretí januárový pondelok sa na svete rozišlo 20 986 párov, lebo mať vzťah je ťažké, tretí januárový pondelok si kúpilo dvesto bratislavských domácností nový televízor. S uhlopriečkou širokou ako vesmír…

Ale ja si nepamätám deň, kedy by mi bolo tak dobre, ako v najdepresívnejší deň v roku. Dokonca svietilo slnko a ja som z toho mala radosť. To je čudné. Čudné, asi ako keď sa celých deväť mesiacov matka teší na svojho vytúženého potomka a potom upadne do hlbokej depresie v dôsledku laktačnej psychózy.

Je to asi vecou odvahy. Skromne si myslím, že som veľmi odvážne dievča.

Tak napríklad, do Vltavy som hodila už najmenej tri moje obľubené prstene.

Máme medzi sebou záväzok a ja mám aspoň v polovici pražských kaviarní dlhy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Majkl v dobe, kedy bol vo svojej najlepšej kondícií.

Tie prstene mi chýbajú, ale som už dosť veľká (a odvážna) na to, aby som vedela, že “když se nám stýská, tak jsme na dobré cestě.”

Ťažko je nezaľúbiť sa do Prahy. Tobôž nie, keď ste sa jej zaviazali takýmto afektovaným gestom.

Človek by sa nemal na nič upínať, no nikomu sa nechce zmeniť teplúčko svojho smradľavého pohodlíčka v ktorom sa tak dobre trpí. Je to ako dať si predsavzatie, je to ako začať chodiť do posilky.

Chceme, ale nedá sa.

Dá sa, ale nechceme.

Ťažko je urobiť každé ráno šesť klikov a na ďalší deň si jeden pridať. Ťažko je neupínať sa.

Napríklad na vône.

Vždy, keď prídem k Vanese, vonia to tam celkom príznačne. Ten pach sa iba ťažko popisuje. Je v tom zmes pracích práškov viacerých domácností v bytovke, je v tom linoleum a prach, je v tom drevo a lepidlo na tapety, je v tom pivničné vápno, sú v tom sušené kvety, biely čaj a čerešňové cigary.

Je fajn mať v gebuli paletu vôní. Keď príde človeku clivo, keď príde najdepresívnejší deň v roku, stačí si jednu vybrať, vytiahnuť, omotať okolo hlavy a ponoriť si do nej tvár.

A tak sa upínam na tento koncentrát dúbravskej zmesy. Upínam sa na výhľad z okna, na rozmasakrovaný asfalt, ktorý slovenski asfaltéri nikdy neopravia, aj na tie pokrivené hrdzavé lampy, ktoré už vôbec nebaví svietiť, na teplárenské výmeničky, v ktorých vzniklo toľko nezabudnutelných kapiel, po ktorých už neštekne ani vrátnik z Domu kultúry Devínska Nová Ves.

Sme popretkávaní vzájomnými spomienkami. Navzájom sa chlácholíme a keď je zle, dávame si pocit bezpečia. Ja a lampy. Ja a vrátnik. Ja a Vanesa. Ja a diery v betóne.

Zaťažko je neupínať sa, no ja som upnutá na toto všetko. Nikdy neodídem, no vlastne ani nikdy nezostanem. Už mám lístok na vlak.

Geograficky sa pohnem, ako ťažký, studený vagón, niekam za zimou. A potom späť. A na ceste si spomeniem, ako voňala jar v roku 2006, ako voňal výlet do Maďarska, ako voňala Miletička, keď sme s mamou v letnej dažďovej sprške kupovali melóny a tekvicové jadierka.

Spomeniem si na ne v tých katakombách, v tom rozrytom potenciále každodenných príležitostí, v naháňačke za úspechom, v schovávačke – opac – opac – dotkneš sa primárovej ruky a spýtaš sa ho, či tie lieky budeš musieť brať už do konca života.

A on ti povie, že je to na tebe.

Ja viem, počúva sa to ťažko.

Chceme a dá sa.

Dá sa a chceme.

Ideálna kombinácia.

Ale ja som chcela úplne o inom. Vidíš to? Zase som mimo.

Moja mama riešila všetky dilemy otázkou – A čo sa mám teraz, obesiť? A zapálila si cigaretu a potom ešte jednu a dočkala druhého dňa. Na druhý deň zabudla, čo riešila včera, a našla si nový problém. Moja mama stihla mať za jeden rok 365 najdepresívnejších dní v roku.

Takí sme všetci.

A kebyže ti môžem priať jedinú vec, tak nech máš niečo, k čomu môžeš privoniavať. Tak, ako mám ja Vanesin byt. Lukášove predlaktia. Fragolin kožúšok. Sviečku s nápisom Hygge v Matejovej izbe. Jankine čerstvo umyté vlasy.

Ovoňala som tretí januárový pondelok a zistila, že vonia ako pomaranče. Ako čerstvá tlač v starej červenej trafike na Palisádach. Vonia. Ako mesiac, čo nedá spať psom, gamblerom, prepremýšľavačom. Má vlastnosť. A všetko, čo má vlastnosť, pre čo je niečo príznačné a vlastné, žije. Aj tá tvoja melodramatická depka je vlastne voňavá. Ponor do nej tvár a uvidíš, že ti niečo pripomenie…

A že sme až doteraz nevideli, že je tu, celkom blízko, Rieka? Bez ohľadu na tie naše milé malé tragédie? Aj po Majklovej smrti? Aj po toľkých rozchodoch?

srdce

Stará mama

Guľatú tvár – tú mám po tebe!

I hrubý, vrtký vlas,

Aj tváre, biele ako broskyne!

A keď začujem tvoj hlas,

čo spevom jazier volá k sebe,

Poviem si, že je to asi v nás.

 

Kabát sivý ťahám zo skrine,

V ňom ty, mama, a dnes ja –

chodím hrdá, vzpriamená!

Miesto teba kabát tvoj

k hrudi jemne priviniem –

Pripomeň mi tvoje slová,

Kebyže naň zabudnem.

babka-jana

Stretnutie

Stretnúť ťa po toľkých rokoch – to je ako stretnúť po toľkých rokoch samú seba. V pamäti mi zostalo veselé chlapča a teraz tu, oproti mne, sedí to isté telo, trochu viac sa hrbí, tvár paralyzoval smútok a zlé skúsenosti so ženami – sklamanie tohto druhu ryje doprostred čela vrásku nezameniteľného tvaru, spoznám ju už z kilometra, krúti sa tam ako had.

Zaprisahala som sa, že sa nebudem rozprávať s ľuďmi, na ktorých mi záleží, o práci. Som rada, že sme to dodržali. Pijeme gin tonic, máme z neho veľmi ihličnatý pocit, lakťami rozrážame dymovú clonu, zostalo v nás predsalen čosi detské, aj v tých pohyboch, teraz to pláva na povrch ako olejová škvrna, len keď nami prejde tsunami, keď nami zatrasie elektrina a celý sa na chvíľu pomiešame, nie je ju vidno.

Povieš – chcem robiť dobré a pekné veci, na čo ja poviem – zostaň pri tých pekných, za dobré veci sa vedú vojny a my sme predsa hipisáci, nie? Priložíš si k perám kus skla, za pár hodín si tam budeš prikladať mňa, ale teraz to vypustím z hlavy, veď vieš, aby som nepokazila hru.

Pýtaš sa, čo chcem od života, a ja kontrujem protiotázkou – čo chce život odomňa?

Páči sa mi tvoj zamyslený výraz.

Aj ten úsmev na pol tváre.

Tá olejová škvrna.

Keby si len na sekundu zabudol, čo zlé sa udialo, bol by si znova tým istým chlapcom, ktorého si pamätám zo strednej. Je dobré, že ním už nie si.

Potom len tak sedíme, nejaké slová, ľudia sú čoraz pokrivenejší, pomaly a pokojne vdychujeme prítmie a sladký, tabakom nasiaknutý vzduch, je to celkom príjemný francúzsky film, v ktorom sa nič nedeje.

Žiadne zápletky.

Práve naopak.

Prišli sme sem niečo odmotať. Povoliť uzly. Uvoľniť zovretie.

Zistiť, že máme dve ruky, jednu náruč a že všetci ľudia na svete chcú vlastne veľmi podobné veci.

Oblizovať sklo, nerozprávať sa o práci a hrýzť sa navzájom do jazykov.

Jakubák

Keď prechádzam Jakubákom
Sťaby ktosi penetrákom
Omietol mi všetky diery
Na srdci aj na pancieri.

Tam, kde dlane chrúmu lístie,
Zvýsknem zrazu – Bože, Kriste!
Prečo si skôr nedal znať,
Že smiem chodiť po rukách?

Oknom nežné slnečnice
Bozkajú ma v teplé líce,
Prebudia nás, tvrdé hlavy,
Do pokojnej morskej vlahy.

Kto iný než tvoje srdce
Pofúka mi mokvajúce
Lakte decka panelov
Visiaceho z oblakov?

A kto iný než tvoj duch
Pomôže mi zabudnúť
Na plastových, márnych mužov
Čo zvädnutou ľúbia ružou?

Priateľom je zviera i vec,
Nie len človek, to, milý, vedz!
Preto sa dnes spriatelím
S Jakubovým námestím.

Tak Jakubák chodí so mnou,
Do práce a občas domov,
Vždy, keď čujem šuchot lístia –
Myslí na mňa, dozaista!

jakubak

Jesenná únava

Zotmieva sa. Jaro Filip mi jednou rukou balí cigaretu z čierneho ukrajinského tabaku a druhou hrá tie premakané harmónie v skladbe Noc. Ja zatiaľ ťukám do klávesnice. Vyrobiť, vygenerovať, vyexportovať. Karpálny tunel. Myšičkový syndróm. Volajte si to, ako chcete. Dôležité je, že v dvadsaťpäťke neviem pokrčiť prsty a na chrbte mi rastie hrb.

Stáva sa to každý štvrtok. Za oknami tmavne horizont ako keď oxiduje krv. Mne zatiaľ unikajú ružové pampúchy oblakov a pásy po lietadlách, čo so sebou nesú sto významov – pre niekoho umenie, pre iného odkazy z vyšších svetov, pre paranoidnejšie povahy zdroj ťažkých kovov a príčina alzheimera. Spím aj počas chôdze a v spánku som sa naučila aj pracovať. Udalosti vo svete zvyknem prespať, a ak nie, zachytím ich len periférne, v útržkoch, keď ma zobudí šero a teším sa, že moje stropy sú vysoké a parkety drevené, keď sa v noci strhnem zo snov a desať minút kontrolujem, či som skutočne mŕtva, alebo sa mi to zase iba zdá. Aj tak si nie som nikdy celkom istá.

Civím v tom polospánku na fontánu podsvietenú na modro. Tí milenci sa tu milujú tak dlho, až ich vietor premenil na kov. Všimnem si pána, pridŕža si pri uchu malé rádio a vyspevuje do noci a za jeho chrbtom, za sklenenou bránou do lepšieho sveta, sa prsia horenosy na recepcii hotela Apollo, ktorým tie štyri hviezdičky hádam načisto vyleptali zrak a cit. Zabudli, hlúpi, že keby oni dostali vši, že aj oni všivaví, že keby ich opustili, že to oni sú opustení a že keby mali smolu oni a nie ty, že by boli istotne opatrnejší s tými rečičkami o tom, že všetko je v živote tak, ako si to urobíme.

Je?

Keď si ľahnem do postele, nachvíľu sa zobudím. Ovalí ma pocit, akoby ma niekto niekde čakal. Akoby mi niekto napiekol škoricové perníky a uvaril mi čaj a v tichosti, no veľmi intenzívne, oslavoval život a teplé radiátory. Cítim zárodok radosti. S vypätím všetkých síl ju držím pod kontrolou, nech ma neprerastie a nenapumpuje smrteľnou dávkou Tramalu tak, ako to len ona vie.

Noc je ostrá ako píla / pre toho kto nevládze spať.

Vieš, my sa pri tých radiátoroch možno vôbec neohrejeme dlho. Keď si mladý, zdá sa ti, že život nemá konca, že ťa život dozaista unudí k smrti, že tvoje žitie bude bezodné, lepkavo-komfortné, veď vieš, hypotéka, pár krát urobiť dojem na okolie, splniť si detské sníčky o kvázipopularite vo svojom meste, trvalý príkaz na nejakú tú dobročinnú organizáciu, človek nemôže myslieť na to, že každý deň môže byť ten posledný – veď čo bude so všetkými tými úvermi a trvalými príkazmi – budeme žiť dlho, dlho, dlho, dlhooooo, pracovať a pracovať, liečiť si karpálne tunely a pokrútené chrbtice, budeme nosiť rúška na tvári a elektródy v srdci – aspoň malé vzruchy, malý pohyb, malý cit, maličký, citíček, prosím!

Poznám veľmi veľa mŕtvol, ktorým ledva ťahá na tridsať.

Celý deň sa dívam cez okno / po ruskej vodke ho mám najväčšie.

Ubaľ mi, prosím, ešte jednu, Jarko. Ja ti potom vysvetlím, prečo som sa vykašľala na ten klavír.

Kolegyňa klikne na predpoveď počasia – vykríkne, že cez sviatky bude dvadsať stupňov. V mojich dlaniach sopečné erupcie a tak veľa elektriny, že by som mohla byť darcom. Dať na celý deň do pohybu všetky vlaky na svete. Ale mne sa dnes nikam nechce.

fuck-productivity

Beh

Bežím taký svoj introvertný maratón. Bratiska v noci, obalená alobalom, nevie, že keď zaspí, že mi zosunie hlavu na rameno ako mŕtve vtáča, že jej z pootvorených úst vytečie slina do môjho lona.

Budem jej ískať vlasy. Vychovala ma, budeme spolu v dobrom aj zlom. Ten ročný románik s Českom mi hádam odpustí. Ten celoživotný románik s arogantnými developermi bez štipky súdnosti jej hádam odpustím.

Bežím, no je to vlastne veľmi pomalý pohyb, ktorý má tak blízko státiu, až sa občas zdá, že kráčam dozadu.

Bežím tým spiatočníckym krokom, predbieham autá v zápche a považujem to za nadživotný výkon, dívam sa na ľudí, ktorí sa budú dnes večer doma miesto milovania radšej dívať na Farmu a hodnotiť outfit Kvety Horváthovej.

Predbieham udalosti, ktoré budú nepríjemné (moja mama hovorila – si nepríjemný jak vred na riti alebo ešte – si nepríjemný jak vírus na vánoce, vyber si, čo sa ti páči viac), no ja musím dovoliť, aby sa stali, za odmenu dostanem ďalší mikroskopický črep zrkadla a zase o čosi lepšie uvidím tú nepríjemnú pravdu, napríklad že si asi naozaj musel prísť, aby som ubrala z tej svojej nekonečnej lásky, ktorá nakoniec nie je ničím iným, než strachom z nelásky.

Je to beh na dlhé trate, toto státie. Vyberiem sa pomaly vpred. Lístie chrúme pod nohami zatiaľ čo míňam desiatky billboardov s neúprimnými tvárami ambicióznych čuráčikov, čo sa už len trasú o svoje primátorské kresielko a popritom nasľubujú hory-doly, hlavne veľa zelene a skvelé parkovanie – bude to priam orgazmické, koľko nových garáží vyrastie pod našimi balkónmi. Míňam dvoch chlapcov, s vytupeným úsmevom mi podávajú do ruky igelitovú tašku s nápisom JÁN BUOCIK, poviem im – chlapci, nebláznite! – a cítim sa pri tom ako stará žena.

Hlavné je, že som zachovala dekorum. Marko by bol rád.

Vďaka bohu, že nerozumiem politike. V mojom svete má totiž oveľa väčší význam kresliť kriedami na chodník vesmírne rakety s pohonom na dobré slovo – teraz sa mi možno smeješ, ale keď budeš hliníkovou lyžicou tlačiť do hlavy perkelt bez chuti v jedálni na pezinskej Cajle, budem sa smiať ja.

Dobre, potom si poplačem spolu s tebou, nie som žiadna bezcitná suka, nakreslím ti jednu raketu, ty sa vyserieš na politiku a ja trochu dospejem. Platí?

Mozog mi mäkne ako vajce v octe, melanchólia nedáva na výber, príde ako teta z Kyjeva, zazvoní o trochu tuhšie, než sa patrí a o dve sekundy na to trieska päsťou do tej úbohej drevotriesky, ona sa skrátka nepýta, či ju ubytujete.

Ešte neviem, že dnes v noci bude liať a ty to zistíš až ráno. Mohli by sme si zavolať a chvíľu sa o tom porozprávať. O tom, že pršalo, napríklad. O týždeň je to všetko preč.

jesen-1