Z tohto tepla ma jebne.

Snežana minule povedala, že niektoré moje poviedky nedočíta dokonca. Vraj je v nich priveľa vulgarizmov, čo by samo o sebe nevadilo, no ja ich vraj ešte neviem tak celkom správne používať.

No a? Niektorí ľudia nevedia používať ani práčku.

Nehovoriac napríklad o tom, že technológie, vďaka ktorým si môžeme dennodenne fotiť selfíčka s vytupenými úsmevmi a potom ich plácať na instragram, boli prvotne určené na využitie v kozmonautike.

Snežana, ešte to nezatváraj, prosím.

Takže, späť k podstate – z toho tepla mi ujebe dekel.

Je október, na slnku príjemných tridsať, ľudia v krátkych tričkách, stromy horia a potia krv. Ľudia sa smejú z letného slniečka a ja mám chuť ich zvaliť na zem, päsťami im zmaľovať ciferník a pritom vrieskať – KURVA, VŠETCI TU POKAPEME, POČUJEŠ? JA TI DÁM LETNÉ SLNIEČKO, TY HLÚPY DEGÉN!

Dnes mal otec oslavu narodenín. Bolo tak teplo, až ma to rozplakalo. Pokazila som, čo sa dalo. Oslavný duch prijal rozsudok smrti, nekonali sa žiadne konfety.

Otec mi dal skvelú radu – vraj si to nemám tak pripúšťať. Výkyvy sú normálka, veď bola aj doba ľadová a čo, stále sme tu.

A ČO? POKAPALI DINOSAURY A TY SA MA PÝTAŠ – A ČO???

Napadne mi, že neurotickí ľudia to nedotiahnu ďaleko, a hneď na to si spomeniem, že som vlastne vždy opovrhovala ambicióznymi typmi, napríklad preto, že nevedeli raňajkovať alebo civieť len tak do blba hoci aj pol hodinu.

Po ceste som zbadala pána v mikulášskej čiapke a v dlhom, teplom kabáte. Tancoval na betónovom ostrovčeku v strede kruhového objazdu. Dojalo ma, ako protestuje oblečením proti globálnemu otepľovaniu. I ja to robím, poviem si v duchu a omotám si šál okolo celej hlavy.

Možno že ak nachvíľu neuvidím, čo sa okolo mňa deje, že to nejako samé vymizne, alebo sa to nejak samé vyrieši.

Najobľúbenejší postup pri riešení kríz väčšiny z nás. Takzvaná taktika pštrosa.

Potom zájde slnko a na nebi mesiac, menší ako belasý konček nechta na mojom malíčku, napadne mi – mesiac to možno spraví, tie teplé vlny, tie ničivé dažďové prívaly, tie suchá, pohojdá boha na hojdačke zo špagátu, ktorú si omotá okolo svojho štíhleho drieku a boh sa nad nami, opantaný dobrou náladou, možno zľutuje.

Zatiaľ čo my hlavy v piesku.

Idem domov, už je tma, chcela by som cítiť, ako hnijú listy, to oranžové svetlo, ako sa rozbíja o čierny, lepkavý asfalt, ako sekunduje karmínovým oknám v ktorých sa rozlieva teplo domova, o to teplejšie, o čo je tam vonku zimšie, ach, mať tak ešte aspoň raz v živote jeseň, oblizovať kôru dubu, zbierať gaštany a pchať si ich do vreciek, vnímať na pokožke chlad a ten dym, hlavne ten dym, vrany na suchej tráve pripravené hybernovať – čo je to za svet, v ktorom pečie celý rok slnko ako šialené?

Na rádiu Devín sa dozviem o slovenskom básnikovi Vladimírovi Archlebovi. Keď umieral, vraj povedal – Kolko smíchu, tolko plaču.

Hádam to funguje aj naopak.

Kolko plaču, tolko smíchu.

Ponorím sa do kabáta ako keby to bola vaňa s horúcou vodou, predstavím si, aké by to bolo byť človekom, ktorý sa stále smeje, a potom zaspím ťažkým spánkom.

Zobudila som sa do nedele, lebo tak to už v nedeľu chodí. Zobudiť sa do nedele je niečo ako mať na krku zavesenú betónovú tvárnicu zrovna vo chvíli, kedy chcete tancovať foxtrot, zamilovať sa do všetkých mužov na parkete, dusiť sa vlastným úsmevom a popíjať pritom biele martiny s plátkom citróna z oroseného pohára na stopke. Ťažké nedele sú možno trestom za to, že nie sme niekde vonku na bicykloch a že miesto návštevy chrámu božieho (lesa) dobrovoľne sedíme doma ako v cele predbežného zadržania, v paneláku s krivými stenami, čumiac do okien susedom, v tom horšom prípade do telky či počítača.

Prežúvam chlieb s čučoriedkovým džemom, otváram balkón, prezliekam periny, vytrasiem z nich včerajšky, zlé spánky a Fragoline chlpy. Všetky tie veci, ktoré z vás nakoniec robia človeka. Nikto o tom síce nehovorí, ale cítime to tak viacerí. Ale ak nie ste narcistický samožer, nakoniec sa tešíte zo všetkých možností, ktoré vám umožňujú byť tak trochu nemožnými.

Dnes som zápasila s dilemou, či ísť za našimi na barák do Harmónie autom, alebo autobusom. Vyhrala lenivosť a s obrazom zničenej planéty, ktorá plače pod tiažou hodnotového rebríčka súčasného človeka, som zaradila jednotku na mojej starej Honde Civic.

Doma bolo nedeľne, veď ako inak by tam aj malo byť. Babka si čítala Stručnú históriu času od Hawkinga (po Oshovi príjemná zmena, babi) a potom, tak, ako vždy, zadívala sa kdesi bohvie kam a povedala zasnene, tak, ako vždy – Všetko sú to energie,aj všetky zázraky sú, alebo ešte jej obľúbené – To je mi záhada, ten vesmír, že ako to všetko vlastne funguje…

Musím sa naučiť brať vyhlásenia mojej babky o vesmíre smrteľne vážne.

Spoza dverí na mňa vykukla strapatá hlava so smutnými očami a spýtala sa ma, či chcem burčák. Jasné, že chcem, tati. Otec nabral do heveru zlato-zelenkastú tekutinu a zrazu sa to všetko spojilo, ten cyklus sa uzavrel a vytvoril nepravidelnú elipsu, vlastne takú malú galaxiu našej rodiny – dedko robil víno, otec robí víno… Aké zvláštne, že vinič rastie, že obopína betónové stĺpiky, že sa na ne tisne ako vtáča na svoje mladé a že nám dá hrozno, celej našej rodine a nič za to nechce, iba občas trochu ostrihať a pokopať.

Vyrazili sme na Dubovú. Tam sa narodil Vinco Šikula. Môj dedko hovoril, že bol blázon, lebo raz zjedol hovno. Ja však bláznov milujem a aj keď mi to robí v živote nemalé problémy, neviem si pomôcť. Šoférovala som po širokej ceste a hovorila otcovi – aha, otec, pozri, aká pekná obloha – bola pomarančovo oranžová a na hranici s kopcami atramentovo modrá – a potom som mu nepovedala už nič, pretože tak to už raz dcéry so svojimi otcami majú.

Keď sme prišli k Vrabcovi, k nohám mi pribehla Marta, malý strapatý pes, vďačný za každú návštevu. Nechcelo sa mi odísť, aj keď som mala pôvodne naponáhlo. U Vrabca to voňalo drevom. Ukázal mi bandasku s epoxidom aj karbošku aj video, kde pílil drevo so svojim železným vylepšovákom, ktorý si nedávno sám pozváral. Otec s Vrabcom vybavili, čo bolo treba a potom sme sa pobrali na odchod.

Boli sme už pri aute, vonku ma zima hrýzla do líc, v diaľke blikalo mesto, asi Šenkvice alebo Pezinok.

“To je Mars?” spýtala som sa Vrabca.

“Hej. Teraz je veľmi blízko k Zemi.”

Občas si predstavím, že Mars žiari tento rok preto tak silno, lebo na ňom pod umelým osvetlením buduje horných desaťtisíc svoj nový domov.

“Ešte počkajte!” vykríkne, kým je už otec jednou nohou v aute.

Čakáme.

Vrabec sa vráti do domu a vzápätí k nám pribehne s teleskopom. Rozloží ho na trávniku a suseda zhovievavo zhasne.

Čakala som koláče alebo víno, ale určite nie teleskop. “To máš odkiaľ?” čudujem sa.

“Z Lidla!” povie, kým tam niečo šteluje, “za sedemdesiat evri.” Keď skončí, pokynie mi, aby som podišla bližšie.

Sklonila som sa nad hľadáčik a zbadala neostrú bielu bodku s prstencom okolo. Saturn. V jednej línií s Marsom a Plutom, ale to už zapadlo.

Bola som zrazu veľmi blízko niečomu veľmi vzdialenému. Nebo bolo čisté, bez smogu, nad mojou hlavou kvadrilióny hviezd. Občas kde-tu nejaký lenivý satelit. Ako dávno som nevidela vesmír.

Vidieť dnes večer voľným okom Mars a pozorovať Saturn – to všetko bolo hádam odmenou za to, že som vystrčila nos z domu práve v nedeľu, i s tou betónovou tvárnicou na krku, že som tanečným krokom docupitala k otcovi, ktorý je občas ďalej než Neptún a zároveň je Slnkom, ktoré mi dalo život, že som išla s ním a zodvihla hlavu k nebu, pozdravila Vinca Šikulu a uškrnula sa na tej jeho fekálnej historke, spomenula si na jeho dcéru, Veronu, ktorá tiež píše – a píše krásne bláznivo, vlastne aj dedko tam je, tam hore, píše si do toho svojho zošita všetko, čo treba zajtra porobiť vo vinici, zamávam mu, hneď potom Vrabcovi, že čau a díky že tu máte také pekné jasné nebo. Prídem sa v lete pozrieť na Perseidy.

Jasné, dojdi, budem rád.

Byť dobrým bonvivánom, to nie je len tak.

Aj tí najlepší z nich sa svojej zručnosti a múdrosti učili dlhé roky. Nejednému sa stalo, že si svoju lekciu bonvivánstva prenášal ešte z dávnych minulých životov a nejeden ju naplní možno až v tých budúcich.

Slovo bonviván pochádza z francúzskeho bon vivant – dobrý život. Bonviván je podľa všeobecného mienenia človek-pôžitkár, no mne sa oveľa viac páči predstava bonvivána ako človeka, ktorý žije dobre a pre dobré.

Niekto si môže zamieňať bonvivánsky spôsob života s nenásytnosťou a obžerstvom. Ale kto tak robí, ten s najväčšou pravdepodobnosťou ešte nenazrel do tajov bystrosti bonvivánskeho umu.

I ja vidím len obrysy, nemysli si, že sa idem tváriť ako jeden z tých nešťastníkov, ktorí uverili svojim velikášskym preludom o vlastnej duchovnej nadradenosti nad ostatnými.

Ja len pozorujem. Nič viac, nič menej.

Ale občas sa mi zazdá, iba na okamih – malinký ako zrnko piesku – že vidím. Nehnevajte sa teda za moju trúfalosť.

Ak ste sa dopracovali až sem, dovoľte mi pokúsiť sa zhrnúť na tomto mieste pár vecí, ktoré som na bonvivánoch v mojom okolí – a nie je ich mnoho – postrehla. Zdajú sa mi totiž dostatočne zaujímavé na to, aby som sa o ne s vami podelila.

V prvom rade, bonviván miluje hudbu.

Bonviván má rád všetky svoje ex-lásky, ani na jednu sa nehnevá a spomína na ne s takou čudnou vďakou, až máte pocit, že vás trošku ojebáva.

Bonviván je v pohode s paradoxmi svojej existencie.

Byť skutočným bonvivánom, to je môj sen.

Bonviván totiž vie, kedy prestať – a nie vždy platí, že je to práve v najlepšom.

Bonviván si stojí za svojimi rozhodnutiami, aj keď sa občas javí ako ten najnerozhodnejší tvor pod Slnkom.

Keby som bola i ja správna bonvivánka, robím všetkého menej.

Menej píšem, menej sa snažím, menej sa ponáhľam a možno aj menej milujem, lebo v mojich citoch je nenásytnosť a tá lásku nakoniec vždy zabije – i keď sa na začiatku zdá, že pravdou je presný opak.

Žiadostivý cit je ako had, ktorý požiera svoj chvost. Zvláštne poznanie.

Na druhej strane, keby som robila všetkého menej, nikdy by sa mi nepodarilo vidieť hranice deliace márnosť od zmysluplnosti o čosi ostrejšie.

Asi to zase príliš prepremýšľavam, čo? Nevadí – správny bonviván má vždy tak trochu na saláme. Keď urobí chybu, nejde sa z toho posrať.

Ak by si dal bonviván niečo vytetovať, bolo by to určite slovo STRIEDMOSŤ a bolo by na mieste, kde si bonviván nedovidí, napríklad na krížoch alebo na zátylku.

Bonviván má však svoju pokožku rád a tak si žiadne tetovania dávať nebude.

Bonviván sa občas javí ako jemne zatvrdlý konzervatívec – rovnakou mierou, akou sa v určitých okamihoch zdá byť oplašeným liberálom.

Napríklad vo chvíľach, kedy sa nahý postaví na miesto, kde plánujú hlupáci s nešťastnými kompetenciami vyrúbať park, držiac v rukách transparent s nápisom SMRŤ DEVELOPERSKÝM KURVÁM. Alebo keď si na deathmetalový koncert oblečie fialkový sveter s jednorožcom, ktorý preskakuje dúhu spájajúcu dva kopčeky jahodovej zmrzliny.

Bonviván si nemyslí, že všetko, čo je dobré, je príjemné.

Bonviván si tiež nemyslí, že všetko, čo je príjemné, je dobré.

Bonviván sa snaží nič neočakávať, aj keď si občas (a rád) uletí do svojich vzdušných zámkov, kde sa to všetko zlieva do bezfarebnej a beztvarej hmoty (o ktorej si myslím, že je krásna).

Ak bonviván zvládne sám seba, tie protichodné vesmíry vo svojej duši, ktoré sa navzájom požierajú, má vyhraté. Môže začať naplno milovať svoje bytie tu na Zemi.

Bonviván sa dokáže vyliečiť z depresie trpezlivosťou.

Bonviván už dávno vie, že nenávidieť život a ľudí, smiať sa z nich a ponižovať ich nie je nič viac než len chabučká obrana proti strachu z vlastnej slabosti, malosti a neschopnosti milovať.

Bonviván súcití a pomáha, ale nikomu sa necpe do riti.

Bonviváni sú zväčša anarchisti, obývajúci squaty a prehnité chalupy. Ich duše majú predsa všetko, čo treba. Telá nech sú roztrúsené kade-tade po smetiskách, na tom aj tak nezáleží.

Bonviváni nestoja o úspech ani o zaliečavé rečičky tých, ktorí sa cítia byť vždy tak trochu nad ostatnými. Bonviváni sa vedia pochváliť sami a myslia to so sebou celkom úprimne.

A myslieť to so sebou úprimne – to už je len krása.

Jeden bonviván sa mi to raz pokúsil opísať.

Vraj je to akoby si sa vznášal päť centi nad zemou a jediné, čo sa deje, je, že Vieš.